V roku 1849 nastúpil do Veszprému János Ranolder ako biskupský veľkňaz. Okolo roku 1850 tento Veszprémsky biskup listom požiadal Matku Leopoldinu Brandis – vizitátorku v Grazi, o sestry pre výchovnú prácu a nemocničnú starostlivosť.
12. augusta 1854 prišlo do Veszprému dvanásť sestier z Grazu a dostalo sa im nadšeného prijatia. Rozhodol sa vo Veszpréme zveriť im výchovu ženského pokolenia. Svoje ušľachtilé zámery zrealizoval začiatkom päťdesiatych rokov. Biskup Ranolder zriadil v Zadunajsku 5 škôl a vyučovaním poveril dcéry sv. Vincenta de Paul v mestách Kaposvár, Keszthely, Pápa, Tapolca, Veszprém. Najväčšej povesti sa však tešil Ranolderov inštitút v Budapešti. Vyučovanie sa v ňom začalo v októbri v 4-triednej základnej dievčenskej a dvoch triedach vyšívania. V roku 1856 bola základná dievčenská škola rozšírená na 6 ročníkov.
V roku 1853 začali svoju službu aj v Budapešti v časti Terézváros. Knieža prímas Ján Krstiteľ Scitovský inicioval na Tereziánskom predmestí ústav rôznych služieb, ktoré konali sestry v tamojšej farnosti. Bola tam dievčenská škola, škôlka, jasle, internát, podomová služba, sirotinec, pracovná škola.
V katolíckych novinách z 3. júna 1854 nájdeme opis pôsobenia našich sestier (úryvok z článku je v dobovej reči):
„ … Je to sv. Vincenta de Paul ústav milosrdných panien, čili tak rečených šedých sestier… Jakonáhle v kláštore svojom školské svetlice otvorili, hneď húfne hrnuli sa dnu malé dievčatá, ktoré posiaľ po uliciach alebo snáď horších ešte miestach Boží deň premrhať zvyklé byli, lebo školský plat zložiť nemohúce, do školy chodiť nemohli. Malé prostory školské hneď boli úbohou mládežou zaplnené …Medzi zverené školáčky uviedli tak rečené tovaryšstvo Mariánske, 
ktoré iste je mohutným svedectvom k pozdvihnutiu nábožnosti a cirkevného života. Tieto sa častejšie spovedajú, prijímajú a primerané kázne a rozjímania mávajú. Nielen výchovou a vyučovaním dievčat sa zaoberajú tieto milosrdné sestry, lež i opatrovaním a liečením chudobných nezdravých po domoch jestli niekto jejich pomoc sa utieka. Mimo toho udeľujú ctihodné tieto panny v čas nedeľný mravné vyučovanie i služobnej ženskej čeľadi, ktorá sa k tomuto cieľu početne z celého Terezína zhromažďuje … Pri takomto hľa účinkovaní tichto milosrdných sivých sester jedine možné bylo, že sa v Terezíne duch náboženstva behom jednoho roku značne zmohol, väčšia známosť náboženstva a povinností kresťanských sa tak rozšírila, že toho roku o 3000 viacej ľudí k veľkonočnej spovedi sa dostavilo nežli v predošlých rokoch, dokuď ešte sivých sestier v Pešti nebolo… „
Článok z roku 1854 výstižne hovorí o horlivosti a obetavej službe našich sestier, ktorá si vyslúžila tak veľké božie požehnanie. V Budapešti postupne prevzala Spoločnosť službu vo viacerých nemocniciach, takže po pár rokoch sa v meste pohybovalo takmer 300 vincentiek. Tento dobrý chýr mnohým biskupom vypĺňal ich vrúcne túžby po vzdelávaní dievčenskej mládeže a ošetrovaní chorých. Preto pozývali sestry do svojich diecéz.
Usídlenie sestier v Pécsskej diecéze (1855) možno spojiť s menom biskupa Györgya Girka. 
Najprv sestry začali svoju službu v mestskej verejnej nemocnici v Pécsi a v nemocnici pre chudobných; potom sa ich služba rozšírila o Rudolfinum (1878), sirotinec a základnú školu v župe Baranya, sirotinec Matessa (1893) a dievčenský ústav Marianum (1902). Začiatkom 20. storočia pomáhalo v Pécsi ľuďom v núdzi takmer sedemdesiat sestier. Postupom času vznikali a slúžili komunity v celej diecéze: v Szekszárde v chudobinci (1854), sirotinci (1900), katolíckej materskej škole (1890); boli prítomné v Bonyhád (1882), Bóly (1882), Paks (1884), Regöly (1888), Nagymányok (1890), Bakóca (1892), Dunaföldvár (1901) a Pincehely (1903).
Ich počet sa v 40. rokoch priblížil k stoosemdesiatim. Sestry sa venovali predovšetkým starostlivosti o pacientov, charitatívnej činnosti, starostlivosti o chudobné deti a siroty a ich základné vzdelanie. Až do polovice 20. storočia do zániku Spoločnosti v Maďarsku, pôsobili v diecéze a vykonávali svoju požehnanú činnosť podľa svojho hesla „Láska Kristova nás pobáda!“.
Uhorské milosrdné sestry pôsobili najmä v oblasti ošetrovateľstva a chudobnej starostlivosti, no podieľali sa čoraz častejšie na pedagogickej a výchovnej práci. Obsluha pacienta bola vykonaná napr. v psychiatrickej liečebni Angyalföld a Lipótmeze, v Dome milosrdenstva nevyliečiteľných pacientov, v ústave pre nevidiacich, v nemocniciach Honvéd, sv. Jána, v Detskej nemocnici Stefánia, na poliklinikách Üllői út a v deviatich vidieckych nemocniciach.
V roku 1352 dal kráľ Ľudovít Veľký postaviť budovu jednej z najstarších uhorských väzníc ako kláštor uhorského rádu pavlínov. Po prehratej vojne za nezávislosť v rokoch 1848-1849 vstúpilo v Uhorsku do platnosti rakúske trestné právo, v dôsledku čoho sa z vtedy prázdnej budovy kláštora stala od roku 1858 väznica. Do opusteného kláštora prišli sestry 15. augusta 1858 a začali sa pripravovať na prijatie odsúdených. V tejto ženskej väznici Marianostra vykonávali špeciálnu opatrovateľskú a výchovnú službu: učili väzenkyne domáce práce, ručné práce a záhradníctvo, gramotnosť pre negramotných a v neposlednom rade duchovnú pomoc väzňom. máji 1949 boli sestry prepustené a ženy boli nahradené väzňami. 
Školy mali vo všetkých častiach krajiny: v Budapešti a Pápe, materská škola a stredná priemyselná dievčenská škola v Budapešti, ako aj 10 občianskych škôl a 48 základných škôl a napokon niekoľko detských domovov.
Maďarské Milosrdné sestry pôsobili celkovo na 94 miestach.
zdroj foto:
https://www.magyarkurir.hu/hirek/krisztus-szeretete-surget-minket-pali-szent-vince-szeretetleanyai-pecsi-egyhazmegyeben http://pecel.ekif.hu/tortenet.html