Pôsobenie Božej prozreteľnosti v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul a pri utváraní našej Provincie je úzko spojené s vanutím Ducha svätého a s nasledovaním jeho vnuknutí. Bez zveličovania môžeme povedať, že dejiny pôsobenia Spoločnosti DKL v našich krajoch siahajú do 19. júla 1830. 
Vtedy v tichom nočnom dialógu vyslovila Panna Mária proroctvo, ktoré mala sv. Katarína odovzdať predstaveným. „Povedz, že sa k nim pripojí iná spoločnosť. Je to nezvyklé, ale povedz nech ju príjmu.“
Panna Mária v tejto svojej vízii určite pozerala aj na 15 ročnú dievčinu, grófku Jozefu Máriu de Brandis, ktorá si na hrade v Maribore možno práve v tom čase kládla otázky o svojom budúcom živote. Narodila sa v Štajerskom Hradci dňa 27. novembra 1815.
Vzdelanie primerane jej postaveniu a jej vysokej prirodzenej inteligencii si nadobudla vo Viedni. Spoznala, že ju Boh volá k zasvätenému životu, mala úmysel vstúpiť do prísnej karmelitánskej rehole. Radila sa o tom s biskupom Romanom Zängerle, ktorý jej predložil svoj plán. Mal v úmysle uviesť do svojej diecézy milosrdné sestry pre ošetrovanie chorých. Požiadal o sestry v rôznych krajinách, ale nepochodil. Napokon z Mníchova dostal návrh, aby tam poslal nejaké dievčatá na formáciu s tým, že po zložení rehoľných sľubov ich so staršou sestrou pošlú späť do Grazu. Jednou z prvých bola práve spomínaná Jozefa Mária Brandis. Po ukončení formácie, po prijatí rehoľného rúcha a zložení rehoľných sľubov sa vrátila 24. apríla 1841 ako sestra Leopoldína so 4 spolusestrami. Veľmi túžila po väčšej vernosti a po hlbšom poznaní vincentskej charizmy. Preto stále pátrala po pôvodných pravidlách sv. Vincenta ako aj po ich autentickom vysvetľovaní. Po ich získaní ich preložila do nemeckého jazyka.
Dostala tiež odporučenie obrátiť sa priamo na generálnych predstavených v Paríži. Naskytla sa príležitosť a sestra Leopoldína mohla poslať generálnym predstaveným do Paríža list s prosbou o zjednotenie. Generálni predstavení napísali odpoveď na jej otázky a predložili tri podmienky pre zjednotenie so Spoločnosťou DKL, ktorá je pod vedením kňazov Misijnej spoločnosti:
1. prijatie pravidiel sv. Vincenta
2. uznanie autority generálneho predstaveného Misijnej spoločnosti sv. Vincenta a tým aj záväznosť poslušnosti jeho duchovnému vedeniu
3. povolenie od príslušného biskupa.
Na ich pozvanie odišla sestra Leopoldína do Paríža, kde počas deviatich mesiacov absolvovala seminár. Po návrate do vlasti v auguste 1851 prišli s nimi aj dôstojný pán Bartolomej Touvre, CM, sestra Grand a sestra Massun z Materského domu, aby oficiálne zriadili provinciu. Sestra Leopoldína bola menovaná za 1. vizitátorku novozriadenej rakúskej provincie. Tak sa uskutočnilo veľké dielo zjednotenia, vďaka nekonečnej dobrote Božej a horlivej oddanosti jeho vernej služobnice.
V auguste 1853 s. Leopoldína navštívila v Brne aj najdôstojnejšieho pána biskupa Antona Ernesta von Schaffgotsche, ktorý sa na ňu obrátil so žiadosťou o sestry. Dohodli podmienky pre zriadenie sirotinca na predmestí Brna, v časti Dornič. Sirotinec otvorili 23. novembra 1853 a službu tam nastúpili prvé štyri sestry. Po revolučnom roku 1848 minister Bach prišiel na myšlienku, aby správu väzníc prevzali milosrdné sestry. Urobil pokus a všetky trestnice v Rakúsku (mužské aj ženské) sa dostali pod správu sestier. Tak sa dostali sestry v Uhorsku aj do Leopoldova a do Mária Nostra (Štúrovo). Roku 1855 prevzali väznicu aj vo Valašskom Meziříčí. 
Veľkou baštou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul po Grazi sa stala aj Budapešť od roku 1853. Tak sa postupne dostávali sestry aj na Slovensko. Je nám už známe, že 8. septembra 1861 prijal v Nitre prvé sestry biskup Roškoványi. Od 27. februára 1870 začínajú naše sestry učiť v Rímsko-katolíckej dievčenskej ľudovej škole v Banskej Bystrici. Postupne pozývali sestry na Slovensko aj do služby v nemocniciach. Ako prvá bola nemocnica v Košiciach, v roku 1877; v Rimavskej Sobote roku 1881; v Trenčíne, v Topoľčanoch, v Trnave, v Nových Zámkoch… Za života Matky Brandis, do roku 1900 bolo na Slovensku 26 sesterských domov a 5 domov v Čechách. Predstavení našej pôvodnej Rakúskej provincie boli veľmi otvorení pre nové diela, ale prijímali ich s veľkou rozvahou. Po smrti s. Leopoldíny ( 11.1.1900) Provincia mala do 3000 sestier v 217 domoch. Jej spravovanie bolo už náročné. Preto 7. novembra 1905 došlo k rozdeleniu na Rakúsku a Uhorskú provinciu. Z Provinciálneho domu v Grazi boli spravované sestry v Rakúsku, na Morave a v Českom kráľovstve. Do Uhorskej provincie patrili sesterské domy v Maďarsku, v Slovinsku, Rumunsku a na Slovensku čo v tom čase tvorilo Uhorskú krajinu. Provizórny provinciálny dom pre Uhorsko zriadili v Piliscsabe.
Pod vedením otca direktora Mediča, hneď začali budovať nový provinciálny dom v Budapešti, kam sa sídlo provincie presťahovalo v roku 1909.
Po 1. svetovej vojne sa rozpadla Rakúsko – Uhorská monarchia. Podľa Trianonskej zmluvy boli vytýčené hranice Maďarska a okolitých samostatných štátnych útvarov. V dôsledku toho vznikla 28. októbra 1918 Československá republika.
Sestry ktoré zostali za hranicami nového Maďarska stratili kontakt s predstavenými v Budapešti. V Maďarsku prevzali moc komunisti. Utvorili Maďarskú republiku Rád, ktorá začala veľké represálie proti Cirkvi. Komunity sestier na Slovensku boli ponechané samy na seba. Nebol príliv nových povolaní z Budapešti. Sestry starli, s vypätím všetkých síl sa obetovali v službe. Okrem toho si nová situácia žiadala usmernenie od predstavených. Veľkou pomocou im bolo to, že mali vo vienku výchovy nezdolnú dôveru v Božiu Prozreteľnosť a húževnatosť.
V apríli 1919 sestry v Maďarsku prežívali mnohé hrôzy. Museli zanechať rehoľné rúcho, komunity boli rozpustené, majetok provincie bol zhabaný. Po krátkej vláde komunistov sa život provinciálneho domu v Budapešti obnovil, avšak kontakt s komunitami sestier v okolitých štátoch bol pre politické napätia znemožnený.
Sestry maďarskej národnosti odišli do Maďarska, pretože slovensky nevedeli. Odtiaľ prišli niektoré Slovenky, aby sa zachránilo vyučovanie na školách, ktoré boli pod vedením našich sestier. Tie si museli urýchlene vykonať nostrifikačné skúšky zo slovenčiny, aby získali potrebné diplomy.
Vyšší predstavení v Paríži sa dozvedeli o našej situácii a preto vyslali do Československa sestru Essey – generálnu radkyňu z Paríža, ktorá s maďarskou vizitátorkou sestrou Vilmou Šebök navštívili všetky komunity a v Paríži informovali o situácii na Slovensku. V tom čase bolo na Slovensku 27 komunít, v Čechách a na Morave 6 komunít. V Paríži po dôkladnej úvahe rozhodli, aby sa sestry v novom štáte oddelili od Maďarskej provincie a tak bola 14. januára 1922 ustanovená nová Československá provincia.
Za prvú vizitátorku novej Československej provincie bola menovaná dovtedajšia provinciálna asistentka z Budapešti, sestra Agnela Gizela Paceltová. Pochádzala z Oravy. Po skončení ľudových škôl ju predstavení poslali študovať do Učiteľského ústavu v Budapešti. Po ukončení nastúpila do seminára v Štajerskom Hradci, kde prešla formáciou. Mala tichú, miernu povahu, ako naznačovalo jej meno: Agnela = Baránok.
Za provinciálneho direktora bol menovaný otec Jozef Danielik, predstavený domu v Piliscsabe. Narodil sa v Skalici. Svojou jednoduchosťou a vrodenou úprimnosťou si vedel každého získať. Bol skúseným synom svätého Vincenta, veľmi jednoduchý a dobrotivý otec.
Obaja dostali neľahkú úlohu – poverenie, aby začali uskutočňovať pokračujúci Boží plán v diele svätého Vincenta, a tak založili novú Provinciu. Vo veľkej dôvere v Božiu pomoc prijali túto neľahkú úlohu.