Spoločnosť, ktorú založili svätý Vincent de Paul a svätá Lujza de Marillac
v 17. storočí vo Francúzsku, je v Cirkvi známa pod názvom
Spoločnosť dcér kresťanskej lásky
svätého Vincenta de Paul,
služobníc chudobných
a podľa kánonického práva je Cirkvou uznaná
ako spoločnosť apoštolského života.
Vincent de Paul (1581-1660), pozorný na prejavy Božej prozreteľnosti a vnímavý na pôsobenie Ducha Svätého, odhalil materálnu a duchovnú biedu svojej doby a zasvätil svoj život službe a evanjelizácii chudobných. Prozreteľnostne stretol Lujzu de Marillac (1591-1660), ktorá s ním úzko spolupracovala v dielach dobročinnej lásky a je spoluzakladateľkou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky (DKL). Už počas života Zakladateľov prichádzali ku nim jednoduché dedinské dievčatá, aby vykonávali tie najnižšie práce pri chudobných a stávali sa služobnicami najopustenejších. Pán Vincent ich od roku 1630 zveril Lujze de Marillac. Pracovali v rôznych bratstvách dobročinnej lásky.
Od 29. novembra 1633 začali v byte Lujzy de Marillac vytvárať sesterské spoločenstvo, aby tak pod jej vedením žili svoj ideál. To bol zrod Spoločnosti DKL. Sestry sa spočiatku starali o chudobných chorých po domoch, v mestách i na vidieku. Neskôr, podľa potrieb, ošetrovali chorých v nemocniciach, vyučovali dievčatá, starali sa o nájdené deti, galejníkov, ranených vojakov, utečencov, starých ľudí, duševne chorých a iných… Vincent často zdôrazňoval prvým sestrám pôvod Spoločnosti : 
« Kto by si bol pomyslel, že budú dcéry kresťanskej lásky ?… Ja som na to nemyslel… Boh na to myslel »
Dnes podľa jeho spirituality žije približne 14 070 sestier v 94 krajinách na všetkých kontinentoch. Slovenská provincia s počtom 220 sestier má svoje komunity na Slovensku, v Čechách a misie na Ukrajine a v Rusku.
Sestry pôsobia v školách, venujú sa deťom a mládeži, sú v službe starým a chorým ľuďom v hospicoch, v zariadeniach sociálnych služieb, v domácej opatrovateľskej službe, v službe ľuďom bez domova, starým a chorým kňazom, starým a chorým spolusestrám, vo farnostiach, v kňazskom seminári,… a „v škole Božieho Syna sa učia, že niet takej biedy, ktorá by im bola cudzia“ (Konštitúcie DKL).
Svätý Vincent veľmi dobre poznal život chudobných a usmerňoval svoje duchovné dcéry, aby vyhľadávali „najchudobnejších a najopustenejších“ (sv. Vincent, január 1657, Coste XI, 393). Vravieval: „Každým dňom pribúda chudobných, ktorí nevedia, kam ísť a čo robiť a ktorým po spotrebovaní biednej úrody nezostáva nič iné, len si vykopať hroby a v nich sa zaživa pochovať“ (Collet, zv. 1, 479). Chudobní boli preto hlavným predmetom jeho starostlivosti a pohnútkou jeho súcitu a charitatívnych podujatí.
Pre Boha v chudobnom opustiť modlitbu
Podľa spirituality sv. Vincenta utrpenie pretvára chudobného, ktorý je v hĺbke svojho bytia nábožný, na obraz trpiaceho, chudobného Krista. Tak aj sestry vo svojej službe pohľadom viery vidia Krista v chudobných a chudobných v Kristovi. Zaujímajú voči nim postoj služobnice, ktorý vyžaduje praktizovanie ich stavovských čností: pokory, jednoduchosti a lásky. Uchovávajú si veľkodušné srdce a zmysel pre nezištnosť. A „keď to naliehavá potreba blížneho vyžaduje, majú vedieť opustiť Boha kontemplovaného v modlitbe, aby ho našli v chudobnom“ (sv. Vincent, 31. júla 1634, Coste IX, 5). Pri inej príležitosti to sv. Vincent vysvetlil slovami: vedieť „opustiť Boha pre Boha“ (sv. Vincent, 1. augusta 1655, Coste X, 95). Odmenou je Ježišova odpoveď: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). 
Ich kláštorom sú domy chorých
Vincent de Paul chcel, aby sestry slúžili „všetkým chudobným“, t. j. chudobným každého druhu. Preto im zdôrazňoval, že „nie sú rehoľníčky, ale ich kláštorom sú domy chorých, celou najatá izba, kaplnkou farský kostol, kláštornými chodbami ulice mesta, klauzúrou poslušnosť, kláštornými mrežami Božia bázeň, závojom svätá skromnosť“ a majú mať „neustálu dôveru v Božiu prozreteľnosť a obetovať Bohu všetko, čím sú a čo robia službou v osobe chudobných“ (sv. Vincent, 24. augusta 1659, Coste X, 661).
V živote vincentiek má dôležité miesto modlitba, liturgia a sviatosti, ticho a počúvanie Božieho slova a jeho posolstva i učenia Cirkvi a vincentské dedičstvo.
V modlitbe vincentiek zaujímajú osobitné miesto chudobní –modlia sa s nimi a za nich a v ich mene Pánovi predkladajú ich život a potreby. „Ste určené na to, aby ste týmto chudobným sprostredkovali Božiu dobrotu“ (sv. Vincent, 11. novembra 1657, Coste X, 332). Vzhľadom na životné podmienky bratov a sestier, ktorým slúžia, si volia jednoduchý štýl života.
Štyri „nerehoľné“ sľuby a mariánska úcta
Dcéry kresťanskej lásky skladajú štyri sľuby: sľub čistoty, chudoby, poslušnosti a služby chudobným. Ich sľuby sú „nerehoľné“ a sestry si ich obnovujú každý rok, v tichosti, na sviatok Zvestovania Pána, v deň, ktorý zvolila sv. Lujza, aby ku „fiat“ Panny Márie pripojila vlastné obetovanie i obetovanie svojich duchovných dcér.
Spoločnosť je mariánska. Zakladatelia vštepovali sestrám lásku k Panne Márii a odporúčali im nasledovať ju. Sv. Lujza v roku 1644 v katedrále v Chartres (Francúzsko) zasvätila rodiacu sa spoločnosť Panne Márii a priala si, aby bola navždy pod jej ochranou. Vo svojom duchovnom testamente zanechala okrem iného tieto slová: „Veľmi proste Pannu Máriu, aby bola vašou jedinou Matkou“ (sv. Lujza, 15. marca 1660, E. 823).
Dcéry kresťanskej lásky s úctou slávia mariánske sviatky, denne sa modlia ruženec, prejavujú Panne Márii svoju detinskú lásku a vďačnosť, venujú sa mariánskym združeniam (Združenie mariánskej mládeže, Združenie zázračnej medaily). Mariánsku úctu šíria aj pomocou jednoduchých prostriedkov, akým je Zázračná medaila, Zelený škapuliar a Červený škapuliar.
„Robme všetko pre Ježiša,
myslime len na Ježiša,
žime len pre Ježiša a pre blížneho,
aby som v tejto
zjednocujúcej láske
milovala všetko, čo miluje Ježiš.
Svätá Lujza de Marillac
„Drahé sestry, aké je to pravdivé!
Slúžite Ježišovi Kristovi
v osobe chudobných.
Je to tak pravdivé ako to, že sme tu.
Niektorá sestra pôjde
desaťkrát za deň
navštíviť chudobného,
desaťkrát za deň v ňom nájde Boha.
Svätý Vincent de Paul