Vo svojich 19. rokoch stála Mária Jozefa Brandis pred vážnym rozhodnutím: Jej túžbou bolo vstúpiť ku klariskám. Túžbou rodičov bolo dobre ju vydať a mladý šľachtic, ktorý o ňu prejavil záujem, nebol ľahostajný jej srdcu.
Vtedy prišiel ku ním biskup Román Zängerle, priateľ ich rodiny, u ktorého hľadala radu. Biskup podnikal mnohé kroky k oživeniu viery vo svojej diecéze. Predostrel Márii Jozefe svoje plány: chce do diecézy uviesť Milosrdné sestry sv. Vincenta, ktoré by slúžili vo všeobecnej nemocnici v Grazi. Máriu zaujal biskupov plán. Nechal jej čas na rozpoznanie Božej vôle.
Tieto dve horlivé duše sa stali nástrojom Božej prozreteľnosti pre oživenie viery v Štajersku i vo vtedajšej Rakúskej ríši. Biskup však dobre poznal aj zmýšľanie rodičov Brandisových.
Bol dlhoročným priateľom ich rodiny a navštevoval ich. Jedenkrát sa matka – grófka pred ním vyslovila, že by veľmi ťažko niesla, keby sa niektoré z jej detí rozhodli ísť do kláštora. Starostlivo dbala, aby jej deti ani nečítali také knihy, ktoré popisovali život rehoľníkov. Vtedy biskup povedal matke: Ak Boh chce, aby sa všetky vaše štyri dcérky – kontesy stali manželkami, budem sa tomu tešiť. Ale ak by Boh povolal niektoré z vašich detí do svojej služby, som presvedčený, že im nebudete brániť, lebo veď sme všetci božím vlastníctvom. Rozhodnutie Márie Jozefy bolo teda pre matku veľkou ranou a ešte ťažšou pre otca. Statoční rodičia, šľachtici nielen pôvodom, ale aj duchom zvládli túto situáciu – za pomoci biskupa Zängerle a svoju dcéru vrátili Bohu. Biskup sa už dlhší čas usiloval voviesť do svojej diecézy milosrdné sestry. Žiadal o ne v Paríži, v Ľvove, ale odvšadiaľ dostal zamietavú odpoveď. Napokon v Mníchove mu predstavená sestra Ignácia Jorth ponúkla možnosť, aby poslal ku ním nejaké postulantky, ktorým by poskytli rehoľnú formáciu, a potom ich s nejakou staršou skúsenou sestrou pošlú späť do jeho diecézy. Bol to pre neho lúč nádeje. Bol presvedčený, že v Mníchove sú pravé dcéry sv. Vincenta, ktoré chcel mať vo svojej diecéze. Mal už asi päť dievčat, ktoré javili záujem a teraz sa mu ako šiesta hlásila Mária Jozefa. Poslal teda do Mníchova svojho kapitulného kanonika Jozefa Prasch, aby dohodol podmienky s tamojším kláštorom. 16. októbra 1837 odišlo z Grazu do Mníchova prvých šesť aspirantiek, aby tam začali formáciu. Do Mníchova ich odprevadil otec – gróf Brandis. Matka nemohla cestovať, lebo ťažko ochorela. Rodina to zazlievala Márii Jozefe, že ona je príčinou matkinej choroby. Dievča však zostalo pevné, dôverujúc v Božiu pomoc. Na rozlúčku nechala Mária Jozefa matke dve knižky zo života svätých. 
Do jednej z nich napísala:
„Prišla hodina, keď mám opustiť moju najdrahšiu mamičku. Prinášam túto obetu Pánu Bohu s krvácajúcim srdcom a myslím na to, že čo mi On dal, teraz mi berie. No, staň sa jeho najsvätejšia vôľa. Budeme síce od seba odlúčení, no predsa budeme celkom blízko seba. Budem mať pred sebou ustavične vašu materskú lásku, čo ma tak často dojímala. Blízko i ďaleko, chcem navždy ostať vaša milovaná dcéra. Som spokojná, lebo dôverujem v Boha. On sa sám postará o mojich najdrahších rodičov a súrodencov ako aj o mňa, lebo ho chcem milovať bezvýhradne a na veky. Ako sa potešíme, keď sa znova stretneme v nebi. Čas je krátky, večnosť nekonečná.“
Mníchovský kláštor a nemocnica
Po krátkom oboznámení sa so životom v kláštore bola 22. novembra prijatá za kandidátku. Odvtedy ju menovali „panna Jozefa“. Kandidátky zaúčali do všetkých domácich zvykov a prác pri chorých v nemocnici, aby do obliečky boli celkom samostatné na oddelení, kam ich pridelia. Každý deň drhla sestra drevenú dlážku na celom oddelení, čistila všetky nádoby a náčinie oddelenia. Každú tretiu alebo štvrtú noc mávali nočné služby. Kontesa Mária Jozefa veru nebola zvyknutá na takúto tvrdú prácu. Do všetkého sa však brala s takou ochotou a horlivosťou, že ešte dlho po jej odchode z mníchovského domu sa rozprávalo o jej anjelskej zbožnosti, o jej veľkej šikovnosti a milosrdnej láske a dobrote ku chorým.
Najšťastnejším dňom vo svätom povolaní bol pre Máriu Jozefu deň svätých sľubov 4. jún 1840, sviatok svätého Leopolda. Pri sľuboch dostala meno Sestra Leopoldína. Na slávnosť prišli aj jej drahí rodičia.
Biskup Román poslal do Mníchova šesť postulantiek. Mená panien, čo boli po prvýkrát poslané do Mníchova,
boli: Mária Jozefa – grófka von Brandis, ďalej Jozefa Höffinger, Romana Lampel a Floriána N.; Terézia Hörtl zomrela bezprostredne pred odcestovaním z Mníchova. Druhá sa musela pre slabé zdravie už skôr vrátiť do Grazu. O dva roky (1839) poslal ďalšie štyri. Po obliečke v júni 1840 sa mali vrátiť do Štajerského Hradca. Bol to jeho plán, po ktorom dlho túžil. Biskup Zängerle viedol skutočne hrdinský zápas s mocnými sveta, o svoje sestry. Vyjednávania medzi biskupom a vládou narazili na veľké ťažkosti.
Konečne na spoločnej porade 27. septembra 1840 (vo výročný deň smrti sv. Vincenta) zástupca biskupa, prepošt kapituly Jozef Prasch, ktorý bol dušou celého podujatia, rozhodol, aby sa sestry zariadili z vlastných prostriedkov, aby sa za ošetrovanie chorých zriekli podpory od vlády alebo z verejného fondu. To bol predpoklad, aby zriadenie domu Milosrdných sestier v Grazi, bolo potvrdené cisárskym výnosom. Stalo sa tak 16. februára 1841. cisár dal schválenie na ich službu vo všeobecnej nemocnici.
Do Štajerského Hradca pricestovali 24. apríla 1841 – vo výročný deň narodenia sv. Vincenta.
Autentickým svedectvom o počiatkoch grázckej provincie je pre nás list, ktorý vlastnoručne písala Matka Brandis do Paríža v roku 1882. Požiadala ju o to generálna sekretárka sestra Leblank – zaiste na prianie generálnych predstavených.
Ako vlastný byt pre komunitu mal byť postavený dom v mestskej časti v Paulustore, v záhrade, čo patrila nemocnici. 27.augusta 1841 slávnostne položili základný kameň k stavbe kláštora.
Na tejto slávnosti sa zúčastnil sám cisár Ferdinand I. a cisárovná Mária Anna, ktorí v tom čase boli v Štajersku. Obaja podpísali zakladajúcu listinu a položili základný kameň pre stavbu kláštora. Pero, ktorým sa Veličenstvá podpísali sa dodnes uchováva v Ústrednom dome v Grazi. V polovici júla nasledujúceho roku bola stavba kláštora aj s kaplnkou dokončená a sestry ho už mohli zaujať. Lenže tento inštitút musel zápasiť s ustavičnými ťažkosťami, preto mu sestry dali meno „Zlatá baňa“. (Baňa na duchovné zásluhy.)
Možno len s úctou obdivovať odovzdanosť do Božej vôle u týchto prvých sestier.
Napriek veľmi potešiteľnému výhľadu na úspešné pôsobenie vo Všeobecnej nemocnici, zaľúbilo sa Pánovi svoje verné služobnice viesť ohňom utrpenia. Požiadavky lekárov stúpali do takej miery, že sestry, keď aj boli navyknuté z Mníchova na tvrdé skúšky a práce, predsa museli napnúť takmer všetky sily, aby zvládli uložené povinnosti. Len pevným jednotným postojom k preťaženiu, s plným nasadením vo svojom svätom povolaní, spoločnými silami, ktoré čerpali z horlivej modlitby a častého prijímania, Chleba silných, mohli vo dne – v noci zvládať nadmerné pracovné úlohy a starosti. Aby prispeli k úplnému obnoveniu ústavu, žili v krajnej chudobe. Na spoločné duchovné cvičenia mali k dispozícii iba jednu vhodnú miestnosť. Nočné služby, už aj tak dosť časté, pripadli im ešte častejšie, takže si nemohli nájsť ani ten najnutnejší čas na odpočinok. Až po prijatí kandidátok a otvorením nového domu roku 1842 sa stalo ich položenie znesiteľnejším a usporiadanejším. Za odmenu svojho obetavého života a úprimnej snahy konať vo všetkom podľa Božej vôle a v duchu svätého Vincenta, mohli byť sestry čoskoro zaradené do pravej rodiny tohto svätca.
Túžba po autentickom živote podľa pôvodných Pravidiel sv. Vincenta.
Sestra Brandis už v Mníchove zbadala, že v skutočnosti sa tam nezachovávajú vlastné Pravidlá duchovných dcér svätého Vincenta. Ich pravidlá mali totiž celkom iný pôvod a častejšie boli menené. Tieto okolnosti budili v nej i v spolusestrách pochybnosti a nepokoj. V Grazi o tom hovorila niekoľkokrát aj s ich superiorom, pánom Praschom. Tu zasiahla Božská Prozreteľnosť.
Jedného dňa sa pán Prasch stretol na ulici vo Viedni s kňazom, ktorý bol duchovným u milosrdných sestier vo Viedni. V rozhovore mu pán Prasch povedal, že hľadá pôvodné pravidlá milosrdných sestier. Neznámy kňaz odpovedal, že mu môže splniť toto prianie, nakoľko má jeden exemplár tých pravidiel u seba. Požičia mu ich – sú vo francúzskom jazyku – s prosbou, že po prezretí mu ich vráti. S vnútornou radosťou dal pán Prasch svedomito opísať francúzske pravidlá i so všetkými pripojenými podpismi. U sestier nastal veľký jasot, keď dostali cenný poklad. Stalo sa to na jeseň roku 1842.
Bola to v prvom rade sestra Leopoldína, ktorá v tejto udalosti spoznala zvláštne pôsobenie Božej Prozreteľnosti. Na prianie pána superiora ich preložila s najhlbšou radosťou a bázňou do nemčiny. Tak už mal malý kolektív v Grazi pôvodné Sväté pravidlá. Avšak sestra Vincencia Balghuber, predstavená , nechcela o zmene ani počuť. Sestra Brandis sa musela predbežne uspokojiť s tým, že svoju najvrúcnejšiu túžbu vložila do Božích rúk, veď Pán nikdy nesklamal jej dôveru.
Medzitým sa zväčšil počet členiek tak, že biskup uznal za dobré určiť sestrám stáleho duchovného, ktorý by denne slúžil v domácej kaplnke svätú omšu a staral sa o všetky potreby sestier. Pre toto poslanie im vymenoval pána Jána Nepomuckého Klaischera. Neskôr sa on stal prvým kňazom Misijnej spoločnosti v Rakúsku.
Koncom mája 1843 prišla z Mníchova smutná správa, že generálna predstavená Matka Ignácia Jorth ťažko ochorela. Naliehajú teda, aby sa čo najskôr do Mníchova vrátila dobrá sestra predstavená Vincencia Balghuber. So všeobecným zármutkom sa teda rozlúčila s Grazom.
Biskup Zängerle sa rozhodol dať sestrám novú predstavenú. Zhromaždil 25. septembra 1843 všetkých 18 sestier a predniesol im krátky príhovor. Mimo iného povedal: „V sestre Leopoldíne vám dávam Matku, o ktorej som presvedčený, že bude mať lásku v srdci a meč v ruke. Dnešný deň máte každý rok osláviť a ona má ostať vašou predstavenou až do smrti.“ Sestra Leopoldína si pokľakla, v duchu pokory a lásky prijala svoju hodnosť z Božích rúk. Potom objala všetky sestry a s nimi v duchu aj kríž, ktorý ju mal zaťažovať do konca života. Komunita prestala byť závislá Mníchove. Odteraz Matka Brandis bude môcť robiť ďalšie kroky podľa svojej túžby i prianí spolusestier, uplatniť pôvodné pravidlá svätého Vincenta. Odvtedy ju menujú Matkou Brandis.
Život prinášal ale mnohé nové ťažkosti, ktoré bolo treba prednostne riešiť.
Vypukla prudká epidémia týfusu. Sestra Leopoldína tiež ochorela, keď sa roku 1846 vrátila z návštevy nemocnice v Marburgu. Choroba sa prejavila tak výrazne, že Matku museli aj zaopatriť. Kto by mohol vylíčiť zdesenie sestier a vypočítať ich vrúcne modlitby, čo stúpali k Pánu Bohu za jej vyzdravenie! Pán Klaischer prikázal ctihodnej chorej, aby aj sama prosila Pána o uzdravenie. Zvyknutá, že predstavení poslúchajú aj na ten najtichší pokyn, hneď zvolala nahlas: „Môj Bože, z poslušnosti prosím o moje uzdravenie!“ Naozaj sa dobrý Pán Boh zmiloval nad malou komunitou a daroval opäť život Matke Leopoldíne; spolusestry však choreli na týfus jedna po druhej.
Ku koncu tohto roku, bohatého na skúšky, pokúsila sa sestra Brandis znova napísať poľskej sestre vizitátorke do Ľvova a prosila ju požičať konferencie sv. Vincenta. V máji 1847 dostala od sestry vizitátorky Borovskej veľmi priateľský list s vysvetlením, že by im v Grazi nič neosožili poľské knihy, a preto jej radí, aby sa obrátila bezprostredne na generálneho predstaveného pána Etienna alebo na generálnu predstavenú, Matku Mazin do Paríža a poslala ich adresu. Túto dobrú radu nasledovala sestra Brandis s najväčšou radosťou a napísala generálnej Matke Mazin dlhý list, v ktorom jej predložila všetky okolnosti. Pre vtedajšie politické pomery však tento list nemohol byť už odoslaný.
Matka Brandis opisuje nastávajúce dramatické udalosti:
Šťastná, že môžem nasledovať túto radu, hneď som napísala vysokoctenej Matke, ale práve keď mal odísť môj dlhý list, vypukli v Grazi revolučné nepokoje v marci 1848. Počas piatich večerov sa v meste šírili hrozivé vyhrážky. Biskup nás prišiel povzbudiť s otcovskou starostlivosťou, aby sme v nebezpečenstve celú svoju dôveru zložili na Boha. Nezakrýval nám vážnosť okolností. Požehnal nás a počítal s tým, že možno naposledy prekročil prah nášho domu.
Čoskoro sme sa dozvedeli, že vzbúrenci napadli otcov jezuitov a karmelitánov a že chystajú aj proti nám nebezpečné plány. Osoby nám naklonené naliehali, aby sme si nateraz obliekli civilné šaty, ale my sme nechceli súhlasiť. Okolo 10.hodiny bolo počuť veľký hluk – to boli vzbúrenci, ktorí sa zhromaždili pod našimi oknami. Kým čakali na signál k prepadnutiu, pre nás to bol čas nevýslovnej úzkosti. Ale Pán vo svojom milosrdenstve bdel nad svojimi služobnicami. Zrazu bolo počuť krik: „K pekárom! Poďme!“ a pobúrený dav sa rútil na predmestie zmocniť sa zásob chleba. Do našej ulice sa vrátil pokoj. Predsa však pod hrozbou nového násilia a prepadnutia, neodvážili sme sa počas troch dní si ani ľahnúť, až kým sme nezistili, že nás stráži národná garda.
Náš dôstojný pastier až do hĺbky srdca zronený týmito žalostnými udalosťami nebezpečne ochorel … a 27. apríla oznamoval smútočný zvon katedrály, že prvý pastier diecézy sa práve odobral k Bohu.
10. októbra vypukla revolúcia znovu. Zvonili na poplach. Rozzúrený dav sa zmocnil skladu zbraní, ozbrojil sa a obsadil cestu do Viedne. Cisár a cisárovná ušli. Guvernér sa musel zrieknuť funkcie. Povstalci mali zvrchovanú moc, až kým statočný generál Jelačič nezaistil pokoj v ríši. Využívajúc tieto zmätky zlomyseľné duše sa snažili odstrániť nás z nemocníc, ale neviditeľná a všemohúca ruka, ktorá nás chránila prekazila tieto plány.
Protináboženské nálady pokračujú iným spôsobom.
Počas revolučných rokov znova prichádzali petície rôzneho druhu na úrady mesta Graz, medzi inými aj zo strany lekárov nemocnice, a dožadovali sa prepustenia sestier. Bolo zvolané veľké vyjednávanie 26. februára 1849, na ktorom sa zúčastnili viacerí úradníci a lekári nemocnice. Milosrdné sestry zastupoval veľadôstojný pán Klaischer, sestra Brandis a sestra Romana Lampel. Na všetky obvinenia, inšpirované nepriateľmi Cirkvi odpovedala Matka predstavená s takou jednoduchou logikou, pravdivosťou a pokorou, že jeden lekár, obrátiac sa ku kolegom, povedal: „Ctihodná matka zaimponovala, treba si ju vysoko ceniť, či chceme, či nechceme“. Sestry očakávali výsledok zo dňa na deň, ale ostalo ticho, celá vec akoby zanikla a zdalo sa, že sa žalobcovia hanbia za svoj postup.
Prišli ešte aj iné útoky, choroby, a aj pozvanie, aby poslali sestry do Bratislavy prevziať ošetrovanie ranených a chorých vojakov vo vojenskej nemocnici. Za tým účelom odprevadil tam pán Klaischer osem sestier.
Odvážnu komunitu sestier v Grazi čakalo ešte niekoľko ťažkých skúšok, pri ktorých na prvom mieste najviac trpela predstavená. Po občianskej vojne bolo v Grazi veľa ranených vojakov a opäť vypukla týfusová epidémia. Šesť sestier opatrovalo úbohých chorých, ale aj ony samy ochoreli jedna po druhej a viaceré z nich zomreli v náručí svojej milovanej Matky a predstavenej, ktorá musela na to pozerať a s krvácajúcim srdcom zatvárať oči svojim cnostným a obetavým dcéram, ktorých rady sa riedili. Konala však vždy podľa svojej pevnej zásady:
„Podrobenie sa Božej vôli nám nesmie byť nikdy nemilou obetou!“
Tak našla vždy pre seba aj pre svoje spolusestry dosť veľkodušnosti a sily prijímať tieto útrapy a pohromy s odovzdanosťou a radostnou mysľou.
Konečne v letných mesiacoch roku 1850 prestala epidémia a na veľkú útechu sestry Leopoldíny mohli opäť zaobliecť 22 mladých sestier; nakoľko príklad obetavých sestier v Grazi i v Bratislave, ktoré v službe chorým na týfus odovzdali svoj život, získali iné obetavé duše pre toto sväté povolanie.
Vrúcna láska Matky Brandis ku sv. Vincentovi a vytrvalá túžba po autentickom živote podľa jeho náuky a trpezlivosť a dôvera v Boha s akou hľadala správnu cestu, formovala aj duše budúcich synov sv. Vincenta, ktorí sa neskôr stali základom Misijnej spoločnosti v Rakúsku.
Poznávame to znova zo spomínaného listu Matky Brandis:
V mesiaci júl 1849 cestovala jedna z mojich rodných sestier do Paríža. Rada som využila túto príležitosť a poslala som vysokoctenej Matke Mazin pokorný prejav našej túžby pripojiť naše malé spoločenstvo k veľkej rodine svätého Vincenta. Vysokoctená Matka prijala tento krok s veľkou blahosklonnosťou. V dlhšom rozhovore s mojou sestrou ústne rozobrala túto záležitosť a odovzdala jej písomne podmienky zjednotenia. Keď som na to odpovedala, vyjadrila som našu veľmi úctivú povďačnosť a oznámila som, že prídem do Paríža len čo bude menej rušná doba. Naše práce a skúšky postupne znásobovala cholera, vojna v Uhorsku, a týfus. …
Keď znovu nastalo ticho do istej miery, pochopili sme, že prišla hodina Božou Prozreteľnosťou určená na naše šťastné prijatie do rodiny svätého Vincenta.
Ponáhľala som sa napísať vysokoctenej Matke Mazin, že všetky ťažkosti sa odstránili, že sme pripravené vydať sa na cestu, ak to ona uzná za dobré.
„Naše náručie a naše srdcia sú vám otvorené, moje predrahé sestry!“ odpovedala mi táto dobrá Matka v liste, ktorý naplnil naše srdcia preveľkou radosťou. „Nájdete u nás, pripojila Matka Mazin, veľkorysé duše, čo postupujú práve tak ako vy. Sú to Milosrdné sestry zo Spojených štátov Amerických, ktoré sa chcú tiež všetky stať dobrými dcérami svätého Vincenta. Štyri z nich tu študujú ducha nášho svätého stavu. Len, moja predrahá sestra, skôr než prevedieme túto dôležitú vec, musím Vám predložiť niekoľko podmienok. Ak uvidíte, že je možné ich splniť, súhlasíme z celého srdca utvoriť s vami jednu rodinu a oboznámime vás so všetkým.
1. Ponajprv bude treba, aby ste si osvojili naše Sväté pravidlá a zbožné zvyky, inak je zjednotenie nemožné.
2. Prijať superiora z kňazov Misijnej spoločnosti, nakoľko je nástupcom svätého Vincenta a prijať generálnu správu Spoločnosti.
3. Zaistiť súhlas cirkevnej autority, že sa zriekne právomoci vzhľadom na Spoločnosť a schváli váš prechod pod bezprostrednú autoritu generálneho predstaveného, ktorému skladáme sľub poslušnosti.
Konečne 24. októbra 1850 pod patronátom a vedením svätého Rafaela som odcestovala z Grazu s dobrým pánom Klaischerom a sestrou Hildegardou.
Tento dátum 24. október 1850 ostal pamätným dňom v spomienkach celej provincie. Slávime ho každý rok v Ústrednom dome. Nenechám si ujsť tradičnú návštevu seminára, kde zídenej komunite rozprávam o podrobnostiach našej cesty a pobytu v drahom Materskom dome.
Bolo to 2. novembra večer, čo sme prišli do Paríža, kde nás veľmi srdečne privítali. Na druhý deň nás Matka Mazin zaviedla k vysokodôstojnemu Otcovi, aj tam nás prijali s dobrotou, ktorá nás priviedla do pomykova. Dôstojný otec Etienne nás celkom ľahko prijme medzi svoje dcéry, ani mne sa nezdalo nič ťažkým. Moja istota vyvolala úsmev tohto dobrého otca, keď som bez váhania odpovedala na jeho slová: Ak si chcete otvoriť vlastný seminár, treba vám misionárov sv. Vincenta! Áno, veď ich budeme mať! Myslela som na pána Klaischera a na pána Horvátha, našich súčasných duchovných. Naši ctihodní predstavení boli obidvaja za to, aby sme si bezprostredne obliekli sväté rúcho a aby sme sa zúčastňovali na všetkých úkonoch Spoločnosti. Na sviatok Nepoškvrneného Počatia sme dostali sľubný krížik i pre všetky naše sestry v Grazi – a na sviatok Zvestovania povolenie obnovovať sväté záväzky…
Božia Prozreteľnosť si veľmi dala záväzok potvrdiť aj moju odpoveď dobrému Otcovi Etiennovi, že „máme misionárov“. Na jeseň 1852 sa vrátil pán Klaischer z Francúzska s dvomi spolubratmi, ktorí si ako on vykonali seminár vo Svätom Lazáre a pána Hirla im dali za superiora. Usadili sa v Celie, kde ich prijal biskup Slomšek. Pána Klaischera vymenovali za direktora sestier. Prichádzal každý mesiac do Ústredného domu na poradu a riešenie záležitostí. … Provincia si už nemusela priať nič iné.
Takto opísala Matka Brandis príbeh svojej provincie. Veľmi dojemné je to, ako sa sestry usilovali spoznať a čo najvernejšie praktizovať pôvodné sväté Pravidlá dcér kresťanskej lásky. Matka Brandis v tom videla zámer Ducha Svätého, ktorý obdaroval Cirkev prostredníctvom svätých Zakladateľov.
No nezaháľal ani nepriateľ každého dobra , ale sial kúkoľ na pole malej komunity počas neprítomnosti sestry predstavenej. Viacerých sestier sa zmocnil nebezpečný duch straníctva. Tieto slabé duše znepokojila najmä zmena svätého rúcha. Zamýšľali svoju zmenu názoru na zjednotenie hneď po príchode z Paríža oznámiť sestre Leopoldíne. Ona sama cítila veľkú tieseň z odlúčenia od sestier počas tak dlhej doby a chcela sa čo najskôr vrátiť.
Po deviatich mesiacoch, v auguste 1851 sa obe sestry vrátili do vlasti. Spolu s nimi došiel aj dôstojný pán Bartolomej Touvre, CM, sestra Grand a sestra Massun z Materského domu, aby oficiálne zriadili provinciu. Sestra Leopoldína bola menovaná za 1. vizitátorku novozriadenej rakúskej provincie. Hneď po príchode do Grazu rozdala sestrám sľubné krížiky. Sestry boli naradované, že majú doma svoju milovanú Matku. Niektoré sa však ešte protivili zjednoteniu s Parížom, najmä zmene rúcha a zvykov, ale postupom času pri veľkej trpezlivosti, pokore a modlitbe svojej provinciálnej predstavenej sa odpor prekonával a Božie dielo začalo viditeľne vzrastať a rozširovať sa.
19. novembra 1851 už mali všetky sestry rúcho vlastných Milosrdných sestier s obvyklým kornetom. Tak sa uskutočnilo veľké dielo zjednotenia vďaka nekonečnej dobrote Božej a horlivej oddanosti vernej služobnice.
Na prekážky narazila nielen vo vnútri Spoločnosti, vyskytli sa aj vonkajšie medzi rehoľníkmi a vyššie postavenými osobnosťami svetského stavu. Kritizovali jej zámer a tvrdili, že koná nerozvážne. Prešla aj táto skúška a uprostred všetkých bojov sa sestra Brandis snažila o splnenie Božej vôle s miernosťou a istotou, ako to len ona vedela – totiž s bezpodmienečnou dôverou v Pána Boha.
Pod múdrym vedením prvej sestry vizitátorky Leopoldíny si sestry začali usilovne obliekať aj duchovné rúcho svätého povolania, osvojovať si Pravidlá, zvyky a cnosti pravých Milosrdných sestier – dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.
Bezprostredne pred zjednotením s našou Spoločnosťou r. 1849 tvorilo komunitu 40 sestier, ktoré boli zapojené do rôznych ústavov v Grazi a na okolí.
Po zjednotení so Spoločnosťou dcér kresťanskej lásky od roku 1851 veľmi vzrástol počet sestier.
Nemocnica bola ústredným domom do roku 1852. Vtedy dokončili novostavbu Provinciálneho domu v Grazi a presťahovali sa do ulice Labornergasse, ktorú neskôr premenovali na Mariengasse. Tým sa oslobodili od nárokov nemocnice.
Sestra Leopoldína Brandis v spolupráci s direktormi postupovala vždy s veľkou otvorenosťou voči požiadavkám ktoré jej Prozreteľnosť posielala. Provincia vo všetkých krajoch Rakúskej ríše prijímala službu najmä v školách, vo väzniciach, v sirotincoch, starobincoch, chorobincoch a útulkoch – čo bolo dovtedy pre nich neznáme.
Rôzne vplyvy doby nútili predstavených nielen otvárať nové diela, ale aj zatvárať. Pre nepokoje v Maďarsku museli v roku 1860 zatvoriť štyri ústavy. Na to hneď v roku 1861 mali možnosť otvoriť veľkú školu v Nitre. Všetko v jednoduchosti vnímali ako pôsobenie Božie a podľa svojich schopnosti – i neschopnosti v dôvere v Božiu pomoc na ne odpovedali.
Písmo sväté nás upozorňuje, že sláva osoby nič pred Bohom neznamená, ale podľa lásky sme Bohu milí.
Sestra Brandis sa teraz s plnou dôverou mohla oprieť o radu Generálnych predstavených, ktorí s obdivom sledovali Božie dielo v Rakúsku. V liste z roku 1882 to Matka Brandis oceňuje takto:
Vrcholný prejav dobroty vysokodôstojného otca Etienna bol, že nás prišiel navštíviť v auguste 1853. Bolo nás už 100 a okrem Ústredného domu sme mali 6 ústavov. Vďaka priazni svätého Vincenta táto nová, pokorná časť jeho rodiny znovu vzrastá a teraz počíta 1000 sestier v 84 domoch a viac než 90 sestier si koná seminár. (Pozn., r. 1882)
Generálny predstavený Otec Etienne poznal predpovede Panny Márie z roku 1830. Rakúsku provinciu navštívil päť krát! Už pri prvej návšteve, ako to Matka Brandis v liste spomína, bol udivený ako dôkladne sa uskutočnilo zjednotenie s Parížom.
Po štyroch rokoch prišiel Generálny otec Etienne roku 1857 do Grazu po druhý krát, a znova vyjadril veľkú radosť nad požehnaným pokrokom rakúskej provincie. Písal o tom v súkromnom liste jednej milosrdnej sestre: “Dnes ráno som posvätil nový seminár, ktorý môže pojať 150 sestier a možno dúfať, že sa čoskoro zaplní. V krátkom čase bude tá provincia nádherne vyzerať. Naše diela sa vyznačujú takou veľkorysosťou, aká by sa za obyčajného chodu vecí nemohla predpokladať ani za pol storočia. Táto skutočnosť svedčí aj o mimoriadnej horlivosti. Necítim sa vôbec unavený, som šťastný, že Božie dielo sa tak darí, preto zabúdam na ťažkosti cestovania.“
Pri tejto druhej návšteve požehnal otec Etienne základný kameň nového kostola a 19. októbra 1858 už bol konsekrovaný krásny kostol Nepoškvrneného Počatia v Grazi biskupom Otakarom von Attens. Kostol sa majestátne dvíha medzi dvoma budovami sestier a seminára. Vnútro kostola bolo vkusne vyzdobené. Na oblúku nad oltárom je nápis: „Ak sú sväté korene, celý strom bude svätý!“ Tento kostol sa neskôr stal miestom posledného odpočinku sestry Leopoldíny Brandis.
Zomrela 11. januára roku 1900. V tom čase mala provincia 2700 sestier v 210 komunitách.
Z týchto svätých koreňov vyrástol mohutný strom Spoločnosti v našich krajoch.
Panna Mária v roku 1830 hovorila o pripojení inej spoločnosti k dcéram kresťanskej lásky, povedala aj vetu: „Mám ich veľmi rada!“ Tieto slová patria nám, čo sme vyrástli z tých spomínaných vzácnych, svätých koreňov.
Pri slávnostnej pripomienke v Grazi 200 rokov od narodenia Matky Brandis, pri Večerných chválach povedal tamojší otec direktor Irenej nasledovnú myšlienku: Toto stretnutie nemá byť len spomínaním. Toto stretnutie nás má a môže povzbudiť, aby sme aj my vytrvalo hľadali Božiu vôľu a ju s odvahou a obetavosťou uskutočňovali – nie pre našu slávu, ale aby sa naplnili Božie úmysly v našom čase.