„Nech je forma služby a profesionálna úroveň sestier akákoľvek, voči chudobným vždy zaujímajú postoj služobnice …“ (Porov. K 24)
Sestra Filotea zapísala svoje spomienky na násilnú likvidáciu komunity a deportácie rehoľníčok v čase totality:
„Po skončení seminára v r. 1950 som bola pridelená do Domova dôchodcov v Horných Obdokovciach. 29.8.1950 sme práve ukončili práce po obede a začali sme krájať slaninu na vyprážanie masti keďže sme práve zabíjali prasa.
Páni z okresu prišli na 4 osobných autách a hneď aj s jedným nákladným autom. Povedali nám, že behom hodiny sa musíme zbaliť. Bolo nás 8 vincentiek a 2 baziliánky. Darmo sme pánom z okresu povedali, že máme zabíjačku a plno práce. Ľudí tiež nemôžeme nechať bez pomoci. Nič nepomohlo. Trhali nás od práce, aby sme sa šli pobaliť. To bolo náreku! Deduškovia, babičky plakali a my s nimi. Ale s. predstavená nás povzbudzovala, aby sme boli hrdinské, že to všetko pre vieru v Boha trpíme. Odviezli nás do drahých Ladiec kde bol už sústreďovací tábor. Na druhý deň prišli páni z okresu aj so správcom z Obdokoviec, aby sme sa vrátili naspäť k deduškom a babičkám, že oni nás tam chcú mať, pravdaže pod podmienkou, že podpíšeme akúsi listinu, že sme vlastenky komunizmu a zriekneme sa rehoľného rúcha. To sme odmietli, a tak šli naprázdno.
8.1.1951 nám ľudia povedali, že nás v nasledujúcu noc vyvezú.
Prišlo asi 120 chlapov, aby sme opustili náš ladecký kláštor dobrovoľne. My sme im povedali, že je to naše, že nám naň dali peniaze sestričky z Ameriky. Všetky sestričky sme sa zhromaždili v hlavnej budove. Celú noc komunisti obsadzovali náš dom. Pred kláštorom bolo plno sanitiek. Ráno okolo pol piatej nám začali búchať na dvere a kričali, aby sme im otvorili. Keď sme neotvárali, tak si postavili rebrík, rozbili okno na 1. poschodí a sami išli otvoriť dvere a hneď odvážali choré sestričky do sanitiek. s. Marcela Salašovičová bola pri starých sestričkách a bránila ich, aby ich neodvlákali. Jeden ju zdrapil za ruku a úplne jej ju vykĺbil a šmaril ju na zem. Tak naše Ladce padli do rúk lotrov.
Ja som sa dostala do Pruského. Tam sme boli jeden rok. Spomínam si, ako nás tu prišli presviedčať do civilu, na voľby a vraveli nám, že sa o nás starajú, že však máme čo jesť. No, my sme im povedali, že i prasatá majú plné válovy a nič viac, ani slobodu , ani predstavených.
Bolo nás tam veľa mladých sestier, tak sme si povedali, že tých čo prišli rečniť zhypnotizujeme a verte, že ten hlavný, ktorý s nimi prišiel, mal akoby zemiak v ústach a nemohol rozprávať a páni čo s ním prišli sa pustili do plaču. A už viac neprišli.“
Zdroj foto: https://www.ladce.sk/historicke-fotografie-ladiec-bez-urcenia-roku/, https://www.pamiatkynaslovensku.sk/, https://sk.m.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Prusk%C3%A9_Kl%C3%A1%C5%A1tor.jpg, fotoarchív dkl