V Nižnom Tagile sa snažia “počúvať”…

Nedávno som čítala zaujímavý citát od Dietricha Bonhoeffera: „Mali by sme počúvať Božím uchom, ak chceme hovoriť Jeho Slovo,“ a naozaj som sa zamyslela nad tým, ako som otvorená  pre počúvanie svojho blížneho – bezdomovca, farníka, detí a mladých, ktorých mi Boh posiela do cesty, aby som im priniesla Jeho Slovo.

   To čo nám bráni počúvať môže byť: nezáujem, zaujatosť, ponorenie sa do vlastných problémov… je veľa dôvodov, prečo nepočúvať alebo počúvať povrchne, bez ponorenia sa do podstaty.

   Pán sám nás učí „Shema Israel“, počúvaj Izrael svojho Boha v každodennej modlitbe, v Svätom Písme i v Eucharistii. Je nevyhnutné, aby sme zostali v Jeho prítomnosti. V jeho škole života začíname chápať seba i blížneho.

   A aby sme lepšie počúvali svojho blížneho, musíme si na neho nájsť čas, zabudnúť na chvíľu na seba, byť objektívnym a nezaujatým. Len tak človek zvolí tie správne slová útechy a podpory.

Setkání moderátorů SMM ČR s týmem

V sobotu 22. ledna se uskutečnilo setkání moderátorů SMM v ČR s. Veroniky ze Staré Boleslavi  a P. Jána Jakuboviče CM s týmem v komunitě sester ve Staré Boleslavi. Kdo tvoří tým? Sestry, které zastupují jednotlivé komunity v ČR, a jsou spoluzodpovědné za službu dětem a mladým na území ČR. Konkrétně se jedná o sestru Antonii za Hradec Králové, sestru Romanu za Mendryku, sestru Františku za Brno-Tyršovu a sestru Margitu za Brno-Lesná. Setkání byla přítomna i sestra vizitátorka Damiána Poláková a provinciální rádkyně sestra Karitas Grobarčíková.

Setkání jsme začali modlitbou. Na začátku P. Ján řekl, že je dobré si uvědomit, že situace v práci s dětmi a mladými v ČR je odlišná od Slovenska. Položil otázku, zda by nebylo dobré, abychom SMM v ČR začali „nanovo“. Přišel totiž s návrhem, jakou cestou bychom se mohli vydat. Lidé v městech a vesnicích, kde se konaly nedávno lidové misie, jsou většinou zapáleni pro život z víry. Bylo by proto vhodné, abychom v práci s dětmi a mladými navázali na misie, na kontakty s nimi. Pokud by kněz místní farnosti, kde se misie konaly, souhlasil, mohli bychom děti a mládež z farnosti v předem domluvený sobotní termín navštívit a nabídnout jim pravidelná setkání v rámci Sdružení mariánské mládeže. Jednalo by se o více farností ve stejný termín, do každé farnosti by tak přijela jedna sestra. Pokud by byl zájem, mohla by jedna sestra do farnosti cca 5x do roka přijet a mít setkání. Přítomným sestrám se návrh zamlouval a už se domlouval první konkrétní termín.

Během setkání jsme si vzájemně sdělovali termíny plánovaných akcí v letošním roce, např.  tábor pro děti v Zásmukách, již tradiční tábor pro děti ve Vranově u Brna, setkání rodin v Břežanech u Znojma, Národní setkání mládeže v Hradci Králové. Domluvili jsme se na tom, že naše vzájemná spolupráce by spočívala i v informování a pozvání dětí a mladých z našeho okolí na tyto akce.

Zároveň nás sestřička Karitas pozvala na Zlet ZMM v Hlohovci.

Setkání bylo zakončeno mší svatou v kapli sester ve Staré Boleslavi a skvělou večeří.

Děkujeme Ti, Panno Maria, za toto setkání a svěřujeme Ti další kroky ve službě dětem a mladým. Ó, Maria, bez hříchu počatá, oroduj za nás, kteří se k tobě utíkáme!

Pápež František schválil beatifikačný dekrét sestry GABRIELY BORGARINO.

Počas audiencie vo štvrtok pápež František poveril Kongregáciu pre kauzy svätých, aby vydala dekréty týkajúce sa hrdinských čností 3 Božích služobníkov z Talianska, medzi nimi aj Božej služobnice Gabriely Borgarino zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, ktorá sa narodila v roku 1880 v Boves (Taliansko) a zomrela v roku 1949 v Luserne (Taliansko). Viac o jej živote: https://www.vincentky.sk/…/gabriela-terezia-borgarino/

Uznanie hrdinských cností zo strany Cirkvi predstavuje prvý krok ku kanonizácii. Osoba, ktorá praktizovala hrdinskú cnosť, je vyhlásená za „ctihodného“ a nazýva sa Božím služobníkom. DEO GRATIAS!

Menovanie provinciálnych radkýň

Slovenská provincia dcér kresťanskej lásky sv.Vincenta de Paul má svoje nové provinciálne vedenie. Po menovaní s. Damiány Polákovej za vizitátorku sú už známe mená provinciálnych radkýň. Po konzultácii, ktorá predchádzala menovaniu, boli za nové provinciálne radkyne menované sestry: s.Agnesa Šurinová, s.Karitas Grobarčíková, s.Petra Jedličková a s.Damiána Farkašová. Všetky ich vkladajme do svojich modlitieb a vyprosujme im Božieho Ducha pre túto novú službu.

Slávenie 100. výročia Slovenskej provincie dcér kresťanskej lásky v Nitre

14. januára 2022  si dcéry   kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul  pripomenuli  sté výročie vzniku Slovenskej provincie.

Oslávili sme ju modlitbou sv. ruženca, v ktorej sme ďakovali za všetky udelené milosti a dobrodenia, osobnými modlitbami i tichou adoráciou. Vyvrcholením osláv bola slávnostná sv. omša, ktorú celebroval nitriansky pomocný biskup Mons. Peter Beňo, koncelebrovali otec direktor Jozef Mrocek, ktorý má na starosti animáciu a duchovné sprevádzanie sestier,  bývalý otec direktor Jozef Garaj a vdp. Ján Bulko.

Sv. omša sa niesla v radostnom duchu vzdávania vďaky za udelené milosti. Otec biskup  v kázni stručne zhrnul pôsobenie sestier vincentiek na Slovensku, prejavil  vďaku za ich službu Kristovi v chudobných a núdznych a poprial hojnosť Božieho požehnania do ďalších dní a rokov. Pred záverečným požehnaním otec direktor Jozef Mrocek prečítal Dekrét Apoštolskej penitenciárie z Ríma, ktorá na základe právomocí   udelila  dcéram kresťanskej lásky plnomocné odpustky za obvyklých podmienok  najmä v 14. deň v každom mesiaci až do konca decembra. Odpustky sa vzťahujú  aj na  všetkých veriacich, ktorí navštívia kaplnky dcér kresťanskej   lásky,  s možnosťou obetovať ich aj za duše v očistci. 

Po slávnostnej sv. omši bolo malé agapé, ktoré sa nieslo v ovzduší lásky, jednoduchosti  a radosti.

S odvahou lásky a v duchu hesla nedávneho  generálneho zhromaždenia v Paríži „Effeta!“ chceme s Božím požehnaním vykročiť aj do nastávajúcich dní  v ústrety všetkým, ktorí to práve potrebujú, no zvlášť k tým najzraniteľnejším.  

A Slovo sa stalo Telom a prebývalo medzi nami

Chceme sa s vami podeliť o to, ako Slovo prebývalo medzi nami počas Adventu a Vianoc 2021.

Advent – čas očakávania, Toho, ktorý sa stáva Telom

 Panna Mária, naša jediná Matka Spoločnosti, nás učí zachovávať všetko vo svojom srdci a premýšľať o všetkých udalostiach. Tento rok sme sa  prvé vešpery z prvej adventnej nedele modlili v čase, keď sa pred 201. rokmi zjavila Panna Mária na ulici du Bac. Deti spolu s učiteľmi z Katolíckej základnej školy s materskou školou sv. Jána Nepomuckého nám kreatívnym spôsobom priblížili posolstvo Zázračnej medaily. Avšak tesne pred prvou adventnou nedeľou  bol kvôli pandémii Covid-19 vyhlásený  lockdown, účasť na bohoslužbách  bola zakázaná. Predstavenie jednotlivých symbolov medaily sa udialo v online priestore. Pantomimické zobrazenie scénky deti spolu s učiteľmi nahrali a zavesili na stránku školy: Videoalbum | Katolícka základná škola s materskou školou sv. Jána Nepomuckého (edupage.org)

Okrem scénok sa v škole deti pripravovali na Vianoce i zdobením medovníkov na krúžku „Medovníček pre dušu i telo“, ktorý animuje sr. Anastázia.

Aj na Diecéznej charite sme očakávali Toho, ktorý mal prísť. Radostné čakanie nám spestril sv. Mikuláš. Otec Markotán, poverený duchovnou správou, sa prihovoril chudobným a spoločne sme im rozdali mikulášske balíčky.

Počas Adventu  sme úspešne ukončili na Diecéznej charite projekt EPH – priama materiálna pomoc ľuďom v núdzi. Vďaka nadácii EPH sme 10.000 eur použili na nákup  chladničiek, pračiek, notebookov pre dištančné vzdelávanie, šatníkových skríň a rôznych spotrebičov do domácnosti… pomohli sme takto 33 rodinám v núdzi.  

Pane, pošli Toho, koho čakáme

Modlíme sa vo vianočnej novéne. Pán sa o nás staral, prejavoval nám svoju štedrosť. Štedrosť v srdciach mnohých ľudí sa prejavila aj v materiálnej pomoci. Sieť obchodov Tesco usporiadalo aj tento rok celonárodnú zbierku Potravinová pomoc pre ľudí v núdzi.  Ľudia mohli nakúpiť trvanlivé potraviny a vložiť ich do košíka. Vyzbierané potraviny budeme  po celý rok rozdávať rodinám v hmotnej núdzi.

Ľudia z veľkým srdcom sa delili  a chudobným napiekli vianočné  koláčiky, darovali ovocie, primátor mesta so spolupracovníkmi MsÚ Rožňava varil v areáli charity vianočnú kapustnicu. Pre 5 rodín s viacerými deťmi zakúpil vetrovky. Aj „Lekári bez hraníc“ – medici obdarovali ľudí bez domova štedrými darčekmi a oblečení v kroji im zaspievali v goralskom a východoslovenskom nárečí vianočné koledy.

Deň pred štedrým dňom  na charite  o. Markotán najskôr ráno slúžil adventnú svätú omšu za všetkých zamestnancov a chudobných. Potom na obed sme podávali vianočnú kapustnicu, rozdávali vianočné darčeky – vitamíny, spodnú bielizeň, sprchové šampóny a popriali sme všetkým šťastné a veselé Vianoce.

Chudobní sú naši páni a učitelia, učia nás vidieť Toho, koho čakáme

Žiaci I. stupňa Katolíckej základnej školy s materskou školou sv. Jána Nepomuckého priblížili posolstvo Vianoc. Aj učiteľský zbor pomohol s prípravami scénky – ochotne sa venovali deťom i po škole, ušili kostýmy, nacvičili koledy a tiež sa zhostili hereckých úloh. Tretiaci zahrali scénku Narodenia, ostatné deti spievali koledy. Kvôli pandemickým opatreniam, aby sa triedy nemiešali, každá trieda vystúpila osobitne. V školskej kaplnke nahrali vianočnú besiedku a cez online priestor zaželali všetkým požehnané vianočné sviatky. Novinky | Katolícka základná škola s materskou školou sv. Jána Nepomuckého (edupage.org)

A Slovo sa Telom stalo a prebývalo medzi nami

Najkrajším vianočným darčekom bolo stretnúť Slovo, ktoré sa stalo Telom v chudobnom.

Potravinová banka Tesco nám na Štedrý deň doobeda darovala celú paletu rôznych druhov  pečiva. Koho na štedrý deň ním obdarovať?  S plne naloženým osobným autom sme zastavili  v rómskej osade. Priamo na ceste sme otvorili kufor auta, deti sa hrnuli z každej strany. Neodchádzali, pokiaľ sme neodišli, aj keď mali už plné tašky a ruky. Ich nevinné: “Mne ste ešte nedali,” rozžiarili naše oči, veď konečne sme našli Toho, koho sme tak túžobne čakali.

Na prvý sviatok vianočný po svätej omši, na ktorej sme prijali Toho, ktorý sa Telom stal, sme „utekali“ na Charitu, aby sme v chudobnom stretli Slovo, ktoré sa stalo Telom. Našim pánom a učiteľom  sme pripravili vianočný obed. Už deň predtým sme  spolu s nimi pripravili rezeň  a šalát. K tomu bola  i vianočná kapustnica, koláčiky, káva. Veľmi sa tešili našej prítomnosti, tomu, že neboli sami.

Na sviatok Svätej rodiny sme sa opäť vybrali do rómskej osady, aby sme deťom rozdali balíčky. Pôvodne sme plánovali na sv. Mikuláša, avšak kvôli pandémii sme akciu posunuli na Vianoce.

Nech je Pán oslávený za všetky okamihy, kedy sme mu mohli poslúžiť v osobe chudobných a zahliadnuť v nich jeho tvár, tvár Božieho Dieťaťa.

Rozhovor so sestrou Bernadetou nielen o jej službe…

Bernadeta Staňová je rehoľnou sestrou Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, inak známe ako Vincentky. Už od detstva snívala o práci ošetrovateľky, po štúdiu na strednej zdravotníckej škole a fakulte zdravotníctva a sociálnej prá­ce si tento sen splnila. Vybrala si rehoľný život, v ktorom pomáha chorým a opusteným. 

Ako zdravotná sestra v Depaul už ošetrila viac než tisíc ľudí bez domova. Okrem toho sa v hospici združenia Slnečnica venovala aj paliatívnej starostlivosti a pomáhala príbuzným i zomierajúcim v ich posledných chvíľach. 

Už niekoľko rokov pracujete ako zdravotná sestra v organizácii Depaul, kde sa denno-denne staráte o ľudí bez domova. Mali ste voči nim zo začiatku predsudky?

S ľuďmi bez domova som sa ako zdravotná či rehoľná sestra stretávala občas aj pred prácou v Depaul. Tieto stretnutia však boli pre mňa nepríjemné, pretože som nevedela, ako sa im priblížiť, ako prekonať akúsi moju vnútornú bariéru. Pre mňa to boli ľudia, ktorým neviem pomôcť. Nechcela som im dávať peniaze na alkohol alebo drogy, no zároveň som ich neodsudzovala a chcela som nájsť spôsob, ako im aspoň sčasti zlepšiť životnú situáciu.

Môj postoj sa zmenil, keď som s nimi začala pracovať. Moja vnútorná bariéra sa postupne lámala, no stále som mala pocit, že táto pomoc je len kvapkou v mori. Cítila som bezmocnosť. Po pár mesiacoch v Depaul som bola frustrovaná, ale v podobných organizáciách zažíva tieto pocity občas každý.

U mňa nastal zlomový moment v deň, keď som po ceste do kostola stretla skupinku ľudí, ktorých som poznala z Depaul. Po rozhovore som si v duchu položila otázku: „Bože, čo je podstatné v tejto službe? Ja to nechápem.“ A vtedy som si to vnútorne uvedomila. „Podstatné je, aby som im zjavila kúsok mojej lásky, nič viac a nič menej.“ Aby to nebola služba, ktorá ich pokoruje za to, kde sú, ale aby ich moja služba dvíhala. Človek bez domova totiž stráca okrem materiálnych istôt i ľudskú dôstojnosť a prežiť na ulici bez vplyvu alkoholu či drog je veľmi náročné. Zažíva strach, neistotu, zimu, nenávisť od okolia, často silné výčitky svedomia.

Ľudia bez domova sú často spoločnosťou prehliadaní, či už pre ich zovňajšok alebo nepochopenie ich situácie. Ako si k nim nájsť cestu?

Myslím si, že ak by som s nimi nezačala pracovať, stále by bol vo mne istý kus nepochopenia. Treba si však uvedomiť, že ľudia, aj keď bez strechy nad hlavou, sú stále ľuďmi. Každý z nich má svoj príbeh. Niekedy pravdivý, inokedy menej, ale pre nich dôležitý. Vďaka nemu sa snažia prežiť, získať peniaze od okolia. Inokedy používajú žobranie kvôli ľudskému kontaktu, chcú sa len porozprávať.

Občas sa stačí zastaviť a spýtať sa, ako môžem pomôcť. Zároveň je správne povedať, že aj ja mám obmedzené možnosti a neviem všetko zabezpečiť. Môžeme kúpiť niečo na jedenie alebo predplatiť nocľah. Napríklad vo farnosti Ružinov vytvorili kartičky v hodnote jedného eura, ktoré môžu ľudia kúpiť a darovať človeku bez domova. Kartičku vie potom použiť v nocľahárni, kde mu poskytnú nocľah, hygienu a jedlo.

Je veľa možností, ako nebyť ľahostajný, no niekedy sa naše a ich predstavy o pomoci môžu líšiť. Nemali by sme chudobných robiť na nás závislými. Obrazne povedané, nedávať im len rybu, ale aj udicu, aby sa naučili chytať tie ryby, aby sa naučili o seba postarať.

Aké sú životné príbehy ľudí, ktorí sa ocitli na ulici?

Každý z nich má odlišný príbeh. Niektorí putujú na ulicu priamo z detských domovov, odkiaľ už vychádzajú s nejakou závislosťou a v podstate v nej na ulici pokračujú. Iní mali svoje zázemie, prácu, postavenie, no prišla ťažká životná situácia, stratili vzťahy s rodinou, priateľmi a nenašli pomocnú ruku. A potom je medzi nimi veľa psychiatrických, nediagnostikovaných pacientov. Okolie im nevedelo pomôcť a takto sa dostali na ulicu.

Ľudia, ktorí prišli o všetko a zostanú zo dňa na deň na ulici, siahnu po pár týždňoch po alkohole alebo drogách. Takže nie je pravidlom, že alkohol alebo drogy dostávajú týchto ľudí na ulicu, ale ulica ich urobila závislými.

Majú tieto príbehy aj šťastné konce?

Niektorí ľudia nechcú, aby im niekto pomohol. Vybrali si túto cestu sami a nevedia inak žiť. To sú tí, ktorí na ulici strávili dvadsať rokov a viac, nedokázali sa zbaviť závislosti a podľahli alkoholu, drogám alebo gamblerstvu. Väčšinou sú na prvý pohľad zanedbaní, žobrú a ľudia s nimi majú zlé skúsenosti. Aj takto vznikajú bariéry k ľuďom bez domova. Títo ľudia však tvoria maximálne tretinu zo všetkých ľudí bez strechy nad hlavou. Veľakrát človeka bez domova na ulici vôbec nespoznáte.

Ďalší na sebe pracujú, snažia sa resocializovať, ale prídu životné sklamania ako strata práce alebo rozpad vzťahu, a my ich opäť stretávame v nocľahárni v Depaul. Po istom čase sa vedia opäť zaradiť do normálneho života.

A sú ľudia, ktorí sa ocitli v krízovej situácii, na ulici sú veľmi krátko a cez sociálnych pracovníkov dostanú pomocnú ruku. Preklenú obdobie dvoch až troch mesiacov, vrátia sa do normálneho života a k nám sa už nikdy nevrátia. To sú tie šťastné prípady.

Aký mýtus spojený s ľuďmi žijúcimi na ulici vás dokáže najviac zamrzieť?

„Veď si za to môže sám.“ Toto je veľmi častá veta, ktorá sa s ľuďmi bez domova spája. Je veľmi ľahké dostať sa na ulicu, no cesta späť je veľmi ťažká. V dnešnej dobe stačí zabudnúť zaplatiť nejaký účet, dlhšie si to nevšimnúť alebo sa po strate zamestnania neprihlásiť na úrad práce, z čoho potom vznikajú nedoplatky v zdravotnej starostlivosti. Napríklad aj teraz počas pandémie k nám prišlo niekoľko ľudí, ktorí zrazu nemali kde bývať, pretože sa zatvorili ubytovne. Nikdy na ulici neboli, bol to pre nich šok stráviť takto pár týždňov.

Je pravdou, že niektorí si za to môžu sami, ale niektorí nie. Ako môže dieťa z detského domova zvládnuť prechod do dospelého života, ak už v zariadení spadlo do kolotoča závislosti? Nedostalo toľko lásky ako dieťa, ktoré vyrastalo v milujúcej rodine, nemá zázemie, istoty. Nikomu nepatrí, nechýba, podvedome potom v živote zlyháva a nevie si nájsť miesto v spoločnosti.

Ak človek nemá niekoho, kto mu je oporou, stratí zmysel života a je ťažké urobiť prvý krok. Často mi títo ľudia hovoria, že nemajú pre koho žiť, pre koho sa vrátiť, stratili silu znova nadviazať vzťahy a vrátiť sa do bežného života.

Spomínam si na jednu medializovanú petíciu spred pár mesiacov, v ktorej obyvatelia mestskej časti Vrakuňa v Bratislave nesúhlasili s vytvorením prechodného bývania pre ľudí bez domova v ich časti. Majú útulky a podobné sociálne zariadenia zlú povesť? Prečo sa im spoločnosť bráni?

Problém je v tom, že nechceme vidieť. Nechceme vidieť, že je medzi nami niekto, kto je chudobný alebo závislý. Niekto, kto narúša moje istoty. Máme strach z niečoho, čo nikdy ani nebude.

O spomínanej situácii viem, vo Vrakuni aj v Podunajských Biskupiciach majú stále problém s ľuďmi bez domova. Postupne z parkov odstránili lavičky, aby ich z tejto časti vytlačili. To spôsobilo, že nám v zariadení za posledného pol roka pribudlo neskutočne veľa klientov pod vplyvom drog, ktorí sa predtým združovali v okolí Pentagonu. Určite sa situácia musí riešiť, no tým, že ľudí odtiaľ vyženieme, neprestanú existovať.

Podobne to bolo aj s Útulkom sv. Lujzy de Marillac. Kapacity budovy už nestačili, pribúdalo chorých ľudí bez domova a zrazu sme dostali ponuku na prenájom dvoch starších susedných víl na Krčméryho ulici. Pamätám si na paniku susedov, keď zistili, že na ich ulici bude útulok pre ľudí bez domova. Po čase si na nás tak zvykli, že sme tam z pôvodného roka zostali ďalších päť a keď sme sa odtiaľ sťahovali, pýtali sa, prečo musíme odísť. Toto je príklad toho, ako sa tí, ktorí s ľuďmi bez domova nemajú skúsenosť, boja niečoho, čoho sa báť nemusia.

Ako zdravotná sestra v Útulku sv. Lujzy de Marillac poskytujete zdravotnú starostlivosť ťažko chorým ľuďom bez domova. V akých situáciách vyhľadávajú vašu pomoc?

Útulok poskytuje 24 hodinovú starostlivosť, ročne sa tu vystrieda približne 80 pacientov, kapacita je 30 lôžok. Klientov prijímame len na základe zlého zdravotného stavu. Väčšinou sú to ľudia prepustení z nemocníc, ktorí nemajú kam ísť. Pomenej sú to ľudia so zlým zdravotným stavom, ktorých nájdu terénni sociálni pracovníci, prípadne si ich všimne niekto v nocľahárni. V tých prípadoch ošetrujeme omrzliny, vredy v predkolení, hnisajúce rany a mnohé iné.

Drvivá väčšina z nich nie je schopná ísť priamo za lekárom. Často im chýbajú doklady, majú dlhy na zdravotnom poistení, ak predtým nežili v Bratislave, nemajú tu ani svojho obvodného lekára. Mnohí ľudia bez domova trpia psychiatrickými diagnózami, okrem závislostí sú to schizofrénie, mániodepresie, mentálne retardácie, v takom stave ťažko vyhľadáte odbornú pomoc.

Nehovorí sa o tom veľa, no aj títo ľudia trpia onkologickými či ďalšími civilizačnými ochoreniami. Dokážu ťažko chorí prežiť na ulici?

Je to tak, aj ľudia, ktorí sa ocitli na ulici, musia čeliť rovnakým chorobám, či už sú to infarkty, nádorové ochorenia alebo spomínané psychiatrické diagnózy. Napríklad onkologickí pacienti sa k nám dostávajú až v predterminálnom či terminálnom štádiu rakoviny, to znamená, že u nás zomrú. Pamätám si len jeden prípad, kedy to tak nebolo. V útulku sa snažíme zastabilizovať ich stav a potom aj s pomocou niektorých lekárov a sociálnych pracovníkov hľadáme pre nich stabilné bývanie. Ak ešte nedosiahli dôchodkový vek, odchádzajú do domova sociálnych služieb, starší do zariadenia pre seniorov. Na týchto miestach môžu pokojne dožiť aj s ťažkou chorobou.

Prevencia pred ochoreniami v týchto prípadoch asi neexistuje.

Ak majú ľudia dlhy na zdravotnom poistení, majú nárok len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Potom je na lekárovi, či ich problém vyhodnotí ako zdraviu ohrozujúci stav. My sa im snažíme pomôcť aj v týchto otázkach, či už cestou osobného bankrotu alebo zmenou zdravotnej poisťovne. Je to náročné, ale s Božou pomocou a s pomocou úžasných ľudí to ide.

Skúsenosti máte aj v starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich v mobilnom hospici sv. Kataríny Labouré. V čom spočíva slovo mobilný?

Je to poskytovanie paliatívnej starostlivosti v domácnosti chorého. Ak napríklad pacientovi ukončili onkologickú liečbu a jeho zdravotný stav je nezvratný, zabezpečíme, aby obdobie zomierania bolo pre neho čo najúnosnejšie. Pomáhame so zavádzaním infúzií, ošetrovaním rán, riešime neúnosné bolesti kontinuálnou analgosedáciou (farmakologické utlmenie pacienta do stavu, v ktorom nevníma podnety okolia, pozn. red.). Ak majú o to záujem, pripravujeme ich na odchod aj duchovne. Zavoláme kňaza alebo sa pri posledných minútach ich života s nimi modlíme.

Zároveň týmto obdobím sprevádzame príbuzných, pretože aj pre nich je to veľmi náročná situácia. Na začiatku si nevedia predstaviť, ako zvládnu takúto starostlivosť. Musia sa o zomierajúceho starať 24 hodín denne a zároveň sa vysporiadať s blížiacim sa koncom. Neskôr sú však veľmi radi, že sa mohli o blízkeho postarať v domácom prostredí.

Dá sa vôbec pripraviť na smrť?

Je to veľmi individuálne. Veľakrát je to smutné, lebo odchádzajú mladé mamičky alebo oteckovia rodín a zanechávajú po sebe malé deti. Na smrť mamy sa nedá pripraviť. Aj keď to rozum chápe a uvedomuje si realitu, emočne sa to ťažko spracováva. Naposledy sme sa starali o mamičku, ktorá mala tri malé deti, to sú veľmi ťažké príbehy.

Nikde a nikdy smrť nie je rovnaká. Niekedy je to vyslovene slávnostná chvíľa odchodu, prechodu do večnosti a poďakovanie za život. Ten moment, kde sa nebo stretáva so zemou, vtedy je to veľmi silné. Niekedy je rodina nahnevaná na všetko a na všetkých. Atmosféra pri zomieraní je potom ťažšia až dramatická.

Bojujú až do konca?

Mladší určite áno, ale onkologické ochorenia so sebou prinášajú vyčerpanie organizmu a neznesiteľnú bolesť. Emočne i psychicky ľudia bojujú a snažia sa, ale ochorenie je tak silné, že organizmus úplne vyčerpá. Potom aj sami priznávajú, že už nevládzu ďalej. Tiež sa stáva, že nechcú zraniť jeden druhého, boja sa pravdy.

Spomínam si na jeden mladý manželský pár. Žena zomierala a už niekoľkokrát bola na pokraji smrti. Jej manžel si to však nechcel pripustiť a rozprával mi, ako by sa o ňu rád staral aj do osemdesiatky, len nechce zostať bez nej. Vysvetlila som mu, že odchod z tohto sveta by bol pre ňu úľavou a má ju nechať odísť. Neskôr, po jej smrti, mi povedal, že na sekundu pomyslel, nech sa už toľko netrápi a možno to bol moment, kedy vedela, že môže pokojne odísť.

V minulosti bolo prirodzené, že chorý človek umieral doma, v kruhu svojich blízkych. V dnešnej dobe trávi posledné dni života na nemocničnom lôžku. Mala by smrť zostávať za múrmi nemocníc? 

V súčasnosti máme tendenciu chrániť od tejto pravdy najmä deti. No niekedy sa aj dospelí obávajú vidieť smrť na vlastné oči a kvôli strachu nechcú mať umierajúceho doma. Zároveň každý zomierajúci túži byť doma, s rodinou, so svojimi blízkymi. Predsa len, nemocnica je inštitúcia, ktorá zabezpečí zdravotnú starostlivosť, ale mať svoj komfort a domáce prostredie je pre zomierajúcich veľkým darom.

Keď som pracovala v Hradci Králové, primár urgentného príjmu hovoril: „My lekári a sestry sme tiež len ľudia, nedokážeme zachrániť všetko, lebo všetko sa zachrániť nedá. Smrť je súčasťou nášho života. Tak ako sa človek narodí, aj odchádza. Nežime v klamstve a neklamme naše deti, že smrť neexistuje.“ Doteraz si to pamätám.

Každý deň je veľkým darom. Aj v rámci mobilného hospicu sme mali chorých, o ktorých sme sa starali takmer rok, boli to veľkí bojovníci. Spomínam si na jednu pani, ktorá hovorila, že každý deň, ktorý má naviac, je pre ňu úžasným darom. Môže sa pripraviť na odchod a môže na neho pripraviť aj svojich blízkych. Keď sa vie rodina o týchto veciach rozprávať a vedia spoločne kráčať neľahkou cestou, tak je to s pomocou Božou obrovský dar.

rozhovore s evanjelickou farárkou Annou Polckovou som na záver položila rovnakú otázku, zaujíma ma vaša odpoveď. Veriaci ľudia umierajú s myšlienkou na posmrtný život. Čo nás tam čaká?

Priznám sa, že mám veľmi obmedzenú fantáziu, nikdy som si to nejako nepredstavovala. Keď sa nad tým ale niekedy zamýšľam, myslím si, že nás tam čaká objatie lásky. Stav, v ktorom budeme šťastní. To je niečo, čo zomierajúci či už veriaci alebo neveriaci, podvedome vedia. Že existuje niečo po živote, niečo bez bolesti a trápenia.

ZDROJ: Lucia Trubačíková www.heroes.sk/sestra-bernadeta-rozhovor/

“Najkrajšie jasličky pre Ježiška”

Naše sestry sa počas celého adventu s deťmi pripravovali na príchod Spasiteľa v nedeľných školách farností v Omsku. Deti pripravovali jasličky pre malého Ježiška. Každú nedeľu v ich jasličkách pribudli slamky, ktoré obdržali za dobré skutky vykonané z lásky k Nemu. Ozdobovali perníkové medovníky a pripravovali ikebanu na slávnostný stôl, kde sa na Štedrý večer zíde celá rodina na oslavu narodenín Mesiáša. A, samozrejme, pripravovali aj vianočnú rozprávku “Najkrajšie jasličky pre Ježiška”, ktorá bola vyvrcholením adventných snažení sa detí. Svojím vystúpením potešili mladých i starých farníkov počas Vianočných sviatkov. Svojím predstavením chceli všetkým ľuďom odovzdať posolstvo, ktoré je dôležitou úlohou počas Vianoc: „Vytvoriť skutočnú kolísku pre Božské dieťa vo svojom srdci.“

Neduživí a chorí sú požehnaním

V sobotu pred 3. adventnou nedeľou sme spolu s Konferenciou sv. Vincenta, teda s Vincentskou rodinou, vycestovali mimo Svaľavy na nádherné miesto v horách vzdialené síce len 11 km, ale bez telefónneho a internetového signálu, čiže vhodné na duchovnú obnovu. A meno miesta je „Vovčyj“, čiže Vlčí. Ale namiesto vlkov si všetci, čo to tu poznajú, predstavia pstruhy, lebo sú tu vytvorené rybníky z miestnych bystrín.       

Už od začiatku decembra sme mohli osobne pouvažovať nad adventným obežníkom nášho brata vo sv. Vincentovi, otca Tomaža Mavriča, generálneho predstaveného Misijnej spoločnosti a animátora Vincentskej rodiny a počas stretnutia sme sa podelili o naše úvahy. List sme si teraz čítali spoločne po častiach, aby nám nič neušlo z toho, čo nám Duch Svätý vnukal a delili sme sa o to.

Téma listu a myšlienky z neho opreté o citáty sv. Vincenta a pápeža Františka nám rezonovali s tým, čo práve prežívame: všetci sme zrazu mali pred očami jednu z nás – členku nášho spoločenstva – ženu, ktorú ešte v produktívnom veku zákerná choroba pripútava  na lôžko a nedovolí jej vychádzať z domu. Spomenuli sme si, že kedykoľvek sme ju navštívili, videli sme jej trpezlivosť, vieru, otvorenosť s akou sa rozpráva s Bohom, ako prijíma z Božej ruky, ako Bohu kladie otázky, ako mu obetuje svoje utrpenie, ako sa zaujíma o iných, ako sa snaží byť samostatná a nezaťažovať iných a tiež ako s pokorou prijíma pomoc, ako priam skokom ľudsky dozrieva.   

Uvažovaním nad listom sa nám zrazu mozaika našich postrehov vyskladala a uvideli sme, aké je to pre naše spoločenstvo požehnanie, keď máme medzi sebou chorých, starých, ktorí už možno nie sú aktívni vonkajšími činmi, ale o to viac konajú duchovne  – modlitbou, obetou, trpezlivosťou, prijatím utrpenia. Na všetkých sme si spomenuli menovite. „Modlitba mnohých starých ľudí môže zachrániť svet“, cituje otec Tomaž v liste pápeža Benedikta XVI.

Potom sme obrátili pozornosť na to, že viacerí z nás sú už dôchodcovia, a teda starí a že to nie je nedostatok, ale naopak, požehnanie pre naše spoločenstvo. Náš generálny predstavený v liste citoval pápeža Františka: „Starý človek, to sme my: skôr, či neskôr…“.

Vžívali sme sa, čo prežívajú chorí a starí, ktorí sa cítia neužitoční, lebo neprinášajú zisk a spoločnosť ich vysúva na okraj, mimo svoj pohľad a záujem. Ale kto je naším najväčším ziskom, „kto je hlavným zdrojom šťastia a radosti?“ pýta sa otec Tomaž Mavrič. „Na prvom mieste nie človek, ale Boh“, odpovedá. Niekto z nás postrehol a súhlasili sme s ním, že cestou domov z návštevy chorých nie raz uvažujeme o tom, že hoci sme ich chceli niečím obohatiť, v skutočnosti my odchádzame obdarení a posilnení vo viere, lebo nám odovzdali svoju vieru. A to nám otec Tomaž potvrdil slovami sv. Vincenta: „Musíme ďakovať Bohu, že nám dal takéto osoby. Už som mnohokrát povedal a nemôžem to nepovedať znova, že neduživí a chorí členovia sú požehnaním Spoločnosti“.

Mnohí z nás využili príležitosť na sviatosť zmierenia. Počas eucharistie sme ďakovali za všetkých našich chorých a starých, ktorí sú pre nás požehnaním, môžeme v nich vidieť samého Krista. Vložili sme seba aj ich do Božích rúk.