V nedeľu 27. septembra, na sviatok nášho svätého Zakladateľa, Vincenta de Paul, bola v meste Rožňave otvorená nová komunita.
Na slávnostnú svätú omšu, ktorú slúžil dp. Roman Haško z Košíc, prišli i naše tri spolusestry z košickej komunity, ku ktorej doteraz patril tento pridružený dom, a spestrili bohoslužbu spevom a hudbou. O. Roman nás vo svojej homílii povzbudil tromi bodmi – ako to robieval sv. Vincent, a to: vernosťou v modlitbe, láskou k chudobným a pozornosťou k spoločenstvu.
Po sv. omši nám sestra vizitátorka, sr. Damiána, prečítala dekrét zriadenia komunity a pripomenula začiatky tohto nového diela v prospech tých najnúdznejších v tomto kraji. Pri sviatočne prestretom stole sme sa občerstvili na tele, ale i na duchu veselými spomienkami.
Jedna sestra pracuje v Katolíckej základnej škole sv. Jána Nepomuckého ako katechétka a dve sestry pracujú v Diecéznej charite Rožňava v službe ľuďom bez domova. Sestry sa venujú aj iným núdznym v meste a v okolí, zvlášť rómskym deťom. Vyprosujme Božie požehnanie pre život a službu našich sestier na tomto novom pôsobisku.
Slávnosť sv.Vincenta v Košiciach bola tohto roku obohatená o posvätenie krížovej cesty v interiéri i exteriéri nášho domu. Po svätej omši, ktorú celebroval nový p.dekan Alan Tomáš, posvätil najprv krížovú cestu v kaplnke a po nej sme vyšli do skromného „prírodného“ areálu nášho domu uprostred bytoviek a domov, kde sa táto krížová cesta nachádza. Na jar tohto roku, keď sa u nás konali duchovné cvičenia a následne v spojitosti s opatreniami pandémie Covid 19, sme zistili, že potrebujeme využiť aj tento priestor k modlitbe. Hľadali sme, kto by nám s realizáciou krížovej cesty pomohol. Vytýčili sme miesta, kde sa budú jednotlivé zastavenia nachádzať a s Božou pomocou i pomocou dobrých ľudí sa toto dielo uskutočnilo. Myšlienka zhotoviť krížovú cestu na tak malom kúsku zelene bola inšpirovaná túžbou putovať na Kalváriu a pri jednotlivých zastaveniach rozjímať nad Ježišovým utrpením a jeho láskou k nám. Skladať pri jeho nohách svoje starosti i starosti tých, za ktorých sa modlíme, ktorým slúžime a vyprosujeme milosti pre ich život.
Prvé sestry prišli do Nižného Tagiľa 20. apríla 2000, preto sme oslavu jubilea 20 rokov služby sestier v Rusku plánovali uskutočniť v máji 2020. Ale ako všetci vieme COVID – 19 priniesol zmeny. A tak aj naše plány sme upravili tak, že oslavu príchodu sestier do Ruska sme presunuli na dni okolo sviatku sv. Vincenta. Hostia zo zahraničia ani z iných miest prísť nemohli. Ale sviatok pre tých a spolu s tými, ktorí sú nám drahí sa mohol začať! Nazvali sme ho „ Maratón Milosrdnej lásky“. Oslávili sme ho s tými, pre ktorých sme tu a ktorým slúžime. V pondelok ráno 21.septembra prišli sestry z Omska a spolu sme sa vydali na druhý koniec mesta, kde nás čakali obyvatelia domu,v ktorom je chránení každý, kto je v ťažkej životnej situácii. A tam sme sa stretli aj s obyvateľmi Sociálneho hostela „Zákon a poriadok“ pre chorých bezdomovcov, s ktorým spolupracujeme 5 rokov a pravidelne pomáhame našou ženskou, materskou rukou a starostlivosťou. Pomohli sme im s hygienou a pripravili ich na zajtrajšie slávenie. Zakaždým sa znova presviedčame, že nielen my sa dávame, ale tiež veľa dostávame. A v utorok 22. septembra sme spolu s nimi zdieľali naše najvnútornejšie dary viery, povolania a modlitby. Pripravili sme pre nich prezentáciu o úprimnosti v modlitbe. Súťaže a malé sladkosti pripravené deťmi z detského klubu, ovocie a ovocné nápoje spestrili našu slávnosť. Celým dňom sa niesla príjemná, oduševnená atmosféra, ktorá bola vyjadrená úsmevmi a piesňami so sprievodom na akordeóne…
V stredu 23. septembra Maratón milosrdenstva pokračoval! Ranné stretnutie v miestnom tuberkulóznom dispenzári bolo nezvyčajné. Chorí, ktorým pomáhame, sa potešili taškám sv.Vincenta, ktoré boli plné potravín. Rozprávali sme im o sv.Vincentovi a o dare povolania. Naša ďalšia zastávka bola v osade Sukholozhsky v špeciálnom hosteli, pre chorých na TBC. Srdečná atmosféra, komunikácia a sledovanie filmu posilnili nielen náš vzťah, ale aj vzťah s naším Stvoriteľom. Lahodné koláče so zemiakmi a kapustou pripravili matky z centra rozvoja rodinny „Nazaret“. So slzami v očiach nám poďakovali za pozornosť a čas strávený spolu s nimi.
“Rodinná párty” v Centre rozvoja rodiny „Nazaret“ sa tiež vydarila! Večer bol plný smiechu, hier a radosti strávený spolu s mladými rodinami.
Vo štvrtok 24. septembra sme slávili deň spolu s deťmi Detského klubu „Zabota“. Tento deň bol iný, ako býva v obyčajne. Zvyčajne je tam hlučno. Ale tentoraz nie. Začali sme našu komunikáciu počas slávnostného obeda a pokračovali prácou v skupinách. Hovorili sme o milosrdnej láske, rozpovedali sme príbeh sv.Vincenta. Spomenuli sme si aj na spoľahlivých ľudí, ktorí nám prejavujú lásku a podporu. Všetkých týchto ľudí sme zjednotili vo veľkom srdci. Ďakovali sme Bohu, že všetci máme takýchto ľudí v našich životoch. Chlapci nás milo prekvapili a podarovali nám ruže, na znak vďačnosti!
V piatok 25.septembra v príjemnej atmosfére detského klubu sme sa stretli s našimi partnermi a farníkmi, ľuďmi, ktorí najviac podporujú našu službu. V prezentácii sme si spomenuli na začiatky, boli sme hrdí na naše spoločné úspechy a načrtli plány, ako reagovať na nové výzvy tejto doby. Malá skupina detí predviedla krátky program o milosrdenstve. Nakoniec všetci čakali na tanečné prekvapenie zo strany sestier. 😄
Tu možno trochu štatistiky:0
V sobotu 26.septembra nás tešila ruská „Zlatá jeseň„. Teplomer v aute ukazoval 21 stupňov. Toto sú super podmienky na usporiadanie “dňa zamestnancov” na vrchu „Belaya“. Priateľská komunikácia, grilovanie, výstup na horu, fotografie pre spoločné spomienky. Na konci týždňa sme si vyhradili trocha času na oddych v prírode spolu s našimi zamestnancami.
Slávnosť sv. Vincenta a sv. omšu ako poďakovanie za 20 rokov služby sestier v Rusku sme slávili 27.09.2020 spolu s farnosťou v Nižnom Tagile a o.Antonom Ovtarom CM, jediným lazaristom v Rusku. Sme radi, že môžeme žiť, milovať a slúžiť tu v Rusku!
Spolu s ostatnými vetvami Vincentskej rodiny sa aj tento rok zapájame už do 14.ročníka verejnej zbierky Boj proti hladu. Touto formou môžeme pomáhať zmierňovať utrpenie ľudí na Slovensku i v zahraničí. Konkrétne misijné diela Vincentskej rodiny sú zárukou adresnej pomoci tým najchudobnejším. Viac informácií o možných formách pomoci, výnosoch predchádzajúcich ročníkov zbierok i uskutočnených projektoch nájdete na https://www.bojprotihladu.sk
V dňoch od 30. augusta do 1. septembra 2020 sa v Bratislave konalo Provinciálne zhromaždenie členov Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti. V posledný deň zhromaždenia sa konala voľba vizitátora Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti. V tejto úlohe vystriedal doterajšieho vizitátora P. Jaroslava Jašša, CM nový vizitátor P. Tomáš Brezáni, CM, ktorý doteraz pôsobil ako národný direktor Združenia mariánskej mládeže a člen slovenského ľudového misijného tímu. Taktiež boli zvolení štyria provinciálni radcovia.
Toto stretnutie sa koná pravidelne raz za tri roky. Obvyklý čas Provinciálneho zhromaždenia je v mesiaci máj, ale kvôli pandémii prebiehalo až v týchto dňoch. Obsahovou náplňou stretnutia bola pracovná časť, v ktorej sa spolubratia venovali revízii Provinciálnych noriem.
Doterajší vizitátor P. Jaroslav Jaššo, CM zhodnotil ostatnú trojročnicu pôsobenia Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti po duchovnej, pastoračnej i ekonomickej stránke. Zvlášť pripomenul minuloročné putovanie relikvií sv. Vincenta de Paul po Slovensku a Čechách, ktoré prinieslo mnohé duchovné plody.
Kňazi a bratia Misijnej spoločnosti pôsobia na Slovensku v komunitách v Bratislave, Banskej Bystrici, Lučenci a Bijacovciach, ďalej na viacerých miestach v Čechách a na Morave, v Chicagu (USA) a na Hondurase.
“Hory a údolia duchovného života” Toto bola téma dvojdňovej duchovnej obnovy pre dievčatá, ktorá sa konala od 28. – do 30. augusta u sestier Vincentiek v Nitre na Šindolke. Viedol ju o. Andrej Filin. 16 dievčat z rôznych častí Slovenska prišlo duchovne pookriať, načerpať nových síl a hlavne prehĺbiť svoj vzťah s Bohom.
Stala sa jedna udalosť, ktorá sa už nikdy viac v živote nezopakuje. Predstavte si, po tieto dni, presnejšie na sviatok sv. Magdalény sme oslávili 25. výročie povolania do Pánovej služby. Tak sme si povedali: oslávme to, ako sa patrí! Spolu s našimi predstavenými – s. Damiánou a o. direktorom – sme vzali nohy na plecia a hybaj na hory, na tú našu krásnu Oravu. Veru aj počasie nám prialo. Tak slnečno na Orave nebýva len tak hocikedy. Tak, ako aj počas predošlých 25 rokov aj teraz sme sa opäť presvedčili, že Pán sa zahanbiť nedá, ani prevýšiť vo svojej dobrote a pozornosti. Po vzájomnej dohode sme sa pozbierali autom kto kde mohol a dorazili do malebnej dedinky Krušetnica, kde – ako pre nás stvorená – stojí krásna drevená chata v objatí hôr. Keď sme sa už ako tak oboznámili s prostredím a vybalili naše „skromné“ batohy, spestrili sme si večer spoločenskými hrami, pri ktorých nám aj do smiechu bolo. Takto dobre naladené sme sa rozhodli, že treba nám aj pospať čosi, aby sme vládali fungovať na ďalší deň. Po výdatnom spánku sme sa prebudili do ďalšieho slnečného rána, ktoré sme začali modlitbou a raňajkami. Potom nám o. direktor vo svojom príhovore priblížil veľkosť nášho zasvätenia a zároveň upriamil našu pozornosť za vďačnosť zaň, ktorú sme mohli ešte hlbšie vnímať v tichom stretnutí s Pánom. Potom naše kroky viedli do Lokce k našim sestričkám, kde sme spolu s nimi slávili Eucharistiu. Po srdečnom zdieľaní s nimi sme boli s. Damiánou pozvané na slávnostný obed. No a aby sme toľké dobroty vytrávili, zašli sme si do Ria de Janieiro – ale nebojte, iba do toho slovenského – Rio de Klin, malej dedinky 10 km vzdialenej od Lokce, kde je na kopci socha Krista Kráľa v nadživotnej veľkosti. Tam sme si vychutnali krásny výhľad na Oravu ale aj duchovne pookriali v modlitbe. Po návrate na chatu a chutnej večeri sme sa pripravovali na ďalší deň, počas ktorého sme mali otestovať našu kondičku. Naše kroky viedli do Demänovskej doliny, odkiaľ sme s úžasom hľadeli na Chopok netušiac, že budeme zdolávať 2400 metrov nadmorskej výšky na úžasný vrch Ďumbier. Je pravdou, že na Chopok sme sa odviezli lanovkou, ale ostatné kilometre už šľapali naše nohy. Nebolo to ľahké, „občas“ sme si zavzdychali, no potom na vrchole pri kríži si vravíme: „Stálo to za to!“ Ten úžasný pohľad na „Pánov výtvor“ vyrážal dych. Síce aj vietor ho vyrážal, ale náš úžas nad stvorenou krásou ešte viac. Po zdolaní tohto vysokého vrchu sme si zaslúžene vychutnali naše zásoby a so všetkou energiou, ktorá nám ešte ostala sme schádzali z vrchu. Po radostnom návrate sme slávením Eucharistie ďakovali Pánovi za silu zvládnuť náš turistický deň, ale aj za krásu, ktorú pre nás pripravil. Náš posledný deň sme začali oslavou Pána slávením svätej omše spolu s rannými chválami a po nej posilnili aj naše telo. Pokračovali sme obdivovaním ďalších krás Oravy, zastavili sme sa v Bobrove – v dedinke nie tak ďaleko od poľských hraníc, kde sme sa v krásnom prostredí na Kalvárii pomodlili krížovú cestu. Po fajnom obede u spolusestry v Lokci už naozaj náš výnimočný výlet končil. Bolo nám ľúto, že sme neboli všetky, nakoľko naše tri milované sestričky zostali „uväznené kvôli Korone“ na Sibíri. No vo svojich mysliach, srdciach sme ich tam priniesli, akoby tam boli s nami. Ďakujeme hlavne Pánovi, že to s nami toľko „vydržal“ a veríme, že to „nevzdá“ i naďalej! Ďakujeme za silu a milosti pre každý nový začiatok, ktorý nám dáva!
Tohtoročný 1.turnus táborov od 12. – 17. júla 2020 v Modre sa niesol v téme ľudských ochorení. Jeden by si povedal, „nič originálne, veď prežívame pandémiu, ktorá má dosah na celý svet“. No predsa, tento tábor bol jedinečný a špeciálny (a nie len preto, že jeho téma bola vymyslená ešte pred vypuknutím Covid-19). Pýtate sa čím bol iný? Azda tým, že sa jeho prípravy niesli v duchu otáznikov, čakania a neistoty, či nám hygienik dá povolenie a budeme môcť tábor zrealizovať. Možno kvôli tomu, že sme sa po rokoch vrátili späť na chatu Fugelku, na ktorej súčasní animátori zažívali tábory ešte ako deti. Alebo len tým, že týchto šesť dní ušlo priam bleskovo. Takto by sme tie dôvody mohli hľadať ďalej a ďalej, no predsa mi napadá inakšia odpoveď: pokoj, radosť, dobro a láska.
Aj napriek vonkajšiemu chaosu a „novému normálu“, pokoj naplnil nie len celú chatu, no najmä srdcia mladých ZMMákov. Bol to práve Boh, ktorým sme sa nechali znovu dotknúť a otvorili mu brány našich sŕdc. Stretávali sme sa s ním pri ranných a večerných modlitbách, poobedňajších rozjímaniach, v modlitbe ruženca, v dôverných témach, v speve a v eucharistickom chlebe na omšiach, či na adorácii. Mnohí z mladých sa odvážili pristúpiť k sviatosti zmierenia a obnoviť si tak vzťah s Pánom. Veľká vďaka patrí našim duchovným vodcom – kňazovi Jankovi a sestrám Kataríne a Zuzane – ale aj všetkým animátorom a ich osobným príkladom pri duchovnom vedení detí.
Tento tábor bol iný aj kvôli dvom významným udalostiam. Okrem slávenia 190. výročia zjavenia sa Panny Márie sv. Kataríne Labouré, slávili sme aj vlastné výročie – 20 rokov táborov ZMM Bratislava. Aj preto sme chceli prežiť tieto dni v radosti a naplno. Už hneď v prvý večer na deti čakala minidisco, ktorá vyvrcholila ešte jednou veľkou večer pred koncom tábora. Nebol to však len tanec a spev, ktoré nás robili radostnými. O zábavu núdza teda nebola! Animátori si pre deti pripravili vskutku bohatí program na hry, scénky a iné aktivity – zdravotná prehliadka na rôznych stanovištiach, hľadanie byliniek do špeciálneho elixíru, ktorý mal pomôcť animátorom vyliečiť sa z nevyliečiteľnej choroby, miešanie receptu v chemickom laboratóriu, behačky na lúke za chatou, nočná hra, opekanie špekačiek a spev táborákových songov pri gitare, či len chvíľky relaxu pri pingpongu alebo Angličanoch a Škótoch.
Myslím, že nejeden animátor si povedal, „aké dobré deti máme na tom tábore“ – minimálne ja som sa pri tom pristihla viackrát 😊 Je skvelé ako Pán premieňa naše slobodné rozhodnutia na niečo tak pekné a dobré akou je služba lásky druhým. Nie len, že ZMM nám dalo tento priestor, ale najmä nás spojilo v jednu veľkú rodinu, v ktorej máme svoje miesto a do ktorej sa vždy tak radi vraciame. Sv. Terézia z Lisieux povedala: „Chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich z lásky.“ Po tomto tábore vidím znovu o čosi jasnejšie, že aj ten najmenší dobrý skutok či sebazápor z lásky dokáže premieňať každodenný život na jeden veľký zázrak.
Biskup Milan Šášik CM, eparchiálny mukačevský biskup, večer 14.7.2020 odišiel do domu Otca.
Milan Šášik sa narodil 17. septembra 1952 v dedinke Lehota neďaleko Nitry. Počas teologických štúdií na CMBF v Bratislave tajne vstúpil do rehole lazaristov (Congregatio Missionis, založená sv. Vincentom de Paul). Kňazskú vysviacku prijal 6. júna 1976. Pôsobil vo viacerých farnostiach – ako kaplán v Leopoldove, Preseľanoch a v Stupave; ako administrátor v Banskej Belej, Antole, Vysokej pri Banskej Štiavnici, a tiež ako farár v Jacovciach. Hoci bol pôvodne rímskokatolík, živo sa zaujímal o východný obrad a stal sa tiež birituálnym kňazom (mohol celebrovať aj vo východnom obrade). V reholi zastával viacero služieb: bol magistrom novicov, provinciálnym asistentom a riaditeľom študentátu.
Po Nežnej revolúcii absolvoval vyššie štúdiá v Ríme, kde na Teresianum obhájil licenciát. Následne od roku 1992 začal pracovať na Apoštolskej nunciatúre v Kyjeve na Ukrajine, kde pôsobil šesť rokov. Okrem administratívnej práce často cez víkendy cestoval mnoho kilometrov, aby vypomáhal v pastorácii tam, kde bol nedostatok kňazov. Neskôr pôsobil ako farár v Perečíne na Zakarpatsku.
Pápež Ján Pavol II. ho 12. novembra 2002 vymenoval za apoštolského administrátora ad nutum Sanctae Sedis (teda dočasného) Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie a za titulárneho biskupa bononského. Biskupskú konsekráciu prijal v Ríme, na sviatok Zjavenia Pána, 6. januára 2003, spolu s Mons. Jánom Babjakom, prešovským arcibiskupom, a to z rúk Jána Pavla II. v Bazilike sv. Petra v Ríme.
V nasledujúcich rokoch sa mu podarilo konsolidovať pomery v mukačevskej eparchii, vytvoriť fungujúce riadiace štruktúry, zakladať nové farnosti a vybudovať veľký počet chrámov pre gréckokatolícke farnosti. Dňa 17. marca 2010 bol vymenovaný za eparchiálneho biskupa mukačevského.
Mukačevská eparchia
S dejinami Mukačevskej eparchie sa spája Užhorodská únia r. 1646, ktorá znamenala znovuzjednotenie sa východných kresťanov s Rímom, a ktorá sa rozšírila aj na územie dnešného východného Slovenska. Mukačevská eparchia bola oficiálne erigovaná 17. septembra 1771. Z Mukačevskej eparchie v 19. stor. vznikli viaceré gréckokatolícke eparchie, dnes sídliace v Rumunsku a Maďarsku, medzi nimi aj Prešovská (1818). Roku 1775 bolo biskupské sídlo preložené z Mukačeva do Užhorodu, čo bolo potvrdené Svätou stolicou 24. júla 1817. Názov Mukačevská eparchia sa zachoval doposiaľ.
V dňoch 8.-10.7.2020 sa pod záštitou sestričiek Vincentiek opäť uskutočnil prímestský tábor v Košiciach, v ktorom sme medzi sebou privítali deti primárne zo sociálne znevýhodneného prostredia, aby sme im spríjemnili prežívanie letných prázdnin v týchto ťažkých časoch a priviedli ich o krôčik bližšie k Bohu.
Celý program tábora sa odohrával v exteriéri, v prvý deň sme spoločne navštívili zoologickú záhradu, druhý a tretí deň sme s deťmi trávili v prírode s našimi hrami a aktivitami a v detskom parku Anička.
Deti mali priestor odreagovať sa od svojich každodenných životov hrou i rozhovorom.
Naši animátori boli odhodlaní byť celý čas nasadení pre deti, aby sa s nami cítili príjemne a veselo, za čo im Pán Boh zaplať!
Sme vďační za to, že sme opäť svojou pomocou pomohli zorganizovať tento tábor v spoločenstve ľudí, ktorí majú srdce zapálené pre službu druhým, a že sme si navzájom pomohli svojou prítomnosťou. (animátor Marek)
