Současnou situaci, ve které se nachází zdravotníci v nemocnicích, nemusíme zdlouhavě popisovat. Mnoho lidí v Brně již delší dobu cítí potřebu vyjádřit jim vděčnost a zájem. Rozhodli se tak vyjádřit podporu personálu nemocnice a poděkovat za obětavou práci během pandemie onemocnění COVID-19. Tak jsme se k této podpoře připojili i my – sestry Brněnské komunity. Za zdravotníky se často modlíme, aby současnou situaci zvládli. Vznikla i myšlenka uspořádat bohoslužbu za zdravotníky Fakultní nemocnice u sv. Anny na Petrově. Zároveň jsme vnímali, že by bylo dobré nějak tu naši solidaritu a vděčnost zhmotnit. Výsledkem jsou perníková srdíčka, do jejichž výroby se zapojili:
Biskupství brněnské
Spolek Vysokoškolské katolické hnutí Brno
Farnost Brno – Lesná
Farnost Brno sv. Tomáš a díky ní další ochotní lidé napříč mnoha brněnskými farnostmi.
Takto se sešlo přibližně 2.600 ks perníkových srdíček, které byly požehnány před předáním zástupcem klinik a oddělení.
Aké boli najvtipnejšie reakcie na jej rozhodnutie zasvätiť sa Bohu? Čo zaberá, keď je niekto v rozpakoch z jej rehoľného habitu? Prečo trávi mladá rehoľníčka veľa času četovaním na internete? A neotriasa kontakt s ľudskými krížmi a tragédiami jej vierou v dobrého Boha? O ceste jej zasvätenia, o hrozbách pre rodiny a mladých, ale aj o tom, ako zvládať súčasnú pandémiu sme sa rozprávali s psychologičkou a rehoľnou sestrou Miriam Badárovou (29).
Miriam, ako si spomínaš na začiatok svojej cesty duchovného povolania ? Kedy, ako a prostredníctvom koho bolo do tvojho srdca zasiate zrnko duchovného povolania?
Celý svoj život vnímam blízkosť Panny Márie a myslím, že ani čo sa týka povolania tomu nie je inak. Prvé Božie dotyky sa mi úzko spájajú s Lurdami a následne Parížom – kde to všetko začalo, keď som tam bola ako dobrovoľníčka po strednej škole. Bola to však dlhšia cesta hľadania a rozpoznávania. Pán ku mne hovoril cez zasvätených, cez rôzne situácie a udalosti v mojom živote.
NAJVTIPNEJŠIE REAKCIE NA DUCHOVNÉ POVOLANIE BOLI TIE MOJE VLASTNÉ
S akými reakciami na tvoje rozhodnutie si sa stretla vo svojom okolí? Spomenieš si na najkrajšiu reakciu, najzvláštnejšiu reakciu a tiež na nejakú zábavnú, veselú?
No, keď tak nad tým uvažujem, asi najvtipnejšie mi prídu tie moje vlastné (úsmev). Dlho som sa uisťovala, respektíve som spochybňovala túto cestu. Keďže som povolanie začala vnímať vo svojich 19. rokoch, no čakalo ma ešte celé vysokoškolské štúdium, mala som naozaj veľa času hľadať medzi touto túžbou a túžbami po rodine. Boli chvíle, kedy sa mi zdalo rozlišovanie ťažké a s Pánom som „vyjednávala“ (úsmev)… keď sa na to spätne pozerám, vidím, že Pán je ozaj trpezlivý.
Jedna z najmilších reakcií prišla v čase, keď som prežívala také obdobie radosti z túžby zasvätiť sa, o čom však okolie ešte nevedelo. Jeden kamarát si ma odchytil a pýtal sa ma, s kým chodím – vraj je na mne veľmi vidno, že som zaľúbená a snažil sa zistiť KTO TO JE. Dlho som si to nechávala ako tajomstvo a vedelo o tom málo ľudí. Veľmi ma oslovila reakcia mojich rodičov, pre ktorých to síce nebolo úplne jednoduché, no povedali mi, že nech sa v živote rozhodnem akokoľvek, budú stáť pri mne a podporovať ma. A to si veľmi vážim.
Spomínaš si na to, kedy si definitívne sľúbila Bohu svoje nerozdelené srdce?
Keďže som ešte sestra vo formácii, na skladanie sľubov sa ešte len pripravujem. No samozrejme, celý život je o dennom odovzdávaní sa do rúk Pána.
Zrejme však nastal nejaký zlomový bod v tvojom vnútri, posledná kvapka k rozhodnutiu vstúpiť do rehole.
Ako som vyššie spomínala, dlho som tejto ceste nevedela uveriť, spochybňovala som ju. Na jednom podujatí som sa dostala k úryvku Sv. písma (Lk 5, 1 – 6). Veľmi ma oslovila osoba sv. Petra – keď ho Pán požiadal, aby opäť spustil siete, Peter sa hájil, že celú noc nič nechytili a on je predsa skúsený rybár, vie ako sa to robí. Aj mne sa zdalo, že som odborníkom na svoj život a viem, čo robím a čo chcem. Veľmi sa ma dotkli Petrove slová: „Pane, ale na Tvoje slovo spustím siete“. Teda, idem do toho, čo sa mi zdá ľudsky nepochopiteľné, že by mohlo fungovať… Ďalšiu vetu „chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali“ som už dočítala so slzami v očiach… Tento kratučký úryvok ma priviedol k dlhej osobnej modlitbe a ku kroku dôvery, že Boh ma vedie svojou cestou a chce odo mňa dovolenie nechať sa viesť.
Takýto krok však so sebou nesie veľké zmeny. Je možné, aby mladý človek dokázal opustiť pekné a dobré svetské veci bez toho, aby prežíval smútok?
Myslím, že ide o to, ako sa na to pozeráš. Môžeš sa pozrieť na to, čo „strácaš“ alebo na to, čo „získavaš“. Ak v srdci ostáva prázdnota z toho, že niečo zanecháš, tak to naozaj bolí, ale ak tá prázdnota je naplnená, potom je to oveľa jednoduchšie. Myslím, že aj keď sa dievča vydáva, neplače za tým, že stráca slobodu, ale naopak, teší sa na spoločný život so svojím milovaným.
ŽIŤ POVOLANIE NEZNAMENÁ LEN PRACOVAŤ PRE BOHA KÝM VLÁDZEM, ALE PREDOVŠETKÝM MU PATRIŤ
Do formácie u sestier si vstúpila ešte počas svojho vysokoškolského štúdia. Ako to fungovalo? Reálne si „pendlovala“ medzi internátom a klauzúrou?
No, pendlovala som medzi internátom, domovom a kláštorom. Chodila som do nášho provinciálneho domu na také formačné víkendové stretnutia, počas prázdnin na pár dní. Komunitný život som však ochutnala až keď som skončila školu.
Odvtedy už plynie štvrtý rok. Okrem úzkej komunity v Leviciach patríš do veľkého spoločenstva slovenských Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Vekový priemer iste ťaháš výrazne nadol. Ako zvládaš vzťahy naprieč generáciami?
Učí ma to vnímať ich pohľad na život, na vieru. Môžem sa učiť aj z ich skúseností – s čím ako mladé sestry zápasili a ako to zvládali. A naozaj niekedy žasnem nad tým všetkým, čo prežili, a napriek tomu majú stále pozitívny pohľad na svet, vedia sa zasmiať, tešiť sa. Aj vo svojich okolnostiach žijú svoje povolanie. Učí ma to, že povolanie neznamená len pracovať pre Boha kým vládzem, ale predovšetkým vždy BYŤ JEHO – s vekom, schopnosťami aj obmedzeniami, ktoré mám. Žiť povolanie neznamená len robiť niečo pre Boha a blížnych, ale predovšetkým mu patriť. Je úžasné, ako sa aj ležiace sestry pýtajú, ako sa máme, čo v službe prežívame – chcú mať účasť na živote chudobných a tak nás všetkých vkladajú do modlitieb.
Čím sa ty osobne, ako jedna z najmladších členiek, snažíš byť prínosom, darom, obohatením pre vašu spoločnosť a tvoju komunitu?
Hľadám a rozpoznávam svoje dary od Pána, ktoré sa snažím využívať v prospech komunity, aj tých, ku ktorým ako sestra prichádzam.
A konkrétne?
Myslím si, že viem celkom jednoducho nadviazať kontakt s ľuďmi, mám rada, keď sa spolu so sestrami môžeme zasmiať, odľahčiť náročnejšie dni, vymyslieť niečo, čím môžem obohatiť alebo spríjemniť chvíle ľuďom, ktorých stretávam v tom, čo práve prežívajú.
Čo, naopak, ty ťažíš zo spolunažívania s ostatnými spolusestrami?
Najmä možnosť zdieľať sa – v spoločnej modlitbe, službe. Tým, že každá sestra má iné dary, vieme spolu vytvárať mozaiku, ktorú by som sama nevytvorila. Učí ma to tešiť sa z darov iných sestier, prinášajú svoj pohľad, ktorý ma vie neraz obohatiť, povzbudiť. Tiež mi dobre padne, keď v nejakom spoločnom diele „rozložíme sily“ a zároveň keď viem, že sa môžem oprieť o ich modlitby.
NEJDE O TO STAŤ SA INÝM ČLOVEKOM, ALE OBJAVIŤ TO A STAŤ SA TÝM, KÝM SME V BOŽÍCH OČIACH
V čom ti komunitný štýl života rehoľnej sestry vyhovuje viac ako dovtedajší štýl života a na čo, naopak, bolo ťažké si zvyknúť?
Ja často robím veci na poslednú chvíľu, kopí sa mi to a potom nestíham (úsmev). Keďže komunitný život má svoj režim a pravidlá, viem, že ak nechcem zbytočne strácať čas a niečo zanedbať, potrebujem si vytvárať systém. Učí ma to teda prioritám, správnemu rozdeľovaniu času medzi modlitbu – či už osobnú alebo komunitnú, prácu, službu a tiež odpočinok. Občas mi chýba, že si nie vždy môžem zariadiť veci podľa seba, ale myslím, že je to prirodzené aj v rodinách. Tiež sa treba učiť ustupovať, brať ohľad na iných, zriekať sa…
V čom si dnes iným človekom v porovnaní s obdobím pred vstupom do formácie u sestier vincentiek?
Nemyslím si, že som teraz iným človekom. Keď sa však spätne pozriem, vidím, že v niektorých oblastiach života som podrástla, z čoho sa teším, v iných stále rast potrebujem – a z toho sa teším tiež. Celý život sa však meníme, rastieme, dozrievame… Výsledkom však asi nemá byť, že sa máme stať iným človekom, ale objaviť to, kým v skutočnosti sme v Božích očiach – stať sa teda skutočne sebou samým.
ZA ĽUĎMI, KTORÍ POTREBUJÚ POMOC, TREBA ÍSŤ TAM, KDE SÚ – AJ NA INTERNET
Rehoľníčky zvyčajne pracujú v nemocniciach, venujú sa seniorom alebo bezdomovcom, prípadne sa uplatnia v školstve. Ty však aktuálne nepracuješ v žiadnej z týchto oblastí. V čom spočíva tvoja služba, čomu sa venuješ?
V rámci našej charizmy služby chudobným sa naozaj často venujeme práve seniorom a bezdomovcom, tiež mladým. V zamestnaní pracujem ako psychologička v poradni – prichádzajú k nám ľudia s rôznymi problémami, či už osobnostnými, partnerskými alebo rodinnými. Veľmi blízka mi je tiež spolupráca s občianskym združením Femina, ktoré sa venuje rodinám, ktoré sa ocitajú v ťažkých životných situáciách a potrebujú pomoc. Taktiež sa dobrovoľnícky venujem internetovému poradenstvu pre mladých.
Aké najčastejšie problémy v rodinách vnímaš cez svojich klientov? Čo dnes najviac trápi rodiny?
Mnohí sa na nás obracajú s tým, že sa cítia pod tlakom. Zladiť všetky požiadavky pracovného a rodinného života nie sú vždy jednoduché. Často si tiež partneri po rokoch prestávajú rozumieť, vznikajú konflikty, hádky a nenaplnené potreby, neraz sa k tomu pripletú aj problémy vo výchove detí. Bojujú s pocitom zlyhania – vnímajú, že zlyhávajú ako partneri a zlyhávajú ako rodičia. A tak u nás hľadajú pomoc, aby sa naučili, ako to riešiť a úspešne zvládnuť.
Spomenula si, že sa venuješ aj online psychologickému poradenstvu pre mladých. Prečo si sa rozhodla vstúpiť do tejto služby?
Náš zakladateľ sv. Vincent stále nabádal prvé sestry, aby išli medzi chudobných (teda tých, ktorí potrebujú pomoc – akúkoľvek, nie len materiálnu), priamo tam, kde sú a tam sa im venovali. Aj sv. otec František raz povedal, že internet je nový kontinent mladých. Tam sú a tam za nimi treba ísť.
ĽUDSKOSŤ A PRIJATIE BÚRAJÚ BARIÉRY A OTVÁRAJÚ SRDCIA
A čo oni na to, že za nimi prišla na internet rehoľná sestra? S akými reakciami sa stretávaš v tejto súvislosti?
Reakcie ľudí sú niekedy naozaj rôzne. Myslím si, že často vychádzajú aj z rôznych skúseností, ktoré ľudia so zasvätenými majú. Niekedy ma už od začiatku vnímajú ako niekoho, komu môžu dôverovať a hovoria o tom, čo ich trápi, teší. Často ma prosia aj o modlitby. Zvlášť, keď je nám ťažko, otvárajú sa v nás rôzne bytostné otázky, hľadanie zmyslu, úľavy… Pýtajú sa ma rôzne otázky, ktoré sa týkajú Boha, v nádeji, že mám na ne odpovede. Samozrejme nemám ich, no vtedy sa to stáva výzvou hľadať ich spolu s nimi. A to je obohacujúce pre obe strany. Niektorí, naopak, pristupujú nedôverčivo, akoby nevedeli, čo môžu čakať. Keď vidím, že je niekto trochu v rozpakoch z habitu, snažím sa, aby zažil predovšetkým stretnutie človeka s človekom. Ľudskosť a prijatie búrajú bariéry a otvárajú srdcia.
Prostredníctvom linky pomoci máš možnosť sledovať prežívanie mnohých mladých ľudí. Kto alebo čo podľa teba najviac ubližuje mladým ľuďom?
Tlak na ich výkony. Z každej strany číha „dokonalosť“. Zvlášť v období, kedy si mladí budujú identitu a objavujú svoju hodnotu, sú im podsúvané falošné ideály. Keď sa podľa nich porovnávajú, majú pocit, že jednoducho nestačia, že nie sú dosť dobrí. Napriek mnohým technickým vymoženostiam dnešnej doby sa mladí často cítia osamotení alebo nepochopení. Mnohokrát si rodičia chcú plniť vlastné sny cez svoje deti a nepočúvajú ich túžby.
Čo môžeme my dospelí robiť, aby sa mladým ľuďom v našom okolí žilo v tomto svete ľahšie?
Mladí potrebujú zažívať a cítiť, že ich berieme vážne, vidíme v nich potenciál a dávame im šancu. Nie je pravdou zdanie, že mladým sú starší ľudia ľahostajní. Naopak, v poslednej dobe sa často stretávam s tým, že mladí vzhliadajú k starším, vnímajú ich ako svoj vzor. Vedia sa od nich učiť, sú otvorení a uvedomujú si, že ich starší majú čím obohatiť, že si majú čo od nich zobrať. Mládež nie je zlá a lenivá, práve naopak. Skúsme im byť inšpiráciou, motivovať ich a dôverovať im, vidieť v nich potenciál. Keď je im preukázaná dôveru, dokážu svoj potenciál premeniť.
PROSÍM BOHA, ABY SOM DOKÁZALA SPRÍTOMŇOVAŤ NÁDEJ, ŽE BOH UŽ NAD VŠETKÝM ZVÍŤAZIL
Nie je bežné, aby bol človek konfrontovaný s toľkými vážnymi problémami až tragédiami nevinných mladých ľudí. Neotriasa to tvojou vierou v dobrého Boha?
Práve naopak. Zvlášť vtedy, keď som konfrontovaná s veľkým ľudským nešťastím, na ktoré nemám vysvetlenie a je ťažko pochopiteľné, je mi veľkou oporou dôvera, že je tu niekto, kto to má i napriek tomu pevne v rukách, a že sa nedeje nič, o čom by nevedel a nad čím by nezvíťazil. Vtedy mu to v modlitbe odovzdávam a prosím ho, aby mi ukázal, ako v týchto chvíľach túto nádej sprítomniť.
Psychológia sa javí ako veľmi praktická a užitočná veda. Vnímaš znalosť psychológie ako výhodu aj vo svojej každodennosti – mimo zamestnania a služby na linke dôvery?
Čím viac ju študujem, tým viac žasnem nad tým, ako úžasne Boh stvoril človeka. V kancelárii nad stolom mám na drevenej tabuľke napísané slová zo Sv. písma adresované Mojžišovi: „Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš je zem svätá“ (Gn 3, 5). Touto svätou zemou – svätým miestom, je pre mňa ľudská duša. Vždy ostáva pre mňa tajomstvom, a toto sa snažím pripomínať si pred každým rozhovorom s človekom, ktorý za mnou prichádza. A hoci ho mám v kancelárii, tento odkaz ide so mnou všade.
Už vyše roka čelíme okolnostiam života, ktoré sú obrovskou záťažou pre psychiku každého z nás. Poraď ty, psychologička a rehoľná sestra zároveň, čo môžeme robiť a ako sa k tomu všetkému postaviť, aby sme sebe i svojmu okoliu pomohli zvládnuť tento čas?
Kresťan je človekom nádeje. Kresťanská nádej však neznamená len nejaký optimizmus. Je to presvedčenie a viera, že nech sa deje čokoľvek, Boh všetko dokáže použiť na dobro. Ako hovorí sv. Pavol: „Tým čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28). Oprime sa o vieru, že Boh nás neopúšťa ani v týchto časoch a každý z nás môže hľadať spôsob, ako svoj vzťah s ním prehlbovať; či už osobnou modlitbou, službou tým, ktorí to potrebujú… Svätý Vincent rád hovorieval, že láska je neskutočne vynaliezavá. Teda nevzdal sa, kým nenašiel spôsob, ako iným pomôcť. Skúsme hľadať nie to, čo sa robiť nedá, ale práve naopak, čo robiť môžeme. Môžu to byť činnosti, ktoré sme pre nedostatok času dlho odkladali alebo sme nemali čas ich vyskúšať. Sme pozvaní šíriť do sveta pokoj. Hľadajme odpoveď na otázku: „Akým spôsobom ho ja môžem priniesť môjmu okoliu?“ Ak máte pocit, že to, čo prežívate je náročné a potrebujete odbornú pomoc, nebojte sa o ňu požiadať. Nie je to hanba, práve naopak.
V tomto Pôstnom období sa pripravujeme na prežitie najkrajších tajomstiev našej viery – na Veľkú noc. Zo srdca vám prajem jej hlboké prežitie, aby sa vaše kríže premenili na víťazstvá. Kým sa tak stane, nech nás sprevádza dôvera, ktorú vyjadril Pete Greig, autor knihy Keď Boh mlčí, krásnymi slovami: „na kríži vidíme skrytého Boha, ktorý je v utrpení s nami“.
Zdroj: https://www.slovoplus.sk/ autor: Jana Kasajová
Vo februári 2021, kedy sme si pripomenuli 190 rokov od poslania do misie sv. Kataríny Labouré, boli posledné dni tohto mesiaca obohatené o vzácnu – ba priam podobnú udalosť. Dňa 27. februára o 11 hod. sa v Provinciálnom dome dcér kresťanskej lásky v Nitre konala slávnosť „poslania do misie“. Seminárska sestra Michaela Čergeťová, po ukončení prvej etapy počiatočnej formácie v seminári, si zamenila biely závoj za modrý a bola poslaná do svojej prvej misie v Rožňave. Tu bude môcť reálne objavovať a nachádzať Krista v chudobných a upevňovať sa tak v povolaní dcéry kresťanskej lásky.
Po slávnostnom a zároveň jednoduchom obrade, ktorý sa konal v kaplnke provinciálneho domu, nasledovala svätá omša, ktorú celebroval p. Jozef Garaj, CM provinciálny direktor sestier a dp. Ján Bulko, miestny duchovný správca.
Sestry Slovenskej provincie a osobitne nová komunita v Rožňave sa tomu tešia a sprevádzajú sestru Michaelu svojimi modlitbami aj v tejto etape formácie. Do novej misie jej vyprosujú hojnosť darov Ducha Svätého a zverujú ju pod ochranu Panny Márie – jedinej Matky našej Spoločnosti.
Pri tejto príležitosti nám s. Michaela odpovedala na pár otázok spojených s časom jej doterajšej formácie.
S. Michaela, prežila si viac ako 20 mesiacov v uzobratí, v mlčaní. Je niečo, čo si z tohto požehnaného času vyťažila, čím si sa obohatila?
V tomto čase formácie som si zamilovala najmä ticho. Boh hovorí v tichu. Ticho nám pomáha lepšie si uvedomovať Božiu prítomnosť. V tichu sa dostáva všetko na povrch, čo treba riešiť, prijať, pochopiť, spracovať. Najradšej som len tak v tichu sedela pred Pánom a počúvala ho.
Je niečo, čo si počas formácie ”objavila” ako “svetielko”, ktorým ti sv. Vincent alebo sv. Lujza posvietili na tvojej duchovnej ceste?
Svätá Lujza ma veľmi oslovuje svojou duchovnou hĺbkou. Počas Turíc v roku 1623 pochopila, že raz bude patriť do Spoločnosti, kde budú sestry vychádzať a prichádzať. Po celý život sa často vracala k tomuto zážitku a vďaka tomu mala Turíce vo veľkej obľube. Sv. Lujza ma pozýva neustále prehlbovať vzťah k Duchu Svätému a dennodenne ho vzývať. Sv. Vincent ma naučil dôverovať a spoliehať sa na Božiu Prozreteľnosť.
Bude tvoja služba chudobným teraz v niečom iná, ako bola pred samotnou formáciou? Ak, áno, čo prispelo k tejto zmene?
Služba chudobným bude obohatená o poznania a skúsenosti počas formácie. Chudobným by som chcela slúžiť jednoducho, pokorne a s láskou, vidieť v nich Krista a pozerať sa na nich ako na svojich Pánov a Učiteľov, od ktorých sa môžem učiť.
Určite si počas tohto času spoznala aj viacerých svätých a blahoslavených Vincentskej rodiny. Prirástol ti niekto z nich srdcu tak, že je pre teba vzorom, príkladom?
Počas apoštolských stáži som bližšie spoznala blahoslavenú sestru Martu Wiecku. Jej príklad obetavosti a láskavého prístupu ku všetkým na mňa zapôsobil. Tiež ma oslovila i jej veľká dôvera v Boha, najmä počas skúšky, kedy čelila ohováraniu v oblasti čistoty a nik okrem sestry služobnice jej neveril. Tento jej príklad ma pozýva dôverovať Bohu a spoliehať sa iba naňho. Boh o všetkom vie a on sa postará.
Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí možno tiež cítia volanie, pozvanie Pána, ale váhajú?
Nebojte sa! Ak Pán volá, dá aj potrebné milosti. Nebojte sa urobiť krok do neznáma a vykročiť na dobrodružnú cestu. Nebudete ľutovať, Boh Vás povedie. Ak sa mu odovzdáte a prijmete jeho vôľu, budete šťastní.
S čím chceš vstúpiť a čo chceš priniesť do svojej prvej misie?
Do svojej prvej misie chcem priniesť seba, taká aká som, s celou svojou minulosťou, so všetkým poznaním a skúsenosťami, darmi a talentami. Jednoducho chcem sa učiť novým veciam, aby som bola pravou dcérou kresťanskej lásky.
Ako sa dá najlepšie využiť čas, ak spojíte začiatok pôstneho obdobia (po), lockdown(ld) a u niekoho aj jarné prázdniny (jp)? No predsa duchovnými cvičeniami! (DC) Tento čas, čas exercícií môže byť pre každého človeka príležitosťou, aby sa posunul o kúsok bližšie k Bohu. Preto sa aj sestry našej Košickej komunity vydali na túto cestu v dňoch od 19. – 27.februára 2021 pod vedením o.Romana Haška tentokrát s Pannou Máriou. V tomto čase počúvajúceho mlčania nás Panna Mária pozvala pozrieť sa na jej život z rôznych uhlov. Učila nás byť ženou a ukázala ako napĺňať úlohu dcéry. Voviedla nás do úzkeho vzťahu so svojím ženíchom sv.Jozefom, ktorého rok teraz prežívame. Cez nebezpečné 3D osobnostných defektov = dôležitosť, dokonalosť a direktívnosť nám odhalila svoju veľkosť a výnimočnosť v tom, že ju nedosiahla vlastným snažením, ale že ju práve takouto urobil Boh. Ukázala nám aj návod, ako sa k takejto veľkosti môžeme aspoň priblížiť a to skrze Dôležité 3P = pokoru, poníženosť a poslušnosť. Určite to nie je všetko, čo nám v tomto čase o sebe odhalila a kam nás pozvala. Preto dovoľme počúvajúcim vystúpiť z mlčania a dajme priestor samotným sestrám…
Oslovil ma fakt, že Boh vybral pre mňa mojich rodičov. Ja som si ich nezvolila a ani oni si nezvolili mňa. Lebo: „ak sa nezmierim s vlastným príbehom, nedokážem urobiť ani ďalší krok. Prvým krokom skutočného vnútorného uzdravenia je prijatie vlastnej osobnej histórie a v nej toho, čo sme si v našom živote nezvolili.“(pápež František – Patris corde)To mi pomohlo vyrovnať sa so skutočnosťou, že práve tých mojich rodičov mi vybral Boh a to, do akej rodiny ma postavil, bolo pre mňa to najlepšie. Prestala som sa zaoberať myšlienkou, že ak by som mala iné podmienky, môj život by bol ľahší. A to je pre mňa veľká milosť!
Pre mňa odrazovým mostíkom bude asi to, že chcem prehĺbiť svoj osobný vzťah s Bohom (lebo cieľom nášho života je milovať Boha z celého srdca…) ako zamilovanie na úrovni intímneho vzťahu, lebo ak tak nie je, potom hľadám lásku inde: v správaní ľudí, v hľadaní výhod, v súperení…
Myslím, že som mohla zakúsiť Máriin vrúcny materinský vzťah ku mne. ĎAKUJEM ZA TO! Chcem ju spolu s Ježišom pozývať do všetkého v mojich dňoch. A učiť sa od nej, dôverovať bez výhrad. 😊 Nech je za všetko zvelebený Boh!
Nanovo som si uvedomila, aké je dôležité byť darom pre iných. Láska je sebadarovaním. A ak darujem seba, svoj čas, svoje schopnosti do služby Bohu, ktorý je najväčším Darom, to bude dávať zmysel môjmu životu. Prosím Pána, aby mi pomáhal byť darom pre tých, s ktorými žijem a ku ktorým ma posiela, a nie byť „pani dôležitou“.
V chválospeve Panna Mária spieva: „ mocnárov zosadil z trónov…“ chcem prosiť Pána, aby On svojou mocou zosadil z trónu môjho srdca všetkých súperov, ktorí chcú zaujať miesto v mojom srdci alebo v myšlienkach….prosím Pána, aby som dobre myslela o druhých, priala im dobro a požehnávala ich.
Panna Mária je mi vzorom v plnení Božej vôle vo všetkom. Žila všedný život ženy, matky, vdovy – chodila pre vodu k spoločnej studni. Ale robila to nevšedne, s veľkou láskou a pre Boha. Žiadne jej osobné výmysly. Plnila Božiu vôľa v situáciách čo jej vo všednom dni poslal Boh. Do toho vložila celú lásku svojho srdca. Tak i ja chcem prijať všetko to, čo Boh pošle i teraz v čase Pandémie – žiť živú vieru, lásku k Bohu a k blížnym ako Mária.
Som vďačná za uvedomenie si a prežitie skutočnosti, že Panna Mária bola dcérou svojich rodičov. Áno, logické a prirodzené to je, ale predsa až teraz som si to uvedomila plnšie. A dokonca: dcéra rodičov – ktorí na rozdiel od Nej – mali svoje slabé stránky. Toto poznanie mi pomohlo prežiť „u nich a s nimi“ príjemnú rodinnú atmosféru. A tiež ma pozvalo k ešte intenzívnejším modlitbám a obetiam za vlastnú rodinu. (okrem vďaky 😊 )
Ďakujem ti, Panna Mária, za trpezlivé tiché čakanie pred dverami môjho srdca. Pozývam ťa rada a veď ma v mojom živote, pri rozhodovaní, modlitbe, službe, v komunite i všetky spolusestry, chudobných, vzdialených od Boha.
Drahí členovia Vincentskej rodiny! Milosť a pokoj Ježiša Krista nech je vždy s nami!
Po dramatických udalostiach minulého roka, kedy utrpenie spôsobené vojnami, prírodnými katastrofami a hladom bolo znásobené pandémiou COVID-19, nás viera pobáda žiť nový rok 2021 s nádejou, a to aj v situáciách, ktoré sú ľudsky povedané, „beznádejné“.
Na začiatku tejto pôstnej doby budeme pokračovať v reflexii o základných prvkoch, ktoré zo svätého Vincenta de Paul urobili „mystika lásky“, konkrétnejšie o jeho a našom vzťahu s Kristom, ktorý je zmrzačený, ako sme to už robili s pomocou ikony „Spasiteľa zo Zvenigoroda“.
V minuloročnom liste na Advent som napísal, že Ježišova osoba je základom identity Vincenta de Paul ako mystika lásky a stojí v centre vincentskej spirituality a charizmy. Ježiš je dôvodom nášho bytia a jeho spôsob myslenia, cítenia, rozprávania a konania sa stáva naším životným cieľom. Vincent vedel, že k osobnému obráteniu a plodnej službe je veľmi dôležitý dôverný vzťah s Ježišom: „Na duše nepôsobí ani filozofia, ani teológia, ani slová. Ježiš Kristus musí pôsobiť s nami, alebo skôr my s ním, konať v ňom a on v nás, hovoriť ako on a v jeho duchu, tak ako on bol v Otcovi a učil to, čo počul od neho“. Ak je ikona „Spasiteľa zo Zvenigoroda“ pozvaním kontemplovať Ježišovu tvár, táto pôstna reflexia nás pozýva k dialógu so zmrzačeným Ježišom. Asi pred 30 rokmi sa mi dostala do rúk kniha španielskeho jezuitu Ramóna Cué s názvom Môj dolámaný Kristus. Na obálke knihy bol zobrazený ukrižovaný Kristus, ktorému chýbala jedna noha, pravá ruka a prsty na ľavej ruke. Nemal tvár, ba dokonca ani kríž. Tento obrázok ma hneď upútal a jeho príbeh vyvolal vo mne túžbu mať tiež takéto zobrazenie ukrižovaného Krista.
Kniha Môj dolámaný Kristus opisuje príbeh istého kňaza, ktorý mal v obľube umelecké diela. Jedného dňa vstúpil do obchodu so starožitnosťami, kde medzi mnohými krásnymi obrazmi, sochami a inými umeleckými predmetmi zbadal sošku, ktorá ho hneď zaujala. Znázorňovala ukrižovaného Ježiša. Išlo o dielo známeho umelca, ktoré si zachovalo vysokú umeleckú hodnotu, aj keď bolo poškodené.
Kňaza toto umelecké dielo natoľko zaujalo, že sa rozhodol kúpiť ho a dať zreštaurovať, aby mu prinavrátil pôvodnú krásu. Reštaurátor, na ktorého sa obrátil, hneď odhadol, že oprava si bude vyžadovať veľa práce, a preto chcel veľkú sumu peňazí. Kňaz nemohol zaplatiť takú vysokú cenu, a preto sa rozhodol odniesť si dolámaného Krista domov v takom stave, v akom bol.
Keď sa vrátil domov, šiel do svojej izby a zahľadel sa na dolámaného Krista. Začal sa cítiť nesvoj a postupne sa ho zmocňoval hnev. Z plného hrdla zakričal: „Kto ti mohol urobiť niečo také? Kto ťa mohol tak surovo sňať z kríža? Kto ti mohol tak kruto zmrzačiť tvár?“
Zrazu ho prerušil nezvyčajný hlas: „Mlč! Kladieš príliš veľa otázok.“
Tento prenikavý hlas zmrzačeného tela však kňazovi pokoj nepriniesol. Ohromený kňaz chcel po týchto slovách Krista potešiť, a tak trasúcim sa hlasom povedal: „Pane, mám nápad, ktorý sa ti bude páčiť. Nájdem spôsob, ako ťa zreštaurovať. Nechcem ťa vidieť takého zmrzačeného. Uvidíš, aký budeš krásny. Veď vieš, aký si vzácny. Budeš mať novú nohu, novú ruku, nové prsty, nový kríž a hlavne, nadobudneš novú tvár.“
Znova sa ozval hlas a Kristus rázne povedal: „Som z teba sklamaný. Priveľa rozprávaš. Zakazujem ti, aby si ma reštauroval.“
Kňaz zaskočený energiou a rozhodnosťou dolámaného Krista oponoval: „Pane, nerozumieš. Vždy by mi spôsobovalo bolesť, keby som ťa videl dolámaného a zmrzačeného. Nechápeš, ako veľmi ma tým trápiš?“
Pán odpovedal: „To je presne to, o čo mi ide. Nereštauruj ma. Keď ma budeš vidieť takéhoto, uvidíme, či si spomenieš na mojich trpiacich bratov a sestry a či sa ťa to dotkne. Uvidíme, či pohľad na mňa dolámaného, zmrzačeného, môže byť symbolom bolestí iných, symbolom, ktorý bude výkrikom bolesti môjho druhého mučenia u mojich bratov a sestier. Nechaj ma dolámaného! Objím ma zmrzačeného!“
Kňaz vyriekol:„Mám Krista bez kríža. Niektorí ľudia môžu mať kríž bez Krista. Kristus nemôže odpočívať bez kríža a osobný kríž možno niesť iba s Kristom. Dolámanému Kristovi sme začali hľadať drevený kríž, na ktorom by mohol spočinúť. No našli sme len náš kríž. Spojte icha dolámaný Kristus bude celý. Dolámaný Kristus spočinie na našom kríži a tento kríž ponesieme spolu.“
Ešte stále znepokojený kňaz pokračoval v intenzívnom rozhovore s Kristom: „Rád by som zreštauroval tvoju chýbajúcu ruku.“ Pán odpovedal: „Nechcem ruku z dreva. Chcem skutočnú ruku z mäsa a kostí. Chcem, aby si sa ty stal rukou, ktorá mi chýba!“
„Pane“, zvolal kňaz, „máš len jednu nohu. Nemôžeš sám ani chodiť. Potrebuješ pomoc.“ Kristus odpovedal: „Musím pracovať, tak ako som pracoval v Nazaret.“ Kňaz zareagoval: „Ak chceš, môžem ťa sprevádzať pri hľadaní práce. Avšak upozorňujem ťa, že v takomto stave si prácu nikdy nenájdeš, pokiaľ sa len nepredstavíš ako sám Kristus.“
Kristus zakázal kňazovi, aby ho predstavoval ako Krista. Spoločne šli do mnohých obchodov a podnikov, ale Kristovi prácu nikto neponúkol. Zhlboka si teda zavzdychol: „Ako môže niekto povedať, že miluje Krista, a tým istým srdcom pohŕdať tými, ktorí si hľadajú poctivú prácu? Ja som oni a oni sú ja.“
Kňaz si posťažoval: „Aké je pre mňa ťažké milovať Krista bez tváre.“ Strávil veľa hodín hľadaním vhodnej a krásnej tváre pre svojho zlomeného Krista, aby zmiernil svoj vnútorný nepokoj, ale Kristus znova a ešte mocnejším hlasom zvolal:„Chcem zostať taký – dolámaný, bez tváre. Prečo by si ma chcel reštaurovať pre seba alebo pre iných? Je pre teba nepríjemné dívať sa na mňa v takomto zúboženom stave?“ Kristus povedal o niečo miernejšie: „Prosím ťa, prijmi ma takého, aký som. Prijmi ma dolámaného, prijmi ma bez tváre.“
A Kristus pokračoval: „Máš pred sebou obraz niekoho, koho nemáš rád, svojho nepriateľa? Daj tvár tejto osoby na moju tvár. Polož na miesto mojej tváre všetkých najopustenejších, najviac odmietaných, najchudobnejších ľudí. Rozumieš? Za nich všetkých som dal svoj život. Na mojej tvári sú všetky ich tváre. Rozumieš?“
Po dlhom rozhovore s Kristom kňaz napokon pochopil jeho posolstvo a tichým hlasom túžobne povedal: „Kriste, rád by som prijal tvoje pozvanie, ale prosím ťa, pomôž mi! Pomôž mi!“
Po niekoľkých rokoch môjho úsilia nájsť dolámaného Krista sa mi to predsa len jedného dňa podarilo. Prechádzajúc popri jednej budove som sa pozrel napravo – a hľa: dolámaný Kristus. Neviem, ako sa tam dostal. Veľakrát som tadiaľ prechádzal, ale nikdy som tam nevidel žiadnu starú či polámanú vec, ktorú by si mohol niekto vziať.
Pamätám si, aký som bol rozrušený a horel nedočkavosťou, či si ho budem môcť vziať. Len čo som si na to poprosil a aj dostal dovolenie, rýchlo som sa na to miesto vrátil a priniesol si rozbitého Krista domov. Keď som sa ocitol vo svojej izbe „s mojím dolámaným Kristom“, pustil som sa do plaču. A od toho dňa sme sa už od seba nikdy neodlúčili.
Prečo som chcel mať dolámaného Krista? Samozrejme, ako kňaz z príbehu, aj ja by som mal radšej krásneho, neporušeného Krista na peknom kríži, ktorý by sa dal zavesiť, aby si ho mohli ľudia uctiť. Odkiaľ vyšla túžba mať takéhoto dolámaného Krista? Zo mňa isto nie. Nachádzam len jedinú odpoveď: od Krista.
Dolámaný Kristus sa pred našimi očami stáva jasným znamením, ktoré neustále narúša náš pokoj a volá nás k obráteniu. Pozýva nás k nepretržitému dialógu s ním tu a teraz vo svete a v našich každodenných vzťahoch. Tento dolámaný Kristus nám pomáha prísť k nemu s našou osobnou ľudskou realitou, ale aj s realitou každého človeka.
Kristus je vždy pripravený počúvať i navrhovať. Znova a znova nám predkladá výzvy, no robí to s nekonečnou tichosťou a milosrdenstvom, aby odpovedal na otázky typu: Prečo si myslíte, že ma ľudia tak strašne znetvorili? Dolámaný Kristus vás vyrušuje? Necítite sa dobre pri dolámaných ľuďoch? Čo by mohlo ľuďom pomôcť zmeniť ich postoj voči tým, ktorých považujú za znetvorených? Ako ste na tom vy v tejto súvislosti?
Svätý Vincent bol v neustálom dialógu s Ježišom a tu aj nachádzal odpovede a rady:
„Ó, Bože! Aké krásne je vidieť chudobných, ak na nich hľadíme v Bohu a s úctou, s akou to robil Ježiš Kristus! Ale ak sa na nich budeme dívať len čisto ľudským pohľadom a so svetským duchom, budú sa javiť ako opovrhnutia hodní.“
„… Ježiš Kristus za nás zomrel. Nie je to snáď dostatočný dôvod na to, aby sme si vážili človeka? Ježiš nám prejavil toľko úcty, keď chcel za nás zomrieť, až sa zdá, že si nás vážil viac ako svoju drahocennú krv, ktorú vylial, aby nás vykúpil. To ako keby povedal, že si svoju krv váži menej, ako všetkých Bohom vyvolených…“
Môj vlastný dolámaný Kristus, či už pred mojimi očami alebo v mojich myšlienkach, ma pozýva ku skutočnému dialógu. Nech nám toto pôstne obdobie pomôže prehĺbiť alebo jednoducho začať rozhovor s dolámaným Kristom a to nás určite nenechá ľahostajnými.
O niekoľko dní oslávi 117. narodeniny a práve zvíťazila v boji nad koronavírusom. Reč je o sestre André Randonovej, ktorá je najstaršou rehoľníčkou na svete a tiež najstaršou Európankou. Sestra pripúšťa, že najťažším obdobím jej choroby bola skutočnosť, že nemohla každý deň prísť na svätú omšu.
Sestra André je Francúzka a patrí do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul. Na svete je iba jeden starší človek, a to 118-ročný Japonec. Pred vstupom do rehole bola guvernantkou, potom roky pracovala v nemocnici. V súčasnosti používa iba invalidný vozík a už takmer nevidí. Žije v domove dôchodcov neďaleko Toulonu, kde koronavírus malo 81 z 88 ubytovaných. Z tohto dôvodu zomrelo viacero ľudí – hovorí Famille Chrétienne.
Pracovníci centra tvrdia, že sestra prekonala koronavírus bez príznakov a mala dobrý zdravotný stav. Lekári sa obávali, že vzhľadom na jej vek, pre ňu neexistuje žiadna záchrana. „Nestarala sa o seba, ale obávala sa o iných chorých,“ hovorí jedna z opatrovateliek. Dodáva, že najväčšou ťažkosťou sestry bolo, že sa nemohla každý deň zúčastňovať na Eucharistii, pretože centrum bolo zatvorené.
V jednom z rozhovorov sa sestra André priznala, že počas celého svojho náboženského života nikdy nevynechala každodennú svätú omšu. Povedala tiež, že v modlitbe hľadá silu: „Neustále hovorím s dobrým Bohom. Keď sa niečo darí, poviem mu o tom a niekedy Ho upozorňujem, pretože ma opúšťa.“ Pred dvoma rokmi, pri príležitosti 115. narodenín, dostala sestra André osobný list od pápeža Františka a ním požehnaný ruženec. Keď sa jej pýtali na tajomstvo dlhovekosti, priznala, že to bola modlitba a čokoláda.
Srdiečko. V poslednom čase sa veľmi často objavuje najmä v našich online priestoroch počítačov či mobilných telefónov v podobe rôznych reklám. Chce nám pripomenúť, že sa blíži deň sv. Valentína, ktorý už mnohí vnímame ako príliš komerčný a často spájaný s dňom zaľúbených.
Tento krásny symbol lásky však skrýva oveľa hlbší zmysel. Skutočný zmysel lásky, ktorým je milovať a byť milovaný. Či už si otec, matka, sestra, brat, rehoľník, dieťa, bezdomovec…Všetci túžime po láske rovnako.
Práve spomínané srdiečka mi však v poslednom čase pripomenuli pár veľmi pekných chvíľ v našej komunite, ktoré v sebe tieto odkazy nesú. Myslím na perníkové srdiečka v rámci projektu Boj proti hladu, do ktorého sa naša komunita zvykne každoročne zapojiť. Aj v mestečku Martin preto nezostali sestry tejto výzve ľahostajné a minulý rok túto zbierku aj napriek ťažkej situácii zorganizovali spolu so šikovnými farníkmi a deťmi.
Opäť to srdiečko. Jednoduchý, ale o to výstižnejší symbol, ktorý nás upriamuje na podstatu. Lásku k tým najchudobnejším sveta. Lásku k tým, ktorí túžia byť tiež milovaní, a to nielen v deň sv. Valentína, ale aj dnes, v tomto momente, keď čítaš tieto riadky.
Otvoriť si srdce pre blízkych môžeme kedykoľvek, aj pri rôznych potravinových zbierkach pre chudobných, možno aj milým slovom alebo len samotným záujmom o človeka, ktorý je blízko mňa.
Najkrajším príkladom lásky je práve sv. Rodina. Jej obraz určite nechýba v mnohých domácnostiach. V rámci našej komunity v martinskej farnosti sme minulý rok zrealizovali putovanie obrazu sv. Rodiny, ktorý bol zdieľaný medzi rodinami a komunitami. Návšteva sv. Rodiny je vzácnou príležitosťou si nanovo uvedomiť krásu a zmysel lásky. Veď práve v podobe sv. Jozefa, Panny Márie a Ježiška nachádzame tie najkrajšie srdcia čistej, obetavej a nekonečnej Lásky. Lásky Boha k nám, ľuďom.
Nech nám aj v dnešnej dobe srdiečka pripomínajú, že Láska nikdy nezanikne a možno práve teraz je rad na tebe, aby si tento symbol pretvoril na skutočné umelecké dielo. Skúsiš to?
Už niekoľko rokov je jednou z mnohých služieb našich starších sestričiek na Mendryke pletenie štvorcov zo zvyškovej vlny. Tieto štvorce potom posielame do redakcie Dúha, odkiaľ ich distribuujú ďalej. Ich pospájaním vzniknú deky, ktoré slúžia pre potreby misií – zvlášť v Afrike alebo vo Východnej Európe.
V tomto roku sme 25. januára odoslali krabicu, ktorá obsahovala 121 štvorcov. 3. februára sme dostali list – snáď po prvýkrát, – ktorý nás milo prekvapil a potešil. Pripájame jeho plné znenie:
“Vážení, nevím, kolik vás bylo, kteří jste pletli čtverce na deky, které pomáhají potřebným. Rád bych vám však touto cestou poděkoval. Zásilka, kterou jsem obdržel, mi udělala radost. Tolik času, práce a dobré vůle. Po zháčkování dek budou předány do farnosti mých přátel v Německu, kteří „organizují“ další distribuci. Bude to na některé z více než 15 míst, především ve východní Evropě nebo v Africe, případně pomohou ke stavbě školy v Malawi. Přijměte tedy srdečné poděkování a přání všeho dobrého v novém roce”. Cyril Havel
A tak aj týmto listom sme sa mohli uistiť, že i naše staršie spolusestry sú misionárkami, hoci to robia – ako sa teraz tomu hovorí – „dištančne“, teda z domova pri stole v dennej miestnosti. 😊
“Evanjeliový obraz Obetovania Pána v chráme obsahuje základný symbol svetla; svetla, ktoré vychádza z Krista osvetľuje Máriu a Jozefa, Simona a Annu a skrze nich osvetľuje všetkých. Cirkevní otcovia spájali túto žiaru s duchovnou cestou. Na Kristovej tvári žiari toto svetlo krásy… Svetlo vychádzajúce z vteleného Slova zakusujú jedinečným spôsobom práve ľudia povolaní k zasvätenému životu. Tento evanjeliový obraz zjavuje proroctvo, dar Ducha svätého. Simeon a Anna uvažujú o dieťati Ježišovi, vytušia jeho údel smrti a vzkriesenia pre spásu všetkých…” ( Benedikt XVI.)
Inšpirované posolstvom tohto Sviatku sme položili sestrám Košickej komunity pár otázok, aby svojím pohľadom na OBETOVANIE PÁNA i SEBA SAMEJ povzbudili či nadchli tých, ktorí budú čítať tieto riadky…
1. Čím je pre teba sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň dňom zasväteného života?
(sestra 53 rokov povolania) Tento sviatok mi pripomína Obetovanie Božieho Syna ako jeho hlavnej životnej úlohy so všetkou jej náplňou. Je aj prejavom vďačnosti za moje pozvanie k obetovaniu seba samej.
(sestra 40 rokov povolania) Sviatok Hromníc je pre mňa dňom, v ktorom si pripomínam svoje odovzdanie sa Ježišovi. Tak ako Panna Mária obetovala Bohu, čo jej bolo najdrahšie, tak aj ja sa snažím v živote zriekať všetkého, čo nie je Pánove. Pri obetovaní jej bol posilou sv. Jozef, preto som si ho aj ja vyvolila za spoločníka na ceste za Pánom.
(sestra 27 rokov povolania) Je pre mňa pripomenutím si aký veľký dar povolania mi Boh dal. Skrze toto povolanie mu môžem odpovedať aspoň omrvinkou svojej lásky.
(sestra 19 rokov povolania) Je spomienkou na moje vlastné zasvätenie Pánovi. Povzbudzuje ma príklad Panny Márie. Jej poslušnosť, pokora a odovzdanosť. Panna Mária obetuje Ježiša Nebeskému Otcovi a Nebeský Otec nám ho vracia späť, aby nás vykúpil. Spolu s Ježišom sa aj ja Obetujem Pánovi a túžim mu patriť celá, aby takto naplnená Ním samým som mohla slúžiť svetu.
2. Ako prežívaš ty svoje OBETOVANIE vo svojom každodennom živote?
(sestra 53 rokov povolania) Vo chvíľach radostných, slávnostných ale najmä bolestných a ťažkých mi dodáva silu, ochotu aj radosť prežívať život v jeho plynutí, najmä v modlitbe a sviatostiach, hlavne svätom prijímaní, ale aj v spoločenstve komunity.
(sestra 40 rokov povolania) Snažím sa využiť každú príležitosť, aby som obetovala Ježišovi všetky malé obety i všetko, čo mi je ťažké, za ľudí, ktorí sú mi blízky, za neveriacich, chudobných, za potreby svet… Dávam ich na paténu pri obetovaní sv. omše.
(sestra 27 rokov povolania) Svoje obetovanie prežívam tým, že mu dávam naspäť to, čo mi dal a to v každodennej službe pri prekonávaní seba samej, svojich predstáv, keď to Boh vidí inak ako ja. Tým, že sa snažím odpovedať na jeho lásku a jeho výzvy.
(sestra 19 rokov povolania) Svoje obetovanie prežívam ako vďačnosť za najväčší dar svätého povolania, ktorý mám hlboko vo svojom srdci. Som šťastná, že môžem denne v každej chvíli dávať lásku Ježišovi v čistote, chudobe, poslušnosti a v službe chudobným bez nároku na odmenu. Viem, že mojou odmenou je sám Pán tu i vo večnosti, lebo toto je môj cieľ.
3. Bol v tvojom živote „SIMEON a ANNA“, ktorým si vďačná, že ťa na tvojej ceste povolania zvlášť nejakým spôsobom sprevádzali?
(sestra 53 rokov povolania) V komunite do ktorej som bola umiestnená som sa bližšie zoznámila s našou Spoločnosťou a svojím usmernením mi pomohol vincentín o. Mihina, ktorý sa na ten čas stal mojím „Simeonom“.
(sestra 40 rokov povolania) Mala som vďaka Bohu duchovného vodcu a spovedníka, ktorý stál pri mne v najťažších chvíľach, krížoch a skúškach. Tiež sestru Vizitátorku, ktorá mi bola oporou svojou chápavosťou a pomocou.
(sestra 27 rokov povolania) Pre mňa „Simeonom a Annou“ boli ľudia, ktorých som stretávala v bežnom každodennom živote. Boli plní Svetla, ktoré nadobudli tak, že zotrvávali na modlitbách. Potom to, čo dostali mi ponúkli hoc o tom ani nevedeli a tým mi pomohli ísť ďalej na mojej ceste.
(sestra 19 rokov povolania) V mojom živote pri zrode môjho povolania stál môj duchovný otec a dve rehoľné sestry. Jedna ma oslovila svojou duchovnosťou a druhá praktickými radami do života a zaiste aj dobrým príkladom. Aj dnes mi Boh posiela „Simeona a Annu“, ktorí ma sprevádzajú na ceste povolania – veľakrát v osobe spolusestry ale aj kňaza ich príkladom a vernosťou.
4. Čo by si popriala v tento deň všetkým zasväteným?
(sestra 53 rokov povolania) Prajem všetkým zasväteným, aby ich srdcia prežívali radostnú nádej po každom sv. prijímaní, že tu je tá najväčšia blízkosť s Ježišom na tomto svete.
(sestra 40 rokov povolania) Všetkým prajem stále väčšiu zamilovanosť do Krista.
(sestra 27 rokov povolania) Prajem im radosť a odovzdanosť do Božej prozreteľnosti, v ktorej nájdu útechu a inšpiráciu v láske k Nemu i blížnym.
(sestra 19 rokov povolania) Všetkým zasväteným prajem vernosť až do smrti. Nech sú podmienky v našom povolaní akékoľvek – či už šťastné alebo ťažké – vždy sa oplatí ísť za Kristom. Milujem Pána, milujem povolanie, lebo je to veľká výsada od Pána, že si nás vyvolil byť s Ním, pracovať pre Neho a Jeho kráľovstvo.
Ó, Mária, Matka Cirkvi, zverujem ti celý zasvätený život, aby si mu získala plnosť Božského svetla: nech žije v načúvaní Božieho Slova, v pokore nasledovania Ježiša, tvojho Syna a nášho Pána, v prívetivom postoji voči vnuknutiam Ducha svätého, v každodennej radosti Magnificatu, aby Cirkev bola budovaná svätosťou života týchto tvojich synov a dcér, v prikázaní lásky. Amen
Mnohí z nás sa v súčasnosti stretávame s chorobou, nešťastím pandémie či smutnými osudmi. Napriek tomu sú nám aj v dnešnej neľahkej dobe ponúkané krásne príbehy ľudí, ktorých sa dotýka nebo.
Pri práci a službe tým najchudobnejším sa v našej Spoločnosti DKL snažíme byť predĺženou rukou Boha a ísť tam, kde nás naozaj potrebujú. V rámci našej služby poskytovania pomoci chorým sa aj naša sestra z Nitrianskeho Pravna dostala k dvom nádherným ľuďom. Ich život nezostal nepovšimnutý. V tejto chvíli myslím na jeden, už teraz manželský pár. Majú za sebou 20 rokov spoločného života, postavili si svoje vlastné skromné bývanie, kde zdieľajú každodenné radosti a aj starosti.
Často sú však naše vzťahy skúšané a my sa v nich učíme rásť. Podobne je to aj v prípade spomínanej dvojice. Prišla veľmi ťažká choroba a milovaná žienka zostáva v bolestiach pripútaná k posteli.
V šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe…. Možno práve teraz dostáva spomínaná veta manželského sľubu tú pravú podobu. Možno práve tieto slová zazvonili v srdci oboch ako ozvena a zväčšila sa ich túžba posvätiť svoj vzťah aj sviatostne a pred Pánom Bohom prijatím sviatosti manželstva.
Vďaka iniciatíve a ochote našej spolusestry a pána farára sa to podarilo. Nebo sa dotklo zeme a aj v nešťastí a chorobe prichádza Boh, aby si oboch manželov privinul na svoje milujúce srdce a požehnal im. Možno aby im dal nádej a istotu, že láska je večná a preniká všetko naše konanie. Sme veľmi radi, že aj my a naša Spoločnosť sme toho mohli byť účastní. Kiežby sme si všetci čoraz viac uvedomovali, že meno nášho Boha je Láska.
