50 rokov. Veľa alebo málo? Život sestry Agnešky sa počas tohto obdobia určite formoval, menil čo ju posúvalo k hlbšiemu, vernejšiemu a bližšiemu vzťahu s Ježišom. Podoba jej služby Kristovi v chudobnom bola rôzna. Vždy však bola a je svedectvom ženy, sestry, ktorá je srdcom blízko Boha a ochotnými rukami blízko chudobného, ktorému treba pomôcť a ktorého na svojej ceste stretáva… Pri tejto príležitosti sme jej položili niekoľko otázok:
1. Sr. Agneška, tento rok osláviš 50 rokov svojho zasvätenia Pánovi. Veľa detí si v rannom veku predstavuje, ako bude ich život vyzerať, keď budú dospelé. Aké boli tvoje plány v tom veku?
Aké boli moje plány? Mala som rada prírodu, kvety, lesy a žblnkajúce potôčiky. Rada som sa hrávala s deťmi. Mojou túžbou bolo raz sa vydať, mať veľa detí a svoj domček, ale Pán mal pre mňa inú cestu, s ktorou som vôbec nepočítala.
2. Kedy si si uvedomila, že chceš život zasvätiť Bohu?
V našej farnosti pôsobili sestry. Dievčatá k nim chodievali, ale ja som mala iné plány. Raz, keď bola nedeľa Dobrého pastiera, kňaz hovoril o povolaní. Nato sa ma mamka jedného dňa opýtala, či nechcem byť takou sestrou. Poriadne ma to nahnevalo a povedala som jej, či nepočula kázeň. V nej kňaz predsa povedal, že keď si Pán povoláva do služby človeka, ten musí počuť jeho hlas. Nestačí len chcieť… Potom som bola u sestier na brigáde v Čechách. Sestry tam rozprávali, že jedna z nich opustila povolanie, ale že je to škoda, lebo určite mala povolanie.
3. Ako ťa tieto slová ovplyvnili? Nastala v tvojom živote nejaká zmena?
Po dlhšom čase som v noci počula hlas: „Ty musíš ísť miesto nej ako náhrada. Vtedy začal môj vnútorný boj, pretože ja som nechcela byť rehoľnou sestrou. Bola to poriadna skúška. Hlas sa znovu ozýval v srdci, bol silný. Nevedela som, čo mám robiť, hľadala som riešenie, trápila som sa, odmietala som všetko. Po dlhších skúškach a bojoch som sa pýtala, čo mám robiť a prosila som Pána, aby mi ukázal cestu, po ktorej mám kráčať. Hlas zvíťazil a ja som Pánovi povedala: „Tu som, chcem plniť tvoju vôľu.“ Vtedy sa mi vrátil do duše pokoj.
4. Ako reagovala tvoja rodina a priatelia na túto zmenu?
Bola totalita, nikto nesmel vedieť, že som rehoľná sestra, ani rodičia. Po dlhšom čase som to povedala mame. Rozplakala sa, a povedala mi, že aj keď prídu ťažkosti a boje, aby som sa nikdy neobzerala späť. Keď som po totalite prišla prvýkrát domov v rehoľnom rúchu, bolo to prekvapením pre príbuzných i okolie.
5. Keď porovnáš svoj život s tým súčasným, chýba v ňom teraz niečo? Musela si sa niečoho vzdať? Čím sú naplnené tvoje dni v súčasnosti?
Každé povolanie je tajomstvom, je výzvou k sebadarovaniu, nezaslúženým darom, preto z hĺbky srdca ďakujem za všetky dary a milosti a za to, že môžem slúžiť Kristovi v chudobných. Stále je to nádherné dobrodružstvo s Ním. V Evanjeliu sa píše: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Táto služba ma napĺňa radosťou. Mojou súčasnou misiou je služba vo farnosti. Duchovná služba, návšteva starých, opustených, účasť na podujatiach farnosti, služba ucha a tiež som koordinátorkou ZZM a provinciálnou radkyňou.
6. Čo považuješ za osobitne cenné, alebo azda najcennejšie zo životných skúseností, čo ti Pán Boh dal za tie roky?
Byť s Ním, vložiť svoj život do Jeho rúk, spoznávať ho skrze Evanjelium a konať podľa jeho príkladu. Túžiť po svätosti. Často som čerpala silu z vety: „Pane Ty si moje všetko, v teba skladám dôveru.“
7. Čo by si odkázala mladému človeku, dieťaťu 21. storočia, človeku, ktorý dnes začína vnímať vo svojom srdci, že ho Pán azda volá k službe druhým, zasvätiť sa službe dobra a lásky, a zároveň si uvedomuje, že má celý život pred sebou a stojí pred rozhodnutím nasadiť všetko?
Nebojte sa priblížiť k Bohu, darujte mu svoj život. On vám to vráti stonásobne a urobí vás šťastnými. On vás nesklame, je verný.
Ďakujme spolu s ňou za tento veľký DAR a sprevádzajme ju svojimi modlitbami.
