Menovanie prvých predstavených sestru Agnelu Paceltovú a otca Jozefa Danielika veľmi prekvapilo, ale obaja pokorne prijali Božiu vôľu. Po vybavení úradných formalít prišli 30. januára 1922 do Nitry – mesta, ktoré bolo určené pre založenie Slovenskej provincie. Sestry v Nitre im prichystali slávnostné privítanie. Za slávnostného ohlasovania zvona uviedli nových predstavených do kláštorného kostola – na Farskej ulici, ktorý tvorí s kláštorom jeden komplex. Obaja skromne a pokorne kľakli na dlažbu kostola a s úprimnou odovzdanosťou sa sklonili pred náročnou úlohou, ktorú im zveril Pán. V mene všetkých sestier ich privítala predstavená Školského domu sestra Eugénia Pittynger jednoduchými a úprimnými slovami. Uvítanie bolo skromné, ale plné silných dojmov. 
V Nitre sa teda začalo prvé organizovanie novej provincie. 2. februára 1922 sa konalo prvé zasadanie Provinciálnej rady. Prvá cesta predstavených viedla do všetkých sesterských domov, aby tak spoznali stav provincie a jej najdôležitejšie potreby. Trvalo im to asi mesiac. Pre sestry to bola neopísateľná vzpruha, veď niektoré už aj 5 – 7 rokov nevideli provinciálnych predstavených. Tieto návštevy poukázali na ťažkosti, s ktorými sa sestry borili. Skoro všade boli ťažkosti rečové, národnostné, hmotné, politické, nedôvera zo strany úradov, podozrievanie z maďarónstva, ťažkosti so skúškami zo slovenčiny, s príslušnosťou, a vôbec všetko čo súviselo so zmenou pomerov. Veľkou starosťou bol aj nedostatok sestier, pretože počas posledných rokov už z bývalého Ústredia v Budapešti nové mladé sestry neprichádzali. Vo väčšine dmov boli sestry „staré a vypracované tak, že bolo podivné ako sa mohli tie domy udržať. Je na česť sestrám, ktoré v tomto ťažkom čase vytrvali a hrdinskou obetavosťou a napnutím všetkých síl konali práce svojho povolania na väčšiu česť a slávu Božiu! … „ Vo svetle týchto vizitácií poznali, že je potrebné zamerať sa na dorast.
Svoje prvé úsilie zamerali na získanie Provinciálneho domu, v ktorom by mohla prebiehať aj formácia mladých sestier. V Nitre, v priestoroch školy bolo rušno i málo priestoru, preto zo zámeru umiestniť Provinciálny dom tam, upustili.
Vhodnejším sa im pozdával trnavský sirotinec, ktorý bol veľmi schudobnelý, pretože mal všetky základiny uložené na území, ktoré pripadlo do Maďarska a tak tam bolo už málo sirôt. Okrem toho v Trnave bol aj Učiteľský ústav sestier Uršulínok, kde by mohli študovať budúce sestry učiteľky. V celej provincii sa všetky sestry spolu s deťmi vrúcne modlili s dôverou k svätému Jozefovi, ktorého si provincia vyvolila za ochrancu. Po mnohých jednaniach sa dočasným Provinciálnym domom na istý čas stal trnavský biskupský sirotinec na Halenárskej ul. č. 22. 
Za direktorku seminára vymenovali sestru Olíviu Porubskú. Predstavení ju poslali do Paríža, aby sa mohla pripraviť na svoj budúci úrad. Pre zákaz vydávať cestovné pasy duchovným osobám, mohla však vycestovať iba do Maďarska, kde jej s prípravou pomohla tamojšia direktorka sr. Osita Köszeghy.
Sestry prekladali najpotrebnejšie knihy do slovenčiny – aby sa v novom Ústrednom dome hneď od začiatku používal slovenský jazyk. Po všetkých námahách sa 19. júla 1922, vo sviatok sv. Vincenta mohol otvoriť I. Ústredný dom našej Československej provincie. V tento deň 17 dievčat vstúpilo do seminára, aby pokračovali vo svojej formácii. Slávnostnú svätú omšu slúžil trnavský apoštolský administrátor
Pavol Jantausch. V novom Provinciálnom dome našli svoje miesto aj kandidátky, ktoré si dopĺňali svoje vzdelanie v Učiteľskom ústave sestier uršulínok. Život provincie sa pomaly a radostne rozbiehal. Ale keďže sestry boli stále v podnájme, starosť o vlastný „DOMOV“ ostala. Opäť sa potvrdila mocná pomoc patróna Provincie sv. Jozefa. Predstavení neprestávali hľadať. Prešli mnoho ponúkaných budov, ktoré v povojnovom období boli na predaj, ale nič nebolo súce pre účely provincie.
Prosba otca Danielik adresovaná Generálnemu otcovi Verdierovi našla svoju odozvu. Počas vizitácie sestier v Amerike opísal tamojším sestrám ťažkú situáciu, v ktorej sa nachádzala mladá slovenská provincia. Na jeho podnet sa dve americké provincie na svojom najbližšom zasadaní rozhodli, že nám istú veľkú sumu peňazí požičajú a ďalšiu veľkú sumu darujú, aby sme si mohli zaobstarať provinciálny dom. Boli to provincie Emitsburg a Normandy z USA. Toto rozhodnutie bolo schválené 18. marca 1923.
Pri istej príležitosti sa o. Danielik dozvedel o kaštieli v Ladcoch, ktorý bol na predaj. Sestra vizitátorka už bola v tom čase veľmi chorá, preto do Ladiec cestoval o. Danielik so s. asistentkou Soldánovou. Kaštieľ bol skutočne po mnohých stránkach vyhovujúci. Prostredie tiché, prekrásny park a zeleninová záhrada. Poloha ľahko dostupná, pretože tadiaľ viedla železnica … aj cena bola prijateľná. Rozhodli sa ho kúpiť. Po vybavení všetkých potrebných formalít sa kaštieľ v Ladcoch stal od 1. januára 1924 vlastníctvom sestier. Počas týchto snáh o kúpu kaštieľa v Trnave zomiera s. vizitátorka Agnela Paceltová. Zomrela po dlhej ťažkej chorobe 20. mája 1923. Mala 62 rokov a 45 rokov svätého povolania. Novou vizitátorkou sa stala sr. Bernardína Soldánová, doterajšia asistentka.
Po vybavení úradných záležitostí a po najnutnejších stavebných úpravách, sestry 24. augusta 1924 odišli z Trnavy už do vlastného provinciálneho domu. Na ďalší rok vo sviatok svätého Vincenta 19.7.1925 sa v Ladcoch konala slávnostná posviacka nového Ústredného domu. Do výklenku na priečelí domu bola vložená nová socha sv. Jozefa – patróna provincie. 
Po presťahovaní do Ladiec mali seminárske sestry v prvých rokoch dosť rušný život, pretože budova kaštieľa sa nadstavovala, prerábala. Avšak to vôbec nenarušovalo ich vnútorné stíšenie a radostné nadšenie, s ktorým sa púšťali do každej služby. Pod vedením sestry direktorky Olívie a pod starostlivým okom Otca Danielika odchádzali do služby nové a nové seminárske sestričky, aby napĺňali krásne poslanie služby chudobným, ktorí im boli blízki. Veď samy vyšli z chudobných pomerov, svoju formáciu mali tiež v skromných podmienkach, nebolo im ťažké sa k chudobným priblížiť a s láskou im slúžiť. Okrem seminára v Ladcoch posielali predstavení takmer každý rok po dve seminárky do Paríža, aby si tam v Materskom dome vykonali svoj seminár. Nadobudnutú formáciu potom prinášali domov.
Život v novej republike kládol stále väčšie požiadavky aj na odbornosť v službe. Ďalšou starosťou predstavených bolo zaistiť kvalifikáciu, aby sestry obstáli v každej službe. Najviac diel mala provincia v školstve – vo výchove detí a mládeže a v zdravotníctve.
V rámci seminára si sestry konali aj ošetrovateľský kurz. Každá sestra tak mala základy z ošetrovateľstva. V nemocniciach získali popri starších sestrách praktické skúsenosti. Požiadavky na vzdelanie postupne narastali, preto sa v roku 1929 predstavení rozhodli v Košiciach postaviť Ošetrovateľkú školu, ktorá bola posvätená a otvorená v školskom roku 1932/1933. Toto je po provinciálnom dome naša druhá vlastná budova. Vzdelávanie učiteliek riešili tým, že v Nitre, v školskom komplexe, so súhlasom biskupstva nadstavili jedno vyššie poschodie a tým sa v školskom roku 1932/33 mohol otvoriť vlastný Učiteľský ústav pre dievčenskú mládež. Ďalšie sestry po skončení seminára študovali v Bratislavy na univerzite, aby získali kvalifikáciu pre vyučovanie vo vyšších školách.
K celkovej formácii narastajúceho počtu sestier bolo potrebné zaistiť aj stálu duchovnú formáciu a tiež spolupatričnosť k Spoločnosti a jej dielam. Predstavení sa bedlivo starali aj o vincentskú formáciu pravidelnými vizitáciami, osobnými návštevami, príležitostnými konferenciami i vydávaním prekladov vincentskej literatúry – Sväté pravidlá, Obyčajník, Konferencie sv. Vincenta, životopisy Zakladateľov a hrdinských synov a dcér svätého Vincenta. Tlačil aj Katolícky kalendár, kde boli uvedené všetky liturgické úpravy pre komunity. Prvé výtlačky ladeckej tlačiarne siahajú do roku 1928.
Povolania do misií sú vždy vzácnym plodom kvitnúcej provincie. Sestry, ktoré dostali tento osobitný dar nechýbali ani v našej provincii už od jej začiatkov. Predstavení posielali misionárky do Paríža, kde sa pripravovali na misiu, kam ich Spoločnosť poslala. V tomto období rozkvetu Provincie sestry odišli slúžiť to týchto krajín: Irán, Vietnam a Peru.
Československá provincia pri svojom vzniku mala 32 domov. V Čechách a na Morave 6 domov a 26 na Slovensku.
Po smrti Otca Danielika bol za direktora sestier menovaný Otec František Kuchař. Pochádzal z Moravy. Túto službu konal do roku 1942. V čase vojny, po vzniku Slovenského štátu nemohol zastávať žiadnu verejnú funkciu, pretože nebol Slovák. Preto v roku 1942 bol za direktora menovaný Otec Ján Hutyra ako mladý, 6 ročný kňaz, ktorý mal v tom čase 30 rokov. Sestrou vizitátorkou po ukončení mandátu s. Bernardíny Soldánovej sa od roku 1935 stala s.Vincencia Olšovská. Títo hrdinskí predstavení sprevádzali a usmerňovali sestry počas nastávajúceho obdobia hlbokej totality. V r. 1950 mala Provincia približne 1200 sestier a 50 vo formácii v 62 komunitách.