Dnes slávia ďalšie naše spolusestry 25. jubileum svojho zasväteného života. My máme znova príležitosť, aj tentokrát sa za ne modliť, ďakovať za ich život, obetu služby… Nech Pán naplní ich srdcia svojím Duchom, aby pravdivo nasledovali Ježiša vo všetkom čo im ponúkne na ich ceste za Ním. Pri tejto príležitosti sme im položili niekoľko otázok.
1.Prečo si sa rozhodla pre povolanie zasvätenej ženy práve v službe chudobným?
(MV) Na túto otázku hľadám odpoveď vo svojom srdci každý deň pred svätostánkom, pri každej výzve, každý rok pri renovácii sľubov, v komunite, na ceste, medzi tými, ktorých mi Pán zveruje do starostlivosti. A tiež sa pýtam každý deň Pôvodcu tejto myšlienky, ako to teda so mnou myslel. Pokúsim sa odpovedať, ale bude to nedokonalé. V našej kuchyni v domácnosti, kde som vyrastala, bol na prvom mieste obrázok Božského srdca, pri ktorom bola vždy živá popínavá zeleň, to sa mi ako dieťaťu veľmi páčilo. Na druhom mieste tam bol čiernobiely nenápadný obrázok sv. Vincenta a sv. Lujzy. Ako keby sa pozerali na všetko, čo sa u nás doma dialo a boli tam s nami. Teda nebolo to zjavenie, aké mala sv. Katarína, ale prítomnosť svätých, ktorí, keď sa pozriem v retrospektíve, naozaj v našej rodine svojím spôsobom zasahovali do diania, formovali nás, ochraňovali a viedli nás k Láske. Myslím, že toto dobrodružstvo sa vtedy začalo a pokračuje ďalej až dodnes.
Ďalším „zjavením“ boli sestry vincentky, s ktorými som sa stretla osobne a ktoré sa už v mojom detstve tak hlboko dotkli môjho života, že som si povedala, toto chcem. A čo to bolo, čo sa ma takto dotklo? Jednoduchá prítomnosť, láskavosť, a to, že tá sestra ma vnímala, že ma videla. Bola prítomná, i keď stovky kilometrov od nás vzdialená, a s nami spojená, zrejme modlitbou a obetou. Nikdy na tie sestry nezabudnem. Tiež chcem, tak ako ony, byť prítomná v jednoduchosti, vnímať, vidieť, aby ten druhý to cítil, aby vedel a pochopil, že nie je neviditeľný, že je vzácny.
(MS) Ja som sa nerozhodla prvá. To Božie volanie bolo tak silné a neodbytné, že ma premohlo. Nedalo sa neísť za ním. I keď mnohým to bolo jasné dosť dlho. Keď sa teraz pozerám späť, vidím, že Boh si ma povolal od Večnosti. A prečo práve v službe chudobným ? On to vymyslel, ja som mala iné plány a záujmy. I keď, vždy som inklinovala k slabým, chudobným, chorým, postihnutým.
(GG) Oslovil ma život a služba sestier Vincentiek v Martinskej nemocnici, ich práca s mládežou (ZMM), ale vo veľkej miere aj dve knihy od Wilhelma Hünermanna: Na ostrov smrti (život P. Damiána José de Veuster) a Svätý Vincent de Paul, misionár lásky. A misie ma vždy ťahali a aj ťahajú. Nech už sú v akomkoľvek rozmere 😊.
(VM) Bůh povolává a dává do srdce touhu patřit Bohu. Ráda jsem se modlila a chtěla jsem být co nejblíže Bohu.
2. Za čo si najviac vďačná za prežitých 25 rokov v povolaní?
(MV) Vďačnosť je namieste. Veď to nie 25 rokov, ale od môjho narodenia sa Pán o mňa stará a dáva mi do cesty situácie a ľudí, v ktorých mi prejavuje svoju lásku a vedie ma, pravda, ak sa dám. Čím ďalej, tým viac poznávam, že Pán chce naše šťastie a že pre nás vybral život, v ktorom sa to stáva realitou. Chce to odo mňa len prijať a súhlasiť. A viem, že je so mnou nekonečne trpezlivý.
(MS) Že Boh je vytrvalý a milosrdný. Vďačná som za všetky miesta a služby, za predstavených, formátorky, spolusestry, kňazov, chudobných. Za všetky kríže a choroby, ktorými si ma Boh priťahuje bližšie k sebe.
(GG) Za možnosť vidieť a zažiť príkladný život starších sestier, ktoré nás už vo veľkej miere predišli do večnosti a za mnohé „vzory“ života s Ježišom, ktoré som na tejto ceste mohla stretnúť. Veľmi ďakujem aj za 18 rokov „misijnej činnosti“ na území Českej republiky. Za prácu s mládežou (v ZMM i v rámci diecéze, kde som pôsobila), za prácu so zahraničnými študentami atď. Myslím, že by som dokázala vytvoriť veľmi dlhý zoznam 😊.
3. Aké pomenovanie by si dala Bohu na základe svojich životných skúseností?
(MV) Moje meno pre Boha je najčastejšie Môj Ocko v nebi.
(MS) Milosrdná Láska
(GG) Pán sa stará.
(VM) Bůh, který provází a zachraňuje.
4. Akým spôsobom “dobíjaš” svoje baterky?
(MV) Moje duchovné „baterky“ si dobíjam v samote a v komunite pred svätostánkom a tie ľudské – mne pomáha, keď môžem s partiou zaspievať, zahrať na gitare alebo husliach pre Pána. To ma nabíja, vyjadrujem tak, čo cítim, ak ma niečo bolí, vtedy prestane, keď to neviem slovami, tak to poviem piesňou. Tak keď ma potrebujú, je to zároveň aj službou v mládežníckom, školskom aj farskom zbore detí. A to ma nesmierne teší.
(MS) V kaplnke v tichu s Pánom. Na posteli, keď telo bolí. Čokoládou.
(GG) To je rôzne. Pobytom v prírode, a nemusí to byť vždy vysokohorská turistika, pretože i prechádzkou či 50 km na bicykli môžem chváliť Pána a relaxovať. A kto ma aspoň trochu pozná vie, že už tak neodmysliteľne ku mne patria knihy, cudzie jazyky, hudba, plátno a štetec. Vtedy si asi najviac odpočiniem, lebo v týchto chvíľach nachádzam Boha i životné B12. A v neposlednej rade je to i práca s mládežou, mimo zamestnania, ktoré mám. Mladí vždy dokážu prekvapiť a „dobiť“ baterky.
(VM) Nejlépe si odpočinu v kapli.