Posts by -bs-

Všetkým členom Hnutia Vincentskej rodiny

ADORÁCIA NAJSVÄTEJŠEJ SVIATOSTI

BYŤ ZANIETENÍ LÁSKOU K JEŽIŠOVI

Drahí bratia a sestry vo svätom Vincentovi!

Milosť a pokoj Ježiša Krista nech je vždy s nami!

Vo svojom liste z 27. septembra 2016 som nás všetkých povzbudil, aby sme uvažovali o svätom Vincentovi de Paul ako o „mystikovi lásky“. Od tohto listu sme na základe Všeobecných pravidiel a Konštitúcií Misijnej spoločnosti uvažovali nad tým, čo z neho urobilo mystika lásky. 

V desiatej kapitole Všeobecných pravidiel, ktorá sa týka základov našej spirituality, svätý Vincent hovorí, že v Eucharistii nájdete všetko.

Pri svätej omši sa Ježiš v každej chvíli niekde vo svete obetuje. Ježišova prítomnosť pod spôsobom chleba a vína nezostáva obmedzená iba na čas Eucharistie, ale je nám ponúkaná ako ďalší neoceniteľný dar, prítomný 24 hodín denne vo svätostánkoch sveta. Nie je to otázka prítomnosti pol hodiny, ani hodiny, ale 24 hodín denne, vo dne i v noci. Keď prechádzame okolo kostola, kaplnky, miesta, kde je svätostánok a kde prebýva Ježiš, si možno vôbec neuvedomujeme, nevšimneme alebo nespomenieme na to, kto je tam prítomný v podobe chleba, niekedy len niekoľko metrov od nás, alebo dokonca na dosah ruky. Pomôcť nám môžu konkrétne viditeľné symboly, ktoré nám to pripomínajú: „Pokiaľ ide o lampičku pred Najsvätejšou sviatosťou, Ježišu, môj Bože! musí neustále horieť“,[1] ale ešte to v nás musí nájsť odozvu.

V dejinách Cirkvi už od prvej Eucharistie, kedy sa Ježiš obetoval pri poslednej večeri pod spôsobom chleba a vína, existuje množstvo príkladov eucharistických zázrakov, ktoré potvrdzujú skutočnú prítomnosť Ježiša v eucharistii. Sú mnohé prípady ľudí, ktorí okrem eucharistie nepotrebovali k životu žiaden iný pokrm. Udialo sa nespočetné množstvo obrátení práve pre neustálu prítomnosť Ježiša vo svätostánkoch sveta. Obrovské množstvo ľudí trávilo a trávi hodiny a hodiny pred svätostánkom alebo pred vystavenou Oltárnou sviatosťou, pričom veľakrát nič nehovoria, neprichádzajú so zoznamom prosieb, ktoré by chceli Ježišovi predložiť, ale sú jednoducho s ním, zostávajú v tichu, dávajú Ježišovi príležitosť hovoriť, kedy chce, a povedať, čo považuje pre nich za vhodné a potrebné.

„Keď budete prechádzať cez nejakú dedinu, pozdravte anjela strážcu toho miesta, a až koč zastaví, opýtajte sa, kde je kostol, pokiaľ nebude príliš ďaleko. Kým sa jedna z vás zastaví v hostinci, aby zistila, či je voľná nejaká izba, ostatné sa pôjdu pokloniť Najsvätejšej sviatosti.“[2]

V niektorých farnostiach, kaplnkách a rehoľných komunitách je adorácia Najsvätejšej sviatosti 24 hodín denne. Niekedy sa o to, aby Ježiš nikdy nezostal sám, postará skupina alebo dokonca jediná osoba. Pre niektorých sa stretnutie s Ježišom odohráva uprostred noci, keď väčšina ľudí spí. U mnohých z nás sa môže vynoriť otázka: ako môžu títo ľudia zostať nielen niekoľko minút, ale celé hodiny pred svätostánkom alebo pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou? Ako to dokážu?

Na myseľ mi prichádzajú dve odpovede:

• TÍTO ĽUDIA VERIA V SKUTOČNÚ PRÍTOMNOSŤ JEŽIŠA POD SPÔSOBOM CHLEBA A VÍNA.

• SÚ ZANIETENÍ LÁSKOU K JEŽIŠOVI.

Učiť sa katechizmus, zúčastňovať sa na svätej omši každý deň alebo každú nedeľu, navštevovať prednášky na tému Eucharistie alebo čítať knihy na túto tému, a podobne, nestačí na to, aby sme uverili v skutočnú Ježišovu prítomnosť pod spôsobom chleba a vína a aby sme boli zapálení pre Ježiša. Je to len vďaka Ježišovej milosti, jeho milosrdenstvu a bezpodmienečnej láske. Čaká 24 hodín denne, aby sme ho prišli navštíviť vo vnútornom tichu, aby sme mu otvorili srdce a čakali na chvíľu, ktorú uzná za vhodnú, aby nám povedal to, čo chce.

Každý z nás je pozvaný, aby sa osobne zamyslel: ako som na tom vo vzťahu k dvom vyššie uvedeným bodom?

Na ceste viery by ma nemalo desiť, zarmucovať, či dokonca šokovať, keď zistím, že ešte nie som tam, kde by som chcel byť. Nesmú mnou otriasať pochybnosti, ktoré v sebe nosím už roky. Najdôležitejšie nie je to, čo si o sebe myslím ja, ale čo si o mne myslí Ježiš!

Ježiš na nás čaká 24 hodín denne, kedykoľvek, bez ohľadu na to, v akom stave sa nachádzame, aké pochybnosti, radosti či bolesti mu prinášame. Sv. Vincent radí: „keď sa poklonia Najsvätejšej sviatosti a obetujú mu práce, ktoré idú vykonať, poprosia ho o milosť, aby povedali chudobným chorým to, čo by im on chcel povedať pre ich spásu.“[3]

Vďaka našim pravidelným návštevám Ježiša vo svätostánku, pravidelnej adorácii Najsvätejšej sviatosti, Ježiš začína búrať múry a prekážky a napĺňať nás svojím vnútorným pokojom. Otvára naše srdcia, aby sme mohli urobiť nové kroky, ktoré povedú k okamihu, kedy mu budeme schopní bez váhania dať svoj súhlas. Sv. Vincent uvádza veľmi konkrétny príklad: „Keď nám niekto povie niečo nepríjemné, čo nám ťažko padne, neodpovedajme, ale pozdvihnime svoje srdce k Bohu, prosme ho o milosť zniesť to z lásky k nemu, choďme pred Najsvätejšiu sviatosť a o svojich ťažkostiach povedzme nášmu Pánovi.“[4]

Keď píšem tieto riadky, dobre viem, ako ďaleko som od dvoch vyššie spomínaných bodov. Som presvedčený, že pre každého z nás je kladná odpoveď Bohu základom pre trvalé obrátenie, ku ktorému nás na našej pozemskej púti vedú všetky ostatné duchovné prostriedky.

Rád by som uviedol príklad laika, ktorého som stretol pred niekoľkými rokmi v Ríme. Jeho svedectvo života mimoriadnym spôsobom odráža dva vyššie uvedené body.

Volá sa Arnoldo, je ženatý a má tri deti. Je veľmi dobre známy v Taliansku, aj mimo neho. Pochádza z prestížnej talianskej rodiny. Ako filozof, spisovateľ, básnik a podnikateľ mal sľubnú budúcnosť. Všetkého sa však vzdal, aby sa mohol venovať nadácii s názvom „Dom ducha a umenia“. Jeho manželka a ich tri deti vo veku 14, 12 a 9 rokov ho často počuli povedať: „Prepáč, musím sa ísť porozprávať s Ježišom.“ Tu sú niektoré z jeho myšlienok o Ježišovi, Eucharistii a Božej láske[5]:

V priebehu rokov, vždy a každý deň, alebo prinajmenšom nespočetne veľakrát, existuje tento vzťah s Kristom, prítomným v eucharistii… On je skutočne prítomný vo svete. Dýcha v tomto svete. Z každého svätostánku.

Myslím, že je to Božia láska, ktorá sa ma dotýka. A to ma vždy prekvapí. Keď to najmenej čakám, keď sa cítim najmenej hodný jeho lásky, dotkne sa ma, podá mi ruku, dáva mi najavo, ako veľmi ma miluje. Je to vždy on, kto k nám naťahuje ruku… Myslím, že Boh je milenec, ktorý „stále stojí pri našich dverách“ a čaká, kým mu ich otvoríme.

Stretnutie s Kristom vás navždy poznačí. Je ako otvorená rana. Keď nás Kristus zasiahne, zraní nás, človek začne umierať láskou, láska ho stravuje… Som si istý, že som do neho zamilovaný, pretože sa ma dotkol, pretože cítim, že „otvorená rana“ dáva zmysel života, pretože nikto sa ma nikdy nedotkol tak hlboko ako on, nikto nezostúpil do hlbín môjho ducha a hladil ho tak, ako to urobil Kristus.

On, vo svätostánku, on, prítomný v eucharistii, zostupuje do hlbín duše, aby ju napojil… Eucharistia takpovediac napĺňa telo i ducha tajnou miazgou, aktivuje druhý obeh, v ktorom koluje tajomná krv, krv lásky.

Kristus v eucharistii je vždy na kríži a zároveň vzkriesený: naďalej sa dáva, až do skončenia vekov, aby zachránil každého človeka… Kríž a eucharistia sú dva „škandály“, ktoré sú pre mentalitu sveta absurdné, pretože odhaľujú najvyšší vrchol lásky… Eucharistia pôsobí na najhlbšie vnútro človeka a premieňa ho na lásku.

Sväté prijímanie je v prvom rade skúsenosť, nie rituál. A skúsenosť predpokladá, že vzťah, vôľa, inteligencia a srdce sa stretnú tvárou v tvár s prítomným Bohom, o ktorom vierou veríme, že je Boh.

Ak niekoľko dní neprijímam eucharistiu, chýba mi. Eucharistia je potrebou, nemôžete sa jej vzdať. Zoberte mi všetko, len nie eucharistiu. Žiadne pokušenie, žiaden hriech ma nemôže prinútiť  zriecť sa eucharistie.

Adorácia Najsvätejšej sviatosti, návšteva Ježiša vo svätostánku

Inšpirovaní mnohými príkladmi ľudí, ktorých svedectvo nám pomáha prehĺbiť našu osobnú vieru v skutočnú Ježišovu prítomnosť v eucharistii i našu lásku k Ježišovi, sme pozvaní využiť tento zvláštny čas liturgického roka – Pôstnu dobu, ako mimoriadny čas milosti v rámci prípravy na jubileum 400. výročia založenia Misijnej spoločnosti i Jubilea celej Cirkvi, aby sme v tomto smere podnikli konkrétne kroky. Nech sa Eucharistia stáva pre celé Hnutie Vincentskej rodiny, pre každú kongregáciu, každé laické združenie, ako aj pre všetkých, ktorí žijú vincentskú spiritualitu a vincentskú charizmu bez toho, že by patrili do niektorej vincentskej vetvy, stále viac stredobodom a inšpiráciou toho, kým sme.

Rád by som poďakoval všetkým komunitám, skupinám a jednotlivcom, ktorí už pravidelne majú vo svojich programoch spoločnú adoráciu Najsvätejšej sviatosti, ako aj súkromné návštevy Ježiša vo svätostánku. Komunity, ktoré nepraktizujú týždennú adoráciu Najsvätejšej sviatosti, by som rád povzbudil, aby ju začali konať v tomto pôstnom období a zachovali si ju ako pravidelnú modlitbovú prax. Laické skupiny môžu organizovať adoráciu Najsvätejšej sviatosti podľa svojich možností vo farnostiach alebo kaplnkách, kde sa stretávajú. Ostatní, ktorí nepatria do žiadnej konkrétnej vetvy, môžu pouvažovať, kde by sa mohli pripojiť k adorácii Oltárnej sviatosti. Okrem adorácie Najsvätejšej sviatosti nás Ježiš čaká vo svätostánku 24 hodín denne. Keďže každá kongregácia a každé laické združenie Vincentskej rodiny túži, aby jej členovia rástli počtom i vo svätosti, Ježiš určite nezostane k našej prosbe ľahostajný.

Nech sa za nás prihovára Panna Mária Zázračnej medaily, sv. Vincent de Paul a všetci svätí, blahoslavení a Boží služobníci Hnutia Vincentskej rodiny!

Váš brat vo svätom Vincentovi,

Tomaž Mavrič, CM

Generálny predstavený

[1] Coste II, 604-605; List 817 Klaudiovi Dufour v Saintes,  4. júla 1646.

[2] Coste X, 554-555; Konferencia 100, Štyrom sestrám poslaným do Calais, 4. augusta 1658.

[3] Coste XIII, 766; Dokument 186, O príprave chorých v nemocnici Hôtel-Dieu na generálnu sv. spoveď (1636).

[4] Coste X, 185; Konferencia 74, O láske k telesnému a duchovnému utrpeniu (Spoločné pravidlá, Kapitola 6), 23. júla 1656.

[5] Tieto myšlienky sú prevzaté z knihy od Arnolda Mosca Mondadoriho a Moniky Mondo, Il farmaco dell’Immortalità, Dialogo sulla vita e l’Eucaristia [Doktor nesmrteľnosti, Dialóg o živote a Eucharistii], Scholé, Editrice Morcelliana, Brescia, 2019. Ide o rozhovor s Monikou Mondo, ktorý viedol Arnoldo Mondadori.

Aj keď 11. február tohto roku pripadol na nedeľu pre nás bol príležitosťou zaspomínať si. Spolu s otcom direktorom Jozefom Mrocekom, CM sme ukončili pastoračnú návštevu v našej komunite modlitbou posvätného ruženca pri jaskyni Lurdskej Panny Márie u nás v Belušských Slatinách. Do modlitby sme vkladali všetkých chorých a trpiacich. Tak sme si pripomenuli prvý rok od posviacky obnovenej Lurdskej jaskyne otcom biskupom Tomášom Gálisom.

Naša farnosť Bošany prežívala v mesiaci január radostnú atmosféru dvoch významných udalostí. Prvou bola slávnostná inaugurácia poštovej známky s portrétmi slovenských kardinálov Jána Chryzostoma Korca a Jozefa Tomka. Kardinál Korec sa narodil v Bošanoch 22. januára 1924. Bol významnou osobnosťou Cirkvi a národa. Od r. 1990 do roku 2005 bol  biskupom našej nitrianskej diecézy. Inaugurácia sa konala 12.januára 2024 v našom farskom kostole sv. Martina z Tours. Sv. omšu celebroval Mons. Ján Vallo, predseda Spoločenstva kresťanskej filatelie na Slovensku – Sv. Gabriel, ktorý na záver sv. omše známku požehnal. Známka bola vydaná z príležitosti storočnice od narodenia oboch našich kardinálov.

Dňa 13.1.2024 našu malú komunitu navštívil pomocný  nitriansky biskup Peter Beňo. Po privítaní sme sa spoločne krátko pomodlili v našej domácej kaplnke. Potom nám otec biskup venoval celú hodinu, ktorú sme spolu strávili v srdečnom a milom neformálnom rozhovore. Bol to pre nás vzácny a obohacujúci čas. Nakoniec nám poďakoval za službu, ktorú konáme vo farnosti a poprial veľa Božích milostí a udelil nám svoje požehnanie. Poďakovali sme mu  za čas, ktorý si našiel na návštevu našej komunity a s prianím všetkého dobrého v novom roku a uistením o našich modlitbách sme rozlúčili.

V piatok 26.1.2024 sme sa v našom farskom kostole v Bošanoch rozlúčili so vzácnym človekom, zosnulým  Jozefom Halmom,  bošianskym rodákom.  Narodil sa v roku 1939. Vyštudoval hudobnú školu a stal sa učiteľom hudby.  V roku 1969 emigroval do slobodnejšieho sveta. Žil v Nemecku, v Mníchove, kde sa stretol  s viacerými Slovákmi, aj s pánom Viktorom Magdolenom, bratom našej sestričky Kajetany, ktorý pochádzal z neďalekých Chynorian. V spolupráci tvorili rôzne piesne. Pán Jozef  Halmo skomponoval viaceré  hudobné skladby. Najznámejšie z jeho tvorby je pieseň Kráľovná nebies, Sancta Maria, Dolorosa, vianočná svätá omša „Radostná zvesť“ a mnoho ďalších. V roku 2015 mu bola udelená cena Fra Angelica za prínos v oblasti sakrálnej tvorby. Prebral ju z rúk Mons. Stanislava Zvolenského. Tiež mu bol udelený titul Čestný občan Bošian. Pán Halmo zomrel v Mníchove dňa 22.12.2023 a bol prevezený do rodných Bošian. Hlavným celebrantom zádušnej svätej omše bol otec biskup František Rábek. Ďalej koncelebroval pomocný spišský biskup Ján Kuboš, Mons. Štefan Vallo a viacero kňazov. Po sv. omši bolo uloženie urny na miestnom cintoríne v Bošanoch.

V nedeľu 28.1.2024 sme si v Bošanoch pripomenuli 100. výročie narodenia významnej osobnosti v blahej pamäti Jána Chryzostoma kardinála Korca. Narodil sa 22.1.1924. Pri tejto príležitosti bola slávnostná svätá omša, ktorej hlavným celebrantom bol nitriansky biskup Viliam Judák. Na sv. omši sa zúčastnili kňazi pochádzajúci z Bošian a ďalší, ktorí  pôsobili v tejto farnosti. Viacerí kňazi na túto slávnosť prišli zo Spoločnosti Ježišovej,  do ktorej patril aj kardinál Korec. Kazateľom bol Mons. Štefan Vallo, ktorý tiež  pôsobil v Bošanoch a osobne poznal mamičku pána kardinála. V homílii priblížil viaceré udalosti zo života pána kardinála Korca a nazval ho prorokom dnešných čias. Po sv. omši sme v procesii prešli na ulicu a malé námestie, cez ktoré prechádzal  Ján Korec  ako žiak do školy. Toto námestie bolo dnešným dňom slávnostne pomenované ako námestie Jána Chryrostoma kardinála Korca, na ktorom bola odhalená pamätná tabuľa. Potom nasledovala slávnostná akadémia, ktorou sa slávnosť ukončila.

Jej pohreb sa bude konať v piatok 12. januára 2024 o 11:00 v kaplnke Résidence de la Providence v Le Coteau, komunite provincie Belgicko-Francúzsko-Švajčiarsko, do ktorej vstúpila na konci svojho mandátu generálnej predstavenej.

24.12. „Kristovo svetlo sa v tichosti jagá, žiari a svieti a nepohltí ho ťaživá tma hriechu…“

23.12. „Vďaka tichu sme schopní nepredbiehať čas, vytrvať i vyčkať…“

22.12. „Je potrebné udržiavať tichý oheň Turíc. Ľudia sa bez ticha Ducha Svätého stávajú prázdnymi schránkami.“

21.12. „Ticho neomylne privádza k Bohu za predpokladu, že človek prestane hľadieť na seba…“

20.12. „Treba volať k Bohu za každých okolností. Je správne vyjadriť zmätok, zúfalstvo a smútok, ktoré zachvacujú naše srdcia a prosiť o pomoc. Keď sme zdrvení, ponížení, znevážení, osočovaní, zachovajme ticho. Utiahnime sa pred svetom do ticha…“

19.12. „Človek sa s pomocou tichej modlitby stáva schopným pravdivo vnímať realitu, keď sa po stretnutí s Bohom utvrdil v evanjeliových princípoch…“

18.12. „Ticho lásky je zavŕšením, stretnutím ľudského a Božieho ticha, ktoré spolu kráčajú k dokonalosti.“

17.12. „Druhí sú vždy obohatením a vzácnym darom, ktorý Boh ponúka, aby sme rástli v pokore, ľudskosti a šľachetnosti.“

16.12. „Ticho nás formuje ako kováč kus kovu.“

15.12. „Aké ticho chce počuť Boh? Odpoveďou je tichá láska, ktorá sa stravuje, mlčí a ochotne sa dáva.“

14.12. „Ak je človek vzdialený od Boha a jasu pravého svetla nevidí hviezdy, lebo mestá sa stali planúcimi fakľami… vtedy sa vzďaľuje sám sebe, aj Bohu. Upriamuje sa na pominuteľné a vzďaľuje sa od toho, čo je podstatné.“

13.12. „Vieme, aké tvrdé je naše srdce, preto potrebuje dlhý čas na to, aby zmäklo, aby vďaka hostii našlo pokoru a nechalo sa preniknúť Božou láskou.“

12.12. „Život v tichu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli fungovať v spoločenstve s ostatnými.„

11.12. „Človek nemôže nájsť nikde inde to, čo má vo svojom najhlbšom vnútri. Ak človeka nenapĺňa ticho a ak sa v samote nenechá pretvárať, stvorenie je zbavené Boha.“

10.12. „Ticho je vonkajším múrom, ktorý musíme postaviť, aby chránil dom vo vnútri.“

9.12. „Je vôbec Boh? Prečo toto dovolil? Kde je teraz?… so slzami v očiach kladieme možno aj my takéto otázky… „

8.12. „Pohľady ľudí ticha privykli na šero a sú schopné ustavične nachádzať svetlo, ktorým je Boh. Lebo Boh je v skrytosti, zahalený závojom, ktorý môže poodhaliť len ticho.“

7.12. „Ak človek vidí v Božom mlčaní len prejav rezignácie, nezáujmu a bezmocnosti Boha, ťažko môže preniknúť do jeho nevýslovného tajomstva.“

6.12. „Cirkev môže tvrdiť, že ľudstvo je dieťaťom tichého Boha a ľudia sú potom synmi a dcérami ticha.“

5.12. „Duchovne založený človek, ktorý zakúsil Boha, vníma ticho a Boha ako jedno a to isté.“

4.12. „Ako sa človek skutočne môže stať bytosťou na obraz Boha? Musí vojsť do ticha…“

3.12. „Upriamme pozornosť na najskrytejšie udalosti, ktorých tajné pramene sú stratené v Bohu, neprístupné ľudským pohľadom.“

Bratislava 15. decembra (TK KBS) Každý životný príbeh aj ten naoko nevydarený, prežitý s Kristom sa môže stať geniálnym životom. Pre Tlačovú kanceláriu KBS to povedali P. Emil Hoffmann CM a P. Augustín Slaninka CM, vicepostulátori procesu Božieho služobníka Jána Havlíka, ktorého mučeníctvo uznal pápež František. V súčasnosti pôsobia v komunite českej farnosti Dobruška.

P. Augustín Slaninka CM

P. Emil Hoffmann CM

Kedy sa začal proces blahorečenia Jána Havlíka a prečo?

Bratislavský arcibiskup, metropolita Mons. Stanislav Zvolenský v nedeľu 9. júna 2013 vo farskom Kostole sv. Michala Archanjela v Skalici slávnostným zasadnutím otvoril diecéznu fázu procesu blahorečenia Janka Havlíka, bohoslovca Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Prečo? Lebo jeho život je výnimočný. Je to dvojnásobný odsúdenec pre vieru. Povesť o jeho svätosti a mučeníctve bola a je v Božom ľude živá, spontánna a nepretržitá. Dokázal rozhýbať celý vtedajší mocenský aparát a svojimi sústavnými, legitímnymi písomnými žiadosťami, odvolaniami a sťažnosťami doviesť totalitnú moc k tomu, že s ním po celé jedno desaťročie úradne komunikovala formou písomných rozhodnutí, vyhlásení a nariadení. Tieto dokumenty sa zachovali a aj vďaka nim bolo možné zostaviť mozaiku o tom, že hoci komunistický totalitný režim bol zločinný a zlomil mnohých, Ján Havlík zostal nezlomený a nezlomný, odvážny a silný vo viere. Ľudia, ktorí Janka poznali na otázku, kto by mal byť z radov Misijnej spoločnosti blahorečený, jednoznačne odpovedali: Janko Havlík.

V čom spočíval proces, ktorý bol zavŕšený doma na Slovensku a aký bol ďalší postup?

Diecézna fáza spočívala v skúmaní života a mučeníckej smrti Jána Havlíka z rôznych pohľadov prostredníctvom dokumentov, výpovedí svedkov a tiež skúmania celého historického kontextu. Táto fáza bola ukončená dňa 24. 2. 2018 pri slávnostnom akte v Kostole sv. Vincenta v Bratislave. Spočívala v záverečných prísahách všetkých aktérov procesu, v zapečatení tzv. spisov skúmania, spolu 2515 strán, a menovaní kuriéra, ktorý overené kópie spisov skúmania osobne zaniesol na Kongregáciu pre kauzy svätých. Originály spisov sa uchovávajú v archíve arcidiecézy v Bratislave.

Čo bolo na procese najdôležitejšie?

Najdôležitejšie bolo dokázať, že Ján Havlík bol odsúdený z nenávisti voči viere, lat. odio fidei, bol mučený kvôli viere a že zomrel na následky mučenia. To bolo úlohou historickej komisie, ktorá mala na základe dokumentov zdôvodniť a dokázať materiálne a formálne mučeníctvo. Súčasťou tejto komisie bola aj lekárka, ktorá z bohatej lekárskej dokumentácie podala dôkazy o tom, že Ján Havlík skutočne zomiera na základe neľudského zaobchádzania vo väzniciach. Prebiehali aj vypočúvania svedkov. Veľmi cenné boli svedectvá očitých svedkov, ktorí sa mali vyjadriť k tej časti života, ktorú prežili s Božím služobníkom. V rámci procesu sa skúmali aj svätosť života, božské, kardinálne i vincentínske čnosti, odpoveď Božieho služobníka na nenávistné prejavy dozorcov, sudcov, teda či to bolo všetko v duchu kresťanskej viery a lásky aj k nepriateľom. Predmetom skúmania bol celý jeho život. A potom sa skúmala povesť mučeníctva a svätosti Božieho služobníka. Tie musia mať už vyššie spomínané charakteristiky: živá, spontánna a nepretržitá. Bez nej nemá zmysel začínať proces blahorečenia a dokazovať mučeníctvo alebo hrdinské čnosti Božieho služobníka.

V čom spočívala tzv. rímska fáza procesu blahorečenia?

Na Kongregácii pre kauzy svätých vo Vatikáne bola 27. februára 2018 odovzdaná dokumentácia ukončenej diecéznej fázy procesu blahorečenia. Na Kongregácii najprv manuálne preskúmali, že boli odovzdané dve identické kópie originálneho spisu a či sú usporiadané podľa požiadaviek procesu. 21. júna 2018 Kongregácia zaslala Misijnej spoločnosti list, že treba doplniť svedectvá aspoň piatich, najlepšie desiatich svedkov, ktorí by podali svedectvo o tom, aká je povesť svätosti a mučeníctva Božieho služobníka. Vypovedali dvanásti svedkovia rôznych vekových kategórií. Tento tzv. suplementárny proces bol ukončený 27. februára 2020 a kuriér zaniesol osobne spisy do Vatikánu. Diecézna fáza sa končí a definitívne sa začína rímska fáza vydaním dekrétu o validite procesu, teda že boli splnené všetky požiadavky zo strany Kongregácie a že spis je kompletný. Tento dekrét bol vydaný 26. júna 2020. 23. októbra bol menovaný relátor, ktorého úlohou bolo zostaviť zo spisov skúmania tzv. Positio super martirio, v ktorom mal dokázať, že Ján Havlík je mučeník. Tento spis dostali na posúdenie teológovia, ktorí vypracovali posudok. Ten dostali na posúdenie členovia zboru kardinálov, ktorí zasadali 5.decembra 2023. 14. decembra 2023 Svätý Otec František prijal na audiencii kardinála Marcela Semerara, prefekta Dikastéria pre kauzy svätých a schválil – okrem iných – aj dekrét o mučeníctve Jána Havlíka.

Čo bolo na procese najdôležitejšie?

Dôležitý bol prvý krok: začať samotný proces beatifikácie. My, členovia Misijnej spoločnosti, ľudovo nazývaní lazaristi, sme ho nezačali, my sme ho neiniciovali, nejavili sme záujem o beatifikáciu našich spolubratov, ale keďže Janko Havlík bol našim novicom, študentom, boli sme povzbudzovaní od jeho spolužiakov a spoluväzňov, aby sme začali proces beatifikácie. Oni nás upozorňovali, že máme veľký poklad, ktorý si nevšímame. Napríklad spoluväzeň Hieroným Mokrohajský spolu s Antonom Srholcom už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia napísali sto štyridsaťpäť stranový samizdat Oceľové srdcia, v ktorom nádherným spôsobom opisujú  hrdinský život a čnosti Jána Havlíka. Píšu o ňom ako o anjelovi vo väzení. Neskôr vydáva don Anton Srholec knihu Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov, kde ukazuje Jána Havlíka ako svetlo v tmách komunistických koncentračných táborov. Neskôr vychádzajú ďalšie publikácie: Svedectvo mladosti od Heleny Slávikovej, Zomrel po stojačky od tej istej autorky, básnická zbierka Anjel v cele od Jozefa Tomášika a neustále prichádzali podnety od spoluväzňov, zvlášť od doktora Vojtech Krištína, Antona Havlíka, pátra Ludovíta Remiša, od sestričiek, ktoré ho poznali, aby sme iniciovali beatifikačný proces. Dôležité boli všetky ďalšie kroky od vytvorenia komisie, cez vypočúvanie svedkov, ktorí ho poznali, skúmanie archívnych materiálov, lekárske dokumenty až po nevídanú popularitu medzi ľuďmi.

V čom tkvie veľkosť tohto budúceho nového blahoslaveného?

Od študentských čias sa Janko prejavoval ako hrdinská, čistá duša. Keď boli odsúdení spolu s vincentínskymi seminaristami aj laici, u ktorých bývali v Nitre naši novici a seminaristi, dva roky po maturite Janko na súde v Nitre prehlásil: „Slávny súd, prosím, aby ste laikom, ktorí sú kvôli nám odsúdení, odpustili a ich tresty dali nám seminaristom a mne najviac.“

Ďalšia jeho veľkosť spočívala v tom, že Ján nebol politický väzeň. Vo väzení bol pre náboženské záležitosti. Väzenie vnímal ako najideálnejšie pôsobisko pre evanjelizáciu medzi vyvrheľmi spoločnosti. Keď bola v roku 1960 všeobecná amnestia, prepustení boli mnohí politickí väzni, protikomunistickí bojovníci, Jankovi spolužiaci, ale on ostáva ešte dva roky vo väzení, ba dokonca má ešte druhý súd, ako „nenapraviteľný“, kvôli duchovným aktivitám medzi väzňami. Pritom po návrate z väzenia nikdy nehovoril zle o svojich mučiteľoch.

Čo očakávate od nového blahoslaveného?

Ján Havlík bol nespravodlivo uväznený ako mladý človek. Celý jeho život vo väzení je permanentným, nádherným, hrdinským, umeleckým i spirituálnym dielom. Preto môže byť inšpiráciou práve pre mladých. Zvlášť ľudí, ktorí sú frustrovaní z nenaplnených plánov môže stimulovať k novému pohľadu na utrpenie a nové šance, ktoré môžu objaviť a ktoré nikdy neokúsia tí, čo žijú vo vatičke, v skleníku a v zdanlivých úspechoch.

Čo to znamená pre Slovensko, pre Misijnú spoločnosť a pre celú Cirkev na Slovensku a vo svete?

Prečo sú otvorené a vystavované fašistické koncentračné tábory ako múzeá? Aby sme sa vyžívali v bolestiach iných? Určite preto, aby sme sa nechali poučiť, k akým zverstvám môže priviesť človeka totalitné ovládanie a manipulácia s ľuďmi. Čomu môže napokon človek privoliť, kam až môže klesnúť. A keďže v našich slovenských dejinách máme obdobia povojnových čias slobody, „totalitnej slobody“, keď sa u nás vykonávali činy skoro ako za vojny, ale nie voči cudzím nepriateľom, ale voči svojim najcennejším bratom a sestrám, môžeme tieto skutočnosti skrývať pod koberec?

Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950 a z 3. na 4.mája to sú poučné kapitoly z našich slovenských dejín. Ich cieľom bolo obsadiť kláštory, vysťahovať rehoľníkov, dať ich do pracovných koncentračných táborov a zmocniť sa ich majetku po vojne. V čase mieru boli čímsi brutálnym. Na Slovensku „Akcia K“ postihla viac ako tisíc rehoľníkov, šestnásť rehoľných rádov a zlikvidovala činnosť vo viac ako deväťdesiatich kláštoroch. Komunistický režim likvidáciou kláštorov zmaril všetky kultúrne, duchovné, výchovné, vzdelávacie, zdravotnícke, umelecké a sociálne aktivity rehoľných rádov, ktoré tu mali sto-, tristo- a  niektoré až osemstoročnú tradíciu a ďalších štyridsať rokov za ne nenašiel náhradu. Nevinne mučený, mladý, čistý človek Ján Havlík je jeden z mnohých nevinne trpiacich. Beatifikáciou sa stáva ich predstaviteľom,  reprezentantom a ich hlasom. Slovensko a celý svet v súčasných moderných totalitných útokoch na človeka potrebuje morálnu autoritu, posilu a inšpiráciu pri záchrane prirodzeného života, rodiny a pravej slobody. Jánov život sa na prvý pohľad zdá akoby nevydarený, nenaplnený, neuskutočnili sa jeho pôvodné misionárske plány. On ho však vnímal, ako jedinečný. V celom jeho pobyte vo väzniciach je neustále napojený na transcendentno, ani jeden deň neprežil naprázdno… Každý životný príbeh aj ten naoko nevydarený, prežitý s Kristom sa môže stať geniálnym životom.

Ako sa s ním môže verejnosť lepšie zoznámiť (cez web a podobne)?

O Jankovi je dostupných niekoľko už spomenutých publikácii, jedna z nich je dokonca aj vo forme audionahrávky na CD, takže sa dá ľahko vypočuť aj v aute cestou do práce. Dostupná je jedna publikácia v češtine a jedna v taliančine. Na príprave ďalších sa intenzívne pracuje. Už čoskoro vyjde románové spracovanie jeho života od dona Jozefa Luscoňa SDB, ktorý podobne spracoval život Titusa Zemana, Anky Kolesárovej či biskupa Jána Vojtaššáka. V archíve RTVS je k dispozícii rozhlasová hra z pera Petra Janků, ktorý podobne spracoval život Titusa Zemana a Anky Kolesárovej. No a pripravuje sa aj dokumentárny film, ktorý by mohli diváci vidieť už na jar 2024. Samozrejme tie základné info sa dajú zistiť aj na internete – stránka www.vincentini.sk, ale aj na pripravovanej novej stránke kde bude všetko aktuálne aj k samotnej slávnosti blahorečenia.

Vieme už povedať, kedy a kde bude slávnosť blahorečenia?

O mieste a termíne blahorečenia je ešte trocha predčasné hovoriť, aj keď isté indície tu už sú. Verejnosť bude o tejto udalosti informovaná v dostatočnom časovom predstihu. Už teraz sa tešíme na túto slávnosť a osobnú účasť všetkých, ktorých Jankov život oslovil.

ZDROJ: tkkbs

Vatikán 14. decembra (TK KBS) Slovensko bude mať nového blahoslaveného.

Svätý Otec František prijal na audiencii kardinála Marcela Semerana, prefekta Dikastéria pre kauzy svätých. Medzi ôsmimi dekrétmi, ktoré dnes schválil, bol aj dekrét o mučeníctve Jána Havlíka. Ide o bohoslovca Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý zomrel v roku 1965 ako 37-ročný na následky mučenia v komunistických väzniciach.

Ján Havlík tak bude blahorečený a stane sa tak ďalším svedkom z obdobia prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom, ktorého mučeníctvo Cirkev oficiálne uznala. Pápež František dnes na audiencii u prefekta Kongregácie schválil dekrét o mučeníctve Jána Havlíka CM in odium fidei, teda z nenávisti k viere.

Informovalo o tom Tlačové stredisko Svätej stolice.

Provinciál Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul: Najkrajší vianočný dar 

„S veľkou radosťou som dnes prijal správu o rozhodnutí Svätého Otca Františka zapísať do zoznamu blahoslavených aj nášho spolubrata, seminaristu Janka Havlíka. Zomrel pre svoju vieru a vernosť Cirkvi, ktoré nedokázali zlomiť ani krutosti väzenia, kde strávil 11 rokov svojho mladého života. Nikdy sa nestal kňazom, aj keď ním naozaj túžil byť, no napriek tomu bol skutočným misionárom, ktorý zapaľoval iných svojou hlbokou vierou, ale aj dobrotou a ľudským prístupom.

Pre celú duchovnú rodinu sv. Vincenta je toto rozhodnutie asi tým najkrajším a nielen vianočným darom, ktorým nám pápež mohol dať. Veľmi si to vážime a zo srdca ďakujeme,“ uviedol v reakcii provinciál Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul P. Tomáš Brezáni CM.

K reakcii bolo vydané AUDIO

Arcibiskup Zvolenský: Ďakujeme pápežovi Františkovi za tento veľký dar

„Dnešný deň 14. december 2023 je pre nás veľmi radostný, lebo dnes sme sa dozvedeli, že Svätý Otec František podpísal dekrét o mučeníctve Božieho služobníka Janka Havlíka,“ uviedol arcibiskup Zvolenský. Je to podľa jeho slov „veľká radosť pre vincentínsku rodinu, ale aj pre Bratislavskú arcidiecézu, z ktorej Janko Havlík pochádzal.“

Zdroj: Bratislavská arcidiecéza, Vladimír Krištín

„Ďakujeme pápežovi Františkovi za tento veľký dar a tešíme sa, že budúci rok budeme mať možnosť aj sláviť vonkajšiu slávnosť jeho blahorečenia,“ dodal arcibiskup Zvolenský, ktorý pred časom otvoril i uzatvoril diecézny proces blahorečenia Jána Havlíka.

K reakcii bolo vydané AUDIO 

Kto bol Ján Havlík?

Ján Havlík je rodákom z Vlčkovian neďaleko Skalice, ktoré sú dnes súčasťou obce Dubovce. Narodil sa 12. februára 1928 ako najstarší zo štyroch detí. Rodina bola veľmi chudobná. Jeho rodičia boli veriaci ľudia, ovplyvnila ho aj jeho teta Angela, ktorá bola vincentkou. Janko chodil osem kilometrov pešo do školy v Holíči.

V roku 1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Pri povstaní v auguste 1944 boli žiaci najprv premiestnení do Trnavy, potom odišli domov. Po skončení vojny sa Janko do Banskej Bystrice vrátil, aby štúdium dokončil. V máji 1949 zložil maturitu.

O rok neskôr, v máji 1950, bol Havlík spolu s ostatnými novicmi násilne odvezený z apoštolskej školy do „preškoľovacieho ústavu“ v obci Kostolná. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach, kde musel zostať do augusta 1950. Našiel si potom podnájom v Nitre a pri zamestnaní pokračoval v štúdiu teológie.

Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlík a jeho spolubývajúci boli zatknutí. Vo vyšetrovacej väzbe, kde bol podrobený mučeniu, zostal 15 mesiacov. Vo februári 1953 bol v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdený za vlastizradu na 10 rokov väzenia. Bol prevezený do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach.

Na konci leta 1958 bol obžalovaný druhýkrát kvôli misijnej službe spoluväzňom. Čakala ho vyšetrovacia väzba v Ruzyni, kde bol podrobený ťažkej psychickej tyranii, takzvanému „mučeniu v bielych rukavičkách“. Pri súdnom procese mu bol trest navýšený o ďalší rok. Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že musel byť prevezený do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch bol premiestnený do väzenskej nemocnice v Ilave.

V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i psychické stresy. Zomrel na Vianoce v roku 1965 vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania. Diecézna fáza procesu blahorečenia trvala necelých päť rokov. Uzavreli ju 24. februára 2018.

V októbri 2021 bolo ukončené „Positio super martyrio“ Božieho služobníka Jána Havlíka. Tzv. positio obsahuje materiál dôkazov, dokumentov a svedectiev o mučeníctve Božieho služobníka. Pripravené positio skúmali konzultori, teológovia Kongregácie pre kauzy svätých. Pápež František 14. decembra 2023 rozhodol, že uzná mučeníctvo Jána Havlíka (Zdroje životopisu: Vincentíni/Archív TK KBS)

Rozšírený životopis prináša Slovenská redakcia VaticanNews

(podľa stránky Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul)

Chronológiu procesu blahorečenia Jána Havlíka je možné nájsť TU. 

Chronológiu posledných blahorečení Slovákov na Slovensku a v Ríme je možné nájsť TU.

ZDROJ: tkkbs

„MILOSRDENSTVO“: SLOVO, KTORÉ MA NAJVIAC OSLOVUJE

Zvláštne a všeobecné spytovanie svedomia

Drahí členovia Hnutia Vincentskej rodiny!

Milosť a pokoj Ježiša Krista nech je vždy s nami!

Čoskoro sa otvoria brány Adventu a opäť nám bude ponúknutý čas milosti: čas pozrieť sa na seba, čas pozerať k nebu, dňom i nocou sa obracať k Ježišovi, ktorý nás bude inšpirovať nielen k príprave na Vianočné obdobie, ale aj na položenie nového, pevného základu pre náš duchovný dom. Nebude obmedzený len na určitú časť roka, ale pôjde o nepretržitú výstavbu tohto domu podľa toho, aký sen má Ježiš s každým z nás. Je zameraný na náš spoločný cieľ: dostať sa do Otcovho domu, poznať plnosť kráľovstva, tešiť sa              z večného života, byť s Ježišom a miliardami svätých, ktorí nás navždy očakávajú v nebi!

V jednom príbehu sa hovorí o kráľovi, ktorý rád čítal. Vo svojom zámku mal množstvo, niekoľko stoviek metrov dlhých knižníc, dopĺňaných novými knihami, ktoré si pre svoju mimoriadne zvedavú myseľ kupoval. Počas svojho života prečítal tisíce kníh.

Kráľ však zostarol a trpel nevyliečiteľnou chorobou. Lekári mu povedali: „Zostáva vám už len 6 mesiacov života“. Keďže kráľ mal veľmi rád knihy, nariadil asi sto člennej skupine ľudí, aby šli do jeho početných knižníc, prečítali tisíc kníh, ktoré ešte nečítal, a vybrali sto z nich, pretože dúfal, že si ich ešte bude môcť prečítať.

Po štyroch mesiacoch predložila skupina čítačov kráľovi zoznam sto kníh, vybraných      z pôvodnej tisícky. Kráľov zdravotný stav sa však medzičasom zhoršil a on si uvedomil, že za dva mesiace života, ktoré mu lekári ešte dávali, nebude schopný prečítať sto kníh.

Kráľ požiadal skupinu čítačov, aby zostavili nový zoznam a zo sto kníh vybrali iba desať. Tentokrát sa vrátili oveľa rýchlejšie. Po mesiaci vybrali desať kníh, ktoré priniesli kráľovi, no jeho zdravotný stav sa ešte viac zhoršil. Kráľ takmer stratil zrak a jeho schopnosť čítať bola značne obmedzená. Uvedomil si, že za ten čas, ktorý mu ešte zostáva, nestihne prečítať už ani desať kníh.

Kráľ stále dúfal, že si pred smrťou bude môcť prečítať aspoň jednu knihu. Požiadal teda skupinu čítačov, aby do dvoch týždňov vybrali iba jednu knihu. Skupina splnila svoju úlohu a o dva týždne sa vrátila ku kráľovi, ktorý už umieral.

Kráľ úplne oslepol, takmer ohluchol, bol zoslabnutý a denne spal veľa hodín. Občas však bola jeho myseľ jasná a bdelá. Mal dosť síl na to, aby požiadal skupinu o prečítanie tejto knihy za jeden deň a jej zhrnutie do jediného slova. Kráľ cítil, že to už bude posledný deň jeho života.

Skupine, ktorá celú noc spoločne čítala túto jednu knihu, sa podarilo vrátiť s jediným slovom z tisícky kníh, ktoré prečítali počas predchádzajúcich mesiacov. Na druhý deň ešte zavčas rána prišla skupina ku skonávajúcemu kráľovi, ktorý už len kde-tu precitol, a povedala mu: „Pane, počas týchto posledných mesiacov sme mali milosť prečítať množstvo kníh. Ako ste nás žiadali, dnes pred vami stojíme s jediným slovom, ktoré vyjadruje všetko to, čo bolo napísané v mnohých knihách, a tým slovom je: LÁSKA“.

Ak by sme sa pustili do čítania celého Nového zákona s konkrétnym cieľom – nájsť jediné slovo, ktorým by sme mohli vyjadriť jeho podstatný význam, obsah a posolstvo, väčšina z nás by pravdepodobne uviedla slovo “LÁSKA”. Niektorí by, samozrejme, mohli nájsť iné slovo, ktoré sa ich v určitej chvíli životnej púte dotklo ešte hlbšie ako slovo “LÁSKA”. Pokiaľ ide o mňa, keby som si dnes mal vybrať jedno slovo, ktoré zachytáva celý Nový zákon, bolo by to slovo “MILOSRDENSTVO”.

Od čias sv. Vincenta a na jeho odporúčanie zaraďuje Misijná spoločnosť a Spoločnosť dcér kresťanskej lásky denné praktizovanie zvláštneho a všeobecného spytovania svedomia medzi cvičenia, ktoré dynamizujú ich duchovný život. Zakladateľ misionárom pripomína, že      s pomocou Božej milosti tieto cvičenia podporujú sebapoznanie a stálu túžbu naprávať sa a zdokonaľovať, aby sa vykorenili chyby a zakorenili čnosti (Porov. Všeobecné pravidlá X, 9; Štatút 19).

Zvláštne spytovanie svedomia sa obvykle koná okolo poludnia alebo pred obedom. Pod láskavým Božím pohľadom si osoba v krátkosti zopakuje predsavzatie              z ranného rozjímania, aby posilnila túžbu a odhodlanie uskutočniť ho a prosí o milosť potrebnú na jeho splnenie. Sv. Vincent v príhovore k dcéram kresťanskej lásky vysvetľuje význam tohto cvičenia: „Dcéry moje, buďte  verné aj v spytovaní svedomia pred obedom. Viete, že sa má vzťahovať na predsavzatie z ranného rozjímania. Poďakujte Bohu, ak ste ho    z jeho milosti uskutočnili, alebo ho proste o odpustenie, ak ste ho z nedbanlivosti nesplnili“ (Coste IX, 43; Konferencia 6, „Vysvetľovanie pravidiel“, 16. augusta 1641).

Večer pred spaním si má každý v hlbokom vnútornom i vonkajšom tichu vykonať všeobecné spytovanie svedomia, v perspektíve zhodnotenia života, v prvom rade preto, aby poďakoval Pánovi za prijaté dobrodenia, a tiež aby prosil o odpustenie, pripravil sa na obrátenie, vytrval v dobrom a vyhol sa všetkému, čo mu odporuje. Takto zaspávame s dobrou myšlienkou a srdcom v Bohu. „Mlčanie budete zachovávať od večerného spytovania svedomia do rozjímania nasledujúceho rána, aby toto vonkajšie stíšenie uľahčilo rozhovor vášho srdca s Bohom. Zachovajte ho predovšetkým večer tesne pred spaním, kedy si urobíte krátku poklonu a prijmete Božie požehnanie“ (Coste IX, 7; Konferencia 1, „Vysvetľovanie pravidiel“, 31. júla 1634).

Svätý Vincent de Paul – „mystik lásky“ – nás všetkých členov Hnutia Vincentskej rodiny zjavne povzbudzuje, aby sme každý deň využívali úžasné prostriedky, akými sú zvláštne a všeobecné spytovanie svedomia, a to v túžbe po obrátení, čo nás vedie k svätosti.

Výraz „spytovanie svedomia“ môže vyvolať negatívnu reakciu, ako niečo, čo už nemá žiaden význam, alebo čomu sa radšej vyhnem, než by som sa mal konfrontovať s tým, v čom ma Ježiš vyzýva k náprave. Ak ho pokladáme za chvíľu, kedy nás Ježiš ako prísny sudca bude uvádzať do rozpakov pri poukazovaní na naše slabosti, hriechy, zlyhania, a to dvakrát za deň a deň čo deň, niet divu, že hľadáme spôsob, ako sa tomu vyhnúť.

V skutočnosti je to naopak. Ježiš túži mať príležitosť, aby nám v týchto dvoch momentoch dňa, kedy sa v tichu zastavíme, mohol prejaviť svoju lásku a milosrdenstvo. Toto sú chvíle, kedy sa môžeme vrátiť ku každodennému čítaniu Svätého písma, najmä Nového zákona, a nájsť jedno slovo, ktoré pre nás zhrnie celé posolstvo Nového zákona, či už je to “LÁSKA”, “MILOSRDENSTVO”, alebo iné slovo, ktoré sa nás hlboko dotýka. V takejto perspektíve sa môžeme nesmierne radovať z týchto príležitostí, ktoré oživujú v našom srdci túžbu meniť sa, obrátiť sa, usilovať sa o svätosť.

Každá kongregácia, laické združenie a jednotlivec patriaci do Hnutia Vincentskej rodiny môže mať svoje osobitné duchovné tradície. Chcel by som vyzvať kongregácie, ktoré od svojho vzniku praktizovali zvláštne a všeobecné spytovanie svedomia a ktorých členovia na svojej duchovnej ceste z nejakého dôvodu od tejto praxe úplne upustili, aby oživili a obnovili tento dar vo svojich komunitách a v živote každého svojho člena. Ďakujem kongregáciám, ktoré denne zostali verné týmto dvom chvíľam milosti, za ich svedectvo a príklad.

Rovnako ďakujem za príklad a svedectvo každému laikovi – či už je alebo nie je členom nejakého združenia –, ktorý počas dňa využíva tieto dve chvíľky ticha s Ježišom. Členov kongregácií alebo laikov, ktorí to doteraz vo svojom živote modlitby nepraktizovali, pozývam, aby začali praktizovať tieto dva každodenné momenty stretania sa s Ježišom.

Stojíme pred Ježišom, ktorý je “LÁSKA” a “MILOSRDENSTVO”.

Advent nám dáva príležitosť posilniť základy nášho života oživením týchto dvoch každodenných chvíľ milosti, alebo ich od tohto Adventu začať praktizovať ako cestu, na ktorej môžeme jasnejšie vidieť Ježišovu tvár „tu a teraz“ a v jej plnosti naveky!

Váš brat vo svätom Vincentovi

Tomaž Mavrič, CM

Generálny predstavený