Posts by -bs-

Ve dnech 6.-10. července 2020 se ve Staré Boleslavi konal příměstský tábor, kterého se účastnilo 16 dětí a 6 animátorů. Téma tábora byla „Dary Ducha Svatého“ – každý den jsme začínaly hledáním indicií, které nám měli napovědět, který z darů bude pro nás tenhle den aktuální. Otec Janko Jakubovič měl pro nás každý den připravené slovo ohledně daného daru, poté jsme měli práci ve skupinách a mši svatou v bazilice Nanebevzetí Panny Marie ve Staré Boleslavi, kde je uložené Palladium země české. Odpoledne nás čekali různé hry a soutěže. Zahráli jsme si samozřejmě i fotbal a jiné hry s míčem. Jedno odpoledne jsme využili i lanový park ve Staré Boleslavi.Večer jsme se všichni rozešli do svých domovů, abychom si mohli odpočinout a s novou sílou a elánem se mohli ráno znovu setkat.Díky patří především Bohu a pak našim dobrodincům, kteří nás podpořili zejména různými dobrotami a ovocím.Těšíme se na setkání o rok.

Už dva roky v Starej Boleslavi v Centre pomoci rodinám sv. Lujzy sa venujeme službe sociálne slabým rodinám, matkám samoživiteľkám, osamelým seniorom. Každý štvrtok sme k dispozícii núdznym, ktorí túto pomoc potrebujú i darcom, ktorí nám potrebné veci darujú: oblečenie, obuv, hračky, školské pomôcky a rôzne domáce potreby. Pre pandémiu COVID 19 sa nekonala plánovaná Celonárodná potravinová zbierka, čo vyústilo do nedostatku potravín pre núdznych. V tomto čase nám Božia prozreteľnosť poslala do cesty pána Enca z Brandýsa nad Labem, ktorý je predstaveným Mezinárodního řádu Křížovníků s červeným srdcem, společenstvím svatého Cyriaka. Pán Enc sa nám rozhodol pomôcť a v mesiaci júni usporiadal finančnú zbierku medzi členmi rádu a z nej obstaral potraviny a drogériu, ktoré osobne priviezol do Centra sv. Lujzy. Ďakujeme ti, dobrotivý Bože za tvoju starostlivosť o chudobných i za to, že môžeme byť pri tejto službe nápomocné.

Dňa 25.6.2020 sa v komunite sestier v Rožňave konalo požehnanie Kaplnky sv. Vincenta, ktoré udelil o. biskup Stanislav Stolárik. Zdôraznil, že doteraz bol Pán Ježiš u sestier na priváte ,ale odteraz má u nich trvalý pobyt. Poďakoval sestrám za ich službu v jeho diecéze a vyjadril nádej ku ďalšej spolupráci. Po sv.omši bolo pripravené malé agapé, ktoré prebehlo v srdečnej atmosfére. Okrem sestier vincentiek z Rožňavy, Košíc a Nitry prišli na toto slávenie aj sestry sv. Kríža, vikár Rožňavskej diecézy, tajomník o.biskupa a seminaristi. Nech Pán žehná službu sestier v tomto meste!

Situácia so šírením Covid 19 nás zo dňa na deň postavila do situácie, ktorú sme dosiaľ nepoznali. Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme sa adaptovali na nové podmienky. Zároveň mi  nástojčivo prichádzala na um otázka: „Aká je naša – moja úloha v tejto situácii? Čo by robil sv. Vincent? Ešte stále mi zneli v ušiach slová z domácich zhromaždení „Efetta…“ – otvorte sa. Všetky opatrenia však akoby išli proti týmto myšlienkam. Ostaňte doma, chráňte sa, lebo tým ochránite iných…

Vyhliadky na návrat do školy boli slabé a tak stále viac mi prichádzali na myseľ myšlienky – dať sa k dispozícii pre dobrovoľnícku činnosť. Začala som si vyhľadávať možnosti na internete. V Bardejove hľadali dobrovoľníkov na vstupný filter pred nemocnicou. Kým som však podnikla nejaké kroky – dozvedela som sa o výzve Ministerstva vnútra pre rehoľníkov – ísť vypomáhať k repatriantom. Uvedomila som si, že toto prostredie je veľmi rizikové. V modlitbe pred Pánom som hodnotila pre a proti. Zdravotný stav, realitu komunity, zároveň som si uvedomovala, že sv. Vincent nikdy neváhal posielať sestry do prvej línie, na miesta, ktoré boli pre vtedajšiu spoločnosť neobvyklé (bojiská, galejníci, nájdené deti…). Uvedomila som si, že je to miesto, o ktoré sa asi ľudia nebudú biť. A z toho pohľadu to bolo naozaj miesto pre Vincentskú charizmu.

Po dohode s komunitou som sa dala k dispozícii krízovému štábu v Bratislave a hoci to na začiatku vyzeralo tak, že miesto pôsobenia bude Stará Ľubovňa alebo Svidník, nakoniec som bola pridelená na Hotelovú akadémiu priamo v Bardejove. Trikrát denne bolo potrebné vydať stravu,  resp. vyniesť smeti, alebo zistiť nejaké informácie. Vedenie školy so zaangažovanými zamestnancami sa usilovali vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre ubytovaných. Sprostredkovali klientom kontakt na ochotného taxikára, ktorý im vybavoval nákupy. Okrem zabezpečenia stravy sme im zalievali a niektorým aj dávali kávu a čaj.

Iste, bolo to pre nich ťažké, mnohí si prešli svoju „kalváriu“ pri príchode na Slovensko. Bolo tu viacero Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko pracovať, ale aj takí, ktorí mali namierené do iných krajín (napr. Belgicka) a prekročením hraníc sa automaticky dostali do karantény. Napriek negatívnemu testu, boli povinní absolvovať celú dvojtýždňovú karanténu na Slovensku. Hoci boli sklamaní, keď som im oznamovala túto nepríjemnú správu, pokoj, s ktorým ju prijali som u nich naozaj obdivovala… v modlitbe na nich naďalej myslím. Kto vie, čo všetko ešte museli absolvovať prechodom cez ďalšie štátne hranice a či už vôbec dorazili do cieľa.

Izolácia, problém so závislosťou, strach z infikovania v zariadení, neistota z výsledkov testov, nefungujúce telefóny, vzdialenosť od rodiny cez celú republiku… to sú len niektoré z problémov, ktoré doliehali na ľudí, ktorí boli nútení pre spoločné dobro stráviť 5-6 dní v repatriačných zariadeniach. Všetci klienti, ktorým som slúžila boli negatívni. Na záver som sa dala aj ja otestovať, aby som mala istotu pri návrate do komunity aj pri nástupe do zamestnania.

Bol to pre mňa požehnaný čas. Aj ja som bola vo väčšej izolácii (bývala som mimo komunity) hoci sa nedala porovnať s tou, ktorú prežívali repatrianti. Ale to očakávanie výsledku testu mi dalo aspoň trochu zakúsiť istý druh napätia a neistoty a tým aj solidarity s tými, ktorým som slúžila.

sestra Damiána dkl

Rada by som sa podelila o moju milú skúsenosť, ktorú som mala počas obdobia, kedy sa celý svet akoby spomalil, zmenil svoj rytmus, no stále tu bolo rovnako milujúce srdce nebeského Otca.

On je Bohom prekvapení. A ako všetci rodičia radi pripravujú malé prekvapenia svojim deťom nielen vtedy, keď majú sviatok, aby ich potešili a prejavili im svoju náklonnosť, tak to robí aj nebeský Otecko voči nám, napr. formou nečakaných pozvaní. O jednom takomto nečakanom pozvaní hovoria aj nasledujúce riadky…

Počas Veľkého týždňa, v čase vrcholenia pôstu, sme si v našej komunite čítali správy, ktoré prišli z nášho provinciálneho domu v Nitre. Jedna zo správ bola aj výzva ministerstva vnútra. Obracala sa na rehoľníkov s prosbou o pomoc v karanténnych centrách z dôvodu ubúdania dobrovoľníkov. Prečítanie tejto správy sa ma dotklo. Moja myseľ a srdce sa nedali odtrhnúť od tejto myšlienky. Tá čoraz viac rezonovala počas celej modlitby sv. ruženca, ktorý sme sa denne v komunite modlievali  o 20 hod. v spojení s celým Slovenskom. Prichádzali mi na um slová sv. Vincenta, ktoré povedal prvým sestrám, keď v 17. stor. vznikala naša malá Spoločnosť dcér kresťanskej lásky: „Je potrebné, aby ste boli pripravené slúžiť chudobným všade, kam vás pošlú: na bojisku, ako ste to urobili, keď vás tam zavolali, úbohým väzňom,  a vôbec všade, kde budete môcť poslúžiť chudobným.“ Ešte v ten istý večer som poprosila moje spolusestry o dovolenie slúžiť v karanténnom centre, odoslala som mail na ministerstvo a čakala, čo sa bude diať. Potešil ma aj súhlas našej p. riaditeľky, ktorá túto moju túžbu poslúžiť videla aj ako prostriedok vyjadrenia mojej viery.

O pár dní som už putovala na stredné Slovensko, do krásneho prostredia Vysokých Tatier. Srdce mi poskočilo od radosti, aké krásne miesto mi Božia Prozreteľnosť pripravila. V karanténnom centre ma na moje prekvapenie uvítali rehoľné sestry. Slúžili tu už niekoľko dní. Ukázali mi ochranné pomôcky, ktoré som mala používať, spôsob ich dezinfekcie a zadelili ma do služby. Mojou úlohou bolo každé ráno, na obed a večer vydávať s ďalšími tromi dobrovoľníkmi stravu pred dvere repatriantov /tj. ľudí ubytovaných v centre/ a vynášanie odpadkov. Mohli byť ubytovaní sami, po dvoch alebo troch. Dôležité zo strany repatriantov bolo, aby si jedlo zobrali 1 min. po zaklopaní na dvere s rúškom na tvári z dôvodu ochrany, nás, ktorí sme im pomáhali. V tomto centre bolo ubytovaných asi 120 ľudí. Okrem rehoľných sestier tu slúžili aj dobrovoľníci, ktorí si zobrali týždeň dovolenky, alebo tí, ktorí boli poslaní svojim zamestnávateľom na výpomoc.

Krásne bolo, keď sme si s repatriantami navzájom kývali v čase ich pobytu na balkónoch a my, dobrovoľníci, sme sa večer vonku prechádzali a prosili v modlitbe za nich a za celý svet.

Po  5 – 6 dňoch prebiehalo testovanie, ktoré robili profesionálni požiarnici. Tešili sme sa, že všetky výsledky boli dobré, repatrianti mohli odísť do domácej karantény a zariadenie sa  zatvorilo na dezinfekciu. Vzhľadom na to, že sa nevedelo, či sa zariadenie čoskoro otvorí, moje ďalšie kroky putovali ďalej na východ Slovenska, do ďalšieho, už väčšieho karanténneho zariadenia vsadeného do krásneho lesného prostredia v okrese Stará Ľubovňa.

Po príchode som bola prekvapená mladými ľuďmi, ktorí tam obetavo slúžili deň a noc. Moja služba v tomto centre bola rozmanitejšia. Repatrianti si cez recepciu mali možnosť objednať na izbu sladkosti, kávu, … Veľmi ma to prekvapilo. Pochopila som, že táto ústretovosť je im ponúknutá z dôvodu väčšej psychickej pohody. Mnohí oddelenie od rodiny, domova, nebezpečie nákazy, či prispôsobenie sa  znášali psychicky ťažko. Do karanténneho centra ľudia prichádzali často v nočných hodinách. Zvuk koliesok na kufri, ktorý sa ozýval aj do mojej izby, prezrádzal nový príjem. Cesta do zariadenia pre mnohých nebola ľahká. Po prechode štátnej hranice čakali aj dlhé hodiny, kým sa dostali autobusom do prideleného zariadenia. Pri ich odchode bolo krásne pozorovať, ako si navzájom vymieňajú kontakty. Dovtedy ich jedinou možnosťou komunikácie bola „balkónová sociálna sieť.“ Mojimi spolupracovníkmi boli študenti – čerství maturanti, vysokoškoláci, dobrovoľní hasiči a mladí z Asociácie samaritánov. Všetkých nás spájala ochota slúžiť a radosť zo služby. 

Som vďačná Bohu za náročnú, no veľmi obohacujúcu skúsenosť, ktorá ma viedla k hlbšiemu uvedomeniu si, že vyjsť zo svojho bezpečia a darovať seba druhému je cestou radosti, cestou Ježiša.

s. Faustína

zdroj: vincent-levice.sk

Tohtoročná slávnosť sv. Lujzy de Marillac v provinciálnom dome DKL v Nitre bola výnimočná nie len tým, že sme si pripomenuli 100 rokov od jej blahorečenia, ale aj tým, že postulantka Simonka Trecaková sa stala novou členkou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Po období kandidatúry a postulátu, počas ktorých spoznávala život dcér kresťanskej lásky a rozlišovala svoje povolanie, si dnes obliekla ich rúcho a vykročila na cestu života obetovaného Kristovi v službe chudobným.

Po slávnostnom a zároveň jednoduchom obrade prijatia do Spoločnosti, ktorý sa konal v kaplnke Provinciálneho domu v Nitre, nasledovala svätá omša, ktorú celebroval p.Jozef Garaj, CM provinciálny direktor sestier.

Sestry Slovenskej provincie sa tomu tešia a s vďačnosťou sprevádzajú sestru Simonu svojimi modlitbami aj v tejto etape formácie. Čas seminára je privilegovaným obdobím formácie, je etapou vnútorného prehlbovania, osvojovania si ducha povolania dcéry kresťanskej lásky a života v sesterskom spoločenstve.

Komunity v Nižnom Tagile a v Omsku počas pandémie Covid – 19 odpovedajú na momentálne potreby. Sestry dali k dispozícii auto a vozia lekárov na návštevu chorých, pretože sanitky nestačia. Pomáhajú v sociálnom hoteli chorým bezdomovcom pri základnej hygiene, ošetrovaním, potravinami. Rozvážajú potraviny do rodín v sociálnej núdzi, rozdávajú teplé jedlo, ošatenie, robia zakladné preväzy bezdomovcom.

pozri tu

Takto vyzerá rozdávanie  potravinových balíčkov bezdomovcom v Košiciach. Sú bezdomovci disciplinovaní? Nosia rúška? Čo obsahujú potravinové balíčky? Pozrite si ako prebieha výdaj jedla ľuďom bez domova v týchto ťažkých časoch.

pozri tu

Keďže Pán si k sebe povolal našu generálnu matku sestru Kathleen APPLER, jej úrad do najbližšieho generálneho zhromaždenia preberá generálna asistentka sestra Françoise PETIT. Po konzultácii členiek generálnej rady, bola menovaná sestra Iliana de la Caridad SUAREZ PEREZ za generálnu asistentku Spoločnosti DKL spomedzi členiek súčasnej rady. Veľkodušne prijala túto úloh, preto ju sprevádzajme svojou sesterskou modlitbou.

Tri dni pred vstupom do Veľkonočného trojdnia môžu byť sestry košických komunít účastné videokonferencií o štyroch Piesňach o Pánovom služobníkovi. Z iniciatívy Mons. prof. o.Gabriela Ragana  – pedagóga TF KU nás  v polhodinových vstupoch každý deň jednou Piesňou prevedie o.Jozef Kohut – prefekt kňazského seminára sv.Karola Boromejského v Košiciach.Vo svojom prvom zamyslení nám poodhalil kto Pánovým služobníkom skutočne je, čo ho charakterizuje a aká je jeho úloha. Kladie aj otázku kto sa k nemu prihovára? Cez tieto podnety nás privádza k tomu, ako sa máme aj my samé každodenne formovať Božím Slovom a príkladom Pánovho služobníka.V druhej Piesni o Pánovom služobníkovi nás nasmeroval vnímať, okrem iného, svedectvo Pánovho služobníka o jeho povolaní, ako svedectvo o Božom konaní v jeho živote. To isté sa totiž deje aj v našich životoch. Viac ako o sebe môžeme svedčiť o tom, ako On sám koná v nás. Nanovo nám poukázal na to, že meno Pánovho služobníka je skryté, je iba v Božej mysli. No v dnešnej piesni bolo toto meno odhalené. Na záver nás uistil v tom, že my sme tí, ktorým zasvietilo Svetlo a preto sa máme o to viac snažiť žiť týmto Svetlom autenticitu nášho povolania. V úvahe nad treťou Piesňou o Pánovom služobníkovi nám o. Jozef zdôraznil, že Pánov služobník v tejto Piesni hovorí priamo, je poodhalené jeho zmýšľanie, jeho city. Podčiarkol tiež všimnúť si, že „jazyk učeníka“, ktorý dostal k posilneniu unaveného, k ohlasovaniu Pána, Hospodina má byť i pre nás prostriedkom k tomu, aby sme sa zžili so Slovom. Potom sila Slova môže pôsobiť v nás a cez nás ďalej. Vyzdvihol aj dôležitosť „každoranného“ nie jednorázového kontaktu s Pánom, ktorý máme rozvíjať v každodennom „kurze“ učeníka, ktorý v spojení so skúsenosťou bolesti a utrpenia bude aj náš život robiť vždy o kúsok zrelším. Štvrtou Piesňou o Pánovom služobníkovi bolo dokončené „vyskladanie mozaiky“ o Pánovom služobníkovi. Naša pozornosť bola nasmerovaná na skutočnosť, že v nej môžeme vnímať prítomnosť Pánovho služobníka aj keď nebudeme počuť jeho hlas. Je v nej odkryté, že je mužom bolesti, ktorý dôverne ba až intímne hlboko pozná slabosť, má skúsenosť s bolesťou. Fakt, že spomínaná bolesť je nesená za nás, za mňa – zástupne – chce spôsobiť aj vo mne obrátenie, zmenu zmýšľania. Nech skrze toto uzdravovanie prijmeme pozvanie aj my vykročiť na cestu sebaobetovania.