Do skupiny 25 ročných vo svätom povolaní pribudli dnes ďalšie naše spolusestry. V dnešný deň pred 25 rokmi prekročili brány seminára (noviciátu), aby týmto krokom začali kráčať cestou za Ježišom ako dcéry kresťanskej lásky. Pri tejto príležitosti sme im položili zopár otázok, aby sa s nami podelili o svoje spomienky i to, čo obohatilo ich duchovný život za tento čas.
1. Prečo si sa rozhodla pre povolanie zasvätenej ženy práve v službe chudobným?
H: Z túžby slúžiť Pánovi v tých, ktorí to potrebujú a ukázať na Neho tým, ktorý Ho nepoznajú.
M: Keď som ako mladé dievča pocítila povolanie ku zasvätenému životu, rozhodnúť sa ku službe chudobným mi pomohlo prečítanie si životopisov sv. Vincenta de Paul a sv. Lujzy de Marillac. Páčilo sa mi, ako si ich Boh povolal, ako ich viedol a ako pochopili slová z Matúšovho evanjelia: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste to urobili.“ Práve ich spôsob „videnia Krista“ v chudobnom, mi pomohlo uvedomiť si, že aj ja chcem takto vidieť a slúžiť Kristovi v chudobných.
S: Doteraz je to aj pre mňa veľké tajomstvo… na začiatku bolo Ježišovo volanie, jeho hlas… ja som šla iba za tým Hlasom. Spomínam si, že ako deti sme často na chodievali do Brehova k sestrám, bola to vedľajšia dedina a už z diaľky ma očaril pokojný, jednoliaty „bzukot včiel“- to sa sestry spoločne modlili v kostolíku 😊 myslím, že mi povolanie k zasvätenému životu vyprosili práve ony.
2. Za čo si najviac vďačná z tých 25 rokov?
H: Za neustálu Božiu blízkosť
M: Chce sa mi odpovedať za všetko a za každý okamih môjho života. A je to pravda! Vyzdvihnem tri skutočnosti:
- som vďačná za Ježišovu lásku, ktorou ma miluje – je to verná láska, ktorá odpúšťa, chápe a dáva nádej. Jeho vernosť dáva silu mojej vernosti v povolaní.
- som vďačná, že Ježiš kráča so mnou a dáva mi pochopiť, že ma sprevádza a vedie si ma, rovnako cez bolestné ako aj radostné okolnosti života. Rastiem v miere, v akej Mu dôverujem.
- som vďačná Bohu za našu Spoločnosť DKL, za moje spolusestry, ktoré sú mi oporou, za hĺbku našej charizmy i za chudobných, ktorí sú „mojimi učiteľmi a pánmi.“
S: Predovšetkým ďakujem Pánu Ježišovi, že to so mnou nevzdal a každý deň so mnou začína nanovo a ja s ním… ďakujem každej sestre v provincii, že v čase choroby som bola nesená vašimi modlitbami a ďakujem za sestry a všetkých ľudí, ktorí patrili a patria do môjho života, pretože cez nich ma Boh viedol, formoval, očisťoval, pretváral a učil ma vnímať a prežívať jeho lásku voči mne.
3. Aké pomenovanie by si dala Bohu na základe svojich životných skúseností?
H: Milujúci OTEC
M: V Najsvätejšej Trojici je jeden Boh v troch osobách, každá osoba je jedinečná a mám k nej osobitný vzťah, čím som staršia, tým viac prežívam údiv a úctu ku Trojedinému Bohu – Boh Otec je pre mňa milujúcim Otcom, s Ježišom sa cítim, byť milovanou v sile, svetle a harmónii jeho Ducha Svatého.
S: Boh je Láska! Je večná Prítomnosť.. Je milujúci Otec, ktorý sa v každej chvíli dňa ku mne skláňa, dvíha ma z priepasti mojej úbohosti, berie ma do náručia a vyhadzuje ma do výšky, aby ma znova pevne chytil a jeho nezištná láska mi dáva istotu a slobodu Božieho dieťaťa.
4. Čím sú vám blízki vaši patróni / vaše patrónky, po ktorých nosíte svoje mená?
H: Odovzdanosť, dôvera, trpezlivosť
M: Pochádzam z farnosti, ktorá je zasvätená Panne Márii Nanebovzatej, niet krajšej sochy Panny Márie, ako v našom kostole, rástla som pod „jej pohľadom“ a chcela som nosiť jej meno. Mária je pre mňa vzorom zasvätenej ženy, svojim pokorným „Áno“ dala svetu Ježiša, svojim jednoduchým a chudobným životom slúžila Ježišovi, jej viera a dôvera nezapochybovala ani pod krížom. Tomu sa učím od Márie.
S: Serafíni sú duchovia, je to zbor anjelov, ktorí sú najbližšie pri Bohu a ich hlavným poslaním je milovať, horia láskou a ich láska sa stále viac rozpaľuje od Lásky Najsvätejšej Trojice… Túžim horieť takouto láskou k Pánu Bohu i k ľuďom… Kiež by mohli všetci spoznať, ako ich veľmi miluje Boh.
5. Máš nejakú veselú historku zo služby chudobným?
M: Bola som vtedy v komunite v Košiciach a mávali sme duchovné cvičenia pre deti i mladých v Brehove (vtedy tam boli už františkáni). Na jednom turnuse bolo veľa mladých a ako to býva zvykom, večer sa im nechce ísť spať a len by sa rozprávali a bavili celú noc. O polnoci som išla spať na chodbu, lebo mladí ešte nespali. Povedala som im, že koho uvidím na chodbe, zajtra si to odskáče. Okolo jednej hodiny už takmer všetci spali a nik sa neodvážil vyjsť, lebo ja som tam spala na karimatke v spacáku a keď som počula šum, vždy som hovorila, vidím ťa, hajde spať… nakoniec som zaspala aj ja, hoci celú noc ma štípali komáre (kto bol v Brehove vie, o čom hovorím). Nad ránom okolo 4-tej som sa zobudila (asi tie komáre) a čosi mi hovorilo, choď sa prejsť po chodbe, či všetci spia, tak som prišla pod dvere jednej izby a počujem hlasy, smiech, vošla som a s prísným pohľadom som sa na mladých chvíľu v mlčaní pozerala, potom som povedala iba: po izbách a spať! Bola som taká unavená, mrzutá, že som nemala síl dohovárať im, povedala som si, že im to ráno všetko vytmavím. Ráno mladí boli ako na tŕni, čo nám tá sr. Miriam povie a pýtali sa jednej animátorky, čo s nimi bude. Tá, vediac odo mňa, čo sa v noci dialo im vážne povedala, že keď som dlho mlčala a pozerala na nich, tak to bude veľmi zlééé…Neskôr mladí prišli a prosili o prepáčenie, za trest umývali riad a ja som sa vtedy dozvedela, ako sa mladí boja môjho prísneho pohľadu a mlčania, žiaľ, že na ďalšom turnuse o tom nik nevedel…. J
Tu v Rusku som skoro 10 rokov pracovala v detskom klube Zabota, tiež bolo veľa veselých, humorných historiek. Raz k nám prišli sestry zo Slovenska, tiež sestry z Omska, bolo nás hádam aj 9 sestier, všetky v modrom, jedno nové dieťa, keď prišlo do klubu, pozrelo sa na nás a hovorí: „jéééj, koľko je tu veľa Miriam“. Do vtedy videlo iba mňa a zrazu také more sestier…
S: Veľmi rada si spomínam na službu v Bardejove, kde som, okrem iného, prichádzala aj ošetrovať ľudí do špeciálnej rómskej osady. Hneď pri prvej návšteve ma v tmavom suteréne pohrýzol pes. Vtedy som, okrem pravidelných ošetrení, musela podstúpiť aj sériu rôznych očkovaní. Po tomto zážitku som už do osady vždy prichádzala s kosťami pre psov, bolo ich tam veľmi veľa. A tak pri každej návšteve v osade, hneď, ako som vystúpila z autobusu, mi bežala v ústrety hŕba detí pre cukríky a veľká svorka psov na prídel kostí😊
Aj teraz, v službe v ambulancii, svojím postojom veľmi rada búram predstavy niektorých pacientov, ktorí sú presvedčení, že sestry sú zavreté v kláštore, stále na kolenách a živí ich štát…mnohí sú veľmi prekvapení, že sme len ľudia a živíme sa prácou svojich rúk a humorom.😊
6. Akým spôsobom “dobíjaš” svoje baterky?
H: Modlitbou, v tichu ale aj spoločným zdieľaním
M: V modlitbe, v rozhovore s Ježišom, v rozjímaní nad Jeho slovami vo Svätom Písme, to sú tie najhlbšie momenty, kedy môžem byť s Ním a nechať sa Ním pretvárať.
S: Proti nadmernej únave fyzickej a psychickej bojujem spánkom, čítaním, občas si pozriem nejakú rozprávku, či kriminálku… Ak potrebujem duchovný reštart, ktorý potrebujem každý deň, rada si sadnem do ticha izby pred kríž (v byte nemáme kaplnku), zavriem oči a v hĺbke srdca hľadám svojho Ježiša, aby som mohla byť v tichu iba s ním…takto nasávam jeho Prítomnosť a jeho Lásku…
Sprevádzajme ich svojou modlitbou a obetou, aby rástli vo svätosti!
