Ceferino (alebo Zefferino) Giménez Malla (1861-1936) sa narodil v Španielsku cigánskym rodičom, bežne nazývaných ” gypsies” ale aj Kalós, Kale alebo Gitanos).
Bol zaradený medzi vincentínskych svätých a blahoslavených, pretože bol aktívnym členom Spolku (konferencie) sv. Vincenta de Paul.
RANNÝ ŽIVOT
Štyridsať rokov žil ako kočovník a potom sa usadil v španielskom Barbarostro. On a jeho rodina boli typickými Cigánmi, vyznali sa v zvieratách a boli náruživí pre býčie zápasy. Ceferino bol na svoj pôvod pyšný a hovoril po cigánsky.
KOČOVNÍCI
Ceferinova rodina sa živila pletením košov. Podľa tradície aj Ceferino ako dieťa predával po dedinách košíky, ktoré uplietol jeho strýc. Kočovnícke rodiny prečkávali zimy na gazdovstvách, kde im gazdovia vyhradzovali priestor alebo si na niekoľko mesiacov prenajímali koliby.
ŽIVOT V CHUDOBE
Rodinní príbuzní si pamätali, ako im Ceferino rozprával, ako sa často vracal hladný domov: ” Keď sa vracal z trhu a videl, ako sa z ich komína dymí, zaradoval sa, pretože vedel, že bude čo si zajesť. Ale keď dymu nebolo, vedel, že ženy nič nevaria. Je veľmi pravdepodobné, že malý Ciferino chodieval po žobraní.
NIJAKÉ RIADNE VZDELANIE
Ceferino nikdy nechodil do školy a cez celý svoj život sa nenaučil ani čítať ani písať. Na prelome storočia nebol analfabetizmus ničím neznámym, viac ako polovica európskej populácie nemala ani základné vzdelanie.
SOBÁŠ
V súlade s rómskou tradíciou mu otec vybral nevestu. Teresa Castro a Ceferino Jiménez Malla sa zosobášili podľa tradičného cigánskeho obradu.
Krátko po sobáši začal Ceferino obchodovať s oslami a koňmi. Rýchlo sa stal majstrom vo svojom obore.
Do dnešných dní sa zachovalo niekoľko z jeho podkov.
Ceferino bol v obchodovaní s koňmi veľmi úspešný a mal povesť absolútne čestného obchodníka.
Páter Fandosa, ktorý napísal knihu (Ángel M. Fandosa: Un Gitano con madera de Santo, Barcelona 1973) o Blahoslavenom Ceferinovi, takto opísal jeho osobnosť:
“Na trhoch, kde obchodoval so zvieratami si vybrúsil umenie svojho profesionalizmu, zručne používajúc každý dovolený spôsob získania si zákazníka: dobrými vtipmi, vymyslenými báchorkami, kvetnatými prirovnaniami, nevinnými trikmi. Nikdy nepodvádzal ani neklamal.”
Páter Fandosa rozpráva, ako údajne raz predal zviera kupcovi, ktorý si na zvierati nevšimol nedostatky. Počas celej noci Ceferino rozmýšľal nad tým, čo vykonal a ráno sa ponáhľal za človekom, ktorému zviera predal a povedal mu celú pravdu. Podľa mnohých žartovných dôkazov ako tento, mal Ceferino v celom meste nepoškvrnenú povesť.
Tradícia hovorí, že Ceferino sa nikdy nehádal. Priatelia a príbuzní obdivovali jeho diplomatické schopnosti pri riešení sporov, ktoré medzi Rómami vznikali. Hovorili, že aby zmenšil napätie, uznal, že každá strana má čosi pravdy a preto ho všetci mali radi a rešpektovali ho.
Bol schopný urovnávať dennodenné problémy v komunite a robil čo mohol, aby podporoval mierové spolunažívanie medzi Španielmi a Rómami, medzi ktorými pretrvávala vzájomná odveká nevraživosť, strach a neporozumenie.
Jeden z jeho najlepších priateľov si na neho spomína takto: ” Len veľmi málo ľudí rozumelo jeho spôsobu priateľstva.” Ceferino sa správal priateľsky nielen k priateľom, ale aj k cudzincom a to s najväčšou možnou úctou.” Raz hralo v miestnom bare niekoľko ľudí “guiňote” (kartovú hru). Skupina okolo jeho otca podľa všetkého označila Ceferina za víťaza. On na to reagoval slovami: ” Tu niet ani víťazov ani porazených ; títo priatelia sú fajn ľudia.” Nikdy nepoužil ostré slovo proti tým, ktorí s ním nesúhlasili.
Hoci nevedel čítať a písať, Cerefino zhromažďoval detí z rómskych rodín a dospelých susedov a vysvetľoval im Sväté Písmo a učil ich modliť sa.
Súčasníci nám tiež rozprávajú, ako Ceferino zaobchádzal s deťmi, preukazoval im veľký rešpekt a rozprával sa s nimi “ako s odrastenými.” Často brával rómske a španielske deti spolu a preukazoval obom skupinám rovnakú úctu a obdiv. Bol veľmi príjemný a vždy mal dobrú náladu a bolo pre neho namáhavé udržať vážnu tvár, keď sa chcel tváriť prísne.
PRÍKLAD, AKÝM SPôSOBOM CEFERINO KONAL
Nasledovný príbeh je datovaný do roku 1919:
Bývalý starosta Rafael Jordán trpel na tuberkulózu a na jednej zo svojich ciest mimo domova dostal záchvat, pri ktorom krvácal z úst. Hovorí sa, že Ceferino ani na minútu nezaváhal. Bez strachu z toho, že by sa nakazil, zobral bývalého starostu na chrbát, priniesol ho domov a cestou mu hovoril slová útechy.
Jordánov brat Simón sa neskôr stretol s Ceferinom, aby sa mu odmenil za jeho pomoc. Poskytol mu na cestu do Francúzska, aby tam kúpil za vagón mulíc, ktoré potom mohol k svojmu zisku Ceferino predať na trhu. Ceferino tam z predaja mulíc zarobil slušnú kopu peňazí a náhlil sa domov, nielen aby mohol Simómovi vrátiť požičané peniaze, ale aby sa s ním podelil aj o zisk. Simón Jordán odmietol jeho veľkodušnú ponuku.
Ceferino bol schopný kúpiť dom, ktorý potom prenajímal a postavil stajne.
Hovorí sa, že ochotne a často požičiaval peniaze chudobným Rómom a dovoľoval im, aby si z jeho stajní vzali zvieratá, ktoré by najviac chceli. Mohli ich predať a z utŕžených peňazí mohli vyplatiť svoje dlhy alebo keď si to mohli dovoliť, tak to mohli urobiť na konci sezónnych prác.
Ceferino a jeho manželka boli bezdetní. Potom, ako Ceferinov otec opustil svoju rodinu, jeho matka zomrela. Dvojica sa preto začala starať o Ceferinových mladších bratov a sestry ako aj o Terezinu neter.
Mnohí ľudia pamätajú, ako Ceferino sprevádzal kňazov na ich návštevách chorých. Zúčastňoval sa pohrebov a krstov na ktorých on a jeho manželka dávali štedré dary. Hovorí sa, že často navštevoval chorých v okolitých chudobných domoch a sa s nimi modlieval. Snažil sa svoje členstvo v Spolku sv. Vincenta de Paul udržať v tajnosti; prispieval doň anonymne. Nikdy nechcel nikoho ponížiť, almužny rozdával diskrétne: mlieko matkám a ich deťom; ošatenie alebo jedlo bedárom atď.
Začiatkom roka 1920 bol Ceferino mestskou políciou uväznený, keď ho jeden obchodník obvinil z krádeže nejakých mulíc.
Okamžite mu jeho blízky priateľ, Nicolas Santosa de Otto Escuerda prišiel na pomoc. Na súde bolo dokázané, že ktosi iný ukradol z trhu mulice a Ceferino, ktorý nemal ani poňatia o tom, že sú kradnuté, ich kúpil. Dokonca sa mohol na súde preukázať aj potvrdenkou o zaplatení za ne.
Očití svedkovia hovoria, že keď sa vrátil domov, videli ho, ako sa so sviečkou v každej ruke kolenačky pohybuje ku kostolu, vzdialenému asi 700 metrov, aby poďakoval Pánovi. Od tohoto času bol ešte zbožnejší a denne sa začal zúčastňovať na svätej omši.
Po vypuknutí Španielskej občianskej vojny,tamojší pripomínajú, že bolo nebezpečné pohybovať sa po ulici a dňa 19. júla sa neter jeho manželky a rodina snažili Ceferina odhovoriť od cesty do mesta. Pravnučka jeho manželky spomína: “Ceferino sedel pred domom a ja som sedela za ním. Bol tam aj ďalší Róm. Tešilo nás, že sa vzduch o čosi ochladil. Zrazu si vypýtal cigaretu a odišiel.” Ceferino chcel vidieť, čo sa v meste deje.
Keď zbadal vojakov zatýkajúcich kňaza, prihovoril sa za neho. Vojaci sa rozbehli za Ceferinom, bili ho päsťami a keď mu vo vrecku našli vreckový nožík a ruženec zatkli ho tiež a odviedli do miestneho kláštora, ktorý premenili na väznicu. Bolo tam zatvorených ďalších 350 ľudí.
Mladý príslušník anarchistov z revolučného výboru, Eugenio Sapena poznal Ceferina a navštívil ho. V snahe uchrániť ho od ďalšieho utrpenia sa Sapena pokúšal prehovoriť Ceferina, aby dal preč ruženec. Povedal, že potom by ho pustili. Ceferino odmietol a podľa svedkov sa začal modliť ešte oddanejšie.
Ceferino strávil vo svojej cele ďalšie dva týždne. Dňa 9. augusta ráno jeho a 19 ďalších väzňov previezli na nákladnom aute na cintorín.
Vodič neskôr dosvedčil, že Ceferino, ktorému bolo vtedy okolo 75 rokov, počas prevozu prevolával:” Nech žije Ježiš Kráľ.” Potom postavili väzňov k cintorínskemu múru a postrieľali ich.
Dňa 4. mája 1997 pápež Svätý Ján Pavol II počas svätej omše, slávnostne vyhlásil, za účasti 40 000 veriacich, Ceferina Jiméneza Mallu za blahoslaveného.
Zdravas Mária po rómsky
Yov sasti Mari, perdhi dey
Devel tusa
Punidi tu mashkir jul énde
Thaj punido tir and ‘ako phel, Isos
San Mari, Isoseskiri day
Mang Devles vash amengue papanenge
Akana i ade amare meripaskiri hor.
Preložil: Bohumír Ďungel CM