V novembri 2020 prebiehala na Slovensku Národná potravinová zbierka, ktorej sa zúčastnila aj naša komunita v Rožňave. Spolu s mladými a zamestnancami Diecéznej charity v Rožňave sme v Tescu oslovovali ľudí, aby podporili túto zbierku kúpou trvanlivých potravín alebo drogérie. Spoločnými silami sa nám podarilo vyzbierať okolo 750 kg. Hoci sme sa stretli i s odmietavými postojmi, väčšinou sme mohli zakúsiť, že i tu v Rožňave sú štedrí ľudia a bieda druhých im nie je ľahostajná.
Taška svätého Vincenta
Tohoročný adventný čas bol pre našu komunitu v Rožňave výnimočnou radosťou. Prvýkrát sme v našej farnosti rozbehli akciu Taška svätého Vincenta. Deň čo deň sme sa s pribúdajúcimi taškami naplnenými potravinami a drogériou presviedčali o dobrote a štedrosti tunajších ľudí. Mnohí sa podelili nielen o hmotné dary, ale i finančné. Vďaka tejto štedrosti sme mohli pred Vianocami pomôcť viacdetným a sociálne slabším rodinám, aby prežili tieto vianočné chvíle dôstojne a v radosti.
Svätý Mikuláš
Naša komunita v Rožňave sa pomaličky rozbieha. Snažíme sa byť vnímavé na potreby chudobných, ktorých nám Pán posiela. Začali sme chodiť i k deťom do jednej rómskej osady, kde sa s nimi zahráme a porozprávame. Napadlo nás, že by bolo pekné, keby k týmto deťom tiež prišiel sv. Mikuláš. Pán nám poslal dobrodincov, vďaka ktorým sme mohli pre deti pripraviť balíčky. Pán kaplán vzal na seba postavu Mikuláša, Majka anjela a mohli sme vyraziť. Samozrejme že súčasťou výbavy boli i rúška, keďže pandémia koronavírusu bola v plnom prúde.
To vám bolo prekvapenia a radosti! Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí nám s touto akciou pomohli. Nech im to Pán odmení.
Na slávnosť Zjavenia Pána prišli naše spolusestry ako Traja králi do rehabilitačného centra, samozrejme nie s prázdnymi rukami – ich zlatom bolo výborné jedlo a sladkosti, kadidlom spievanie kolied, a myrhou milé slová, pohoda, úsmev a pozornosť, ktorú venovali všetkým. S prianím šťastných a veselých Vianoc neodišli ani ony s prázdnymi srdciami, chudobní ich naplnili radosťou, úsmevom a láskavosťou.
Napriek ťažkému obdobiu sa naše sestry s duchovným otcom a farníkmi snažili prežívať Vianoce v duchu jednoty, radosti a oslavy novonarodeného Krista. Mladí ľudia a deti si 25. decembra pripravili jasličkovú pobožnosť „Nebo a zem čakajú na príchod Krista“. V nej ukázali na príklade malej Sophie, ako často ľudia zabúdajú na hĺbku tohto sviatku a ako sa nebo raduje, pretože Boh nám poslal Spasiteľa. Keďže tento rok nemohli koledami rozniesť Dobrú novinu do domovov svojich farníkov, mládež farnosti ukázala svojím vystúpením, ako sa v dávnych dobách slávili Vianoce. Takto priniesli radosť všetkým prítomným, ako aj sebe.
S.Judita, ktorá už vyše mesiaca slúži chudobným v Bejrúte nám napísala:
Posielam srdečný pozdrav z Bejrútu v Libanone. Aspoň z toho, čo som doposiaľ videla, je to krásna krajina na jednej strane more a na druhej vysoké hory, naozaj nádherné scenérie. Momentálne máme cez deň stále okolo 20˚C, slnečno. Je tu veľmi pestrá zeleninová strava, ľudia sú tiež srdeční, veselí a štedrí. Je tu však cítiť zhoršujúcu sa politickú a ekonomickú situáciu, ktorú ešte zvýraznil výbuch zo 4.8.2020 a samozrejme pandémia Coronavírusu. Bývam v našom provinciálnom dome a chodím (pokiaľ mi nájdu stálu misiu) do dispenzára v chudobnej časti Karm – Zeitoum. Celá naša štvrť Achrafieh je kresťanská a práve ona najviac utrpela počas výbuchu, pretože je vzdialená len asi 10 min. pešo od pobrežia. Domy sestier sa opravujú a tiež aj náš dispenzár, preto funguje len asi na 50 %. Ľudia sem môžu prísť na ošetrenie menších zranení, na vyšetrenie k lekárovi, ktorý prichádza viac krát do týždňa kvôli dospelým aj deťom. Prichádzajú si tiež pre lieky, ktoré nám posielajú rôzne donorské organizácie. Na obed si prídu pre teplé jedlo alebo chlieb. V susedstve funguje pekáreň, ktorú prevádzkujú naši pátri lazaristi. Pečú chlieb pre tých najchudobnejších, ktorí majú poukážky a určenie podľa “stupňa odkázanosti” koľko krát do týždňa môžu dostať chlieb. Pred vianocami sme chodili „koledovať” s mariánskou mládežou (ktorá tu má silnú základňu) aj s mladými misionármi z MISEVI po našej štvrti, aby všetci počuli o Radostnej zvesti. Sviatky si pripomínajú všetci kresťania, sú tu hlavne maroniti, pravoslávni a katolíci, ako aj moslimovia, ktorí majú tiež stromčeky a ozdoby, ale bez jasličiek. Všetci spolu oslavujú príchod nového roka. Prechádzajúc touto štvrťou som videla, aký dopad má kríza na tých najchudobnejších. Vďaka Bohu naše sestry zohnali prostriedky a mohli sme urobiť radosť deťom sladkými darčekmi a hračkami. Tiež sme poskytli poukážky na nákup potravín alebo drogérie, veľa ľudí to potešilo a rozžiarilo, že na nich Pán myslí! Aj keď zvyky sú odlišné od tých našich, spájala nás rovnaká radosť z Ježišovho narodenia, ktorá osvetlila cestu do neznámej budúcnosti a priniesla nádej, že On je ten, ktorého čakáme a On je Emanuel – Boh s nami!
Prosím o modlitby pre ľudí tejto skúšanej krajiny aj pre seba, aby som im dokázala svedčiť o Jeho láske a slúžiť tým najchudobnejším! Vďaka! S.Judita
V týchto dňoch slávi organizácia Depaul na Slovensku 15 rokov. Je to požehnaný čas pomoci ľuďom bez domova. Dcéry kresťanskej lásky z Bratislavy v ňom boli takmer od začiatku nejakým spôsobom prítomné, či už ako dobrovoľníčky, alebo prostredníctvom sestier ADOS, Mobilného hospicu a od decembra 2015 tam pôsobím ako zdravotná sestra. Utrpenia, bolesti, opustenosti, strachu…je tam veľa a proti toľkej biede je naša služba ako kvapka v mori, no aj malá pomoc, ktorá uľaví, či navráti človeku jeho dôstojnosť sa počíta. Počas svojej služby som svedkom ľudsky nepredstaviteľných vecí, aj Božích zázrakov. Na jednej strane, koľko bolesti človek unesie a na druhej, ako aj malá pomoc dokáže človeka posunúť. Ľudia bez domova boli cieľovou skupinou, z ktorej som mala strach, pretože som nevedela ako im slúžiť. No Boh keď pozýva, zaväzuje sa ukázať človeku cestu a toto som skúsila a denne zakúšam vo svojej službe. Boh ma učí, že treba obrátiť medailu, že za ich hrubosťou, agresivitou, nadávkami, je iba výkrik túžby po láske, po ľudskej dôstojnosti, že často je to len prejav strachu z utrpenia, opustenosti… Je ich veľa, mnohí prichádzajú do nocľahárne nepravidelne, mám možnosť stretnúť ich iba ak majú nejaký zdravotný problém, no je pre mňa nepochopiteľné, že aj tí ktorých som nikdy nevidela, poznajú moje meno a prichádzajú s dôverou. Sú pre mňa učiteľmi, formujú ma ľudsky i odborne. Netvrdím, že služba je ľahká, to nikdy nebude, no zároveň sú pre mňa darom, lebo ma učia svet vidieť trochu inými očami. Som súčasťou organizácie, ktorá cez ľudí s veľkým srdcom a zanietením, odpovedá na rôzne potreby ľudí bez domova. Okrem nocľahárne, ktorá má už krásnych 15 rokov, pribudli aj ďalšie projekty – pri nocľahárni útulok sv. Vincenta, útulok a ZOS sv. Lujzy de Marillac – pre chorých ľudí bez domova, ošetrovňa sv. Alžbety, terénna práca bl. Rozálie Rendu a iné. Od kolegov, či spolupracovníkov sa stále učím novým veciam, v rôznosti vierovyznania, vzdelania a hlavne nadšenia pre túto službu, sú pre mňa veľkým darom. Z blízka môžem vidieť, ako charizma sv. Vincenta zapaľuje aj dnes srdcia mnohých. V týchto dňoch sa ma pýtal jeden odchádzajúci kolega (nie katolík) či môže zostať s nami v spojení, lebo chce pokračovať tam kde bude, podľa charizmy sv. Vincenta. Viacerí vnímajú zvláštnu ochranu sv. Vincenta a sv. Lujzy najmä v tomto čase pandémie, pretože doteraz sa nikto v našich projektoch covidom nenakazil…
Ďakujem Bohu za túto službu, za možnosť dotýkať sa ho cez rany chudobných, nech je v tom všetkom oslávený a zvelebený…
Spája ich dvojročná formácia v seminári, skúsenosti a zážitky počas formácie na spoločných stretnutiach… Ďalšie roky prežívali rôzne – každá v inej komunite, predsa sú stále spoločenstvom, ktoré sa rado zdieľa o to, čím žije…Tento rok oslávili 25 rokov svojho povolania. Položili sme im pár otázok, aby sa obzretím za „prežitým“ obohatili samé a samozrejme i nás všetkých…
1. Prečo si sa rozhodla pre povolanie zasvätenej ženy práve v službe chudobným?
VI: Chcela som pomôcť ľuďom inak, tak ako to môže vykonať žena, ktorá celá patrí Bohu.
SA: Často som sa stretla s vyjadrením, že laici môžu službu iným vykonávať lepšie a kvalitnejšie ako my, zasvätení. Pripúšťam, že často je to tak. Keďže Kristus je a mal by byť stredobodom môjho života, od neho sa snažím odvíjať aj všetko to, čo konám. Keďže som jeho “jedinečný originál”, uvedomujem si, že iba v Ňom a s Ním dokážem zverenú službu vykonávať k úžitku druhých, aby som mohla dať za pravdu sv. Pavlovi😉- 1 Kor.26-29
PA: Moja prvá myšlienka sa zrodila, keď sme navštevovali moju o rok mladšiu sestru, ktorá bola umiestnená v zariadení pre telesne postihnuté deti. V tom čase tam pôsobili sestry svätého Kríža, mala som vtedy 10 rokov a o 11 rokov neskôr ma oslovil jeden kňaz či by som sa nechcela ísť pozrieť do Nitrianskeho Pravna. Tam som sa prvýkrát stretla so službou sestier vincentiek a pocítila som v srdci, že tu patrím a tu je môj domov.
KA: Po skúmaní a rozlišovaní som spoznala, že Pán ma pozýva na túto životnú cestu – povolanie.
ZD: Ja som sa túžila zasvätiť Bohu a na Jeho hlas som aj odpovedala…Akým spôsobom a kde by to malo byť, to som už nechala na Neho. A On sa postaral – do našej farnosti prišli (na tú chvíľu) sestry vincentky. 😊
VO: Cítila jsem Pánovo volání k tomuto způsobu života a tak jsem ho následovala a mohu říci, že mě Pán nesklamal a že na této cestě nacházím své naplnění a spokojenost.
GE: Bola to skôr odpoveď na povolanie. Pocítila som ho pri stretnutí so sestričkou vincentkou s veľkým úsmevom na tvári, s horlivosťou v srdci a s veľkou láskou, ktorá z nej vychádzala počas nášho rozhovoru. Pri nej som v srdci počula: „To je ono, tu ťa chcem mať, tu je tvoje miesto, ja sa o teba postarám…!“ Bol to najkrajší a najsilnejší okamih môjho života, a moja odpoveď v srdci bola: „Aj ja chcem byť takouto sestričkou!“ Pamätám si to živo, až doteraz. U DKL ma oslovila skutočnosť rôznorodosti služby, ako hovoril sv. Vincent sestrám, žiadna bieda vám nemá byť cudzia, posielal sestry všade, kde bola potreba. V evanjeliu o poslednom súde Boh hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých… mne ste urobili!“ Sv. Vincent nás uisťuje, že: „Chudobní vám otvoria nebo!“ Je to sám Boh, ktorému slúžim.
AN: Na začiatku svojej cesty, som sa rozhodovala, pre povolanie zasvätenej ženy. Chcela som patriť úplne Pánovi a hotovo. Nechcem povedať, že mi bolo jedno kde, skôr mi bolo jasné, že to má byť v našej malej Spoločnosti. Počas formácie nás dopovali v láske, to bolo pre mňa obdobie „blaženstva.“ Myslím, že po prvej skúsenosti takej mimoriadnej blízkosti Boha ku mne v chudobnom, som sa utvrdila, že to je ono, to je moje – stretať Boha v chudobnom. Nebola to už len viera v to, že v blížnom ma čaká Boh, ale ja som sa ho skutočne dotýkala. Takých zážitkov nie je veľa, ale sú nezabudnuteľné. Vo svojom srdci som už veľmi dávno prežila uistenie a rozhodnutie, že nechcem a už asi ani nemôžem žiť bez tejto duchovnosti.
ZO: V prvom rade som sa rozhodla, že chcem byť šťastná. Časom som pochopila, že šťastná môžem byť iba vtedy, ak pôjdem cestou, ktorú mi pripravil Boh. A tak som sa nechala ním zviesť, až ma priviedol k zasvätenému životu v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky k službe chudobným.
2. Za čo si najviac vďačná z tých 25 rokov?
VI: Za to, že ma Boh nikdy neopustil. Pri všetkom a vo všetkom bol so mnou.
SA: Je veľa vecí, za ktoré by som ďakovala a nie je možné ich všetky spomenúť, no najdôležitejšia je tá, že to Pán so mnou nevzdal😀a verím, že ani nevzdá! Za to mu patrí môj úprimný obdiv😉.
PA: Som vďačná za vernosť a vytrvalosť v každodennom živote. Za to, že som …!
KA: Za Božiu blízkosť.
ZD: Za Jeho lásku a vernosť…
VO: Největší vděčnost na prvním místě vnímám vůči Bohu, který mě povolal a neustále zahrnuje svou milostí a milosrdenstvím. Dále má vděčnost patří rodičům, kteří mi nebránili jít za Božím hlasem a kteří mě provází svou modlitbou a můj otec už svou přímluvou u Pána. Má vděčnost patří i mým sestrám představeným, které mi byli vždy oporou, pomocí a duchovními matkami. Myslím že vděčnost cítím vůči každému s kým jsem mohla kráčet po této cestě, mým spolusestrám, chudým i každému člověku, kterého mi Pán poslal do cesty, protože každý nás může něčím obdarovat. 16 let svého povolání jsem prožila ve službě našim starším a nemocným spolusestrám a proto velkou část své vděčnosti cítím i vůči nim, které pro mě vždy byli velkou oporou a svědectvím věrnosti a mnohým z nich jsem už vděčná za jejich přímluvu z nebe.
GE: Za lásku a radosť, ktorú cítim v srdci. Za Ježišovu a Máriinu lásku, ktorú mi dávajú, že majú so mnou trpezlivosť napriek mnohým slabostiam a zlyhaniam.
AN: Z 25 rokov svojho svätého povolania som slúžila 18 rokov v Rusku a ostatné som slúžila na Slovensku, teda nepočítajúc apoštolskú skúsenosť v Čechách a misijný týždeň v Rumunsku 😉 Neviem povedať, ktoré obdobie bolo ťažšie, lepšie, krajšie, dôležitejšie. Som vďačná za každý deň v službe Pánu Bohu, aj za ten najobyčajnejší, možno najnudnejší, lebo som bola s Ním. Asi najvďačnejšia som za Božiu trpezlivosť so mnou, že na mňa stále čaká, pokiaľ mi to „dôjde“ a viem prijať, pochopiť, odovzdať situáciu, udalosť… Za to, že som mohla počas každého obdobia nielen veriť, ale aj prežívať, že ma vedie, že mi dáva vidieť ako ďalej, nielen mne, ale aj tým čo boli so mnou. Za jeho nesmiernu, konkrétnu lásku ku mne, ktorá sa prejavovala vo chvíľach, o ktorých vieme len my s Ním, vo všetkom vyššie spomenutom a nielen v tom.
ZO: Som veľmi vďačná, že som Ježiša denne mohla stretať a že sa mi nechal poznávať v chudobných.
3. Aké pomenovanie by si dala Bohu na základe svojich životných skúseností?
VI: Láskavý Otec, veselý spoluPútnik, neúnavný v odpúšťaní…
SA: Okrem všetkých pomenovaní a prívlastkov, ktoré Pánovi patria a ktoré mu neodopieram, mu so všetkou úctou patrí aj ten môj podľa skúseností s Ním-“Priateľ do každého počasia!” Je úžasné vedomie, že je niekto s tebou 24 hodín a Ho neomrzíš😄.
PA: Boh zmilovania a milosrdenstva
KA: Láska
ZD: Milujúci Otec…
VO: Bůh se stará, Bůh je Láska a Milosrdenství
GE: Ježišu, Láska moja najdrahšia… Ježišu, môj Milosrdenstvo.
AN: Najčastejšie Boha vo svojich modlitbách volám „Môj Dobrý Bože“, „Milujúci Pane“ alebo „Trojjediný Bože“.
ZO: BOH OTEC milosrdný a pozorný, BOH LÁSKA vrúcna a verná
4. Čím sú vám blízki vaši patróni / vaše patrónky, po ktorých nosíte svoje mená?
VI: sv.Vincent, lebo sa dokázal sa neuveriteľne podvoliť Bohu.
SA: Samuel je mi na povzbudenie tým, že vo svojom útlom veku vedel počúvať Pána a učil sa ho poznávať a ja ešte aj po toľkých rokoch prežitých s Ním som často taká “hluchá”.
PA: Meno som dostala, nevyberala som si ho, len som prosila Pán nech je moje meno jednoduché, aby bolo blízke pre chudobných. A nech je znamením, že k niekomu patrím. Ale keď som prichádzala k oltáru vedela som, že dostanem meno Patrícia. A tak to aj bolo …
KA: V jednom kostole som videla vyobrazenú sv. Karitas, ako v jednej ruke drží dieťa a druhou podáva chlieb. Spojenie milosrdnej lásky s duchovným materstvom.
ZD: Sv. Zdislava slúžila Bohu a plnila jeho svätú vôľu celým svojím životom. Všetky dary, ktoré od Boha dostala, Mu naplnené a premenené vracala v službe blížnym. Dala sa Mu k dispozícii a tak Boh cez ňu nielen telá, ale aj duše.
VO: Svatý Vojtěch byl čech jako já, to je asi první čím je mi blízký, ale nositelkou jeho jména jsem zrovna netoužila být, ale Pán si to tak přál a tak mě i na toto jméno připravil. Bylo to způsobem Jemu vlastním a trochu i humorným. Byla jsem v seminári a jednoho krásného dne si Pán k sobě povolal sestru Vojtěchu z Mendriky a já jsem četla její parte a ve svém srdci jsem zaslechla Boží hlas: “teď budeš nositelkou tohoto jména ty“, přiznám se, že jsem nebyla velmi nadšená, to jméno se mi moc nelíbilo. Pán mi to ale včas oznámil /v těch časech jsme dostávali jména až na konci seminára/, byl tedy ještě rok čas. Řekla jsem tedy Pánovi:“jestli mám být nositelkou tohoto jména tak mi dej milost, aby jsem toto jméno přijala s radostí“ a nechala jsem to na Něho, já jsem se pouze modlila za toto přijetí a opravdu Bůh se zahanbit nedá je gentleman, ve svůj čas přichází se svou milostí i v takových maličkostech. Po pravdě mohu říci, že jsem se na to jméno dokonce začala těšit a do dnešního dne jsem vděčná že jsem jeho nositelkou, cítím jeho mocnou ochranu a pomoc. Je to velký světec na kterého jsem hrdá.
GE: Sv. Gemma Galgani mi je blízka odkedy som ju spoznala cez prečítanie si jej životopisu. Prvé, čo mi udrelo do očí bolo, že sa zhoduje náš dátum narodenia s rozdielom 99 rokov. Oslovuje ma jej osobná láska k Ježišovi a Márii, jej ochota trpieť a zachraňovať duše pre nebo.
AN: Sv. Alena(krstná patrónka) mi bola veľmi blízka svojou rozhodnosťou v prijatí kresťanstva za akýchkoľvek okolností. Nekompromiseľnosťou pred vlastným otcom a ženíchom, dokonca za cenu vlastného života. Na začiatku môjho duchovného života asi v 14 rokoch, to bolo pre mňa veľmi vážne. Sv. Anton si ma musel dlho dobýjať. Nechcela som ho za patróna a dlho som sa viac modlil k sv. Magdaléne, ktorá bola patrónkou našej skupiny. Obdivovala som ju pre jej nesmiernu lásku, ktorá bola iná, než som ja dovtedy lásku chápala. Ešte som mala veľkú úctu k Panna Márii Frívaldskej, považovala som ju za ochrankyňu môjho povolania a aspoň raz do roka som k nej utiekla, keď som bola na návšteve u rodičov, aby som sa jej vyžalovala a poďakovala. Už som asi 10 rokov nosila meno sv. Antona, keď mi z Padovy jedna dcéra našej farníčky, ktorá vôbec nechodila do kostola, doniesla jeho sošku a relikvie. Moc som sa nepotešila, teda zo začiatku. Potom mi došlo, že to si ma on sám našiel. Kúpila som si v ruštine jeho životopis a stalo sa to. Konečne mi došlo, akého mám patróna. Veľmi mi pomáhal, a to nielen pri stratených veciach(to ma učili sestry v mojej prvej komunite v Močenku), ale hlavne pri vedení skupín, duchovných cvičení, organizovaní rôznych diecéznych stretnutí, veď on bol majster slova a rozprával, tak, že ho aj ryby na brehu mora počúvali…
ZO: Život sv. Kataríny Labouré ma zaujal, keď som ešte nebola v Spoločnosti DKL. Sestra Katarína 45 rokov slúžila starým a chorým láskavo, úctivo, pokojne a trpezlivo, zahŕňala ich pozornosťou a milosrdnou láskou. Nenápadne prežila život napriek výsade, že videla P. Máriu a rozprávala s ňou. Úprimne som sa tešila, keď som sestru Katarínu dostala za patrónku.
5. Máš nejakú veselú historku zo služby chudobným?
VI: Tu si spomenúť neviem. Ale ja sama zažívam radosť, keď môžem niekomu uľaviť v jeho ťažkostiach.
SA: V komunite, kde mojou službou bola obsluha v jedálni, ktorú som sa ju snažila čo najlepšie plniť, snažila sa byť úslužná, ochotná, srdečná. Vo svojej horlivosti minúť všetko jedlo toho dňa, som viac krát obehla jedáleň a ponúkala ho, aby nevyšlo nazmar. Niektorí z klientov si z neho vzali ani nie tak kvôli hladu, ale pre moju neodbytnosť a s úsmevom poďakovali, až mi nakoniec jeden z nich povedal: Sestrička, Vy by ste predali aj tržnicu!
PA: Na nejakú historku si momentálne neviem spomenúť…
KA: Je veľa príhod, ktoré som zažila. Nad mnohými sa dá pousmiať a nad inými povzbudiť. Chcem sa podeliť s jednou z nich… Keď som pôsobila v Košiciach, k mojej každodennej službe patrilo aj rozdávanie polievky chudobným. Istý čas sme chodievali rozdávať aj do útulku. Priviezli tam jednu pani, ktorá bola podvyživená a veľmi zanedbaná. Vôbec nerozprávala. Každý deň sme ju poumývali a nakŕmili. Po celý čas na nič nereagovala, ale asi po dvoch alebo troch týždňoch nám povedala jediné slovo a to „ďakujem“.
ZD: Mám ich a nie jednu, ale teraz ma rýchlo nenapadne. S chalanmi v našom zariadení sa smejeme stále…
VO: Veselá historka? – určitě ani o ně nebyla nouze, momentálně mi přišla na mysl jedna příhoda, nebylo to sice ve službě chudobným, ale Pán si to použil, aby si policista, kterému jsme přišli do cesty vzpoměl na Pána Boha. Jeli jsme tenkrát z Brna, plné auto sester. Za Brnem jsme natankovali plnou nádrž a pokračovali v cestě a po nějakém tom kilometru přestalo auto poslouchat až úplně zastavilo. Nevěděli jsme co se stalo, pokoušeli jsme opakovaně nastartovat, ale bez účinku. Auto nám zastavilo na kraji cesty kde ještě asi 2 metry od nás stálo jedno auto na které jsme neobraceli pozornost až do té doby kdy z něho vyšel policista. Když jsem ho uviděla zalil mě pot ještě více a má jediná myšlenka byla „ tak už jen on nám tu chyběl“, nejdříve nás dobře poobrcel, jestli máme vše co má být v autě, výstražný trojúhelník když je porucha…, no potili jsme se myslím všecky a potom se objevila i jeho milosrdná stránka, došlo na to proč jsme tam zastavili a co máme za poruchu. Zkoušel tedy i on nastartovat ale bez úspěchu a nakonec se zeptal:“ a co tankujete?“ Příčina byla odhalena, my jsme natankovali benzín místo nafty a to byl průšvih, ale vše se nakonec dalo do pořádku. Policista nám nakonec pomohl zařídit odtahovou službu a v čase kdy jsme na ni čekali vždy přišel k našemu autu a rozvyprávěl se o tom jak byl v dětství ministrantem, jak si cenil toho když při návštěvě Papeže v čechách byl v jeho blízkosti a mnohé jiné, nakonec jsme mu podarovali Zázračnou medailku s tím že se budeme za něho modlit. Byla to příhoda která mi utkvěla v paměti nejen proto že jsem špatně natankovala, ale i to jak to vše Pán naplánoval, my nikdy nevíme proč se to či ono stane, ale Pán to ví.
GE: V mojej službe šírenia mariánskej úcty cez Zázračnú medailu a ZZM sme zažili mnoho skúsenosti, na humorné si veľmi nepamätám, ale si pamätám, ako sme zažívali Božiu blízkosť, blízkosť Panny Márie, jej príhovor a ochranu. Podelím sa o zázrak Panny Márie v „priamom prenose“ 😉 – ako Panna Mária koná, dnes, s nami a cez nás, keď jej dôverujeme!
Pri jednej ceste, za účelom apoštolátu ZZM – Podomovej návštevy Panny Márie Zázračnej medaily, sme zažili rýchly zásah Panny Márie Zázračnej medaily. Naša cesta viedla do farnosti – cca 40 km po horách, bez dedín a civilizácie. V meste, z ktorého sme vychádzali, sme plánovali natankovať benzín, ktorý sme už nutne potrebovali. Keďže sme tam neboli „doma“, sústredili sme sa na cestu, aby sme správne odbočili a vyšli z mesta. A tak sa stalo, že na benzín sme zabudli… Až po dobrej chvíli modlitby, rozhovoru a obdivu krásnej jesennej prírody, sestričke, ktorá šoférovala padol zrak na „ručičku“, ktorá ukazovala, že benzín nemáme už ani v rezerve. Prenikla ju hrôza, hovorí mi: „Sestrička, my ideme už len na milosti Božej.“ A tak sme zintenzívnili modlitbu k Panne Márii, aby sme nezostali „visieť“ v tých horách. Prosili sme Pannou Máriu, aby sa o nás postarala. Len čo sestrička dopovedala vetu, že „tu v týchto horách by sa uživila aj benzínka“ – „už kvôli nám ju tu mohli postaviť“, zrazu sme zbadali značku benzínovej pumpy. Zastavila som a spýtala sa jedného pána, kde je tá benzínka. Bola asi 200 m od nás. Nemusel nás tam, vďaka Bohu, nikto tlačiť a keď sestrička natankovala, neustále tomu pracovníkovi ďakovala za to, že tu tá benzínka je, že ich tu sám Pán Boh „postavil“, že kvôli nám ju tu postavili, – že sme už išli len na „milosti Božej“, atď, atď. Pracovníci sa len čudovali tomu, aká je sestrička šťastná a čo to rozpráva…
Do farnosti na stretnutie ZZM sme šťastne a načas prišli. Keď sme sa potom v užšom kruhu mladých rodín rozprávali, nedalo nám, aby sme im neporozprávali tento náš príbeh o tom, čo sme zažili a ako sme vďačné za tú benzínku. Oni nám povedali, že tá benzínka patrí mafiánovi, ktorý tam organizuje veľké párty, diskotéky, že sa tam dejú hrozné veci – alkohol, drogy a pod… Mladých ľudí aj z okolitých miest zadarmo dovážajú na autobusoch. Diskdžokej prichádza za drahé peniaze, až zo zahraničia. Obyvatelia tej dedinky sa tam už boja aj bývať. Keď sme počuli o tejto bolestnej situácii, rozhodli sme sa, že sa tam vrátime a dáme tam všade Zázračné medaily. Išiel s nami v aute aj jeden pán, ja som zostala v aute aj s ním a modlili sme sa. S. Renáta bola odvážnejšia a išla „posadiť“ medaily okolo celého areálu benzínky. Najviac ich dala okolo miesta, kde sa konali tie párty. Hovorila, že sa pri tom modlila a prosila Pannu Máriu, aby zachránila všetku tú mládež. Prosila, len aby to nevybuchlo tu, lebo sme mali skúsenosť, že pri dome jednej komunity bola krčma „u čertice“, keď tam sestričky hádzali medailičky, krčma dvakrát vyhorela a urobili tam parkovisko…
O mesiac nám telefonovala vedúca skupinky ZZM, celá šťastná, lebo robila v tej dedine a v blízkosti tohto miesta, že Panna Mária už urobila zázrak. Majiteľa uväznili. Diskotéky a aktivity klubu so všetkou tou hrôzou boli zakázané. Posledná sa konala okolo sviatku Panny Márie Zázračnej medaily – t. j. 27. novembra. Zázrak nad zázraky! Všetci, ktorí o tom vedeli, zostali v úžase. Teraz je už nový majiteľ benzínky a klubu. Vďaka, Panna Mária, za tvoju lásku a starostlivosť o nás!
AN: Jeden s mojich prvých chudobných v Nižnom Tagile bol Valoďa. Bol iný ako ostatní chorí na tuberkulózu. Bol inteligentný, bývalý majster z učilišťa. Bol úplne slepý. Učil ma po rusky a keď som si niečo hundrala po slovensky, povedal: „vy máte taký spievajúci jazyk“. Vybavili sme mu invalidný dôchodok a okrem iného mal veľkú túžbu nás – sestry, uvidieť. Po operácii, keď mu dali dole obväzy a mohol nás vidieť, zostal veľmi zaskočený. My sme sa začali smiať, že asi hrozne vyzeráme. Pre neho to bolo, ale natoľko dojemné, že nemal slov, že môže konečne vidieť ľudí, ktorí mu tak veľmi pomohli.
Ešte je veľmi milé, že ma niektorí ľudia volajú António, nevedia, že je to ženské meno. Bola jedna chorá Ľuba, ktorá vždy keď sme prišli kričala na celú slobodárku: „António prišla na svojom Voľvo“. Všetky zahraničné autá boli pre ňu VOĽVO.
ZO: Pri druhom testovaní na Covid 19 mi znova vyšli negatívne výsledky. Jeden obyvateľ Domova sv. Václava sa k tomu vyjadril: Tak vidíte sestrička, nič nie je na vás pozitivného. Údržbár k tomu dodal: Nič si z toho nerobte, ja som tiež od narodenia negativista…
6. Akým spôsobom “dobíjaš” svoje baterky?
VI: Rozjímanim nad Božím slovom, rozhovorom s Ním. Svätá spoveď a denná sv. omša, to je to, čo mi dáva štart.
SA: V prvom rade dobíjam baterky pred Pánom resp. s Pánom😉 a potom neodmietnem ani dobrú knihu, či film, občas “donútim” svoje telo ku zmene v pohybe😉
PA: Svoje baterky dobíjam modlitbou sv. ruženca a pri adorácii, a keď je možnosť ísť do prírody tak idem veľmi rada… je tam ticho a dobrý vzduch a Pán prítomný vo svojich dielach.
KA: V prvom rade pri Pánovi v osobnom rozhovore, a tiež v komunite…
ZD: Modlitbou sv.ruženca a prechádzkami (rýchla chôdza)
VO: Vždy jsou k dispozici různé způsoby, ale tím hlavním je určitě vždycky modlitba – přebývání s Pánem, kde Mu mohu vše předložit a být v jednoduchosti srdce jenom s Ním. Ale baterky dobíjím i ve společenství sester v komunitě, ve službě chudobným, kde je Pán také přítomný a dává mi i přes tyto prostředky svou milost a sílu.
GE: Osobnou modlitbou, adoráciou, spánkom, kontaktom s ľuďmi, ktorí sú pre mňa obohatením, ale aj v službe, z ktorej mám radosť…
AN: Závisí to od toho, v čom som vyprázdnená. Ak potrebujem viac „Boha“, tak si rada v tichu posedím pri Ježišovi, alebo v samote a v tichu vo svojej izbe poležím či posedím na zemi. Ak mi treba niečo prečítať, mám okrem biblie niekoľko obľúbených kníh, ktoré „zaberú“, niekedy mi treba osamote popočúvať hudbu. Veľmi často mi pomáha príprava na rôzne stretnutia, kde si chystám nejaké cvičenia, dynamiky a najskôr ich „skúšam na sebe“. Často zaberie pekné stretnutie alebo telefonát, kde si môžem vyliať dušu a pocítiť pochopenie. Rada si len tak pre seba kreslím svoje pocity a prežívania, no len máloktoré si odkladám. Mám rada prírodu a hlavne hory, nielen v lete, ale aj v zime, lebo rada lyžujem. Medzikomunitné stretnutia (niekoľko krát do roka sa stretávame so sestrami z Omska) ma vedia riadne naštartovať, kde spoločne ďakujeme, snívame, plánujeme, oddychujeme.
ZO: Baterky sa dobíjajú pomocou nabíjačky napojením na zdroj 😉
Nabíjačka = Eucharistia, sv. Písmo, modlitba, príroda. Zdroj = Boh
Rok 2020, ktorý sa vyznačuje toľkým utrpením, úzkosťou, strachom a prognózami obrovského nárastu chudoby na celom svete najmä kvôli COVIDu-19, sa chýli ku koncu. Pred nami sa vynára horizont nového roku 2021.
V súčasnom období núdze, podobne ako vo všetkých okamihoch nášho života, v ktorých sa objavuje utrpenie rôznej intenzity, je niekto, kto žije v nás a ktorého duch napĺňa každý kút nášho bytia. Je s nami stále, nech ideme kamkoľvek, nech robíme čokoľvek, a v každú sekundu dňa je ochotný prejaviť sa, keď mu to dovolíme. Vždy je pripravený vliať nádej tam, kde už niet nádeje, pokoj tam, kde niet pokoja, zmysel tam, kde niet zmyslu, novú vieru tam, kde naša viera pokrivkáva, lásku tam, kde sa nás zmocňuje nenávisť. Ten niekto sa volá Ježiš.
Vieme, že Ježišova osoba je v jadre identity Vincenta de Paul ako mystika lásky, v srdci vincentskej spirituality a charizmy. Ježiš je dôvodom nášho bytia a osobou, ktorej spôsob myslenia, cítenia, rozprávania a konania sa stáva naším životným cieľom, takže jeho blízkosť k trpiacim je vzorom pre Vincentov spôsob života, i pre tých, ktorí ho nasledujú. Vincent nikdy neodvracal tvár od bolestných situácií, ani od zranených ľudí, pretože videl Ježiša v chudobných a chudobných v Ježišovi:
„Nesmiem posudzovať chudobného sedliaka či sedliačku podľa ich zovňajšku, ani podľa ich myslenia, pretože často akoby ani nemali výraz či ducha rozumných ľudí, takí sú neotesaní a prízemní. Ale obráťte medailu a vo svetle viery uvidíte, že títo chudobní nám predstavujú Božieho Syna, ktorý chcel byť chudobný… Ach, Bože! Aké krásne je vidieť chudobných, keď na nich hľadíme v Bohu a s úctou, akú k nim mal Ježiš Kristus!“[1]
Aby sme mohli hlbšie pochopiť Ježišovu prítomnosť v tom, čo je znetvorené, rád by som v tohoročnom advente ponúkol meditáciu nad ikonou Spasiteľa zo Zvenigoroda, pričom sa budem opierať o úvahy otca Henriho Nouwena. Andrej Rublev napísal ikonu, ktorá je tiež nazývaná „Tvorca pokoja“. Bolo to v 15. storočí v Rusku. Ikona sa stratila, no bola nájdená v roku 1918 v jednej stodole neďaleko katedrály Nanebovzatia Panny Márie v meste Zvenigorod v Rusku. Jej pôvodné čaro a detailná dokonalosť autorovej práce sa stratili. Ikona bola skutočne nájdená vo veľmi zlom stave, bola poškodená a zničená.
Henri Nouwen, vo svojej meditácii o ikone spomína, v akom hroznom stave ju našli.
„Keď som prvýkrát uvidel ikonu, jasne som pocítil, že Kristova tvár sa objavuje uprostred veľkého chaosu. Smutná, ale stále krásna tvár sa na nás díva cez ruiny sveta… Pre mňa táto svätá tvár predstavuje hĺbku nesmierneho Božieho súcitu uprostred nášho sveta, v ktorom je čoraz viac násilia. Počas dlhých storočí ničenia a vojen, tvár vteleného Slova hovorila o Božom milosrdenstve, pripomínala nám obraz, na ktorý sme boli stvorení a volala nás k obráteniu. Je to skutočne tvár Tvorcu pokoja.“ [2]
Práve tento súčasný stav ikony Spasiteľa zo Zvenigoroda s poškodenou a spustošenou Ježišovou tvárou by som chcel navrhnúť na meditáciu v tohoročnej adventnej dobe. Prikladám obrázok ikony a prosím, aby ste sa naňho zadívali. Pomôže vám k hlbšej reflexii a kontemplácii.
Meditácia o ikone Spasiteľa zo Zvenigoroda
– Vidieť Ježišovu tvár znamená vidieť tvár Boha a celého ľudstva.
Čo vidím?
Vidím veľmi poškodený obrázok.
Zároveň vidím najnežnejšiu ľudskú tvár.
Vidím oči, ktoré prenikajú do srdca Boha i do srdca každého človeka.
Dívať sa na poškodený obrázok
– Krásna Ježišova tvár sa na nás pozerá cez ruiny nášho sveta.
– Pýta sa: „Čo si urobil s prácou mojich rúk?“
– Ikona vyjadruje hlboký Boží súcit uprostred nášho násilníckeho sveta.
– Pripomína nám obraz, na ktorý sme boli stvorení a volá nás k obráteniu.
Pri pohľade na tento poškodený obraz začujeme volanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 28-29).
Vidieť najnežnejšiu ľudskú tvár
Nádherná Ježišova tvár sa vynára uprostred ruín.
Uvedomujeme si, že Ježiš je priamo pred nami.
Ježiš nás pozoruje a díva sa nám priamo do očí.
Môže nám to pripomenúť stretnutie Ježiša s Petrom, po tom, ako ho zradil. „…Pán sa obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo“ (Lk 22, 61).
Podobne ako Peter, aj my si musíme pripomínať:
svoje príliš sebavedomé sľuby
svoju neschopnosť dodržať ich
svoju nedostatočnú vernosť
svoju bezmocnosť, keď sme sami.
Ale rovnako ako Peter si musíme tiež pripomínať:
lásku, ktorá nás nikdy neopustí
súcit, ktorý je bez medzí
odpustenie, ktoré sa nám vždy ponúka.
Keď Peter pocítil, ako Ježišove oči prenikajú do jeho najhlbšieho vnútra, uvidel svoju slabosť a Ježišovu lásku: „Vyšiel von a horko sa rozplakal“ (Lk 22, 62).
Boli to slzy pokánia, ale aj vďačnosti za takú hlbokú lásku.
„Ak sme sa rozhodli stať sa podobnými tomuto Božskému modelu a v srdci pociťujeme túto túžbu a svätú náklonnosť, musíme sa snažiť zosúladiť naše myšlienky, diela a zámery s jeho myšlienkami, dielami a zámermi.“[1]
Ikona nebola písaná podľa žiadneho ľudského modelu, nevznikla z iniciatívy Andreja Rubleva. Bola napísaná vo svätej poslušnosti voči spôsobu maľovania, ktorý sa traduje z generácie na generáciu.
Najvýraznejšou farbou ikony je sýtomodrá farba plášťa, ktorý zakrýva Spasiteľove ramená. V gréckych a ruských ikonách je Kristus maľovaný s červenou tunikou a modrým plášťom.
Červená farba predstavuje Ježišovo božstvo.
Modrá farba predstavuje Ježišovo ľudstvo.
Modrá farba Andreja Rubleva je oveľa jasnejšia ako zvyčajne, aby bola ešte viac zvýraznená Ježišova ľudskosť.
Tým nám zreteľnejšie ukazuje ľudskú tvár Boha, Ježišovo neodolateľné kúzlo.
Pohľad na túto ikonu nezastiera iné ikony Krista, ktoré zdôrazňujú iba Božiu nádheru a majestátnosť. Na tejto ikone Kristus zostupuje zo svojho trónu, dotýka sa našich ramien a pozýva nás, aby sme sa na neho zahľadeli.
Jeho tvár nevzbudzuje strach, ale lásku.
Vidieť oči, ktoré prenikajú do srdca Božieho aj do srdca všetkých ľudí, do srdca každého z nás
Sú to práve Ježišove oči, vďaka ktorým ikona vyvoláva taký hlboký zážitok.
Ježišove oči sa dívajú priamo na nás a oslovujú nás.
Oči sú stredobodom ikony.
Pripomínajú nám slová žalmistu:
„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko;
ty vieš či sedím a či stojím.
Už zďaleka vnímaš moje myšlienky:
či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.
A všetky moje cesty sú ti známe“ (Žalm 139, 1-3).
Sú to oči Boha, ktorý nás vidí v našich najskrytejších hlbinách a miluje nás vo svojom božskom milosrdenstve.
„Kam sa skryjeme pred toľkými dobrodeniami Boha voči nám? Do rán nášho Pána.“ [1]
Oči vyjadrujú túžbu nahliadnuť do srdca každého človeka a porozumieť mu.
Táto bezprostredná osobná skúsenosť nás privádza do srdca veľkého tajomstva Vtelenia.
Keď sa dívame do Ježišových očí, vieme, že sa dívame do Božích očí.
„Kto vidí mňa, vidí Otca“(Jn 14, 9).
„Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?“ (Jn 14, 10).
Ježiš je úplné Božie zjavenie.
Ježiš je obrazom neviditeľného Boha.
Cez ruiny sveta vidíme Ježišovu tvár, ktorú nikdy nemožno zničiť.
Ježišove oči prenikajú do srdca Boha práve tak, ako do srdca každej ľudskej bytosti, do srdca každého z nás.
Nazeranie na Ježiša nás vedie do srdca Boha a do srdca každého človeka.
„Viďme sa v ňom a zlaďme sa s jeho vôľou, ktorej máme dať prednosť pred akýmkoľvek iným dobrom.“ [2]
KONTEMPLÁCIA A SÚCIT SPLYNÚ V JEDNO.
V nedeľu 6. decembra 2020 sa Vincentská rodina z celého sveta virtuálne stretne na spoločnej modlitbe s témou „Zjednotení v nádeji pre chudobných“. Na túto chvíľu modlitby pozývam všetkých členov Vincentskej rodiny, ako aj tých, ktorí by sa k nám chceli pripojiť. Odovzdajte, prosím, toto pozvanie členom svojich vlastných vetiev, ako aj rodinným príslušníkom a priateľom.
Reflexia a kontemplácia nad ikonou Spasiteľa zo Zvenigoroda, tak úzko spojené s témou tejto modlitby, nám môžu pomôcť zúčastniť sa na nej intenzívnejším spôsobom.
Nech nás adventná skúsenosť privedie k vnútornej vianočnej radosti.
Jednou z výziev, o ktorej sme hovorili na nedávnom provinciálnom zhromaždení bolo, že sa máme otvoriť pre potreby súčasnej chudoby, vyjsť za bránu, ísť v ústrety, stretnúť sa…
Naša komunita v Nitre bola nedávno oslovená naliehavou prosbou o pomoc pri starostlivosti o seniorov v sociálnom zariadení, ktoré sa dostalo do personálnej krízy pre nakazenie koronavírusom Covid 19 viacerých zamestnancov i samotných klientov.
Po zvážení predstavení uvoľnili pre túto výpomoc 3 sestry. Po vyriešení núdzového bývania sestry vyšli za bránu, aby sa stretli s trpiacim Kristom v tomto zariadení.
Naša služba spočívala v opatrovateľskej a ošetrovateľskej službe. Prácu sťažovalo oblečenie, ktoré nás malo chrániť: respirátor, rúško, štít, čiapka, dvoje rukavíc, skafander s kapucňou a návleky.
Služby sme mali každý deň, či už 8 alebo 12 hodinové, deň či noc, podľa potrieb tohto zariadenia, ktoré núdzovo organizovalo služby aj s personálom, ktorý bol pozitívny, ale bez príznakov.
S touto situáciou sa borili už pár týždňov a tak všade bolo cítiť napätie a vyčerpanosť. Podieľali sme sa na celkovej starostlivosti o chorých, od toalety, cez kŕmenie až po dezinfekciu. Ale nie len to, ako DKL sme si uvedomovali, že naše poslanie zasahuje aj duchovné potreby týchto ľudí. Pri náhlom zhoršení zdravotného stavu jednej pani sme videli, že by bolo dobré zabezpečiť sviatostí. Nad naše očakávanie sa do zariadenia dostal kňaz, ktorý pre karanténnu situáciu tam nemohol prísť už niekoľko mesiacov. Babičku vyspovedal, zaopatril a ponúkol duchovnú útechu aj ostatným klientom kovidového oddelenia. Reakciou na túto milosť bola túžba aj ostatných obyvateľov, aby k nim mohol prísť kňaz. Nesmelo, ale dôrazne sme predniesli túto prosbu kompetentným, ktorí súhlasili a vybavili všetko potrebné. Na izby sme „rozosiali“ Zázračnú medailu i Zelený škapuliar. Mnohí zamestnanci ich tiež s vďačnosťou a dojatím prijali. Videli sme, že Panna Mária si tam našla svoje miesto a pri odchode nám mnohí prejavili vďaku práve za to, že našim príchodom tam prišiel „ZVLÁŠTNY“ pokoj a niečo duchovné, čo potrebovali.
Do tejto služby sme vstupovali aj s vedomím, že sa môžeme nakaziť. To sa nám potvrdilo. Vnímame, že takto máme účasť na Kristovom utrpení a prežívame blízkosť s chudobnými. Naďalej na nich pamätáme vo svojich modlitbách.
Ďakujeme spolusestrám, že nás počas celej služby sprevádzali svojimi modlitbami a obetami. Sme vďačné Bohu, že sme mohli v mene Spoločnosti poslúžiť.
Kedže momentálne prežívame týždeň Cirkvi pre mládež, spýtali sme sa postulantky Gabiky, ako vníma čas strávený v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. Nech jej slová povzbudia všetkých mladých, ktorí kráčajúc cestou života hľadajú svoje miesto…
1. Gabriela, ako by si opísala svoje prvé stretnutie so živým Bohom?
Nepamätám si konkrétny moment v mojom živote, kedy som sa prvýkrát stretla so živým Bohom. Moje stretanie s Ním bolo postupné. Vieru som dostala od mojich rodičov odmala. Zo začiatku som žila s Bohom iba zo zvyku, postupne však živý Boh prenikal do môjho života čím ďalej, tým viac. Najintenzívnejšie som sa s Ním však začala stretať na vysokej škole po prežití duchovnej krízy. Práve vďaka tejto kríze už moja viera v Boha nestála len na základe rozhodnutia mojich rodičov, ale na mojom vlastnom.
2. Kedy si pocítila prvú túžbu po zasvätenom živote?
Pamätám si jeden moment na základnej škole, keď sa ma niekto opýtal, čím chcem byť a ja som odpovedala, že mníškou. Ako to však s malými deťmi býva, ako to prišlo, tak to aj odišlo. Vtedy som tomu neprikladala žiadnu váhu, s odstupom času však vnímam, že už vtedy si ma Boh pomaličky pripravoval. Potom som veľmi dlho nad takouto možnosťou vôbec neuvažovala. Dokonca, keď sa ma môj tatko na strednej škole pýtal, či náhodou neuvažujem nad zasväteným životom, povedala som rezolútne nie. Až na vysokej škole, po už spomínanej duchovnej kríze, som začala postupne vnímať, že Boh pre mňa niečo pripravuje a nie je to povolanie do manželstva. Vyjasnilo sa mi to na jednej púti v Taliansku, v San Giovanni Rotondo pri pátrovi Piovi, kde som pocítila od Boha povolanie do zasväteného života.
3. Ako si vedela rozlíšiť svoje duchovné povolanie?
Kým som nepocítila od Boha povolanie a nedala mu svoje áno, v mojom živote často vládol nepokoj. Najviac sa týkal hlavne mojej budúcnosti. Nevedela som, čo chcem v živote robiť a hlavne, čo chce odo mňa Boh. V Taliansku sa to však zmenilo. Hneď, ako som súhlasila s Božím povolaním, v mojom vnútri sa rozlial pokoj, aký som v živote ešte nezažila. A ten trvá doteraz. Možno nie je taký intenzívny ako vtedy, viem však, že som na správnej ceste.
4. Ako si spoznala, že ktorá rehoľa je tá, do ktorej ťa volá Pán?
Keď som sa vrátila z Talianska, svojím povolaním do zasväteného života som si bola istá. Nevedela som však, do ktorej rehole mám ísť. Dokonca som ani nevedela, aké mám na Slovensku možnosti. Jediné, čo som vedela, bolo, že život v klauzúre by nebol pre mňa. A tak som na internete vyhľadala všetky ženské rehole na Slovensku a prečítala si, aké majú charizmy. Už na prvý pohľad ma zaujali „Vincentky“. Veľmi sa mi zapáčila rozmanitosť ich služby. Rozhodla som sa, že v spoznávaní reholí by som mohla začať práve s nimi. Zohnala som si kontakt na jednu sestru a ona ma pozvala na duchovnú obnovu pre dievčatá. Už na prvej návšteve sestier som cítila, ako ma to k nim ťahá. Odvtedy som ich začala častejšie navštevovať a už som nemala potrebu spoznávať ďalšie rehole. Podobne ako pri povolaní do zasväteného života, aj pri návštevách v Spoločnosti dcér kresťanskej lásky som cítila pokoj a hlavne radosť. Čím častejšie som u nich bola, tým menej sa mi od nich chcelo odísť. To, že som na správnej adrese mi Boh potvrdzoval mnohými drobnými znameniami. Jedno z nich, pre niekoho možno úsmevné, no pre mňa dôležité, bolo sídlo Provinciálneho domu v Nitre na Oravskej ulici. Keďže pochádzam z Oravy, mala som pocit, že idem domov. Podobných tomuto bolo mnoho.
5. Ako reagovala tvoja rodina a priatelia na tvoje rozhodnutie?
Mala som veľké obavy z toho, ako budú reagovať moji blízki, keď im poviem o mojom rozhodnutí. Veľa som sa za nich modlila a musím povedať, že taký krásny darček od Boha, aký mi dal, som nečakala. Viem, že to bolo pre mnohých ťažké, ale nikto ma od môjho rozhodnutia neodhováral, skôr ma podporili, za čo im budem do konca života vďačná.
6. V čom vidíš zmysel/hodnotu povolania DKL v dnešnom svete?
Charizmou dcér kresťanskej lásky je služba Kristovi v chudobných. Dáte mi za pravdu, že v dnešnom svete je veľa chudoby, či už materiálnej alebo duchovnej. Koľko detí je chudobných na lásku od svojich rodičov, o koľko starých ľudí sa nemá kto postarať, … . Mnoho ľudí je bez domova a je veľa takých, ktorých príbytky sú veľmi biedne. Koľkí sú bez viery, nádeje a lásky. A mohla by som ešte pokračovať. Myslím si, že máme dostatočne veľké pole, na ktorom môžeme pracovať pre dobro chudobných.
7. Inšpiroval ťa v tvojom živote nejaký konkrétny svätý alebo svätá v nebi?
Od mala som mala veľmi rada sv. Máriu Goretti. Veľmi som obdivovala jej odhodlanosť bojovať za čistotu. Aj preto som si ju zvolila za svoju birmovnú patrónku. Túžila som byť čistá pre Boha, tak ako ona.
8. Aký citát zo Svätého Písma ťa sprevádza v tomto poslednom období?
Je to verš z Evanjelia podľa Lukáša 1,38 : „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mám túžbu denne odpovedať na Pánove výzvy slovami Panny Márie. Verím, že ona mi v tom pomáha.
9. Čo ťa vie potešiť?
Musím povedať, že čím viac som s Bohom, tým viac vecí ma teší. Rada čítam dobré knihy, pozriem si pekný film, zahrám si na klavíri. Kresliť nestíham J. Veľmi rada počúvam sestričky, keď rozprávajú svoje zážitky. Ak by som mala povedať, čo ma teší najviac, bola by to asi služba, ktorá mi je zverená. Priznám sa, že niekedy ma stojí veľa síl a chce i veľa odvahy. Čím viac však môžem v rámci podomovej opatrovateľskej služby napĺňať potreby ľudí odkázaných na pomoc iných a prispieť k tomu, aby ich deň bol krajší, o to s väčšou radosťou od nich odchádzam.
10. Je niečo, s čím by si sa s nami chcela podeliť?
Neviem, čo by som mohla ešte dodať. Možno už len to, že som šťastná. Mnoho ľudí si myslí, že keď sa niekto rozhodne pre zasvätený život, prichádza o všetky príležitosti na radosť a šťastie, lebo sa všetkého vzdáva (rodiny, priateľov, slobody…). Opak je však pravdou. Z vlastnej skúsenosti viem, že som viac získala ako stratila.
Na 33. nedeľu v Cezročnom období, ktorú budeme tento rok sláviť 15. novembra 2020, vyhlásil Svätý Otec František už 4. svetový deň chudobných. Ako ho tentokrát využijeme v službe chudobným? Pripomeňme si jeho posolstvo k tomuto dňu a inšpirujme sa ním….
Posolstvo Svätého Otca Františka na 4. svetový deň chudobných – 33. nedeľa v Cezročnom období
15. novembra 2020 Podaj svoju ruku chudobnému (porov. Sir 7, 36)
Podaj svoju ruku chudobnému (porov. Sir 7, 36). Staroveká múdrosť predkladá tieto slová ako posvätný kódex, ktorý treba v živote zachovávať. Dnes znejú nanajvýš aktuálne a pomáhajú nám sústrediť pohľad na to podstatné a prekonať bariéry ľahostajnosti. Chudoba vždy nadobúda rozličné podoby a vyžaduje si, aby sme jej venovali pozornosť v každej špecifickej situácii. V každej z nich môžeme totiž stretnúť Pána Ježiša, ktorý nám zjavil svoju prítomnosť vo svojich najmenších bratoch (porov. Mt 25, 40).
1. Vezmime do rúk jednu z kníh Starého zákona, Sirachovca. Nachádzame v nej slová učiteľa múdrosti, ktorý žil približne 200 rokov pred Kristom. Hľadal múdrosť, ktorá by urobila ľudí lepšími a schopnejšími pochopiť udalosti života. Bolo to vo chvíli ťažkej skúšky izraelského ľudu, v čase bolesti, zármutku a biedy v dôsledku nadvlády cudzích mocností. Keďže bol mužom veľkej viery, zakoreneným v tradícii predkov, jeho prvou myšlienkou bolo obrátiť sa na Boha, aby si od neho vyprosil dar múdrosti. A Pán ho nenechal bez pomoci. Už od prvých stránok Knihy Sirachovcovej vykladá svoje rady ohľadom mnohých konkrétnych situácií v živote, pričom chudoba je jednou z nich. Zdôrazňuje, že v núdzi treba dôverovať Bohu: „Neznepokojuj sa, keď ti príde čas pohromy. Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh; pevne sa pridaj k Bohu a vytrvaj, aby si vzrástol životom, keď príde koniec. Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia. Dôveruj v Boha a on ťa vyslobodí, urob priamou svoju cestu a dúfaj v neho! Zachovaj si bázeň pred ním a vydrž v nej do staroby! Ktorí sa bojíte Pána, čakajte, až sa zmiluje, neodkloňte sa od neho, aby ste neklesli“ (2, 2 – 7).
2. Stránku po stránke objavujeme cenný súbor rád, ako konať vo svetle blízkeho vzťahu s Bohom, Stvoriteľom milujúcim stvorenstvo, spravodlivým a prozreteľným voči svojim deťom. Neustále odkazovanie na Boha však neodvádza pohľad od konkrétneho človeka, naopak, oboje je úzko prepojené.
Jasne sa to ukazuje v úryvku, z ktorého je prevzaté motto tohto posolstva (porov. 7, 36 – 40). Modlitba k Bohu a solidarita s chudobnými a trpiacimi sú navzájom neoddeliteľné. Aby sme slávili bohoslužbu milú Pánovi je potrebné uznať, že každý človek aj ten najbiednejší a najviac opovrhovaný, nesie v sebe vtlačený Boží obraz. Z tohto vedomia pochádza dar Božieho požehnania, priťahovaný veľkodušnosťou preukazovanou chudobnému. Preto čas venovaný modlitbe nemôže byť nikdy použitý ako alibi na to, že prehliadame blížneho v ťažkostiach. V skutočnosti platí pravý opak: Pánovo požehnanie zostúpi na nás a modlitba dosiahne svoj cieľ len vtedy, keď je sprevádzaná službou chudobným.
3. Aké aktuálne je toto dávne učenie aj pre nás! Božie slovo vskutku prekonáva priestor i čas, náboženstvá aj kultúry. Veľkodušnosť, ktorá podopiera slabého, utešuje zarmúteného, zmierňuje utrpenie, navracia dôstojnosť tomu, komu bola odňatá, je podmienkou plne ľudského života. Rozhodnutie starať sa o chudobných, o ich mnohé a rozličné potreby, nemôže byť podmienené časom, ktorý máme k dispozícii, súkromnými záujmami, a ani neosobnými pastoračnými alebo sociálnymi projektmi. Silu Božej milosti nemožno obmedzovať narcistickým sklonom klásť seba samých vždy na prvé miesto. Upierať neustále zrak na chudobného je ťažké, no je to potrebné väčšmi ako kedykoľvek predtým, aby sme svoj osobný i spoločenský život nasmerovali správnym smerom. Nie sú potrebné mnohé slová, ide skôr o to, aby sme sa – vedení Božou láskou k blížnemu – konkrétne angažovali v živote. Na Svetový deň chudobných sa každoročne vraciam k tejto, pre život Cirkvi základnej skutočnosti, pretože chudobní sú a budú vždy s nami (porov. Jn 12, 8), aby nám pomohli prijať Kristovu prítomnosť v každodennom živote.
4. Stretnutie s ľuďmi v núdzi je pre nás vždy výzvou a núti nás zamyslieť sa. Ako môžeme prispieť k odstráneniu alebo aspoň k zmierneniu ich vylúčenia a utrpenia? Ako im môžeme pomôcť v duchovnej chudobe? Kresťanské spoločenstvo sa má zapájať do tejto skúsenosti zdieľania vo vedomí, že ju nemožno delegovať na druhých. Aby sme pomohli chudobným je podstatné žiť evanjeliovú chudobu. Nemôžeme sa cítiť „v pohode“, keď niektorý člen ľudskej rodiny zaostáva a stáva sa akoby neviditeľným. Tiché volanie mnohých chudobných by malo nájsť Boží ľud v prvej línii vždy a všade tam, kde im treba poskytnúť hlas, chrániť ich a solidarizovať sa s nimi zoči-voči mnohým pretvárkam a nedodržaným sľubom, a pozývať ich, aby sa podieľali na živote spoločnosti. Je pravda, že Cirkev nevie ponúknuť komplexné riešenie chudoby, ale s Kristovou milosťou ponúka svoje svedectvo a svoje gestá spoluúčasti. Okrem toho sa cíti povinná upozorňovať na prípady tých, ktorí nemajú ani to nevyhnutné pre život. Pre kresťanský ľud je povinnosťou pripomínať všetkým veľkú hodnotu spoločného dobra a žiť tak, aby sa nezabúdalo na nikoho z tých, ktorých ľudská dôstojnosť s ohľadom na ich základné potreby utrpela ujmu.
5. Podať pomocnú ruku znamená predovšetkým objaviť v sebe schopnosť robiť také gestá, ktoré dávajú životu zmysel. Koľko natiahnutých rúk denne vidíme! Žiaľ, stále častejšie sa stáva, že nás rýchle tempo života strhne do víru ľahostajnosti až do tej miery, že viac nedokážeme rozpoznať dobro, ktoré sa potichu a veľkodušne deje každý deň okolo nás. Niekedy sa stáva, že až keď isté skutočnosti narušia chod nášho života, stanú sa naše oči schopnými vidieť dobro svätých „z vedľajších dverí“, „tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti“ (apoštoská exhortácia Gaudete et exsultate, 7), o ktorých však nik nehovorí. Zlých správ je na stránkach novín, na internete a televíznych obrazovkách tak veľa, že sa zdá, akoby zlo malo prevahu. Nie je to tak. Zloba a násilie, zneužívanie a korupcia, zaiste nechýbajú, ale život je utkaný zo skutkov úcty a veľkodušnosti, ktoré nielenže kompenzujú zlo, ale povzbudzujú nás napredovať plní nádeje.
6. Podanie pomocnej ruky je znakom: znakom, ktorý bezprostredne hovorí o blízkosti, solidarite, láske. Koľko podaných rúk sme mohli vidieť v týchto mesiacoch, v ktorých bol celý svet obeťou vírusu prinášajúceho bolesť a smrť, bezútešnosť a chaos! Ruka podaná lekárom, ktorý sa stará o každého pacienta a snaží sa nájsť pre neho správnu liečbu. Podaná ruka zdravotnej sestry či zdravotného brata, ktorí sa mimo svojich pracovných hodín ostávajú starať o chorých. Podaná ruka administratívnych pracovníkov, aby zabezpečili prostriedky na záchranu čo možno najviac životov. Podaná ruka lekárnika vystaveného toľkým otázkam v rizikovom kontakte s ľuďmi. Ruka podaná kňazom, ktorý žehná s bolesťou v srdci. Ruka podaná dobrovoľníkmi, ktorí pomáhajú ľuďom na ulici a tým, čo síce majú strechu nad hlavou, ale nemajú, čo jesť. Ruka podaná mužmi a ženami poskytujúcimi ľuďom základné a bezpečnostné služby. A môžeme menovať ďalšie a ďalšie podané ruky, až by sme takto zložili litánie dobrých skutkov. Všetky tieto podané ruky čelili nákaze a strachu, aby poskytli pomoc a útechu.
7. Táto pandémia prišla neočakávane a zastihla nás nepripravených, zanechajúc silný pocit dezorientácie a bezmocnosti. Avšak natiahnuté ruky chudobných sa neobjavili nečakane. Pandémia skôr ukázala, ako sme pripravení ich spoznať a podporiť v čase núdze. Ak máme byť nástrojmi milosrdenstva, nemožno improvizovať. Je nutné sa v tom denne cvičiť a začať uvedomením si, že my sme ako prví potrebovali, aby nám niekto podal pomocnú ruku. Doba, ktorú prežívame, spôsobila krízu mnohých istôt. Cítime sa chudobnejší a slabší, pretože sme zažili pocit našej ohraničenosti a obmedzenie našej slobody. Strata zamestnania, nemožnosť byť nablízku našim najdrahším, či stretať sa ako zvyčajne so známymi otvorili pred nami horizonty, ktoré sme si zvyčajne nevšímali. Naše duchovné a materiálne bohatstvá boli spochybnené a zažívali sme strach. Uzavretí v tichu našich domovov sme zistili, aké dôležité sú jednoduché veci a sústrediť sa na to podstatné. Dozrel v nás zmysel pre nové bratstvo medzi ľuďmi, schopné vzájomne si pomáhať a rešpektovať sa. Toto je najvhodnejší čas nato, aby sme znova pocítili, „že sa navzájom potrebujeme, že máme zodpovednosť jedni za druhých a za svet… Už príliš dlho sme zotrvávali v morálnom úpadku, vysmievali sme sa etike, dobrote, viere, poctivosti… Ničenie všetkých základov spoločenského života nás postaví jedných proti druhým, aby sme bránili svoje záujmy; vyvolá nové formy násilia a krutosti a zabráni rozvoju opravdivej kultúry starostlivosti o životné prostredie“ (encyklika Laudato si’, 229). Skrátka, vážne ekonomické, finančné a politické krízy neskončia, pokiaľ zodpovednosť, ktorú má každý cítiť voči blížnemu a voči každej osobe, zostane neprebudená.
8. Tohoročná téma Podaj svoju ruku chudobnému je výzvou k zodpovednosti a osobnému angažovaniu sa každého, kto si uvedomuje, že máme spoločný osud. Povzbudzuje nás k tomu, aby sme na seba vzali bremená tých najslabších, ako pripomína sv. Pavol : „Navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!ʻ […] Neste si vzájomne bremená“ (Gal 5, 13 – 14; 6, 2). Apoštol učí, že sloboda, ktorá nám bola darovaná skrze smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, robí každého z nás zodpovedným za to, aby sme slúžili druhým, predovšetkým tým najslabším. Nejde o fakultatívnu možnosť, ale o podmienku autentickosti viery, ktorú vyznávame. Kniha Sirachovcova nám opäť ide na pomoc: navrhuje konkrétne činy, ako podporiť najslabších a používa pritom aj niektoré sugestívne obrazy. Najskôr si máme všímať slabosť tých, čo sú smutní: „Nevyhýbaj sa, keď treba potešiť plačúcich“ (7, 38). Obdobie pandémie nás prinútilo ostať v izolácii, dokonca sme nemohli ani utešiť priateľov a známych postihnutých stratou ich milovaných a byť im nablízku. Svätý autor nás ďalej vyzýva: „Nech sa ti neťaží navštíviť chorého“ (7, 39). Zakúsili sme nemožnosť byť pri tých, čo trpia, a zároveň sme si uvedomili krehkosť našej vlastnej existencie. Božie slovo nás teda nikdy nenecháva pokojných, ale neustále nás povzbudzuje k dobru.
9. Motto Podaj svoju ruku chudobnému upozorňuje aj na opačný postoj tých, čo ruky nechávajú vo vreckách a nedajú sa pohnúť núdzou, za ktorú sú často sami spoluvinní. Ľahostajnosť a cynizmus sú ich každodenným chlebom. Aký rozdiel oproti veľkodušným rukám, ktoré sme opísali! Existujú tiež natiahnuté ruky, ktoré sa rýchlo pohybujú po klávesnici počítača, aby previedli z jednej strany sveta na druhú finančný obnos, čím rozhodujú o bohatstve úzkej finančnej elity a o chudobe množstva ľudí alebo krachu celých národov. Sú aj také natiahnuté ruky, ktoré zhromažďujú peniaze predajom zbraní, ktoré iné ruky aj detské, používajú na rozsievanie smrti a chudoby. Ďalšie natiahnuté ruky tajne rozdávajú smrteľné dávky, aby sa obohatili a mohli žiť v luxuse a prchavej výstrednosti. Existujú aj natiahnuté ruky, ktoré potichu dávajú nelegálne úplatky v záujme ľahkého a skorumpovaného zisku. A existuje tiež veľa natiahnutých rúk, ktoré pokrytecky stanovujú zákony, ktoré sami nedodržujú. A uprostred toho všetkého, „vylúčení stále čakajú. Na udržanie životného štýlu, ktorý vylučuje druhých, ako aj preto, aby sa človek mohol nadchnúť pre tento egoistický ideál, rozvinula sa priam globalizácia nezáujmu. Takmer bez toho, aby sme si to uvedomili, stávame sa neschopnými prejaviť akýkoľvek súcit s bolestným výkrikom druhých; neplačeme už nad ich tragédiami a nezaujímame sa o nich, akoby to boli veci, s ktorými nemáme nič do činenia; ktoré neprináležia do našej kompetencie“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 54). Nemôžeme byť spokojní, pokým sa tieto ruky, rozsievajúce smrť, nezmenia na nástroje spravodlivosti a pokoja pre celý svet.
10. „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec“ (Sir 7, 40). To sú slová, ktorými Sirachovec končí svoje zamyslenie. Tento text možno interpretovať dvojako. Prvá interpretácia nás upozorňuje, že máme vždy mať na mysli koniec nášho života. Pripomínať si náš spoločný osud môže byť užitočné, aby sme viedli život, v ktorom budeme venovať pozornosť tým, ktorí sú biednejší od nás a nemajú rovnaké možnosti ako my. Existuje však aj druhý význam, ktorý skôr zdôrazňuje cieľ, ku ktorému každý smeruje. Ide o cieľ nášho života vyžadujúci si plán, ktorý treba realizovať a cestu, ktorou treba neúnavne ísť. A cieľom nášho konania nemôže byť nič iné ako láska. To je cieľ, za ktorým sme sa vydali na cestu a nič nás nemôže od neho oddeliť. Táto láska sa prejavuje zdieľaním, obetavosťou a službou, ale začína odhalením, že my sme boli milovaní ako prví a boli sme k tejto láske povolaní. Vidíme to v okamihu, keď sa dieťa stretá s úsmevom matky a cíti, že je milované pre samotný fakt svojej existencie. Aj úsmev, o ktorý sa podelíme s chudobným, je zdrojom lásky a umožňuje žiť v radosti. Podaná ruka teda môže byť vždy obohatená úsmevom toho, kto svoju prítomnosť a pomoc nezdôrazňuje, ale jednoducho sa raduje z toho, že žije ako jeden z Kristových učeníkov. Na tejto ceste každodenných stretnutí s chudobnými nech nás sprevádza Božia Matka, ktorá je, viac než iné, Matkou chudobných. Panna Mária dôverne pozná ťažkosti a utrpenie tých, čo žijú 6 na okraji spoločnosti, lebo sama musela porodiť Božieho Syna v maštali. Pred Herodesovou hrozbou utiekla so svojím ženíchom Jozefom a s malým Ježišom do inej krajiny, kde svätá rodina niekoľko rokov žila v situácii utečencov. Nech modlitba k Matke chudobných spojí tieto jej milované deti s tými, ktorí im v Kristovom mene slúžia. Nech táto modlitba premení podanú ruku na vzájomné objatie a znovunájdené bratstvo.
Rím pri sv. Jánovi v Lateráne 13. júna 2020, na liturgickú spomienku sv. Antona Paduánskeho
