Čas od 9.9. do 9.11.2021 sa naša komunitka na pár týždňov rozrástla i omladla. Na tento čas sa jej súčasťou stala seminárska sestra Simona. Počas svojich apoštolských stáži mohla poslúžiť chorým ženám bez domova v Zariadení opatrovateľskej služby sv. Kataríny Labouré, mobilnom hospici i obohatiť svoj život skúsenosťou spoločného života v malej komunite.
Sestra Simona o tomto “apoštolskom” čase sama napísala: “Obdobie apoštolských stáží som strávila v komunite našich sestier v Nitrianskom Pravne. Vďaka službe, ktorú som konala v Zariadení opatrovateľskej služby sv. Kataríny Labouré a cez mnohé stretnutia s chorými, ktorých som navštevovala prostredníctvom mobilného hospicu, som si v praxi mohla plnšie uvedomovať známu vetu sv. Vincenta: “Chudobní sú naši páni a učitelia”” a zároveň som tak spoznávala poslanie, ku ktorému ma Pán pozýva. Bol to pre mňa požehnaný čas, bohatý na nové skúsenosti, ale aj na hlbšie osvojenie si ducha Spoločnosti, s ktorým sa chcem stotožňovať a ktorého mi aj obdobie seminára pomáha lepšie spoznávať.
Ďakujem každému, kto ma počas týchto dní mohol obohatiť slovom i príkladom. Nesiem si v srdci veľmi peknú a myslím, že i nezabudnuteľnú skúsenosť. “
Sestra Catherine rozvinula vo svojej prednáške tému: Ľudské práva nedodržiavané vo svete: rozšírte našu perspektívu… Plus pár myšlienok zo svedectiev sestier zapojených do služby o dodržiavanie ľudských práv…
8. novembra 2021 na Generálnom zhromaždení Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Paríži bola dnes zvolená Generálna Matka s. Francoise Petit. Zo srdca jej blahoželáme a sprevádzame svojimi modlitbami v jej zodpovednej a náročnej službe!
Videli sme, ako sa mladí ľudia, keď si vytvoria vzťah s Ježišom Kristom, stávajú najlepšími evanjelizátormi iných mladých ľudí. Keďže hovoria rovnakým jazykom, žijú v rovnakom kontexte s rovnakými starosťami a potrebami a vedia, aké hrozby prenasledujú ich rovesníkov, svedectvo o ich živote hovorí silnejšie ako slová. Sr Elizabeth (provincia Mexiko)
Sme presvedčení, že hodnoty sa postupne integrujú do života mladého človeka a že viera je dar a milosť, ktorá rastie v miere, v akej sa jednotlivec rozvíja ako ľudská bytosť vo všetkých dimenziách. Preto stále hľadáme spôsoby, ako odovzdať deťom a mladým ľuďom hodnoty, ktoré nám Pán vložil do starostlivosti, aby boli šťastní, slobodní a oddaní spoločnosti, v ktorej žijú, spôsobom, ktorý je v súlade s hodnotami Evanjelia. Sr Carmen (provincia Južné Španielsko)
S mladými ľuďmi a ich rodinami napredujeme spoločne. Prenos si vyžaduje čas, počúvanie, prítomnosť… Kristus je tam, prítomný. Nech nás Mária vždy sprevádza, aby sme pokračovali na tejto ceste v službe deťom, mladým dospelým a ich rodinám. Sr Marie-José (provincia Belgicko-Francúzsko-Švajčiarsko)
Poslanie sprevádzania pri odovzdávaní kresťanských a vincentských hodnôt mi umožnilo zakúsiť Boha samého vo všetkom, prostredníctvom jeho Slova a znamení, ktoré ma vyzval, aby som ich čítal a chápal vo viere. Sr Lucia Ngoc (provincia Vietnam)
Šírenie kultúry tolerancie, akceptovanie iných a harmonické spolužitie medzi ľuďmi by mohlo vyzbrojiť nadchádzajúce generácie proti nadvláde materialistického myslenia, nebezpečenstvu politiky bezohľadnej chamtivosti po zisku a ľahostajnosti založenej na zákone sily. a nie o sile zákona. Sr Rania (provincia Blízkeho východu)
Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu k šťastiu!
„Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ To je spôsob, ako povedať Petrovi, že povolaním každého človeka je milovať. Po prvé, milovať Boha, toho, ktorý je prameňom lásky, toho, ktorý miluje nás. Táto láska k Bohu zahŕňa lásku k blížnemu, pretože milovať Boha znamená konať Jeho vôľu. Boh od nás žiada, aby sme sa navzájom milovali.
Ježiš a Mária Magdaléna
Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!
Aj keď sme sa vzdialili od Ježiša, aj keď už na Neho nemáme nič iné ako hmlisté spomienky, aj keď nevieme, čo sa s Ním stalo, skúsenosť Márie Magdalény nám pomáha pochopiť, že je vždy prítomný v našom živote. Ostáva prítomný, ak ako Mária Magdaléna uchováme spomienku na Jeho prítomnosť a ak pociťujeme ľútosť nad Jeho neprítomnosťou.
Ježiš a zločinec
Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!
Zlý zločinec je mi veľmi podobný. Rovnako ako dav, vie, čo Ježiš robil počas svojho verejného života. Viera mu nechýba, ale hnevá sa: Ježiš ich mohol zachrániť, a nerobí to! Nie je to náš postoj tvárou v tvár nepriazni osudu? Nehovoríme pred utrpením a nespravodlivosťou spontánne Všemohúcemu Bohu, aby nezostal nečinný a urobil zázrak? Naša prosba sa potom stáva, rovnako ako jeho, urážkou.
Ježiš a kanaánska žena
Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!
Ak v Neho veríme ako kanaánska žena, môžeme žiť ako spasení ľudia, teda ľudia vedení Božím Duchom. Naša konečnosť sa otvára nekonečnu. Naša túžba je uspokojená v Bohu. Naša láska zažíva radosť z darovania všetkého a z darovania seba samého.
Ježiš a Pilát
Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!
Pred Pilátom Ježiš svedčil o pravde, ktorá presahuje rámec politikov, historikov, vedcov a sociológov. Pilát sa Ježiša opýtal: „Si kráľ Židov?“ Otázka pre každého z nás znie: Ježiš si ty ten, kto kraľuje srdcom a mysľou?
Ježiš a cudzoložnica
Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu ku šťastiu!
Skláňa sa a narovnáva sa, dáva každému väčšiu hĺbku a výšku, núti ho vstúpiť hlboko do seba, a tým ho otvára Bohu. Krásna lekcia ľudskosti! Skrátka, či už vo svojom vzťahu k žene alebo k jej žalobcom, Ježiš sa nám predstavuje ako pravý Boh a pravý muž: kontemplujte Ježiša v hĺbke jeho ľudskosti a jeho spásneho činu.
Ježiš a Zachej. Vyjdime v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu k šťastiu!
Ježiš zdvihol zrak a zavolal na neho. Bez ohľadu na to, aký veľký je náš hriech, ako hlboký je náš pád, pokiaľ budeme s vierou stúpať na strom zasľúbenia, naše oči sa stretnú s očami nášho Vykupiteľa.
Ježiš a Samaritánka. Poďme von v ústrety Ježišovi. Otvára nám bránu k šťastiu!
Dnes nás evanjelium o samaritánskej žene pozýva, aby sme spolu s ňou zistili, že nové ľudstvo môže vzniknúť iba vtedy, ak prestaneme piť vodu, ktorá v nás zanechá smäd, a nájdeme prameň, ktorý skutočne a hlboko uhasí náš smäd.
Včera začali všetky sestry, ktoré sú v Materskom dome v Paríži zhromaždené na Generálne zhromaždenie, DUCHOVNÉ CVIČENIA. Sprevádzajme ich svojimi modlitbami a obetami, nech ich napĺňa a vedie Duch svätý.
Misia v Rusku. Do Nižného Tagiluprišli naše sestry v roku 2 000. Pôsobia v malej katolíckej farnosti. Komunita bola otvorená ako prvá komunita dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul Slovenskej provincie na území Ruskej Federácie.
Komunita v Omsku vznikla v roku 2011 ako druhá komunita Slovenskej provincie DKL. Pôsobia v dvoch katolíckych farnostiach. Svoju činnosť zamerali na duchovnú pomoc vo farnostiach a odľahlých filiálkach a na pomoc a podporu miestnej charity, ktorá je teritoriálne najväčšia v Rusku.
Spolusestrám sme pri príležitosti Misijnej nedele položili pár otázok.
Ako vnímaš svoju prítomnosť medzi chudobnými počas 21 rokov tvojej misie v Rusku?
(s. Michaela): Pán Ježiš povedal: „..chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ Ja som vďačná, že môžem slúžiť chudobným na Sibíri, na miestach, kde veľa ľudí trpelo a zomrelo za svoju vieru. Moja prítomnosť v ľuďoch vyvoláva veľa otázok? Načo ste sem prišli? A čo u Vás nie sú chudobní? A kde je tu katolícky kostol? Svojou prítomnosťou ohlasujem Krista, keď je to možné slovom, ale vždy službou, pozornosťou človeku. Už niekoľko rokov slúžim ľuďom bez domova v Omsku. Viem, že mnohí ľudia zo Slovenska nám pomáhajú modlitbami, obetami, peniazmi. Tiež som takou predĺženou rukou Vás všetkých. Aj Vašou pomocou tu môžeme šíriť Kristovu lásku.
Čo tebe osobne dala služba medzi chudobnými Ruska?
(s. Alžbeta): „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Každý deň ma núti rozmýšľať, čo pre mňa a v mojom živote služby druhým znamenajú tieto slová. Dávam lásku, čas, úsmev, slovo, pochopenie a iné, ale chce to odo mňa Boh? Čím je pre mňa každý deň v službe do ktorej som bola vybratá a poslaná? Každý deň sa presviedčam, že Boh je a je veľmi blízko. Vzácny a neoceniteľný dar viery, nádeje a lásky, ktorý je spojený s Jeho milosrdenstvom voči mne i tým, ktorý sú okolo mňa. Denne sa presviedčam, že nielen hmotná pomoc je tá najdôležitejšia, ale byť s ľuďmi, byť pre nich a byť s nimi v Kristovej láske je často viac ako všetko bohatstvo, ktoré sa im ponúka. A … osobne?… Chudobní ma učia… učia ma žiť skromne, jednoducho, učia ma žiť s tým čo mám a vedieť sa s tým deliť, učia ma viac a hlbšie poznávať Krista a hlavne praktizovať svojím životom Evanjelium.
V čom osobne vidíš svoj posun v duchovnom živote sestry vincentky, ktorá už 15 rokov slúži chudobným na misijnom území?
(s. Kaja): Ťažko vidieť svoj posun, väčšinou vidím svoje pády a cúvania. 🙂 Čomu ma naučili misie v Rusku je: žiť svoje zasvätenie osobne. Byť s Bohom aj keď sa mi nedarí, aj keď som sklamaná, aj keď to nefunguje… A naučili ma vidieť konkrétneho človeka a ísť s ním kúsok cesty spolu. Rada spomínam na sprevádzanie niekoľkých ľudí, pretože sa mi vryli do srdca, stali sa mojimi priateľmi. Možno je to neprofesionálne z pohľadu sociálnej práce, ale mňa to naučilo byť blízko k chudobným, ísť spolu s nimi, bojovať o lepší život. A vtedy nielen ja pomáham, ale aj oni pomáhajú mne. Napríklad: Nataša mi pravidelne posiela pohľadnicu, alebo krátky list; Juraj mi zavolal, keď sa už vrátil domov; Žana mi vždy zavolá na narodeniny, keď jej zomrela dcéra, alebo sa narodil pravnuk. Teraz sa už s nimi nestretávam, ale modlím sa za nich.
Čo bolo pre teba najväčšou (najťažšou) výzvou po príchode do tejto „misijnej krajiny“?
(s. Vojtěcha): Co bylo mojí nejtěžší výzvou na mém začátku? Myslím že to byla asi řeč, ruštinu jsme se sice učili ve škole, ale když jí potom člověk několik let nepoužívá, tak se vytratí. Těžké pro mě bylo ani ne tak to, že jsem všemu nerozuměla, ale spíš to, že jsem nemohla říci to co jsem chtěla, vždy mi nějaké to slovo chybělo a tak jsem musela hledat jiné, které jsem už znala a musela jsem to říci jinak než jsem chtěla. Teď už na to s úsměvem vzpomínám. 🙂
Vo svojej misijnej službe si iste videla nie málo zázrakov. Môžeš spomenúť aspoň niektorý z nich?
(s. Miriam): Pán Boh posiela malé zázraky každý deň a je len na nás, aby sme ich v každodennej všednosti videli. Často mi Pán posiela do cesty ľudí, ktorí mi pomôžu, udalosti, ktoré mi vyriešia určitý problém, prečítam si nejakú myšlienku na sociálnej sieti, ktorá ma posunie dopredu. Teším sa z týchto malých zázrakov, oni ma učia byť vnímavou a pozornou na Božiu prítomnosť v mojom živote.
Spomínam si na svoje začiatky, keď som začala pracovať v detskom klube a ešte nevedela správne rozprávať, ako ma jedno malé dievčatko – Veronika – chytila za ruku a povedala mi: “Poď, ja ti všetko ukážem a poviem ti, ako sa to povie po rusky”. Chodila som mnou nejaký čas a všetko mi vysvetľovala. Deti boli mojimi prvými učiteľmi. Postupne som spoznávala deti a mladých, veľa sme sa hrali, tvorili, vystupovali, učili vzájomne sa prijímať a dôverovať si. Vidieť, ako sa mladí menia, stávajú sa zodpovednejšími a viac si veria, tento ich proces zmeny bol pre mňa nepretržitým zázrakom.
Počas letných prázdnin sme chodili na stanovačku a jeden deň sme sa splavovali na katamaránoch. Zvládnuť za jeden deň 25 km, bolo dosť náročné, veľa záviselo od počasia, od hladiny vody, ale najviac od toho ako bola zohratá skupina detí na katamaráne. Vždy sme sa snažili dať starších s mladšími, chlapcov s dievčatami a po určitom čase sa všetci striedali pri 4 veslách. Na jednom takom splave bolo veľmi zlé počasie, zatiahlo sa a prišla silná búrka, aj keď sme mali pršiplášte, boli sme hneď mokrí a uzimení. Pamätám si na štvoricu chlapcov, ktorí sa chytili vesiel (vymenili dievčatá i mňa) a bez slov veslovali až do cieľa. Ani raz som nepočula slovo o únave či chlade, naopak ešte nás zabávali. Na môj návrh, že niekoho vymením, len mi záporne kývali hlavou a veslovali ďalej. Vtedy som si uvedomila, že v kritickej situácii už niektorí naši mladí vedia byť zodpovední a môžeme sa o nich oprieť.
Nejaký čas do nášho klubu prichádzal už starší chlapec, mal 17 rokov a rád sa zapájal do tvorivých aktivít. V jeden deň bol taký smutný a zamyslený, keď som sa spýtala ako sa má, rozpovedal mi, že bol prvýkrát v živote na pohrebe. Zomrel mu dedko. Prvýkrát sa tak blízko stretol so smrťou, a bol z toho zmätený. Vtedy sme sa mohli hlbšie porozprávať o zmysle života i o smrti, videla som, že je to pre neho čosi nové: prijať smrť ako súčasť života, rozprávali sme sa o Bohu. Tento deň bol pre mňa malým zázrakom.
Do rehabilitačného centra pre bývalých väzňov a bezdomovcov prichádzame niekoľkokrát do týždňa a pomáhame im pri kúpaní, holení, strihaní, okrem tejto fyzickej práce sa snažíme rozprávať im o Bohu, o svätých, o modlitbe. Títo ľudia zväčša nepoznajú Boha a nevedia sa modliť. Niektorí si spomínajú na svojich starých rodičov, ktorých sa modliť videli, no sami modlitby nepoznajú. Na sviatky Veľkej noci, či Narodenia Pána, sa snažíme viac im priblížiť tieto tajomstvá spásy. Sú dni, kedy sa tak “náhodne” začne debata o viere, či modlitbe a raz pri takej príležitosti v izbe viacerí hovorili, že veria v Boha, no nevedia sa modliť. Alexander, jeden z obyvateľov ma však milo prekvapil, keď mi povedal, že sa modlí k Bohu vlastnými slovami. Aj keď sa mnohí nevedia modliť, no vždy s veľkou úctou počúvajú, keď sa my modlíme pri zhoršenom stave alebo pri umierajúcom. Raz som počula takú myšlienku, že keď sa ľudia nerozprávajú s Bohom v modlitbe, hovorme my Bohu v modlitbe o týchto ľuďoch. I naďalej sa za nich modlíme a odovzdávame ich jeseň života i prechod do večného života Jeho Milosrdenstvu.
Misia na Hondurase. Uplynulo už 10 rokov odvtedy, čo Slovenská provincia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul prevzala zodpovednosť za farnosť a prijala ju ako svoju misiu v Sangrelay – srdci slovenskej misie na Hondurase. Naši bratia vincentíni sa snažia byť dobrými samaritánmi, stávajúc sa bratmi pre tých, ktorí sú v ozajstnej núdzi, v nádeji byť vedení tam, kde ich chce mať Božia prozreteľnosť.
Aj im sme v súvislosti so slávením Misijnej nedele položili pár otázok.
Dá sa žiť v kresťanskej viere aj tam, kde ako kňaz prichádzaš medzi veriacich len raz za niekoľko týždňov?
(o. Ján): Odpoveď na Vašu otázku je z môjho pohľadu “áno”. Áno, dá sa žiť v kresťanskej viere aj tam, kam prichádzame iba raz za čas. Ba myslím si, že to, že ľudia v “zastrčených” komunitkách nemôžu čerpať z kňazskej služby každý deň, ich motivuje, aby sa zapájali do duchovného rozvoja komunít, do odovzdávania viery. Tu v Hondurase v komunitách fungujú delegáti Božieho Slova, ktorí v neprítomnosti kňaza vedú Bohoslužby Slova, v komunitách pôsobia katechétky a katechéti (ženy, laičky, bežné “maminy”) ktoré sa rozhodli vyučovať deti náboženstvo, keďže niečo také, ako náboženstvo na školách tu nefunguje. … v komunitách sú ľudia, zodpovední za sociálnu pastoráciu a pastoráciu mládeže,… Taktiež sa takmer v každej z komunít pravidelne raz týždenne stretávajú malé skupinky ľudí (CEBs – „Základné cirkevné spoločenstvá”) aby meditovali nad Božím Slovom a na základe toho hľadali odpovede na problémy, ktoré trápia ich dedinku, rodiny, okolie…
Zmenila sa vaša služba počas Pandémie? Je niečo, čo ste sa počas „karantény“ naučili?
(b. Ľubomír): To čo nás rozdeľuje, to nás musí aj spájať. Kríza viery a morálky majú svoje podhubie: “hriech”, hriech proti Bohu, sebe i svetu. Túžba mocných po globalizácii všetkého a všetkých nadstavuje ľudstvo a každého z nás do konfrontácie dobra a zla, ktoré sa čoraz viac odzrkadľujú v spoločnom procese, nie chaose. Nad všetkým ale vládne poriadok Stvoriteľa, pre ktorý všetko dozrieva. Každý má možnosť spoluúčasti na tomto procese svojím vlastným pričinením, z ktorého si každý odnesie svoj podiel podľa vlastného úsilia… (Matúš 5:16) Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach! 🙂
Život a práca misionára je každodenným posväcovaním sa v plnení svojho poslania. Za takým misionárom sa kráča s radosťou a nádejou… Vzájomná úcta a láska sú ovocím… :)!
V Cirkvi slávime 24. októbra misijnú nedeľu. Čo by si odkázal ľuďom, ak by tvoje slová mohli v ten deň zaznieť vo všetkých kostoloch sveta?
(o. Jozef ) Tak ako sv. Otec nás cez „synodálnu výzvu“ “Spoločenstvo, spoluúčasť, misia” pozýva, aby sme si boli vedomí krstných záväzkov, ktoré máme… aj môj odkaz by smeroval v tomto duchu. Z môjho pohľadu, ako to vidím tu na misiách, to, že sme veriaci na Slovensku možno berieme skôr zo zotrvačnosti, ako súčasť tradície či kultúry. Preto by som poprial ľuďom, aby sme si uvedomovali čím ďalej tým viac svoje krstné záväzky, ako niečo dôležité, ako niečo podstatné ako živú súčasť nášho života. To, že sme všetci povolaní byť misionármi, že máme o Kristovi svedčiť, tam kde sme… To robili aj prví kresťania, tak prežívali oni svoju vieru… vtedy nebolo veľa kňazov, nebolo veľa biskupov, ale bolo veľa novoobrátencov a práve kvôli tomuto, že každý jeden kresťan sa cítil spoluzodpovedný za misiu…
