Bl. Mária Magdaléna Fontaine
a spoločníčky
Bl. Margita Rutan
H Y M N U S
Päť múdrych panien slávime,
predčasne vzatých zo zeme,
sfarbené krvou tešia sa
už veľkej Božej odmene.
,,Odpúšťam z celého srdca,
všetkým, čo ma obvinili!“
Tie tvoje slová, Margita,
povzbudzujú, dajú sily.
Mária Františka, v nebi
tiež svoje čestné miesto máš,
pre lásku, vernosť Kristovi
už večnú slávu požívaš.
Terézia Magdaléna,
povahy živej, veselej,
si pre nás vzorom, príkladom
ženy pevnej a zmužilej.
Jana, už v detstve túžiš byť
obetou iba pre Pána
a celým svojim životom
byť iba jemu oddaná.
Mária, tvoja predpoveď
doslova bola splnená –
kráčaš v ústrety Kristovi
ako obeta posledná.
Buď sláva Svätej Trojici
za dcéry lásky, že ich Pán
múdrosťou pravou obdaril
a večnú slávu v nebi dal. Amen.
Pri vypuknutí Francúzskej revolúcie v r. 1789 účinkovalo v meste Arrase v severozápadnom Francúzsku sedem rehoľných sestier – Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Pracovali v Dome milosrdenstva pod vedením Sestry Márie Magdalény Fontainovej (Marie-Madeleine Fontaine). Hoci nechceli zameniť rehoľné šaty za civilné a v r. 1791 odmietli zložiť revolucionármi požadovanú prísahu, istý čas ešte mohli vykonávať svoje charitatívne povolanie.
Situácia v Arrase sa zhoršila, keď ta v r. 1793 prišiel fanatický komisár Parížskej komúny, odpadnutý kňaz Jozef Lebon. Tento venoval sestrám osobitnú nežiadúcu pozornosť. Dal urobiť dôkladnú prehliadku v ich dome, viaceré veci zhabal, ich Dom milosrdenstva premenoval na Dom ľudskosti, nasadil svojich ľudí na vedenie a kontrolu domu.
Začiatkom r. 1794 nastalo veľké účtovanie s odporcami revolúcie. Gilotína bola ustavične v práci a masové hroby sa plnili. Keď sa sestra predstavená dozvedela, ako revolucionári vyčíňajú s dievčatami a mladými ženami, rozhodla sa dať tri mladé sestry do bezpečia. Jednu, ktorá bola veľmi bojazlivá, odprevadila k rodičom a dve preoblečené za sedliačky poslala v sprievode dôveryhodného muža do Poľska. Tam pri poľských sestrách ostali do r. 1802, kým neutíchlo revolučné besnenie. Potom sa vrátili do Arrasu a prevzali vedenie svojho bývalého Domu milosrdenstva.
Po odchode troch mladých sestier ostali v Arrase štyri sestry Dcéry kresťanskej lásky. Okrem 71-ročnej spomenutej predstavenej Sestry Fontainovej to bola 49-ročná Sr. Mária Františka Lanelová, 47-ročná Sr. Mária Terézia Fantonová a 42-ročná Sr. Jana Gérardová. Dňa 14. febr. 1794 ich dal “ľudový komisár” Lebon uväzniť s ďalšími 600 “podozrivými”, medzi ktorými boli kňazi a sestry iných rehoľných spoločenstiev. Sestry sa stali anjelmi útechy v tomto mori beznádeje.
Po troch mesiacoch naše sestry predvolali a oznámili im obžalobu. Obvinili ich, že skrývali protirevolucionárske noviny a spisy. Darmo sa sestry ohradzovali, že o takých novinách a tlači nič nevedia. Preradili ich do prísnejšieho väzenia, ktoré bolo akousi predsieňou popraviska. Podľa zachovaných správ v prvých troch týždňoch apríla 1794 bolo v Arrase uväznených 3000 ľudí, z ktorých bolo vyše 150 popravených.
Ako uznanie za horlivosť prejavenú v Arrase parížske centrum poslalo Jozefa Lebona do mesta Cambrai (č. Kambré), kde boli dovtedy revolucionári menej fanatickí. Lebon dal občanom mesta Cambrai hneď po príchode pocítiť, čo je to revolučná disciplína. Pritom nezabudol ani na sestry v Arrase. Dňa 25. júna večer prišiel rozkaz, aby štyri milosrdné sestry urýchlene priviezli do Cambrai. Sr. Magdaléna darovala ruženec a sedem frankov, ktoré mala pri sebe, pani Cartier (č. Kartijé). Bola to manželka muža ktorý sprevádzal dve sestry do Poľska. Pani Cartier prežila revolúciu a odovzdala podarované veci ako cennú relikviu sestrám, keď sa vrátili z Poľska.
Keď Sr. Magdaléna videla, že sa spoluväzňov zmocnil strach nad náhlym odchodom sestier, zahĺbila sa do modlitby a potom predpovedala koniec prenasledovania. Vyhlásila: “Tešte sa, my budeme posledné obete”. Okolostojaci prijali tieto slová nedôverčivo. Sestry naložili na voz s istým mužom, ktorému sa Lebon chcel osobne pomstiť. Kočiši poháňali kone, takže na zastávke dostihli voz s odsúdencami, ktorý šiel dávnejšie pred nimi. Na voze boli niektoré dobrodinky sestier. Sestra Magdaléna ich uistila: “Milé panie, nebojte sa, dôverujte! Pán Boh sa nad vami zmiluje. My vystúpime pred vami na popravu a budeme posledné obete.” Panie boli vďačné za každé slovo útechy, ale nevedeli, ako sa môže predpoveď uskutočniť, keď sa ich voz pohol na ďalšiu cestu prvý. Ale onedlho sa im na voze polámalo jedno koleso, takže voz so sestrami ich predbehol.
V pondelok 26. júna 1794 ráno prišli do Cambrai. Predviedli ich pred verejný súd, kde im opakovali obvinenie s protirevolučnou tlačou. Ale sudca tomu asi sám neveril, lebo sľúbil sestrám, že ak zložia požadovanú prísahu, budú slobodné. No tie odmietli s odôvodnením, že sa to protiví ich svedomiu. Nato sudca verejne vyhlásil rozsudok smrti. Čakal, že aspoň niektorí prívrženci revolúcie prejavia súhlas s rozsudkom, ale zástup ľudí stŕpnuto mlčal. Mnohí ľudia plakali.
Sestry sa nechceli vzdať ružencov. Preto im ich jeden z katov akoby na posmech ovinul okolo hlavy. Sestry boli rady. Na popravisku si sestry kľakli ku krátkej modlitbe a potom vystupovali jedna po druhej ku gilotíne. Posledná šla Sestra Magdaléna. Prv ako sklonila hlavu pod sekeru, zvolala: “Kresťania, počúvajte ma: my sme posledné obete. Zajtra prestane prenasledovanie; popravisko zrúcajú a znova slávne postavia oltáre Pána Ježiša.”
Slová Sestry Magdalény sa rýchlo rozšírili medzi ľuďmi. Dozvedel sa o nich aj Jozef Lebon a tešil sa, ako ľahko dokáže falošnosť tohto proroctva. Avšak na druhý deň prišli z Paríža direktívy, podľa ktorých ľudia z väzení nešli na popravisko, ale postupne sa dostali na slobodu. Hlavný organizátor hrôzovlády Maximilien de Robespierre skončil o mesiac pod gilotínou. A po 14-mesačnom vyšetrovaní ho nasledoval aj Jozef Lebon.
Štyri arraské Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta vyhlásil za blahoslavené pápež Benedikt XV. v júni 1920.