H Y M N U S
Po šťastnom detstve spoznávaš
záväzok ďalej študovať,
ku vincentínom vstupuješ –
Bohu sa celkom daruješ.
Kňazom sa stávaš naveky,
spása chudobných leží ti
na srdci, z lásky opúšťaš
rodný kraj, drahú svoju vlasť.
Brazília tak stane sa
miestom, kde hodnosť biskupa
prijímaš v svojej zrelosti,
viesť duše k Bohu, k svätosti.
Miluješ Eucharistiu
a Božiu Matku Máriu,
prosíš ju s vierou, oddane,
ona ťa nikdy nesklame.
Buď sláva Bohu večnému,
Synovi jeho milému
i Duchu, ktorý teší nás,
dáva milosti v pravý čas. Amen.
Antônio Ferreira Viçoso, (13.máj 1787 – 7.júl 1875 ) bol biskupom v Mariane v Brazílii, no pochádzal z Portugalska. Bol dobrým a horlivým pastierom, strávil svoj život formáciou kléru v období, keď civilné orgány nechceli uznať autonómiu Cirkvi.
Dňa 8. júla 2014 Svätý Otec schválil vyhlásenie dekrétu o hrdinskej povahe jeho cností. Aby mohol byť náš ctihodný aj blahorečený, čakáme na schválenie zázraku (ktorý bol predstavený Kongregácii svätých v roku 2010).
Antônio Ferreira Viçoso sa narodil v kresťanskej a zbožnej rodine 13. mája 1787 v Peniche v provincii Leiria v Portugalsku. Po deviatich rokoch bol poverený karmelitánskymi otcami v Olhalvo a potom v Santarém na formáciu a počiatočné štúdium. Ako pätnásťročný bol prijatý do Diecézneho seminára v Santarém, kde pôsobil do roku 1809. Istého času sa vrátil k svojej rodine a 11. júla 1811 bol prijatý do Interného seminára v Rilhafoles (Lisabon) ako vincentský misionár. Za kňaza bol vysvätený 7. marca 1818, učil filozofiu v seminári v meste Évora, východne od Lisabonu. O rok neskôr bol vyslaný ako misionár do Brazílie s pátrom Leandrom Rebelo Peixoto e Castro, s ktorým založil prvú brazílsku provinciu. V rokoch 1820 až 1843 pracoval ako pedagóg v kolégiách v Caraçe, Jacuecanga a Campo Belo a ako misionár v rôznych farnostiach na juhovýchode provincie (dnes štát) Minas Gerais.
V roku 1843 bol menovaný za biskupa v meste Marianna, región Belo Horizonte, kde pôsobil až do svojej smrti (1875). Venoval sa reforme duchovenstva, animoval náboženský život, zriaďoval školy a detské škôlky, bránil autonómiu Cirkvi pred násilnými zásahmi občianskej moci (patronátny režim) a proti agresii liberalizmu a slobodomurárstva. Celú svoju činnosť v nesmierne rozsiahlej diecéze, vykonával takmer úplne bez materiálnych a ľudských zdrojov. Jeho vplyv však bolo cítiť v celej Brazílii, a to vzhľadom ako na jeho príklady, spisy, výsledky reformy duchovenstva a organizáciu štruktúry miestnej cirkvi, a pretože formoval vynikajúcich kňazov mohol ich potom predstaviť aj na nominácie biskupských menovaní. Jeho korešpondencia odhaľuje pastiera, ktorý sa úplne venuje svojmu posvätnému poslaniu, je definitívne pripravený na získanie veľkorysej a čistej horlivosti. Listy kňazom, veriacim, politikom, štátnym orgánom provincie a krajiny, najmä cisárovi Pedrovi II., oficiálna komunikácia s Apoštolským nunciom a so Svätým Otcom svedčia o intenzívnom a trvalom nasadení Božieho služobníka v službe evanjelizácie, katechézy, duchovného a pastoračného riadenia. Sú to listy extrémnej jednoduchosti a veľkej múdrosti, ktoré odrážajú historické, spoločenské, politické a psychologické pomery danej doby a tiež celú jeho oddanosť misii, ktorú prijal už ako mladík v Kongregácii s hrdinskou vernosťou a stálosťou.
Zomrel v roku 1875 a pamiatka na neho je veľmi živá medzi ľuďmi, ktorí ho dodnes vzývajú o milosti. Mons. Silvério Gomes Pimenta, ktorý bol jeho krstným synom, ho po rokoch nasledoval v jeho diecéze a po spísaní životopisu mimoriadnej historickej a hagiografickej hodnoty ho oslávil (v rokoch 1916 až 1922) diecéznym informačným procesom blahorečenia a kanonizácie. Riadny proces uskutočnil v roku 1985 Mons. Oscar de Oliveira. Kauza blahorečenia a kanonizácie (Protokol N.1459-3 / 986) bola prijatá Dekrétom super validitate processus, 10. októbra 1986.
Cnosti mladosti
Biskup Viçoso s láskou spomínal na oddanosť a zbožnosť svojej matky a jej horlivý zápal pri výchove detí. Popri nevinných detských žartoch je vidieť i jeho odhodlanie študovať, jeho dôslednosť pri rozlišovaní povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Pri rozhodovaní sa pre misionárov v San Vincenzo ho priťahovala ich úctivosť, horlivosť pre reformu zvykov a horlivosť za spásu chudobných. V Internom seminári ako i počas štúdia filozofie a teológie sa učil modlitbe, poslušnosti predstaveným a častému ako i presnému praktizovaniu nábožných cvičení. Z časov formácie si osvojil veľmi nežnú lásku ku Misijnej spoločnosti, povedomie o sile života vytvorené vzájomnou pomocou, prácou v skupinách, bratskou nápravou vzájomného duchovného budovania, a to všetko posilnené požehnaním, ktoré prišlo od predstavených. Mal intenzívnu lásku k Eucharistii.
Misionár a pedagóg
Misijné povolanie ho priviedlo do Brazílie, odkiaľ sa už do vlasti nevrátil. Prácu v kolégiu, založenom dvomi misionármi na hore Caraça, sprevádzali misie, ktoré cez prázdniny dával otec Viçoso v okolitých dedinách.
Pri výučbe a réžii kolégia sa veľmi pozorne usiloval o pokrok v štúdiu, o aktívnu bdelosť v oblasti zvykov, o extrémnu angažovanosť u žiakov, ktorí neboli v oblasti cností školení o nič menej ako odborníci v literatúre. Kontroloval prísnosť( koho? Veta nedáva zmysel), ale nešetril telesnými korekciami v prípadoch, keď to považoval za nevyhnutné. Považoval za nutné, že riaditeľ seminára musí byť múdry, cnostný, mal by byť odborníkom na potreby svojej profesie, nezainteresovaný, naviazaný, iba ak na svoju kanceláriu, nie príliš zaneprázdnený štúdiom, pretože nebude bdieť nad študentmi, a to ani nadmieru ostražito, pretože by ich to rozčúlilo a keby nemal žiadne skúsenosti, bol by pokrytcami oklamaný.
V misiách neimprovizoval kázne, písal a skúmal ich hodnoty, ako keď výrobcovia dobrej vody analyzujú jej zoskupenie, až potom tieto výsledky výskumu preložil a sprístupnil aj ostatným. V korešpondencii, kázaniach a knihách, ktoré po sebe zanechal je zrejmé, že mal jasnú znalosť kríz a nedostatkov, ktoré najviac ovplyvňovali jeho stádo, a starostlivý zmysel pre vnímanie reality, ktorá ho obklopovala.
V roku 1834 bol zvolený za vizitátora. Z tohto postu odporúčal bratom potrebné cnosti: „Doma ticho, sústredenie, utiahnutosť, pravidelnosť anachoreta a v misiách horlivosť podobná tej ktorú mal sv. František Xaverský“.
Cnosti pastiera
Keď bol biskup Viçoso menovaný za biskupa, všetci spoznávali jeho zrelosť, jeho vedomosti v cirkevnej oblasti, jeho znalosť umenia riadiť a viesť duše. Kresťanské a kňazské cnosti, ktorých bol dokonalým vzorom. Prívetivosť, miernosť, rozhľadenosť, obozretnosť a poctivosť; bol silný a jemný pri vykonávaní svojich povinností a mal veľké skúsenosti ako i rozsiahle znalosti o problémoch diecézy, na území ktorej doteraz pôsobil. Medzi prvými dielami v diecéze bola obnova a zveľadenie seminára, ktorý potom zveril vincentínom. Mával relevantné zastúpenie po boku formátorov, v spovediach seminaristov, pri inaugurácii tried, pri predsedníctve skúšajúcich. Zostavil príhovory vhodné pre danú dobu, aby žiakov nadchol, aby využili vzdelanie, ktoré dostávajú. Staral sa tiež o siroty, starých ľudí, rehoľné sestry, chorých kňazov, o obnovu kostolov a kláštorov. Jeho posledné odporúčania boli: vždy chráňte a nikdy neopúšťajte chudobné siroty a chorých.
Pri pastoračných návštevách svojej nesmiernej diecézy dohliadal na reformu zvykov, povzbudzoval ľudí k obráteniu a k spovediam. Prijímali ho s láskou, vzhľadom na jeho jednoduchú, miernu a prívetivú povahu. Jeho veľkým dielom ako biskupa bola reforma duchovenstva, naprával zmätky, zameriaval sa na dokonalosť požadovanú jeho stavom, ktorá ho nútila robiť kompromisy v starostlivosti o spásu duší. Navštevoval kňazov a pomáhal im, písal im láskavé listy, ak si uvedomil ich materiálne alebo morálne problémy. Ich horlivosť živil osobným príkladom a knihami, ktoré sám písal alebo preložil a nechal tlačiť. Tiež aj článkami v periodikách a predovšetkým pozornou osobnou korešpondenciou, plnou nehy a úcty ku spolupracovníkom.
Známe boli jeho cnosti ako: zbožnosť, úprimnosť, jednoduchosť, intenzívne apoštolské nasadenie, zodpovedné využívanie času, prísna skromnosť v oblečení i v jedle. Neznášal hriech, ale miloval hriešnikov. Obracal sa k nim, aby ich chránil, utieral im slzy a utešoval ich v biedach. V chválospevoch na jeho pohrebe boli neraz vyslovované prívlastky inšpirované jeho vierou. Jeho ruky boli vždy natiahnuté k chudobným, mal ušľachtilé srdce, bol dobročinný, jeho výrečnosť lámala a získavala srdcia navzájom. Bol jemnocitný v radách, neúnavný a dobročinný v práci aj voči tomu poslednému. Bol obdarený prirodzenými sympatiami, plnými dobroty. Bol to človek najjednoduchších zvykov, pokorný, triezvy, skromný, láskavý, nevinný na duši, anjelskej čistoty, s veľkou horlivosťou pre vec Božiu a úplným odpútaním sa od vecí sveta. Schopný veľkého osobného odriekania, podelil sa s ostatnými o všetko čo mal. Pestoval ducha spravodlivosti a mal veľkú lásku k Stvoriteľovi. Neúprosne bránil Cirkev a Božie záujmy.
Tento zoznam cností sa môže zdať rétorický, prehnaný alebo konvenčný, ale sú to vlastnosti, ktoré sa objavia neskôr na každej stránke jeho životopisu.
Teologické cnosti
a) Viera:
Boží služobník z celého srdca veril pravdám viery. Energická konkrétnosť jeho viery bola viditeľná v rôznych postojoch: úcta k náuke o Cirkvi; nekompromisná obrana Cirkvi proti slobodomurárom a proti vláde, ktorá ju chcela podriadiť vôli cisára a ministrov; jeho duchovné čítanie; štúdium Svätého písma; príprava homílií; angažovanosť v katechéze detí a mladých ľudí; úsilie v pomoci duchovenstvu pri príprave a najlepšom uskutočňovaní kázania Božieho slova.
Nie menej bola evidentná jeho láska k Eucharistii vzhľadom na spôsob, akým každý deň svätú omšu slávil: s meditáciou, pozornosťou, hlbokou úctou, ako napísal jeho prvý životopisec. Rád si konal pobožnosti k umučeniu a smrti Pána, ku svätému krížu, k Najsvätejšej Panne Márii. Jeho láskyplný vzťah k Panne Márii najlepšie vyznel v odpovedi pápežovi Piovi IX. pri príležitosti definície dogmy o Nepoškvrnenom počatí, – skutočne jeden prekrásny list. K Najsvätejšej Matke Pána sa modlieval v ťažkých prípadoch, pri obrátení hriešnikov, dovolával sa jej najmä pri obrane a pomoci kňazom, pre zdokonalenie sa v cnostiach a vo vykonávaní si svojich kňazských povinností. Spomedzi svätých sa predovšetkým dovolával sv. Antona z Lisabonu, ako populárneho kazateľa a misionára, model štúdia a prípravy na božiu službu. Svätú Teréziu z Avily si ctil ako model modlitby a horlivosti za svoje vlastné posvätenie, a ako formátorku svojich spoločníčok v zasvätenom živote a poslušnosti, – tento model ktorý predstavil i kňazom a rehoľníčkam diecézy. Sv. Alfonz Mária Liguori, bol pre neho príkladom biskupa, spovedníka, kazateľa, moralistu a človeka ustavičnej modlitby.
b) Nádej:
Biskup Viçoso prežíval svoju nádej v Boha a svoje sľuby intenzívne. Konkretizoval to v odpútaní sa od pozemských vecí, v trvalom zjednotení sa s Bohom, a v neustálej myšlienke na smrť. „Získať si blaženú večnosť možno za chvíľu“, opakoval svojim kňazom a motivoval ich k veľkodušnejšej horlivosti. Počítal s Bohom a bol si istý, že „tvárou v tvár našej slabosti a maličkosti nám dá cnosť a silu“. Žil v nádeji a v súlade s Božou vôľou v utrpeniach a neúspechoch; nebol kontaminovaný domnienkami a predsudkami.
Neodradili ho ťažkosti: opustenosť a materiálna chudoba, v ktorých sa diecéza ocitla po deviatich rokoch odlúčenia; zatvorený seminár pre nedostatok špecializovaného personálu a zdrojov; ústup a škandály duchovenstva; nevedomosť najmä detí a mladých ľudí, politické príkazy, inštitucionalizovaná agresia proti čiernemu otrokovi, zhubné prenasledovania vykonávané slobodomurárstvom. Všetkému čelil nebojácnou dušou, uvedomujúc si prítomnosť Boha v jeho živote, moc štátnej milosti, sľuby dané Cirkvi.
c) Charita:
Jeho láska k Bohu sa zrkadlí v nasledovných cnostiach: Vlastnil zmysel k pokojamilovnosti, bol veľmi nežný pri adorácii Eucharistie, a to tak počas omše, ako aj pri návštevách Najsvätejšej sviatosti. Pravidelne čítal doplnkové vydania k úpravám všeobecného misálu a vyhlásenia sv. Otca. Verne a svedomito sa modlil predpísané modlitby breviára. „Nebojíme sa, Boh je náš veľký priateľ,“ hovorieval často, a opakoval ďalšie vyjadrenia tohto pripútania sa k Bohu: „Nech mi Boh za to stojí“, „Ak to Boh chce“; „Požehnaný Boh“. Jeho prvý životopisec, ktorý bol aj jeho súčasníkom a napísal to, čo na ňom videl: „Vždy chodil v Pánovej prítomnosti, cítil Jeho prítomnosť“.
Vlastnil lásku k dobroprajnosti, pretože chcel svojím životom, kňazskými a misijnými činmi oslavovať Boha. Realizoval ju naplno v boji za reformu duchovenstva. Jeho úsilím bolo nikdy nepripustiť, aby boli vysvätení nehodní kandidáti, alebo, aby boli menovaní taký, ktorý neboli na to súci. Cisárskej vláde musel čeliť predovšetkým dvakrát: keď podporoval dvoch biskupov uväznených vládou, pretože bránili nezávislosť Cirkvi voči cisárovi, a keď ho tie isté vládne kruhy žiadali o ustanovenie kandidáta, ktorého považoval za nedôstojného príslušného úradu.
Láska k blížnemu: Bol veľmi pozorný a pohotový pomáhať chudobným. Vedel pomáhať bez ponižovania, dopytoval sa na ich potreby a istoty do budúcna. Venoval sa sirotám, postihnutým, chorým, kňazom, najmä ak boli chorí a starí ľudia, otrokom i protivníkom. Osobitnú pozornosť venoval svojmu duchovenstvu, kanonikom ktorí napomáhali vláde, mladým kňazom, ľuďom vyhľadávajúcim škandály, alebo osobám, ktoré čelili zvláštnym ťažkostiam. Pokiaľ ide o duchovenstvo zapletené do nerestí alebo do straníckej politiky a verejných hriešnikov (žijúcich v konkubináte, vrahov, atď.). Naliehavo ich vyzýval k obráteniu, vyzýval ich k spovedi a pomáhal im k vrúcnej modlitbe. Z celého srdca hlásal potrebu odpustenia protivníkom a nepriateľom. On sám to žil až do konca, so svojimi protivníkmi, so svojimi nepriateľmi, s tými, ktorí mu robili problémy.
Morálne cnosti
a) Obozretnosť:
Biskup Viçoso vedel oceniť minulé skúsenosti, nahliadal do histórie, zamýšľal sa nad okolnosťami a dopytoval sa na potreby a požiadavky budúcnosti. Jeho kroky boli: zrelé uvažovanie, požiadanie o radu od nadriadených, počúvanie názorov spolupracovníkov, rozhodovanie múdre a rázne, uskutočnenie toho, o čom sa domnieval, že musí urobiť pre slávu Božiu. Bol obzvlášť pozorný pri výbere prostriedkov, ak išlo o Božie prostriedky pre Božie veci. Episkopát prijal po konzultácii s rozvážnymi a bohabojnými ľuďmi.
Pri reforme duchovenstva sa prijali rozhodnutia, ktoré sa považovali za najvhodnejšie: rekonštitúcia biskupského seminára, jeho zverenie vincentínom, ktorým vždy poskytoval podstatnú pomoc, ako je podpora, prítomnosť, materiálne prostriedky a potreby ktoré urobil, vzhľadom na dôslednosť pri výbere a prehlbovaní odbornej prípravy. Bol zvlášť silný a rozvážny pri podnikaní krokov na pomoc kňazom pri obrátení, vytrvalosti, náprave spáchaných krívd, vrúcnosti a úsilia o riadne vykonávanie ich služby.
b) Spravodlivosť:
Snažil sa byť presný vo svojich povinnostiach voči Bohu, Cirkvi, spolupracovníkom, ľuďom všeobecne a najmä voči úradníkom a chudobným. Angažoval sa v náročnejšom využívaní svojho času, a to výlučne voči Bohu a iným. Zaoberal sa katechézou o povinnostiach v rodine, v politike, v pracovných a spoločenských vzťahoch. Pripomínal farárom ich povinnosti: ubytovanie, kázanie, príprava kázní, zodpovedné použitie peňazí, dobrý príklad.
Hrdinsky žil aj v cnostiach spojených s rozvážnosťou: vďačnosť, poslušnosť a nábožnosť. Posledný autor životopisu napísal o ňom takýto dojem: “biskup Viçoso bol človekom úplne obráteným k Bohu a zároveň úplne oddaným iným”.
c) Pevnosť:
Boží služobník usiloval o každé dobro s neohrozeným duchom, bez toho, aby sa nechal zbiť strachom, ba dokonca smrťou. “Bonus miles Jesu Christi”, bol neohrozeným obrancom svojho stáda, v reforme duchovenstva, v návštevách rozsiahlej diecézy, v bojoch proti slobodomurárstvu a liberalizmu, v obrane Cirkvi, najmä počas náboženskej otázky, keď boli uväznený dvaja biskupi, ktorí neprijali zásah cisárovej miestodržiteľskej vlády do povinností Cirkvi.
Autor životopisu napísal o ňom takéto vyjadrenie: “Nechceme povedať, že by si nesplnil povinnosť aj voči väzniciam a exulantom.” Cítil ich hlboko, pretože, predstavujúc si hrôzy väzenia a exilu, čelil im tak, že si dával osobne prizvať kňazov, aby ho sprevádzali, a pritom sa ich pýtal: “Ste pripravení nasledovať ma tak, ako slávny spovedníci Olinde e Pará“.
Cnosťami spojenými s pevnosťou sú trpezlivosť a stálosť. Podnikavý, neúnavný, vzdoroval sám sebe, ale mal absolútnu dôveru v Boha. Pri povzbudzovaní kňazov k správnemu plneniu si povinností im dôveroval, aby presne plnili svoje povinnosti, stimuloval ich k rastu a zrelej odpovedi Pánovi.
d) Striedmosť:
Biskup Viçoco mal ducha umŕtvovania, pomocou ktorého sa mu darilo zabezpečiť sa vládou rozumu nad vášňami. Vedel ovládať zmysly a myšlienky, umiernený v používaní hmotných vecí, triezvy pri stole, zdržanlivý v slovách, priateľ ticha, skromný v správaní. Umŕtvoval chuť i zrak, mával veľkolepé vystupovanie, najmä pri obradoch.
Verne využil svoj čas, pracoval nepretržite, čo sa dá vyrátať z jeho nesmiernej korešpondencie s duchovenstvom, Svätou stolicou, Nunciatúrou, vládou a priateľmi, v početných knihách, ktoré preložil alebo napísal na vzdelanie duchovenstva a formovanie seminaristov. Jeho pastierske listy boli skutočnými pojednaniami o kresťanskom živote, v sociálnych a politických aspektoch, o problémoch rodín a spoločenstiev.
Radil seminaristom a mladým kňazom i tým, ktorí mali problémy s celibátom, aby sa vyhýbali príležitostiam k prílišnej sebaúcte, alebo neprimeranej úcte k iným. Pri používaní oblečenia bol veľmi skromný. Počas svojho života daroval milióny, no museli predať jeho stáda, jeho pasienky i osobné knihy, aby mohli zaplatiť náklady na jeho pohreb. Jeho pokora sa prejavovala v jeho oblečení, ale predovšetkým v dopytovaní sa na názory a názory ostatných a tiež v uznaní škôd vyplývajúcich z opatrení, ktoré prijal, akoby sa bál odsúdenia do pekla, pretože mal pocit, že nebol dostatočne prísny pri výbere kandidátov na kňazstvo. Jeho jednoduchosť bola tiež skutočná a úprimná vo vzťahoch, úprimnosť, ktorá ho odzbrojovala o jeho povahové vlastnosti, mal úctu ku každému, pokiaľ to bolo len možné. Svoj príbytok si upratoval osobne.
Stručne povedané, človek vidí v živote Mons. Antônio Ferreira Viçoso neobvyklý stupeň cností, vyšší ako to, čo obvykle žijeme, cností, ktoré tvoria harmonický celok oživený dokonalou láskou. Všetko sa zdalo byť prežité v tej najprirodzenejšej a najľahšej radosti, ale bol nadovšetko poháňaný Bohom a jeho láskou.
Zdroj: http://www.santivincenziani.it/profilovicoso.htm
Rio de Janeiro, 28 aprile 2002 P. Lauro Palú, C. M.
Preklad: br. Ľubomír Žemla CM & DKL