Kedže momentálne prežívame týždeň Cirkvi pre mládež, spýtali sme sa postulantky Gabiky, ako vníma čas strávený v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Nech jej slová povzbudia všetkých mladých, ktorí kráčajúc cestou života hľadajú svoje miesto…
1. Gabriela, ako by si opísala svoje prvé stretnutie so živým Bohom?
Nepamätám si konkrétny moment v mojom živote, kedy som sa prvýkrát stretla so živým Bohom. Moje stretanie s Ním bolo postupné. Vieru som dostala od mojich rodičov odmala. Zo začiatku som žila s Bohom iba zo zvyku, postupne však živý Boh prenikal do môjho života čím ďalej, tým viac. Najintenzívnejšie som sa s Ním však začala stretať na vysokej škole po prežití duchovnej krízy. Práve vďaka tejto kríze už moja viera v Boha nestála len na základe rozhodnutia mojich rodičov, ale na mojom vlastnom.
2. Kedy si pocítila prvú túžbu po zasvätenom živote?
Pamätám si jeden moment na základnej škole, keď sa ma niekto opýtal, čím chcem byť a ja som odpovedala, že mníškou. Ako to však s malými deťmi býva, ako to prišlo, tak to aj odišlo. Vtedy som tomu neprikladala žiadnu váhu, s odstupom času však vnímam, že už vtedy si ma Boh pomaličky pripravoval. Potom som veľmi dlho nad takouto možnosťou vôbec neuvažovala. Dokonca, keď sa ma môj tatko na strednej škole pýtal, či náhodou neuvažujem nad zasväteným životom, povedala som rezolútne nie. Až na vysokej škole, po už spomínanej duchovnej kríze, som začala postupne vnímať, že Boh pre mňa niečo pripravuje a nie je to povolanie do manželstva. Vyjasnilo sa mi to na jednej púti v Taliansku, v San Giovanni Rotondo pri pátrovi Piovi, kde som pocítila od Boha povolanie do zasväteného života.
3. Ako si vedela rozlíšiť svoje duchovné povolanie?
Kým som nepocítila od Boha povolanie a nedala mu svoje áno, v mojom živote často vládol nepokoj. Najviac sa týkal hlavne mojej budúcnosti. Nevedela som, čo chcem v živote robiť a hlavne, čo chce odo mňa Boh. V Taliansku sa to však zmenilo. Hneď, ako som súhlasila s Božím povolaním, v mojom vnútri sa rozlial pokoj, aký som v živote ešte nezažila. A ten trvá doteraz. Možno nie je taký intenzívny ako vtedy, viem však, že som na správnej ceste.
4. Ako si spoznala, že ktorá rehoľa je tá, do ktorej ťa volá Pán?
Keď som sa vrátila z Talianska, svojím povolaním do zasväteného života som si bola istá. Nevedela som však, do ktorej rehole mám ísť. Dokonca som ani nevedela, aké mám na Slovensku možnosti. Jediné, čo som vedela, bolo, že život v klauzúre by nebol pre mňa. A tak som na internete vyhľadala všetky ženské rehole na Slovensku a prečítala si, aké majú charizmy. Už na prvý pohľad ma zaujali „Vincentky“. Veľmi sa mi zapáčila rozmanitosť ich služby. Rozhodla som sa, že v spoznávaní reholí by som mohla začať práve s nimi. Zohnala som si kontakt na jednu sestru a ona ma pozvala na duchovnú obnovu pre dievčatá. Už na prvej návšteve sestier som cítila, ako ma to k nim ťahá. Odvtedy som ich začala častejšie navštevovať a už som nemala potrebu spoznávať ďalšie rehole. Podobne ako pri povolaní do zasväteného života, aj pri návštevách v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky som cítila pokoj a hlavne radosť. Čím častejšie som u nich bola, tým menej sa mi od nich chcelo odísť. To, že som na správnej adrese mi Boh potvrdzoval mnohými drobnými znameniami. Jedno z nich, pre niekoho možno úsmevné, no pre mňa dôležité, bolo sídlo Provinciálneho domu v Nitre na Oravskej ulici. Keďže pochádzam z Oravy, mala som pocit, že idem domov. Podobných tomuto bolo mnoho.
5. Ako reagovala tvoja rodina a priatelia na tvoje rozhodnutie?
Mala som veľké obavy z toho, ako budú reagovať moji blízki, keď im poviem o mojom rozhodnutí. Veľa som sa za nich modlila a musím povedať, že taký krásny darček od Boha, aký mi dal, som nečakala. Viem, že to bolo pre mnohých ťažké, ale nikto ma od môjho rozhodnutia neodhováral, skôr ma podporili, za čo im budem do konca života vďačná.
6. V čom vidíš zmysel/hodnotu povolania DKL v dnešnom svete?
Charizmou dcér kresťanskej lásky je služba Kristovi v chudobných. Dáte mi za pravdu, že v dnešnom svete je veľa chudoby, či už materiálnej alebo duchovnej. Koľko detí je chudobných na lásku od svojich rodičov, o koľko starých ľudí sa nemá kto postarať, … . Mnoho ľudí je bez domova a je veľa takých, ktorých príbytky sú veľmi biedne. Koľkí sú bez viery, nádeje a lásky. A mohla by som ešte pokračovať. Myslím si, že máme dostatočne veľké pole, na ktorom môžeme pracovať pre dobro chudobných.
7. Inšpiroval ťa v tvojom živote nejaký konkrétny svätý alebo svätá v nebi?
Od mala som mala veľmi rada sv. Máriu Goretti. Veľmi som obdivovala jej odhodlanosť bojovať za čistotu. Aj preto som si ju zvolila za svoju birmovnú patrónku. Túžila som byť čistá pre Boha, tak ako ona.
8. Aký citát zo Svätého Písma ťa sprevádza v tomto poslednom období?
Je to verš z Evanjelia podľa Lukáša 1,38 : „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mám túžbu denne odpovedať na Pánove výzvy slovami Panny Márie. Verím, že ona mi v tom pomáha.
9. Čo ťa vie potešiť?
Musím povedať, že čím viac som s Bohom, tým viac vecí ma teší. Rada čítam dobré knihy, pozriem si pekný film, zahrám si na klavíri. Kresliť nestíham J. Veľmi rada počúvam sestričky, keď rozprávajú svoje zážitky. Ak by som mala povedať, čo ma teší najviac, bola by to asi služba, ktorá mi je zverená. Priznám sa, že niekedy ma stojí veľa síl a chce i veľa odvahy. Čím viac však môžem v rámci podomovej opatrovateľskej služby napĺňať potreby ľudí odkázaných na pomoc iných a prispieť k tomu, aby ich deň bol krajší, o to s väčšou radosťou od nich odchádzam.
10. Je niečo, s čím by si sa s nami chcela podeliť?
Neviem, čo by som mohla ešte dodať. Možno už len to, že som šťastná. Mnoho ľudí si myslí, že keď sa niekto rozhodne pre zasvätený život, prichádza o všetky príležitosti na radosť a šťastie, lebo sa všetkého vzdáva (rodiny, priateľov, slobody…). Opak je však pravdou. Z vlastnej skúsenosti viem, že som viac získala ako stratila.
