Krátke dejiny z Redenção, rodného mesta sestry Clemencie
Hoci otroctvo začalo ubúdať v roku 1850, keď končil obchod s otrokmi, trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa abolicionistické hnutie za potlačenie otroctva rozšírilo. V roku 1882 sa v meste Acarape (štát Ceará) vytvorilo abolicionistické hnutie a stalo sa veľmi vplyvným. 1. januára 1883 prišli do Acarape abolicionisti, ktorí sprevádzali tento proces oslobodenia otrokov z regiónu. 25. marca 1883 bolo oslobodených 116 otrokov z mesta Acarape a okolitých oblastí, potom boli zničené nezdravé búdy, v ktorých žili títo otroci. Ten deň mesto zmenilo svoj názov z „Acarape“ sa stalo „Redençao”, čo znamená “vykúpenie”. V roku 1884 štát Ceara úplne zrušil otroctvo na svojom území. Postupne sa celá krajina ujíma abolicionistickej kauzy a po dlhom procese senzibilizácie Zlatý zákon z 13. mája 1888 rozhodne, že Brazília definitívne končí s otroctvom.
Po významnej verejnej diskusii bola v roku 2009 v Redenção vytvorená Univerzita pre integráciu afro-brazílskej lusofónie (UNILAB). Poslaním UNILAB-u je podporovať integráciu čiernej populácie v severovýchodnej Brazílii a v afrických krajinách, hovoriacich portugalsky. Táto univerzita ponúka študentom možnosť stretnúť sa nie ako vlastníci alebo otroci, ale ako slobodní a rovní občania s rovnakými právami a povinnosťami, ktorí zdieľajú bohatstvo svojho kultúrneho dedičstva s cieľom posilniť bratské väzby.
Rodina de Oliveira
Rodičia Oliveira, Joachin Joseph a Francoise Saraiva zažili v meste Redenção toto hnutie za zrušenie otroctva. 23. augusta 1896 sa narodilo prvé dieťa v rodine: “Benícia de Oliveira”. 7 dní po narodení je pokrstená a dostane meno “Françoise Benícia”. Ona sa stane budúcou „matkou chudobných“ a v škole sv. Vincenta de Paul položí za nich život, aby ich oslobodila od biedy, choroby a bolesti.
Rodina Oliveira sa každý rok rozrastá. Veľmi skoro musí malá Benícia pomáhať pri domácich prácach, starať sa o 12 mladších súrodencov a pomáhať im so školskými domácimi úlohami. Ale náklady sa zvyšujú a Benícia bude musieť prispievať do rozpočtu domu. Mala nadanie na šitie, preto sa do neho vrhne s veľkou obetavosťou a objednávky sa množia, čo umožňuje návratnosť peňazí.
Rodina Oliveira je hlboko kresťanská a praktizujúca. Benícia vyrastá v láske k Bohu a blížnemu, aktívne sa zapája do spevokolu a náboženstva vo svojej farnosti. S pomocou svojho duchovného vodcu, otca Louisa Rocha, sa vytvára osobnosť služobnice.
2. augusta 1914 matka ukončila 14. tehotenstvo, ale pôrod dopadol zle a dieťa, Mária des Anges, zomrela krátko po krste. O tri týždne neskôr, 25. augusta 1914, zomrela matka, ktorá trpela závažnou infekciou, pričom zanechala 13 sirôt.
Vďaka intenzívnej modlitbe a zvyku modliť sa pred Najsvätejšou sviatosťou Benícia zistí, že Boh ju volá, aby sa mu zasvätila. Pretože chce slúžiť Bohu, otec Louis Rocha ju nasmeruje na Spoločnosť dcér kresťanskej lásky. V tom čase má 23 rokov. Ale je tu problém! Kto sa bude starať o dom?
Hovorí o tom so svojím otcom, ktorý toto povolanie odmieta. Používa trik. V presvedčení, že sa mu ju podarí presvedčiť, aby neopustila dom, zhromaždí všetky svoje deti, aby sa ich opýtal, či súhlasia s odchodom Benície, aby sa stala rehoľníčkou. Na rozdiel od jeho očakávania všetky deti jednohlasne prijímajú povolanie svojej staršej sestry. Otec bol prinútený prijať rozhodnutie Benície. Jej sestra Antónia, nazývaná Tonina, vo veku 18 rokov preberá vedenie domu. Otec ešte nevedel, že ďalšie dve dcéry sa neskôr stanú dcérami kresťanskej lásky: Rosilda (Sr. Rosa z Limy) a Nativa (Sr. Mária da Natividade).
V januári 1919, P. Louis Rocha viedol Beníciu do kolégia Nepoškvrneného počatia, aby ju predstavil sestre Henriot. Tam začala postulát. V komunite si vykonávala duchovné cvičenia, domáce práce a spoznávala vincentskú charizmu. Koncom marca 1919 vstúpila do seminára v Rio de Janeiro.
Po ôsmich mesiacoch formácie, 5. decembra 1919, sestra Benícia dostáva habit dcér kresťanskej lásky a prijíma meno sestra Clemencia. Je poslaná do misie do Kolégia Nepoškvrneného počatia, kde si konala postulát.
V knihe prijatia habitu sestra Clemencia napísala: „Ježiš, chcem radšej zomrieť, ako ti byť neverná. Daj mi milosť, aby som ťa vždy viac milovala.“
DCÉRA KRESŤANSKEJ LÁSKY VŽDY RADOSTNÁ A DISPONIBILNÁ
Touto jednoduchou vetou: „Ježiš, chcem radšej zomrieť, ako ti byť neverná. Daj mi milosť, aby som ťa vždy viac milovala”, sa už rysuje cesta jej svätosti.
Sestra Clemencia v Kolégiu Nepoškvrneného počatia ako svoj úrad prijíma zodpovednosť za prípravu viac ako 300 jedál denne pre sestry, chovancov, siroty a zamestnancov. Spolupracuje s viacerými pomocnými kuchármi a zabezpečuje fungovanie veľkých pecí na drevo. Neskôr prijíma aj úrad krajčírky. Okrem týchto dvoch služieb sestra Clemencia slúži chorým sestrám, stará sa o chovancov a siroty, ktoré prichádzajú na ošetrovňu.
Sestra Clemencia pracuje 22 rokov v Kolégiu a pomáha chudobným na klinike. „Ak svätosť spočíva v učení ako milovať a žiť lásku, tak sestra Clemencia nádherne stelesňuje vincentskú charizmu, neobyčajne robí bežné veci, praktizuje čnosti pokory, jednoduchosti a lásky. Hoci sestra Clemencia prijímala všetko vo viere, vyčerpávajúca práca a teplo z pecí postupne degradovali jej zdravie. Počas 13 po sebe nasledujúcich rokov v tejto službe mala viacero infekcií pľúc a obličiek, kvôli čomu trpela až do konca svojho života. V tomto kolégiu sestra Clemencia slúžila, kontemplovala Krista v osobe všetkých, s ktorými sa stretla, svedčila o úplnom darovaní sa Bohu a bratom.
SESTRA CLEMENCIA HĽADÍ NA CHUDOBNÝCH A JEJ MILOSRDNÁ LÁSKA JU POBÁDA ÍSŤ ĎALEJ
V roku 1932 musela sestra Clemencia zo zdravotných dôvodov odísť na odpočinok do hôr do domu Pacoti. Tam čakal na ňu Boh, aby jej ukázal, čo nikdy predtým nevidela: veľkú biedu u časti marginalizovanej populácie. Títo ľudia nemali žiadnu formu pomoci, trpeli hladom a mnohými epidemickými infekčnými chorobami: bubonickým morom, tuberkulózou, trachómom… V Pacoti nebola ani nemocnica ani ošetrovňa pre túto sociálnu vrstvu obyvateľstva.
Keď sestra Clemencia videla okolo seba toľko utrpenia, bolo jej ľúto všetkých týchto chudobných a prerušila odpočinok. Zabudla na seba a začala im slúžiť. Každé ráno, pod malou záhradnou kôlňou, sestra Clemencia im začína umývať špinavé nohy, plné rán. Zároveň ich učí otázkam viery. Nevyzná sa v ošetrovateľstve, ale „láska je nekonečne vynaliezavá” a „Bohu nič nie je nemožné”. Ľudia ju začali obdivovať. Raz ju uprostred noci zavolala policajná stanica, aby išla ošetriť muža, vážne zraneného dýkou, ktorému vychádzali von črevá.
Sestra Clemencia si vzala materiál (ihlu na šitie a hrubú niť), ktorú vysterilizovala vo vriacej vode. Keď prišla na policajnú stanicu, muž stonal na zemi. Kľakla si po jeho boku, umyla časť čreva, ktoré vyšlo von, vrátila ho do brucha a ranu zašila. Muž prežil zranenie bez akejkoľvek infekcie. Pre tých, čo to videli, to bolo niečo nadprirodzené.
Po dvoch rokoch tohto druhu „odpočinku“ sa sestra Clemencia vrátila do kolégia Nepoškvrneného počatia a prevzala svoju službu tým, že sa bez miery dávala počas viac ako 9 rokov s tou istou disponibilitou, s tým istým úsmevom, s plným prijatím Pánovej vôle. Potom sestra Clemencia prijala preloženie do obce Baturité, v štáte Ceara.
V MESTE BATURITÉ SA PREJAVUJE JEJ NESMIERNA MILOSRDNÁ LÁSKA
Sestra Clemencia prichádza do Baturité 20. januára 1943 so sestrou Perissé, novou sestrou služobnicou a tromi ďalšími sestrami, aby založili patronátnu školu „Panny Márie oslobodenia“ pre vzdelávanie mladých chudobných dievčat. Sestru Clemenciu poverili vedením školy, prijímaním chudobných v centre starostlivosti „sv. Antona“ a vyučovaním ručných prác pre mladé ženy, aby ich pripravila na vykonávanie prác, ktoré im pomôžu uživiť ich rodiny.
Chudobní, ktorí prichádzajú do zdravotného strediska, sú čoraz početnejší, prichádzajú z okrajových častí mesta, ale aj z okolitých dedín. V niektorých dňoch bol dav tak početný, že to vyzeralo ako politická demonštrácia. Vzhľadom na rastúci počet pacientov sa starosta mesta, Ananias Arruda, rozhodol vlastnými prostriedkami vybudovať nové centrum starostlivosti, ktoré tentoraz zasvätil sv. Jozefovi.
Sestra Clemencia pokračuje v radikálnom nasledovaní Krista, chce stále vernejšie plniť povinnosti svojho povolania prostredníctvom gest plných jemnosti, súcitu, srdečnosti, úcty a oddanosti.
Sestra Clemencia si vždy kľakala k pacientom, ktorí mali infikované a hnisavé rany, k chudobným špinavým deťom, aby ich ošetrila, vypočula ich sťažnosti a potreby, aby sa s nimi porozprávala a ich povzbudila, tak ako to vie urobiť dobrá mama. A kým sestra Clemencia ošetruje telo, lieči aj duše, evanjelizuje ich a nechá sa nimi evanjelizovať.
„Všetci, ktorí sa nechajú milovať a sprevádzať Bohom, sú svätí.” Sestra Clemencia je jednou z tých šťastných svedkov zasväteného života v službe všetkým, bez akéhokoľvek vylúčenia. V nezištnej, pokornej službe, preniknutej láskou k svojim „pánom a učiteľom” robí všetko pre to, aby sa páčila Bohu a je isté, že sv. Vincent by ju bol rád stretol s „nošou na chrbte”, kráčajúc po uliciach mesta.
Sestra Clemencia vie, že nemá ani vedomosti ani zručnosti, aby sa starala o všetkých chudobných, ktorí prichádzajú do zdravotného strediska, ale jej láska k nim je taká silná, že u niektorých lekárov vzbudí túžbu pracovať tam dobrovoľne, bez toho, aby dostali akýkoľvek plat, okrem občerstvujúceho nápoja, veľkého úsmevu a zavezenia ich domov. Doktor Álcimo Cavalcante Aguiar, ktorý prichádza do strediska raz týždenne, sa spolieha na sestru Clemenciu a ďalších dobrovoľníkov, že budú pokračovať v ich nasledovaní.
Ale sestra Clemencia sa nezastavuje pri tomto, ale presviedča doktora Álcima, aby navštívil doma tých chorých, ktorí sa pre závažnosť svojho stavu nemôžu dostaviť do zdravotného strediska.
Doktor nemohol odolať jej návrhom, tak plným nehy a nasledujúci deň, lekár a sestra Clemencia idú pešo alebo vozom, aby navštívili chorých doma. Láska sestry Clemencie k jej „pánom a učiteľom“ ide ešte ďalej. Sestra Clemencia vie, že keď sa majú chorí vyliečiť, musia sa dobre najesť a mať lieky. Po dohode so sestrou služobnicou sa rozhodne v sobotu v popoludňajších hodinách navštíviť obchodníkov mesta a tržnicu, aby ich požiadala o jedlo, ovocie a zeleninu.
Raz mesačne chodí do Fortalezy a požiada o bezplatné vzorky z laboratórií a lekárskych ordinácií. Keď je to možné, pýta aj peniaze. Samozrejme, niekedy trpí kvôli ponižovaniu a urážkam, ale znáša ich ticho, bez toho, aby sa sťažovala a zachováva si svoj nádherný úsmev. Vďaka tejto štedrosti sa zdravotné stredisko dokázalo udržať.
LÁSKA SESTRY CLEMENCIE NIKDY NEZANIKNE (porov. 1 Kor 13,1-13)
V roku 1952, po deviatich rokoch služby bez prestávok, sa zdravie sestry Clemencie zhoršilo: trápila ju cukrovka a bolesti nôh. Po lekárskych prehliadkach sa jej odporučilo prerušiť činnosť. Sestra Clemencia pokojne prijíma rozhodnutie sestry služobnice. V kaplnke plakala kvôli chudobným, ktorí zostanú bez starostlivosti. Avšak, po určitom čase, so silou, ktorá môže prísť len zvnútra a z jej spojenia s Bohom, sa vracia k svojej službe chudobným, robí to ešte asi desať rokov, pretože jej životopis neudáva presne čas, lebo až do svojej smrti nemohla vychádzať z komunity. Sestra Clemencia je skutočne mučenicou lásky. Obetovala sa pre službu chudobným.
Zdravotný stav sestry Clemencie sa zhoršuje, upadá do pred kómy, na nohe má gangrénu, hrozí jej amputácia, zostáva na posteli bez prejavov známky bolesti. Po operácii upadne do kómy a zomrie 2. júla 1966, v deň, kedy sa v tom čase slávil sviatok Navštívenia Panny Márie, tej, ktorú si počas svojho života veľmi vážila, lebo ruženec v ruke bol jej ozdobou. Sestra Clemencia zomrela vo veku 70 rokov, 47 rokov povolania a v službe najchudobnejším mesta Baturité strávila 23 rokov.
Céder mesta Baturité padol! Zostala nám vôňa jej svätosti, skutočné svedectvo služobnice chudobných.
Dav ľudí ju v slzách sprevádzal až na cintorín sv. Michala archanjela, kde bola pochovaná v plytkom hrobe, podobne ako jej „páni a učitelia”. Jej pozostatky boli neskôr prenesené do hrobky, ktorú komunite odkázala rodina Severiano Ribeiro. V súčasnosti, po exhumácii na konci diecéznej fázy procesu blahorečenia, sa jej pozostatky nachádzajú na pravom bočnom oltári, vo farnosti Panny Márie de la Palme, v meste, kde so všetkou silou prežívala svoju lásku, úplné obetovanie sa Bohu.