Naše dnešné jubilantky

Dve z našich spolusestier si v dnešný deň pripomínajú deň svojho vstupu do Spoločnosti DKL. Pred 50. rokmi sa rozhodli odpovedať na pozvanie, ktoré pocítili vo svojom srdci, aby zasvätili svoj život službe Bohu v chudobných. Pri tejto príležitosti sme im položili zopár otázok:

1.  Viete si spomenúť na prvé kroky, ktoré vás nasmerovali do Spoločnosti DKL? Ako si spomínate na tie chvíle?

MI:     V r. 1969 som bola s farnosťou na trojdňovej púti na Velehrade. Cestou naspäť sme sa zastavili v Hronskom Beňadiku, kde v tom čase boli ešte naše sestričky. Bol s nami aj náš pán farár. Sestričky ho pozvali na obed a s ním aj pár pútnikov a medzi nimi som bola aj ja. Keď sme sa lúčili so sestričkami, pán farár chcel platiť za obed a sestrička to neprijala a povedala, že až im  niekoho vychová a pošle, to bude ako zaplatené. Mňa sa tieto slová veľmi dotkli, pretože okrem mňa tam nikto taký nebol.

Po maturite som išla na Zdravotnú nadstavbovú školu do Martina a tam v tom čase boli vo farnosti naše sestričky a tiež v nemocnici pracovali naše civilné sestry. Tak som sa dostala do bližšieho kontaktu s nimi.

Prihlásila som sa za kandidátku no po prvom roku štúdia ma zo školy vyhodili. Dôvodom bolo: „Vaše previnenie je tak závažné, že ním vážne  ohrozujete výchovu ostatných žiakov..“ Mali sme na fare krúžok, kde sme sa ako mládež stretávali, ďalej som požičiavala náboženskú literatúru…to boli tie previnenia. Potom ma predstavení poslali do Brna, kde som si ukončila školu. Tam som mala vstup do Spoločnosti a aj prvé sv. sľuby.

MA:      Pochádzam z dedinky Kamenná Poruba, v ktorej som sa stretla so sestrami Vincentkami, keď som skončila základnú školu. Ako 15 ročná som sa prihlásila za kandidátku a odišla som k sestrám.

2. Prežili ste už 50 rokov vo svätom povolaní, dá sa povedať, že už máte takýchto rokov viac za sebou ako pred sebou… Čo je pre vás v tejto etape najdôležitejšie?

MI:     Viac sa modliť za chudobných. Byť pozorná na duchovné potreby blížnych. Povzbudiť, poradiť, pomodliť sa s nimi, doniesť a podať im sv. prijímanie. Vo farnosti máme tri domovy dôchodcov, kde túto službu môžem ešte konať.

MA:  Upevňovať úprimný vzťah s Bohom, žiť s Ním v jednote, v spojení s Ním, vďaka Bohu, mám dojem , že mi ani večnosť nebude stačiť v toľkej vďake s Ním.

3. Pamätáte si nejaký okamih zo svojho života, keď ste zreteľne zahliadli tvár Krista v osobe chudobného? Podelíte sa oň s nami?

MI:     Keď som slúžila v nemocnici a doviezli nám popáleného pacienta. Len oči mu svieti. V jeho pohľade som vnímala pohľad Krista, ktorý ma hlboko zasiahol.

MA:     V službe som sa vždy snažila vidieť tvár Krista v každom človeku, najviac som ho videla v tých najchudobnejších, ale snažila som sa o to v kontakte s každou osobou.

4. Aké SLOVO či myšlienka vás sprevádza počas týchto 50 rokov povolania?

MI:       Povzdych, ktorý si často opakujem je: „Pane, chcem Ťa milovať celým svojím bytím.“ a druhý  „Pane, chcem to, čo Ty chceš a nechcem to, čo Ty nechceš.“

MA:      Večné veľké ĎAKUJEM za všetko, za radostné i za to, čo ma niečo stálo.

5. Je niečo, čo by ste chceli odkázať nám mladším, načo upriamiť svoju pozornosť?

MI:      Snažiť sa o vnútornú slobodu, byť  disponovaná pre potreby Spoločnosti, pre  potreby predstavených, lebo tam, kde nás oni pošlú, ide s nami aj Božie požehnanie.

MA:     Snažiť sa žiť v dôvernom spojení s Bohom 24 hodín denne, a každou udalosťou, ktorú prežívam snažím sa pochopiť čo mi tým Pán chce povedať. Nebude mi stačiť večnosť, aby som sa za dar povolania poďakovala, som veľmi šťastná, aj keď som na vozíku.

Ďakujme dnes zvlášť s nimi a vkladajme ich do svojich modlitieb!