Pane, daruj pokoj tým, ktorí dúfajú v teba;
nech sú slová tvojich služobníkov pravdivé.
Vypočuj prosby svojho ľudu a veď nás cestou spravodlivosti.
Bože, ty si svetu zjavil, že tvorcovia pokoja budú nazvaní tvojimi synmi, pomôž nám neustále hľadať spravodlivosť,
pretože iba ona môže ľuďom zaručiť trvalý a skutočný pokoj.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
ZO ZBIEROK MÚZEA: Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, služobníc chudobných.
Pamätáte si veselú, bláznivo šoférujúcu sestričku z filmu Žandár zo Saint Tropez?
Na hlave mala biely kornet – do roku 1964 – typickú súčasť rúcha sestier, ktoré sa ľudovo, podľa svojho zakladateľa sv. Vincenta de Paul, nazývajú vincentky. Práve on v Paríži v roku 1633, spolu so sv. Lujzou de Marillac založil spoločnosť, známu dnes ako Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, služobníc chudobných.
V januári 2022 uplynulo 100 rokov od založenia ich samostatnej Československej provincie. Zbierka SNM – Historického múzea obsahuje viaceré predmety, ktorých príbeh Vám chceme predstaviť.
„Milosrdná láska získava svet!” sv. Vincent de Paul
Sestry vincentky pôsobili na našom území už od polovice 19. storočia. Svoje poslanie napĺňali v školách, nemocniciach, útulkoch, sirotincoch. Spravovali napríklad aj väznicu v Leopoldove. Od založenia samostatnej provincie v januári 1922 do roku 1950 sa ich počet rozrástol na približne 1150 sestier, pôsobiacich na Slovensku na viac ako 50 miestach – dielach: učili v škôlkach, školách, pracovali ako ošetrovateľky, pomáhali chudobným, sirotám, mládeži. Totalitný režim v Československu však po roku 1948 postupne uskutočňoval plány namierené proti mužským a ženským reholiam a kongregáciám v snahe zamedziť ich vplyvu na obyvateľstvo.
Celý článok si môžete dočítať na: https://www.aktuality.sk/clanok/8b71r1y/zo-zbierok-muzea-spolocnost-dcer-krestanskej-lasky-sv-vincenta-de-paul-sluzobnic-chudobnych/?fbclid=IwAR0D3M9mILwfFSfL6uFkK1aYHNOqFaPre0czLiMxvhTLfXm-sHbxbuygl9M
Zdroj: S láskavým dovolením – Zuzana Luprichová, kustódka a kurátorka, SNM – Historické múzeum
Prešlo už niekoľko mesiacov od posledných správ od s. Judity z jej misie v Libanone. Dnes prinášame jej zaujímavé skúsenosti i postrehy zo služby s mladými ľuďmi.
Keďže sestry v Libanone spravujú niekoľko veľkých škôl veľmi aktívne sa zúčastňujú na živote detí a mládeže počas vyučovania aj mimo neho. Kvôli pandémii koronavírusu sú mnohé aktivity zrušené alebo obmedzené, no videla som, že pracujú s mládežou naozaj naplno ako sa len dá. Mala som možnosť zúčastniť sa na prázdninovom tábore pre deti z chudobnejších rodín. Bol to vzhľadom na spomínanú pandémiu len denný tábor, ale deti ako všade, boli nadmieru šťastné, že sa mohli stretnúť, pretože minulý školský rok sa nevyučovalo prezenčne iba online a deti prišli len na záverečné skúšky v máji- júni. Boli si veľmi vzácne a nevedeli sa dohrať a dorozprávať. Sestry v spolupráci s množstvom dobrovoľníkov zo školy, z Mariánských družín, z MISEVI im pripravovali denne skvelý športovo-zábavný program. Aj mne samej dobre padlo, keď som sa mohla trocha s nimi pohrať a pošantiť, pre mňa to bola aj príležitosť ku konverzácii a mohla som sa o nich niečo dozvedieť. Bolo to v mesiaci júli, kedy tu už trvali viac ako mesiac teploty nad 34˚C, aj u nás vie byť tak teplo, ale tu je to nepretržité, bez dažďa a aspoň malého schladenia v noci. Cez deň je nad 35˚C a v noci okolo 30˚C, každý deň a celý deň a noc. Našťastie tábor bol v Aljaltoune, čo je asi 20 min. cesty smerom do hôr a tam z času na čas padne taký opar, hmla, čo je veľmi osviežujúce, aj keď trochu nebezpečné pre vodičov. Spomínam si na to práve teraz, lebo momentálne je zima, tzn., že stále prší, je sychravo, vonku okolo 15˚C, čo je fajn, ale vnútri, keďže budovy sú kamenné, je vlhko a chladno ako v pivnici. Nemáme kúrenie, tak používame elektrický radiátor, ale keď vypnú elektrinu napr. celú noc a je okolo 6˚C, tak spíme ako v Tatrách, zababušené do všetkého, čo máme. A my sme na tom ešte dobre, lebo máme vlastný generátor kvôli škole (tento rok sa už pokračuje v normálnej dochádzke), takže máme elektrinu celé doobedie a večer, ale niektoré domácnosti nemajú, takže chudáci starší ľudia – dôchodcovia, sedia naobliekaní a čakajú až zapnú verejnú elektrinu, aby sa trochu zohriali (teraz napriek zime, je to tak 4-5 hod. denne max.)
Ďalej sa pravidelne večer stretávam s mladými na našom internáte, za normálnych okolností má kapacitu okolo 130 detí, momentálne funguje len pre tých najviac odkázaných. Benzín je tu strašne drahý (jedno tankovanie je polovica priemernej mzdy), takže nie všetci rodičia si môžu dovoliť voziť denne deti do školy, hlavne, keď sú zo vzdialenejších lokalít. Je to pre mňa také osvieženie, po celodennej práci v dispenzári, sa spolu večer pomodlíme, porozprávame (cvičíme hlavne francúzštinu, lebo škola vyučuje arabsky, anglicky a naša aj francúzsky), oni ma naučia niečo po arabsky a ich zaujíma slovenčina alebo ruština, ale keď ju začuli, vraj je to veľmi ťažké a divia sa, ako môžeme takou rečou hovoriť!:))). Podarilo sa mi nájsť sponzora (aj vďaka darom zo Slovenska) a tak som im mohla urobiť radosť na Vianoce alebo na ich narodeniny. Na fotke je práve Reine, je moslimka a bola celá šťastná, keď dostala malý darček a veľmi tuho ma objala, povedala, že doma si na ňu nikto nespomenul, lebo nie je chlapec a je najmladšia a mama má veľa práce s nimi a na ňu nemá nikto čas. Ona sa s nami aj modlí a potom kladie zaujímavé otázky, čo je dobré aj pre ostatné dievčatá, je to taká vzájomná katechéza.
No, tak aspoň trocha z tejto strany mojej misie. Prosím vás zároveň o modlitbu konkrétne za Libanon, lebo sa schyľuje k voľbám (v marci) a situácia je veľmi napätá, ekonomicky sa to stále len zhoršuje a ľudia už prichádzajú pýtať základné potraviny, je to veľmi smutné, keď sa nedokážu postarať o svoje rodiny alebo, keď sú osamelí a odkázaní na milosrdenstvo iných. Stále sa konajú štrajky a lokálne potýčky, žiaľ bez konkrétneho výsledku. Ľudia sa s veľkou dôverou utiekajú k Panne Márii sv. Charbelovi a sv. Rafke, konajú pešie púte a to tak kresťania ako aj moslimovia, ktorí majú k našim svätým a zvlášť k Panne Márii veľkú úctu. Takže spomeňte si, prosím v modlitbe a my zas budeme myslieť na potreby a starosti Slovenska. S Bohom!
7. februára 2022 vo sviatok blahoslavenej Rozálie Rendu v Provinciálnom dome DKL v Nitre otec direktor Jozef Mrocek CM požehnal priestory Centra pomoci chudobným. Sestry dlhodobo slúžia chudobným duchovnou i hmotnou pomocou. Poskytujú šatstvo i potravinovú pomoc rodinám v núdzi. Dnes ich služba i samotné CENTRUM POMOCI boli zverené spomínanej patrónke dňa bl. Rozálii Rendu, ktorá sama vynikala svojou všestrannou službou všetkým, ktorí to potrebovali. Dôsledne ich obohacovala energiou lásky, ktorú čerpala z Eucharistie, modlitby, rozjímania i v sesterskom spoločenstve. Sestra vizitátorka Damiána Poláková zverila zodpovednosť za túto službu v Centre pomoci bl. Rozálie Rendu s. Petre.
Pri príležitosti 26. dňa zasväteného života sa 5. februára 2022 v Katedrále – Bazilike sv. Emeráma stretli nitriansky biskup Mons. Viliam Judák a pomocný nitriansky biskup Mons. Peter Beňo s členmi inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, ktorí pôsobia v Nitrianskej diecéze pri slávnostnej sv. omši, ktorú obaja biskupi celebrovali spolu s prítomnými rehoľnými kňazmi a počas ktorej poďakovali Bohu za dar zasväteného života, za ich povolanie a ich službu v diecéze. Mons. Viliam Judák povzbudil prítomných rehoľníkov a rehoľníčky, aby si brali príklad z viery sv. Jozefa, a z toho, ako sv. Jozef prijímal a rešpektoval Božie slovo a Božiu vôľu. V závere ich vyzval: „Povolanie si vyžaduje mať vedomie, že sme poslaní. Zasvätený život nie je sám pre seba, je ohlasovaním Božieho kráľovstva.”
Slávenie 26. dňa zasväteného života pokračovalo formačnou prednáškou v aule Kňazského seminára sv. Gorazda. Jej autorom a interpretom bol rektor Baziliky sv. Benedikta opáta a súčasne katedrálny kanonik Mons. Peter Brodek. Vo svojej úvahe sa na prítomných rehoľníkov a rehoľníčky obrátil s myšlienkami zameranými na otázky poslušnosti a slobody. Prítomným ponúkol podnety na uvažovanie, vďaka ktorým si mohli viac uvedomiť význam a zmysel oboch pojmov, ale hlavne ich praktických významov pre ich rehoľný život život z duchovného hľadiska. Vo svojej prednáške Mons. Brodek rehoľníkom a rehoľníčkam povedal, že: „Naša sloboda je Ježišovým darom, je ovocím jeho obety, jeho vzkriesenia, jeho nového života, ktorý nám dal. Zo stromu v raji nám prišlo zotročenie, zo stromu života, z Ježišovho kríža nám prišla sloboda. Sme vykúpení krvou Božieho Syna a privedení k slobode, ktorú si nesmieme dať vziať. Sme povolaní byť pevní v Kristovej slobode. Kristova sloboda nás vedie k poslušnosti jeho slovua jeho slovo nás oslobodzuje. Nestraťme „chuť Božieho slova“.
Po skončení prednášky s krátkou diskusiou a opätovným poďakovaním za ich službu v Nitrianskej diecéze z úst pomocného nitrianskeho biskup Mons. Petra Beňa sa účastníci tohtoročného slávenia 26. dňa zasväteného života v Nitrianskej diecéze na pozvanie nitrianskych biskupov stretli pri spoločnom obede v Kňazskom seminári sv. Gorazda.
Zdroj: www.biskupstvo-nitra.sk
Chceli by sme sa podeliť s našou službou vo farností Brno-Lesná, kde nás Božia Prozreteľnosť postavila. Pred Vianocami sme prekonali Covid 19 a bol to pre nás čas milostí, ale aj veľkej skúšky, kde sme si uvedomili, že aj to, že môžeme pomáhať druhým je dar a milosť, a že každý okamih nášho života je potrebné dobre využiť ku konaniu dobra. V našej komunite sme sa dohodli, že pomôžeme rodinám v núdzi, matkám-samoživiteľkám, ako finančne, tak aj s potravinami. Mali sme radosť, že rodiny prichádzali pre posilu duchovnú, ale aj materiálnu, mali sme úžasnú radosť, že im to pomôže. Navštívila nás jedna mamka, ktorá vychováva sama chlapca Dominika, ktorý je autista a má s ním veľké problémy, ktoré nezvláda ani ona. Je zatiaľ hľadajúca vieru a nemá duchovnu silu všetko vydržať. Venovali sme jej celé dopoludnie, pohostili ju, povzbudili aj sme sa s ňou za jej ťažkú situáciu pomodlili. Odchádzala celá šťastná, že či nás ešte môže niekedy navštíviť. Zase sa prihlásila Evička, ktorá má psychickú poruchu sebapoškodzovania, má sklony ukončiť svoj život, tak si vyliala svoje srdce, vypočuli sme ju a snažili sme sa jej dať nádej, že Boh ju nekonečne miluje, že určite tu má na zemi svoje poslanie a svoju úlohu, aby pomáhala druhým. Napiekla nám na Vianoce pre chorých a opustených ľudí perníčky, vyrobila nádherné hviezdičky z korálikov na stromček a oči jej žiarili, že ju niekto potrebuje, a že má zmysel konať dobro. Podarilo sa znova, ako každý rok, napiecť ženám z farností zákusky, z ktorých sme urobili 140 balíčkov pre opustených, chorých a pre nemocnicu, kde pracujú naše sestry, aby im urobili radosť. Jedna ochotná farníčka napiekla aj vianočky, aj z našej komunity sme sa k nej pridali a rozdávalo sa to tým, čo si nemôžu upiecť, alebo sa o nich príbuzní nestarajú. Plakali od radosti, že si na nich niekto spomenul cez sviatky lásky a radosti. Zapojili sme sa s organizáciou trojkráľovej zbierky, bolo 11 skupiniek a vykoledovalo sa na pomoc ľuďom v núdzi a na dobré účely 101.463 Kč. Ďakujeme Bohu za ochotné duše, ktoré sú otvorené pomáhať druhým a pomôcť tam, kde je potreba.
Katolícke noviny v čísle 4/2022 priniesli rozhovor s troma našimi sestrami: sr. Kajetánou, sr. Andrejou a sr. Alžbetou.
Keď vás Pán volá k zasvätenému životu, neváhajte, uvidíte, aké je to šťastie. Tieto slová jednej zo sestier vincentiek, s ktorými sme sa pod Zoborom zoznámili, najlepšie vyjadrujú atmosféru v ich spoločenstve. Keď prichádzame do sídla provincie v Nitre, ešte aj slnko akoby dávalo na známosť, že toto miesto je srdcom impulzov pre celú rehoľu.
Na vrátnici o nás už vedia a ujíma sa nás sestra Alžbeta Šimíková (42). Okrem spoľahlivých informácií sprostredkovala aj vzácne stretnutie so sestrami Kajetánou Magdolenovou (98) a Andreou Čerňanskou (63).
Návrat k pôvodným pravidlám
„Prvý písomný záznam o pôsobení vincentiek u nás máme z obdobia habsburskej monarchie, keď v roku 1853 prevzali službu v sirotinci v Brne,“ začína rozprávať históriu provincie sestra Alžbeta Šimíková.
„V rakúskom Grazi založil biskup Zängerle v roku 1841 kláštor Milosrdných sestier svätého Vincenta na službu v nemocnici a upravil pre ne pravidlá. Sestry po čase zistili, že ich pravidlá nie sú pôvodné, ako ich zostavil svätý Vincent.“
Preto sa v roku 1851 so súhlasom biskupa pripojili k Dcéram kresťanskej lásky v Paríži a prijali pôvodné pravidlá. V roku 1905 bola provincia rozdelená na Rakúsku, ktorej sídlo ostalo v Grazi, a Uhorskú so sídlom v Budapešti.
Do nej pripadli sestry pôsobiace v Maďarsku, Rumunsku a na Slovensku. Po vzniku Československa si nové politické usporiadanie žiadalo zmeny.
Generálny predstavený Misijnej spoločnosti páter Verdier dekrétom zo 14. januára 1922 ustanovil Československú provinciu Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.
Pokračovanie článku nájdete: https://www.katolickenoviny.sk/reportaz/category/reportaz/article/sluzba-je-ako-modlitba-ktorou-oslavujeme-boha.xhtml
Galériu k článku: https://www.katolickenoviny.sk/foto-video/category/foto/article/sestry-vincentky-dakuju-bohu-za-sto-rokov-provincie.xhtml
Deň ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA “…Boli sme pozvaní na cestu, ktorá vyzýva byť v našich komunitách viditeľným vyjadrením spoločenstva lásky, Božej dobroty a krásy… Ak sa vrátime k svojmu povolaniu, znovu objavíme radosť… ktorá je vrytá do našich životov…v úsilí každý deň svedčiť o nádeji…”Dokážete aj vy čítať z ich tvárí svedectvo o nádeji?
Vráťme sa k tohtoročnému listu pre zasvätených…
Drahí bratia a sestry,
pri príležitosti XXVI. Dňa zasväteného života budeme sa môcť s radosťou zúčastniť na
eucharistickej slávnosti, ktorej bude predsedať pápež František v Bazilike svätého Petra v Ríme. Sme si
istí, že aj v jednotlivých komunitách a v rôznych diecézach sveta bude 2. február príležitosťou na
stretnutie sa, ktoré poukáže na Božiu vernosť, ktorá sa prejavuje v radostnej vytrvalosti toľkých mužov
a žien, zasvätených v rehoľných, mníšskych, kontemplatívnych, sekulárnych inštitútoch a v “nových
inštitútoch”, členov ordo virginum, pustovníkov, členov spoločností apoštolského života všetkých čias.
Pozvanie, ktoré sme vám adresovali minulý rok pri tej istej príležitosti, sa týkalo praktizovania
spirituality spoločenstva (Vita consecrata, č. 46), aby sme boli budovateľmi univerzálneho bratstva a
snívali ako jedno ľudstvo (Fratelli Tutti č. 8). Tieto slová nás istým spôsobom pripravili na cestu Cirkvi,
na ktorú sme sa práve vydali, s názvom Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia.
Tento rok sa teda zastavíme pri druhom slove synody („spoluúčasť“), aby sme každého z nás
pozvali k tomu, aby prispel svojím podielom, zapojil sa, nech skutočne nikto nie je vylúčený alebo sa
cítil byť vylúčený z tejto cesty; nikto by si nemal pomyslieť “mňa sa to netýka”. Všetci sú pozvaní
vstúpiť do „dynamizmu vzájomného počúvania, ktoré sa uskutočňuje na všetkých úrovniach Cirkvi,
zapojac celý Boží ľud” (Pápež František Rímskej diecéze, 18. septembra 2021).
Je to predovšetkým cesta, ktorá vyzýva každú vokacionálnu komunitu, pretože ona je viditeľným
vyjadrením spoločenstva lásky, odrazom trojičného vzťahu, Božej dobroty a krásy, schopnej vzbudiť
nové energie pre konkrétnu konfrontáciu s aktuálnym okamihom. Ak sa vrátime k svojmu povolaniu,
znovu objavíme radosť z toho, že sa cítime a sme súčasťou projektu Lásky, pre ktorý iní bratia a sestry
pred nami a s nami dali k dispozícii svoj vlastný život. Koľko nadšenia bolo na začiatku našich príbehov
povolania, koľko úžasu pri objavení, že Pán volá aj mňa, aby som uskutočnil tento sen o dobre pre
ľudstvo! Oživme a starajme sa o našu príslušnosť, pretože, ako dobre vieme, časom hrozí, že stratí svoju
silu, najmä keď príťažlivosť “my” nahradí sila vlastného “ja”.
Prvým prejavom spoluúčasti je teda príslušnosť: nemôžem sa spolupodieľať, ak seba beriem ako
všetko, ak sa nepovažujem za súčasť spoločného projektu a ak vo mne nie je zakorenené presvedčenie,
že „telo a údy musia byť zjednotené, aby mohli žiť!” a že “jednota je vždy väčšia ako konflikt!” (Pápež
František, audiencia 19. júna 2013)
Na tejto ceste Cirkvi sa pýtajme, drahí bratia a sestry, ako sa v našich komunitách počúvame: kto
sú sestry a bratia, ktorých počúvame, a ešte skôr, prečo ich počúvame? Otázka, ku ktorej sme všetci
pozvaní je, či sa môžeme nazývať vokacionálnou komunitou alebo komunitou života, ak chýba
spoluúčasť niekoho.
Vstúpme na túto cestu celej Cirkvi s bohatstvom našich chariziem a našich životov, neskrývajúc
ťažkosti a rany, pevní v presvedčení, že môžeme prijímať a dávať iba Dobro, pretože “zasvätený život
sa rodí v Cirkvi, rastie a môže prinášať evanjeliové ovocie iba v Cirkvi, v živom spoločenstve veriaceho
Božieho ľudu” (Pápež František, 11. decembra 2021).
Spoluúčasť sa potom stáva zodpovednosťou: nemôžeme chýbať, nemôžeme nebyť medzi inými a
s inými, nikdy a ešte o to viac v tomto pozvaní stať sa synodálnou cirkvou! A ešte predtým dobre vieme,
že synodalita sa začína v nás: od zmeny mentality, od osobného obrátenia, v spoločenstve alebo bratstve,
doma, v práci, v našich štruktúrach, aby sa rozšírila do služieb a poslaní.
Je to dynamika vrytá do našich životov a je akoby ozvenou tej prvej odpovede na Otcovu lásku,
ktorá nás oslovila. Práve tam, v tejto dynamike príťažlivosti a priľnutia, spočíva koreň tohto postoja: –
zostať v procesoch, ktoré sa týkajú života komunity a každej osoby; – cítiť na svojom tele rany
a očakávania; – robiť to, čo môžeme, počnúc tým, že všetko vložíme do Božích rúk prostredníctvom
modlitby, nevyhýbajúc sa námahe svedčiť o nádeji, ochotní prehrať, len aby sa budovala tá spoločná
cesta. Táto cesta začína počúvaním, teda vytvorením priestoru pre druhého v našom živote, tým, že
berieme vážne to, čo je pre neho dôležité.
Spoluúčasť tak nadobúda štýl spoluzodpovednosti, ktorá sa netýka len organizácie a fungovania
Cirkvi, ale predovšetkým jej samotnej podstaty, spoločenstva a jej konečného zmyslu: misionárskeho
sna osloviť všetkých, postarať sa o všetkých, cítiť, že sme všetci bratia a sestry, spolu v živote a v
dejinách, ktoré sú dejinami spásy.
Kráčajme spolu!
Zverme svoje kroky Márii, starostlivej žene a na každého zvolávajme Pánovo požehnanie.
João Braz kard. de Aviz
Prefekt
José Rodríguez Carballo, O.F.M.
Arcibiskup sekretár
V sobotu 29. januára pred zasadaním provinciálnej rady, po rannej svätej omši, bola inštalovaná do úradu provinciálnej radkyne sestra Damiána Farkašová. Na zasadaní rady bola zvolená za provinciálnu asistentku.
Sestre Damiáne blahoželáme a sprevádzame ju svojimi modlitbami.
V sobotu pred prvým zasadaním novomenovanej Provinciálnej rady sestra vizitátoka Damiána Poláková poďakovala s. Angelike za
9 rokov jej obetavej služby v tejto neľahkej službe Provincii.
“Nech vás dobrý Boh bohato odmení za vašu službu Provincii vo zverenom úrade. Verím, že toto náročné obdobie bolo pre vás aj obdobím rastu a duchovného dozrievania.”
