H Y M N U S
Si otcom vlasti – Francúzska,
skromný a prezieravý kňaz,
za svoje skutky na zemi,
už večnú slávu požívaš.
Tvoj život plný námahy,
obety v službe chudobným,
nám dáva príklad odvahy –
kráčať za Kristom, spolu s ním.
Nepoznáš oddych, keď biedny
zaklope náhle na dvere,
nasýtiš telo, do duše
vleješ zas dúšok nádeje
So srdcom plným súcitu
vždy pristupuješ k človeku,
samého Krista vidíš v ňom –
to on je lásky prameňom.
Deti a vdovy u teba
nájdu oporu otcovskú,
siroty s láskou pritúliš,
v tvojom náručí usnuť smú.
Na sklonku svojho života
obmedzenosť si priznávaš,
keď odpovedáš kráľovnej:
„Bolo potrebné robiť viac!“
Trojici Svätej naveky
nech plynie vďaka z našich úst
za život tohto pastiera,
čo s láskou viedol Boží ľud. Amen.
Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v Pouy vo Francúzsku ako tretie zo šiestich detí sedliackej rodiny. Charakterové črty rodiska ho ovplyvnili na celý život: rozhodný temperament, humor, dynamizmus, prirodzený zmysel pre realitu, sedliacka múdrosť… Ako dvanásťročný začal študovať v Daxe, neskôr prešiel na teologické štúdiá v Toulouse. Ako devätnásť ročný , 23. septembra 1600, bol vysvätený za kňaza. Svoje kňazské povolanie prežíval po celý život s opravdivou vrúcnosťou srdca i duše. Bol zbožný, plný viery, nadšenia a horlivosti, takže sa od neho mnohí učili a ešte stále učia.
V r. 1605 musel Vincent odcestovať do Marseille kvôli istej záležitosti. Na spiatočnej ceste loďou po mori upadol do zajatia tureckých pirátov, ktorí ho predali za otroka do Tunisu. Najprv bol u jedného rybára, ktorý ho však kvôli tomu, že bol chorý, predal starému alchymistovi. Ten si ho veľmi obľúbil a vyjavil mu aj tajomstvá svojho umenia. Po starcovej smrti v r. 1606 sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, ktorý pochádzal z Francúzska. Podarilo sa mu nielen vrátiť sa s ním späť do vlasti, ale sprostredkovať mu i návrat do Cirkvi.
V r. 1608 prišiel Vincent de Paul do Paríža, kde prežil zhruba 50 rokov, najprv na privilegovaných miestach, potom ako neúnavný a zapálený pracovník mnohých charitatívnych diel. Kardinál de Bérulle, zakladateľ náboženského prúdu Francúzska škola, ktorý v 17. storočí podstatne obnovil život viery a posvätnosť kňazského stavu, ho zasvätil do duchovnej služby chorým v nemocnici. V r. 1609 sa Vincent stal almužníkom kráľovnej Margity de Valois, bývalej manželky kráľa Henricha IV. Cez službu chorým a chudobným pokorne konal dobročinnosť a spoznával Božie cesty. Môžeme u neho pozorovať najmä dve vlastnosti, ktoré sú zriedkavo spojené v jednom človeku: hlboká pokora a dôstojné, až majestátne vystupovanie.
V r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža. Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí a duchovným vodcom celej rodiny i všetkých, ktorí pracovali na rozsiahlych majetkoch grófa. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky. Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tomto prípade neskôr napísal: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám to povedal grófke de Gondi po svojej spovedi, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď. Zakrátko zomrel. Madame de Gondi jasne spoznala dôležitosť generálnej spovede a priala si, aby som o nutnosti dobrej spovede kázal v kostole na Sviatok obrátenia sv. Pavla. Pán Boh požehnal túto kázeň natoľko, že si všetci miestni obyvatelia vykonali generálnu svätú spoveď. Nastala taká tlačenica, že sme museli zavolať na výpomoc dvoch pátrov jezuitov, ktorí tiež kázali, katechizovali a spovedali.“
Dojatá pani de Gondi naliehavo prosila Vincenta, aby podobne evanjelizoval aj na inýchmiestach ich grófskych majetkov. Na Vincenta táto udalosť tak hlboko zapôsobila, že bol presvedčený, že mu Pán Boh ukázal cestu misionárskej služby pre duchovné dobro blížnym. Za takýchto okolností sa zrodila myšlienka založiť Spoločnosť misijných kňazov, ktorú v r. 1625 aj uskutočnil (táto Spoločnosť v súčasnosti existuje pod názvom Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul – CM ). Okrem duchovnej služby chudobným Vincent sústreďoval pozornosť aj na formáciu dobrých a svätých kňazov.
Vincenta de Paul trápila nielen duchovná bieda dedinského ľudu; zistil totiž, že duchovnú biedu sprevádza aj neznesiteľná materiálna bieda. Zorganizoval preto pravidelnú materiálnu pomoc pre chudobných. V r. 1617 v Châtillon-les-Dombes tak vzniklo prvé z mnohých diel kresťanskej lásky, ktoré potom začali prekvitať všade po jeho stopách. Takto sa zrodili Bratstvá kresťanskej lásky (v súčasnosti je to Medzinárodné združenie spolkov kresťanskej lásky – AIC ).
O krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním týchto bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Preto namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto Boh chcel, aby sa utvorilo spoločenstvo žien, ktoré by prevzalo vedenie starostlivosti o chorých a starých. Tak pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských diev (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – DKL).
Vincent de Paul – tento „špecialista“ chudobných sa presadzoval v ich prospech mimoriadnou pokorou, a to tak u boháčov aj u mocnárov. Bol poradcom kráľovnej Anny Rakúskej a veľkých pánov kráľovstva. Politika ho však zaujímala len potiaľ, pokiaľ mohol tým osožiť chudobným. Úspešne vymohol pre chudobných podporu, daňové úľavy, budovy a mnohé priaznivé dekréty. Dosiahol aj istú zmenu názoru, totiž, že sa na chudobných už nepozeralo odmietavo a opovržlivo.
Vincent de Paul, veľký dobrodinec chudobných, takmer celý život pracoval pre nich: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh tak isto prítomný v modlitbe, ako aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha“. Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus. Text Sv. písma u Mt 25,31-46 bol pre neho „svetlom“, ktoré mu pomohlo porozumieť daným životným udalostiam.
Jeden z našich súčasných spisovateľov spája túto myšlienku sv. Vincenta s nasledujúcou úvahou:„Pane, … myslím, že na konci čias premietneš predo mnou všetky tváre ľudí, mojich bratov… zvlášť tých, ktorí žili so mnou v tom istom meste, v tej istej štvrti, ktorí so mnou pracovali… A v tvojom svetle budem na tých tvárach vidieť:
– prázdno, ktoré som nevyplnil,
– ústa, ktoré som skrivil,
– grimasu, ktorú som zapríčinil,
– pohľad, ktorý som zatienil a ktorý som zahasil…
A ty, Pane, mi povieš: „Mne si to urobil!“ (M. Quoist)
Vincent de Paul zomrel 27. septembra 1660 v Paríži; ale zostáva:
„moderný“ pre každú dobu, lebo pobáda človeka, aby svojou prítomnosťou vo svete, podľa príkladu Ježiša Krista, sprítomňoval ľuďom Božiu lásku;
Je považovaný za Otca chudobných. Bol vyhlásený za patróna kresťanských charitatívnych diel.