Zjavenia v roku 1830
Nadšenie Kataríny Labouré pre Božie veci sa ešte vystupňovalo privilegovaným stretnutím s Pannou Máriou v kaplnke. Prvé stretnutie sa odohralo v noci z 18. na 19. júla. Keďže to bol deň pred sviatkom sv.Vincenta, sestra direktorka darovala každej seminárskej sestre kúsok z rochetky – odevu, ktorý kedysi nosil sv. Vincent. Sestru Katarínu pred spaním napadla zvláštna myšlienka. Prehltla kúsok tohto odevu a ľahla si s túžbou, že jej sv.Vincent vyprosí milosť vidieť Svätú Pannu. Nechajme ju rozprávať:
„Ľahla som si s myšlienkou, že túto noc uvidím moju Dobrú Matku. Už oddávna som si želala ju vidieť… Konečne o pol dvanástej v noci som začula hlas, ktorý ma volal: „Sestra, sestra!“ Odhrnula som záves a uzrela som asi 4-5 ročné dieťa, ktoré mi vravelo: „Rýchlo vstaň a poď do kaplnky, Svätá Panna ťa čaká!“ „Veď ma budú počuť“, myslela som si. Na to mi dieťa povedalo: „Buď spokojná, všetci tuho spia, poď! čakám ťa.“ Rýchlo som sa obliekla a nasledovala som dieťa. Všade, kadiaľ sme prechádzali sa rozsvecovali svetlá, čo ma veľmi prekvapilo. No ešte viac ma udivilo, keď sme vchádzali do kaplnky a dvere sa otvorili, sotva sa ich dieťa dotklo. Všetko bolo ožiarené a pripomínalo mi to polnočnú sv.omšu. Ešte som však nevidela Sv.Pannu. Dieťa ma viedlo k hlavnému oltáru. Kľakla som si. Po chvíli mi povedalo: „Hľa, Svätá Panna!“ Začula som šuchot akoby hodvábnych šiat, ktorý prichádzal od tribúny zo strany obrazu sv.Jozefa. Pani sa posadila do kresla. Pochybovala som, že je to Svätá Panna. Dieťa zopakovalo: „Hľa, Svätá Panna!“ Zrazu to už nebol hlas dieťaťa, ale hlas muža, ktorý hovoril mocnejšie. Priskočila som ku kreslu, pokľakla som si na stupeň oltára a položila svoje ruky na kolená Sv.Panny. Vtedy sa odohrala najkrajšia chvíľa môjho života. Je nemožné opísať, čo som cítila. Sv. Panna mi hovorila, ako sa mám správať voči direktorovi ako i mnohé iné veci, o ktorých nemôžem rozprávať. Potom ukázala rukou na oltár. Tu mám prichádzať a otvárať si svoje srdce. Tu dostanem potrebnú útechu. Opýtala som sa, čo to všetko znamená. Vysvetlila mi to.“
„Dieťa moje, Pán Boh vás chce poveriť istým poslaním. Budete mať trápenie, ale všetko prekonáte s presvedčením, že to znášate z lásky k Pánu Bohu… Budú vám protirečiť, ale dostanete milosť. Nebojte sa. Povedzte všetko jednoducho a s dôverou. Uvidíte niektoré veci. Povedzte o tom, čo budete vidieť a počuť.“
Potom Sv.Panna pokračovala so smútkom: „Časy budú zlé. Na Francúzsko príde nešťastie, trón bude zvrhnutý. Vo svete bude veľa rôznych pohrôm. Ale prichádzajte k tomuto oltáru. Tu dostanú mnohé milosti tí, ktorí o ne budú prosiť zbožne a s dôverou…“ Ešte dlho sa spolu zhovárali. Katarína končí svoje rozprávanie slovami. „Neviem, ako dlho som tam zostala, viem len, že mi dieťa povedalo: „Odišla.“ Vrátila som sa na svoje lôžko. Boli dve hodiny.“
Katarína bez meškania rozpovedala o svojej skúsenosti spovedníkovi, otcovi Aladelovi. Tento pokladal celé rozprávanie za ilúzie a predstavy a to predovšetkým v čase, kedy nič nenasvedčovalo tomu, žeby mali v krajine nastať nepokoje. Revolúcia však vypukla už o desať dní. Akoby sa mali vrátiť hrozné dni francúzskej revolúcie. V návale týchto udalostí, otec Aladel počúval sestru Katarínu s väčším zaujmom, avšak bez toho, žeby jej to dával najavo. Po čase akoby sa sestra Katarína vrátila k takzvaným „bežným spovediam“, čo uspokojilo aj spovedníka, ktorý viac nemusel počúvať o rôznych víziách.
Je všetkému koniec? Nie! O štyri mesiace neskôr bola sestra Katarína uchvátená novou túžbou vidieť Sv.Pannu. Toto želanie prichádzalo z ďaleka. „Bola som presvedčená, že ju uvidím…“ Takto o tom rozpráva v tichu spovednice otcovi Aladelovi:
„Bolo to o pol šiestej popoludní počas rozjímania. Zdalo sa mi, že počujem ruch na tribúne. Keď som sa pozrela tým smerom zbadala som Sv.Pannu vo výške obrazu sv.Jozefa. Stála tam, odetá do rúcha zo zlatobieleho hodvábu, stála na guli, z ktorej som videla len polovicu. Vo svojich rukách zdvihnutých do výšky hrude držala glóbus, oči mala pozdvihnuté k nebu…
Bola taká krásna, že sa to dá ťažko opísať… Zrazu som na jej prstoch zbadala prstene s drahými kameňmi. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Vychádzali z nich lúče – niektoré krajšie a jasnejšie, iné menej žiariace…
Vo chvíli, ako som kontemplovala tento zjav, Svätá Panna sklopila oči a pozrela na mňa.
Vnútorný hlas mi hovoril: „Tento glóbus, ktorý vidíte, predstavuje celý svet, zvlášť Francúzsko… a každého človeka osobitne.“ Hlas pokračoval: “Je to symbol milostí, ktoré zosielam osobám, ktoré ma o ne prosia.“
V tej chvíli sa utvoril okolo postavy oválny nadpis zo zlatých písmen: Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.
A znovu som počula: „Dajte raziť medailu podľa tohto vzoru. Osoby, ktoré ju budí nosiť dostanú mnohé milosti. Nesmierne milosti obsiahnu tí, ktorí budú dôverovať.“ Z niektorých vzácnych kameňov nevychádzali žiadne lúče: „To sú milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť.“ Potom sa obraz otočil a videla som druhú stranu medaily: Písmeno „M“ s krížom a pod ním dve srdcia – jedno korunované tŕním a druhé prebodnuté mečom. A znovu som počula: „„M“ a dve srdcia hovoria dostatočne.“ Ježiš a Mária… dve spojené utrpenia pre našu spásu.
Šírenie medaily
Otec Aladel bol skeptický pri počúvaní týchto nových výjavov a pokladal ich za výplod fantázie mladej sestry. Sestra Katarína však trvala na svojom: „Svätá Panna nie je spokojná.“ O niekoľko mesiacov neskôr, otec Aladel znepokojený neustálym naliehaním sestry Katríny napokon požiadal o radu parížskeho arcibiskupa. Dostal odpoveď: „Nech sa táto medaila spokojne rozširuje. Strom sa spozná po ovocí.“ I sám arcibiskup povzbudzoval k noseniu medaily, ktorá vďaka mnohým obráteniam a telesným i duchovným uzdraveniam dostala meno Zázračná medaila. Vo februári 1831 – ju poslali do hospicu na biednom juhovýchodnom predmestí Paríža do Reuilly. Tu zostala do konca svojho života a denne slúžila starcom. V trpiacich ľudských tvárach sa učila spoznávať tvár samého Boha, ktorého jej Panna Mária počas zjavení priblížila.
Sestra Katarína nerobila mimoriadne veci a divy. Jej svätosť spočívala v tom, že deň čo deň obetavo konala tú istú prácu, stretávala tie isté osoby a podieľala sa na ich radostiach, utrpeniach a nádejach. Uprednostňovala vždy tých, ktorí najviac trpeli…
Počas 46 rokov sa nikto nikdy nedozvedel, že to bola ona, ktorá videla Sv. Pannu. Len tesne pred smrťou sestra Katarína vyjavila svojej predstavenej tajomstvo, ktoré celý život skromne nosila vo svojom srdci. Urobila tak preto, aby splnila prosbu Panny Márie, ktorá si priala, aby bola vyhotovená jej socha, ktorá má v rukách glóbus.
Sestra Katarína zomrela 31. decembra 1876 ako sedemdesiatročná.
Dňa 28. mája 1933 bola vyhlásená za blahoslavenú a pápež Pius XII. ju dňa 27. júla 1947 svätorečil. Svätý Otec tým zároveň potvrdil posolstvo, ktoré Kataríne zverila Panna Mária roku 1830.