Apoštolát sv. Vincenta de Paul bol odpoveďou na duchovnú a materiálnu biedu vtedajšej doby. Vincent chcel evanjelizovať hlavne chudobný dedinský ľud, ktorý bol v porovnaní s veriacimi v mestách opustený a zanedbaný. 
Pripomeňme si rok 1617, spoveď v Gannes a misie vo Folleville. „Hanba zabraňuje mnohým týmto dobrým dedinčanom spovedať sa zo všetkých ich hriechov svojmu farárovi. Týmto zotrvávajú v stave zatratenia. “ Mnohé rehoľné rády totiž vznikli alebo boli reformované v duchu nadšenia po Tridentskom koncile a Katolíckej reforme. Tak to bolo predovšetkým v mestách. Avšak dediny mali len svojho farára, ktorý bol často nedostatočne vzdelaný. Niektorí kňazi len horko-ťažko poznali formulu premenenia a rozhrešenia. Od stredoveku sa stále viac presadzovala myšlienka, že je potrebné poznať aspoň minimum z právd viery, aby sme boli spasení a poznať aspoň modlitbu Krédo, ako aj hlavné modlitby Otče náš, Zdravas Mária.
Vincent de Paul bol presvedčený o naliehavej požiadavke Cirkvi voči svojim veriacim a duchovenstvu. Preto videl naliehavú potrebu v hlásaní misií na vidieku, k čomu viedol kňazov Misijnej spoločnosti a za nesmierne dôležitú považoval aj formáciu kňazov a tých, ktorí sa na kňazstvo pripravovali k v seminároch.
Vincent dobre vedel, že nestačí len hlásať spásu, ale že je potrebné – ba dokonca prvoradé – aby ľudia nezomierali od hladu. Nemožno kázať evanjelium prázdnemu žalúdku. «Čože, byť kresťanom a vidieť svojho brata v trápení a neplakať s ním? To znamená byť bez lásky, kresťanom len na papieri, to znamená byť neľudským, byť horším od zvieraťa!» Najvýznamnejšiu skúsenosť v tejto oblasti získal v Châtillon v roku 1617, kde bol poslaný za duchovného správcu. Keď videl všetky ženy, ako pomáhajú chorej rodine, o ktorej hovoril v kázni, položil si otázku, či by ich nemohol zhromaždiť do spolku, „aby sa darovali Bohu pre službu chudobným chorým“.
V Châtillone existovali viaceré, najmä remeselnícke bratstvá, pre tých, ktorí sa schádzali podľa svojej profesie ako obuvníci, mäsiari, tesári, atď. Tradičné bratstvá sa starali len o svojich vlastných členov a zabezpečovali im materiálnu a duchovnú pomoc. Napríklad v prípade, že niekto z bratstva ochorel, poskytli mu pomoc a ak umrel, mal zaručený dôstojný pohreb. Avšak toto novozaložené bratstvo malo v sebe niečo celkom nové a to, že bolo zamerané na druhých, na chudobných odkázaných na pomoc.
Odkiaľ vzišla táto myšlienka? Vincent de Paul sa pri spisovaní pravidiel pre bratstvo inšpiroval svojou skúsenosťou z Ríma. Bolo tam veľa malých nemocníc, v ktorých v stredoveku ošetrovali pútnikov a pochovávali zomrelých. Starala sa o nich skupina laikov alebo bratstvo. Postupne z nich vznikali skutočné nemocničné kongregácie, ako napríklad kongregácia založená Kamilom de Lellis, od ktorého si Vincent de Paul vypožičal výraz pre chudobných « naši páni a učitelia »
Všade vo Francúzsku bolo vidieť vyrastať rôzne bratstvá. Boli to napríklad ružencové bratstvá, ktoré zakladali Dominikáni, bratstvá Najsvätejšej sviatosti či bratstvá kresťanskej lásky, ktoré lazaristi zakladali všade, kade chodili.
Panie zhromaždené do spolku v Châtillone pochádzali z miestnej nižšej šľachty a obchodujúcich mešťanov. Boli to teda bohatí, ktorí prišli na pomoc chudobným.
V 17.storočí tom čase existovala vo Francúzsku dvojaká hierarchia a to podľa práva a podľa majetku. Podľa práva bola spoločnosť zložená z troch stavov: Prvým stavom bolo duchovenstvo, teda tí, ktorí sa modlia, potom to bola šľachta, teda tí, ktorí bojujú a nakoniec to boli tretie stavy, tí ktorí pracujú, čo bolo viac ako deväť Francúzov z desiatich.
Na spodku spoločnosti boli tuláci. Boli to tlupy žobrákov či pútnikov. Títo niekedy zneužívali starostlivosť a ošetrenie, ktorého sa im dostalo v mestských nemocniciach a v ktorých mali prijímať prechádzajúcich chudobných.
Vincent de Paul rešpektoval tento spoločenský poriadok. Dcéram kresťanskej lásky, väčšinou z veľmi skromného prostredia často pripomínal, aby rešpektovali panie zo spolkov, z ktorých mnohé boli šľachtičné alebo manželky majetných mešťanov. Vďaka ich peniazom a štedrosti mohli sestry slúžiť chudobným. Preto ich sestry mali považovať za posolkyne Prozreteľnosti, teda, že Boh si ich vybral pre službu chudobným: „Majte úctu k paniam kresťanskej lásky…“, opakoval im.
A zároveň bol Vincent de Paul i dosť šikovný na to, aby využil tento spoločenský poriadok a zapojil ho do služby svojmu poslaniu. Ako napr. v prípade jedného spolku, ktorý vznikol pri nemocnici l’Hôtel-Dieu. Pre dámy z vyššej spoločnosti sa rýchlo stalo módou patriť do tohto spolku. Vincent de Paul nikdy nespochybňoval spoločenský a politický poriadok, ale bol skôr reformátorom, ktorý sa pokúšal premeniť okolitú spoločnosť zvnútra a táto spoločnosť to veľmi potrebovala.
V akých podmienkach žili ľudia z chudobnej vrstvy?
Nakoľko bolo Francúzsko prevažne roľnícke, závisela životná úroveň hlavne od klímy a od počasia, od toho aká bola úroda a následne cena obilia. Podľa toho počet bedárov prudko rástol do obrovských rozmerov a bolo potrebné ošetrovať ľudí v ich príbytkoch, živiť ich, starať sa zvlášť o budúce matky a o dojčatá. Nemocnice boli preplnené. Viacerí ležali na jednej posteli, čím sa nákazlivé choroby šírili ešte rýchlejšie.
V tom čase bolo lekárstvo veľmi jednoduché a neexistovala iná zdravotnícka a sociálna ochrana, ako tá, ktorú zabezpečila rodina. Ale v mestách bola pomoc v rodina ešte slabšia. Keď si pozrieme zoznamy osôb, ktorým v mestách pomáhali bratstvá a dcéry kresťanskej lásky vidíme tam predovšetkým starcov a budúce matky, teda najslabších a potom sú to remeselníci nezamestnaní kvôli úrazu alebo chorobe.
Mimoriadne utrpenie ľudu
Mimoriadne utrpenie spôsobovali vojny, epidémie a hlad. Vojny prechod vojsk cez územie roľníkov najskôr do boja a potom z boja. Kraje boli neustále devastované. Vojsko, i keď bolo viac menej platené si „priplácalo“ rabovaním krajov kadiaľ prechádzalo. Úrodu zbierali pre seba a pre svoje kone a všetko ostatné za sebou spálili, aby nenechali nič pre nepriateľa. Roľníci, ktorí prišli o všetko si nemohli nechať ani len semeno na siatie pre budúci rok. A tak vidiečania utekali žiť do hôr, kde sa skrývali pred týmito pohromami.
Táto doba bola však zároveň poznačená i veľkou náboženskou horlivosťou. Dobré sa stretáva s tým najhorším. Z tohto obdobia poznáme viaceré veľké osobnosti a svätcov, ktorí dali kresťanstvu novú tvár. Patrí k nm napríklad František Saleský (1567-1622), ženevský biskup, veľký kazateľ a obhajca viery voči protestantizmu. Spolu s Janou Chantal založil Sestry Navštívenia P. Márie. Bol blízkym priateľom Vincenta de Paul. Veľmi dobre ho poznala i Lujza de Marillac. Jeho kniha Filotea – úvod do zbožného života bola jej obľúbenou knihou ešte počas jej života v manželstve, ale i neskôr, keď ovdovela. V tejto knihe František ponúka možnosť posvätenia pre všetkých, pre každý životný stav a to prostredníctvom rozjímania, ktorá spočíva v meditovaní nad Ježišovým pozemským životom.
Ďalšou významnou osobnosťou bol Kardinál de Bérulle (1575-1629): zakladateľ Oratoriánov vo Francúzsku a jeden z reformátorov kňazstva. Bol tiež blízkym priateľom Vincenta de Paul. Menoval ho za duchovného správcu v Clichy a neskôr v Châtillon. Bérulle kázal o odovzdanosti, pokore, ako sa zriekať sa seba samého, uvedomovať si svoju biedu a úplne sa odovzdať do Božieho milosrdenstva, odovzdať Bohu aj svoju vlastnú vôľu.
V tej istej dobe sa početné «zbožné devy» zhromažďovali s rovnakým cieľom. Niektoré sú známe ako «Kongregácia Notre-Dame», ktorú založil Pierre Fourier a Alix Le Clerc v Lotrinsku v roku 1597. Tieto sestry prišli do Paríža v roku 1634, teda v čase, keď boli založené aj Dcéry kresťanskej lásky. Ďalej to boli «zasvätené devy sv. Agnesy» v španielskej časti Holandska (dnešný sever Francúzska) a «Jezuitky» Mary Ward vo sv. Omer v r. 1611; «Krížové sestry» z Roye v Pikardii v r. 1625 a mnohé ďalšie.
Treba podotknúť, že tieto nové kongregácie predchádzali zrod Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky, ktorá bola súčasťou tohto istého hnutia. Zakladatelia využili získanú skúsenosť a našli právnu formulu, ktorá pomohla skombinovať Lujzinu víziu z Turíc 1623 o sestrách, ktoré « prichádzali a odchádzali », teda vchádzať a vychádzať z klauzúry, čo Tridentský koncil zakazoval. Vincent de Paul našiel múdre riešenie: vybral neškodnú a bežnú formu, ktorá nepriťahovala pozornosť. Založil spolok, ktorý bol vnútorne úplne premenený. Išlo o vdýchnutie spôsobu života, ktorý mal mať rovnaké požiadavky ako rehoľný život. Dcéry kresťanskej lásky boli členkami spolku ako jednoduché laičky, avšak podľa rehoľného vzoru duchovného života.