Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že vigíliu pred slávnosťou Božieho Tela, ktorá sa tu na Ukrajine slávi v nedeľu po Najsvätejšej Trojici, si urobíme stretnutie u nás v Svaľavskej komunite s našimi mladými z farnosti Pidpolozzya vzdialenej asi 30 km. Pricestovali ranným spojom na sv. omšu, krátko sa stretli s pátrami salvatoriánmi, ktorí spravujú aj ich farnosť a spoločne sme si to namierili do nášho bytu.
Kto je sv. Vincent a kto je sv. Lujza? Milosrdný Boh im vo svojej láske daroval charizmu a oni ten dar prijali a žili. Čo to pre nás znamená? Spoločná reflexia, ktorá nasledovala po tom, ako túto tému predstavila sestra Joana cez slovo a obraz, odkryla nové obzory. Mladí si všímali zrod povolania u našich zakladateľov. Postrehli, že Vincent spočiatku vykročil na cestu kňazstva s úmyslom zabezpečiť rodinu, ale Boh mu dal spoznať iný smer – povolal ho za apoštola chudobných. Dôležité je odpovedať na povolanie a Pán už povedie. Na živote Lujzy si všimli, že príbuzní niekedy kladú prekážky Božiemu volaniu. Lujza spočiatku príbuzných poslúchla a vydala sa, ale jej túžba aj tak našla Ježiša v chudobných.
Títo siedmi mladí z malej farnosti, ktorí spontánne tvoria spoločenstvo bez ohľadu na vekové rozdiely (10-17rokov), sa angažujú – napr. pravidelne upratujú svoj nový kostolík, alebo pozvú svojich kamarátov na svätú omšu. Bolo pre nich celkom prirodzené, že nám pomohli s prípravou obeda a po ňom poumývali aj riad.
Po obede sme plánovali prejsť a pomodliť sa krížovú cestu, ktorá je pozdĺž chodníka na vrch Ostrá a z vrcholu s krížom, čo v noci svieti, sme chceli mať výhľad na mesto a majestátny vrch Stoj. Začalo nám však pršať, tak sme zvolili alternatívny program. Pozreli sme si jeden diel z filmu Katolicizmus (Robert Barron, USA), ktorý neodolateľným spôsobom vťahuje na cestu do hlbín viery. Tento diel hovoril o tajomstve Eucharistie, o tom, že svätá omša je privilégiom zjednotenia sa s Pánom, preto tí, ktorí sa na nej aktívne zúčastňujú, definitívne sa menia a nevracajú sa na staré cesty. Mladí zauvažovali nad tajomstvom Eucharistie, chleba a vína, Tela a Krvi: aké jednoduché a zároveň hlboké!
Prišiel čas odchodu a my sme si povedali, že naše stretnutie bude mať ešte pokračovanie – stretneme sa, keď bude priaznivejšie počasie a vyberieme sa na krížovú cestu nad naše mesto. A určite ešte spolu vystúpime na vrch Vysoký kameň nad ich dedinou.
Centrumpomoci rodinám sv. Lujzy v Starej Boleslavi pokračuje v materiálnej pomoci hlavne matkám samoživiteľkám. Prichádzajú si pre potraviny, drogériu, oblečenie, obuv a použité, ale funkčné vybavenie do domácnosti.
Pri stretnutiach a rozhovoroch ženy spontánne hovoria aj o svojich vnútorných bolestiach, zraneniach a vyčerpanosti.
Po modlitbe a premýšľaní, ako im lepšie pomôcť, pozvali sme ich na stretnutie do priestorov farského centra a zároveň sme pozvali aj psychologičku a kazateľa Církvi bratskej, ktorý je otcom 5 detí.
Témou rozhovorov boli: sebadôvera, sebavedomie, sebaúcta. Niektoré zo žien boli vychovávané v detskom domove, prešli si telesným i psychickým týraním od partnerov, šikanou a ponižovaním už od školských lavíc. Všetky tieto zranenia si nesú zo sebou a pritom chcú čo najlepšie zvládnuť úlohu matky. Na stretnutí prišlo aj na otázky, kde je Boh, keď je na svete toľko bolesti. Existuje vôbec? Odpoveď sme hľadali vo Sv. Písme.
Skúsenosť, že sa o ne a ich problémy niekto zaujíma, je ochotný ich počúvať, povzbudiť, bola pre ne veľmi silná. Ich tváre, v ktorých je hlboko vrytá bolesť, sa vyjasnili a ich oči sa začali usmievať. Prejavili záujem aj o ďalšie stretnutie. Určite bude! Nech vedia a nadobudnú istotu, že sú milované tou najväčšou LÁSKOU. Nech je Pán za všetko pochválený.
Komunita Dcér kresťanskej lásky v Lokci pôsobí už 11 rokov. Spočiatku bola ich služba zameraná najmä na deti a mladých vo farnosti a ich formáciu pre vstup do Združenia mariánskej mládeže. Neskôr sestričky začali pomáhať aj chorým, ľuďom bez domova a tým, ktorí to potrebujú. Častá návšteva takýchto ľudí v ich domovoch a počúvanie o ich starostiach, ale i radostiach prináša obohatenie pre všetkých.
Asi pred šiestimi rokmi prijala komunita ďalšiu výzvu. A tak sa ich služba rozšírila o pomoc tým, ktorí majú problémy v rodinách, kde hrozí rozvod, kde trpia psychickými poruchami, prípadne prepadli rôznym závislostiam ako alkohol, drogy, automaty… Nie je to ľahká úloha, ale prosiacich o pomoc je stále veľa. Človek sám je v tomto svete plného utrpenia často bezmocný, ale keď do tohto všetkého vstupujeme s Nebeským Otcom, On sám nám postupne ukáže, ako sa dá podať pomocná ruka aj v mnohých ťažkých a neriešiteľných situáciách.
Príbehov, ale i zázrakov, ktoré na tomto mieste zažili je celkom dosť a stoja za to, aby sa spomenuli aspoň niektoré z nich. Možno oslovia aj vás a možno sa v nich nájdete, pretože riešite podobné problémy a nevidíte žiadne východisko.
Sestričky v Lokci rady spomínajú na pána, ktorého našli v dome bez vody a elektriny. Pod vplyvom alkoholu človek prestane riešiť všetko okolo seba a postupne okrem rodiny stráca aj vlastnú hodnotu. Zrazu zistí, že nepotrebuje ani to základné na prežitie, pretože to jediné, čo mu stačí, je plná fľaša. Aj keď sa dotyčný pán zúčastnil protialkoholického liečenia, opäť ho toto pokušenie dostalo. Boh však stále čaká a nepočíta naše pády. Vždy má pripravenú ruku, aby nás zdvihol, aby nám vrátil našu hodnotu. Pri jednej z návštev mu jedna zo sestričiek povedala: „Ja neviem, či tu máme ďalej chodiť. Čo by mi na to povedal sv. Vincent!?“ Pán sa odmlčal a potom so slzami v očiach povedal: „Áno, sestrička, príďte!“ No ak si pomyslíte, „aký šťastný koniec“, musíme vás sklamať. Niekedy to nie je také jednoduché, no aj títo ľudia si zaslúžia našu pozornosť a lásku. Možno je potrebné im zakaždým ukazovať nádej, ktorú už dávno stratili. Veríme, že príde čas, kedy sa aj on otvorí Bohu a zanechá alkohol, ktorý ho momentálne stále drží v otroctve.
Pokušení tohto sveta je veľmi veľa a doliehajú hlavne na mladých ľudí. Najmä vo forme drog, ktoré im pomáhajú zabudnúť na problémy a ponúkajú ľahké riešenia. Aj tu však boli sestričky svedkami zázraku. Jeden mladý človek, ktorý prepadol drogám, často vravieval: „Už nechcem takto žiť. Už mi ani droga nechutí, ale musím si ju dať!“ Pod vplyvom omamných látok bol zvyčajne mimo reality, mal halucinácie. Niekoľkokrát si chcel vziať život, ale nepodarilo sa mu to. Ani tu však Boh nemávol nad ním rukou. Práve naopak. Vždy je pripravený byť tu s nami a pre nás, nech prežívame čokoľvek. Práve vďaka modlitbách a Božiemu riadeniu tento mladík momentálne nastupuje na liečenie. Komunita sa z toho veľmi teší a verí, že každý krok a snahu zmeniť sa, Pán Boh požehná.
Niektorí z ľudí, ktorých sestričky navštevujú, majú v Zdravotnej poisťovni vysoké dlhy, preto ich nemocnica nemôže prijať. I v tomto im Pán Boh až zázračne pomáha. Raz ich navštívil pán, ktorý im daroval značnú sumu peňazí pre pomoc tým, ktorí to budú potrebovať. O pár dní neskôr, vybavovali liečenie pre alkoholika, u ktorého zistili vysoký dlh v poisťovni až s hrozbou exekúcie. Uvedomili si, že je to práve tá istá suma, ktorá im bola darovaná. Videli v tom Božie riadenie. Dlh sa zaplatil a on mohol nastúpiť na liečbu. Teraz si to spláca a sestričky môžu vďaka týmito vráteným peniazom pomáhať ďalším. Zázrak? Áno, ale ak spolupracujete s Bohom a s dôverou mu odovzdávate všetky problémy a ťažkosti, potom je to Jeho odpoveď. Odpoveď otca, ktorý sa stará o svoje deti s veľkou láskou.
Pred pár rokmi začali pomáhať aj deťom, ktorých matka striedala partnerov. Najstarší syn (9 rokov) dokonca spával s nožom pod vankúšom. Často sa vyhrážal, bil brata aj mamu, bol zlý, kričal na celý svet. Možno si poviete, čo je už toto za správanie. Takému načo pomáhať. Avšak krik tohto chlapca a jeho konanie bolo krikom o pomoc. Matkiným životom bol veľmi zranený. Komunita sa mu snažila vybaviť pobyt v rôznych detských liečebniach a neskôr aj v detskej psychiatrickej liečebni, kde hľadali preňho odbornú pomoc. Medzitým sa rodina presťahovala do inej obce, a tak o ňom dlho nepočuli. No neustále modlitby sestričiek boli s ním. A Pán koná… Koná stále, aj keď to my nevidíme. Pred pár mesiacmi sa stretli. Vyrástol z neho naozaj pekný mladík. Oslovil jednu z našich sestričiek: „Ako sa máte, sestrička?“ Prehovorili spolu pár slov a spomenul, že sa momentálne zdržiava viac u babky ako u mamy. „Keď budeš niečo potrebovať, príď, vieš kde bývame,“ povzbudila ho jedna zo sestier. Domov a bezpečie, to je to, čo neustále hľadáme, či máme 9, 19 alebo 69 rokov. A práve to ponúka Boh aj cez naše ruky. Buďme vnímaví na ľudí, ktorí sú okolo nás, možno tiež potrebujú počuť podobnú vetu.
Na ďalšieho muža upozornil sestričky dôstojný pán, ktorý autom prechádzal okolo neho. „Sestričky, ja musím ísť za svojimi povinnosťami, ale na zemi pri obchode sedí opitý človek, ktorému treba pomôcť.“ Sestričky teda šli a odviezli pána domov. Mal 3 možnosti. Buď mu bude zavolaná sanitka, pretože bol vo veľmi zlom stave, alebo ho do nemocnice hneď vezmú autom, alebo tá najhoršia možnosť… smrť. „Ja sa nechystám zomrieť!“ vykríkol. Bol však celý žltý. Sestričky si teda povedali, že tu nezmôžu nič, tu musí konať Boh. A tak sa začali modliť. Pánovi, ktorý všetko odmietal, povedali, že Pán Ježiš sľubuje záchranu za modlitbu k Božiemu milosrdenstvu. „Tak počkajte,“ povedal. Odišiel do druhej izby, priniesol krížik a začali sa spolu modliť. Vzbudili si aj úkon viery, nádeje a lásky. Oslovili aj jeho príbuzných, ktorí ho najbližšie dni navštevovali, ale nemocnicu stále odmietal. Až po štyroch dňoch súhlasil. Keď sa im s Božou pomocou podarilo pána dostať do nemocnice, hneď naňho upozornili nemocničného kaplána. Komunita sestričiek ho odovzdala v dôvere do rúk Pána Boha a Panny Márie. Neskôr sa dozvedeli, že niekoľko dní po zaopatrení dotyčný pán zomrel. Vďaka Bohu, že mohol prijať sviatosti a že v závere svojho života otvoril svoje srdce Bohu a Jeho milostiam. Aj tu boli svedkami zázraku. Zázraku, že Boh je Ten, ktorý nás hľadá prvý, aby mohol naše rany naplniť svojou nekonečnou láskou.
Posledný príbeh, ktorý stojí za zmienku, je o človeku, ktorého sestričkám do cesty určite poslal sám Boh. Ako dieťa bol v detskom domove. Z toho vyplýva, že život mal naozaj veľmi ťažký už odmalička. Pri jednom stretnutí, keď bol pod vplyvom alkoholu, veľmi klial, kričal na sestričky, nadával… Raz sa s ním stretla jedna zo sestier, keď niesla sv. prijímanie chorým. Urobila len veľmi malé, no krásne gesto lásky. Podarovala mu čokoládu, ktorú dostala. Prekvapilo ho to. Ktovie, kedy mu naposledy niekto niečo daroval len tak. Aká maličkosť a ako dokáže roztopiť ľad v srdci. Sestrička mu darovala aj Zázračnú medailu. Vlastne túto medailu dávajú sestričky všetkým, aby takto ľudí zverili pod ochranu Panny Márie a nechali jej voľnú ruku, aby mohla konať v ich životoch. A Panna Mária konala. Tento pán nosil túto medailu stále so sebou a postupne sa jeho život začal meniť. Prečo? Pretože prijatím daru otvoril svoje srdce pre Boha a jeho lásku. Už je to 5 rokov, čo nepije, pracuje a spolu s jeho kamarátmi veľmi rád navštevuje sestričky. Často prídu aj pomôcť, zvlášť v zime, keď je potrebné odhrnúť sneh. A komunita ich veľmi rada privíta a pohostí teplým čajom, kávou a nejakou sladkosťou. Vytvoria tak aspoň na malú chvíľu domov, rodinu, bezpečie a prijatie.
Príbehy, životy, osudy, zázraky…Môžeme to nazvať akokoľvek. S pokorou však musíme priznať, že sú to práve chudobní, ktorí nás učia vidieť Boha medzi nami v každodennom živote. A vďaka nim sa môžeme deliť o zázraky, ktoré Boh koná v ich i v našom živote.
Sme radi, že k tomu Boh používa aj sestričky z komunity v Lokci. Nech je za všetko oslávený.
Už v stredu 16. júna 2021 o 17:30 v relácii Doma je doma na tému: Boží služobník Ján Havlík si s P. Tomášom Brezánim CM, sr. Stanislavou Jadroňovou DKL a Peterom Sabom priblížime jeho svätosť. Jeho život bol životom obetavého muža, ktorý skutkami svedčil o trvalo platných hodnotách. Bol svedkom viery, ktorý slúžil pravde i za cenu svojho života. Strávil niekoľko rokov vo väzení a na nútených prácach v uránových baniach. Po jedenástich rokoch utrpenia bol smrteľne chorý pacient prepustený na slobodu. Zomrel vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania. Moderuje Janka Lakomčíková
Pandémia je súčasťou našich životov a rodín už vyše roka. Mnohých vecí sme sa museli zriecť, s mnohými sme sa museli navždy rozlúčiť. Avšak aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa dotýkajú našich dní, nie sme sami.
V našej Chynoranskej komunite sme sa rozhodli slúžiť, aj keď sme sa nemohli osobne stretnúť s tými, ktorí to najviac potrebovali. Často sme zvykli chodievať k chorým a roznášať im posilu v podobe sv. prijímania. Ani zákaz návštev túto našu aktivitu neprekazil. Tento čas sme využili na to, aby sme našli iné spôsoby, ako pomôcť. Telefonicky sme sa kontaktovali s ľuďmi, ktorí to potrebovali a slúžili sme počúvaním.
Možno si poviete: „Čo už je toto za služba?!“…Áno, aj toto je služba a niekedy naozaj náročná. Veď v dnešnej hlučnej dobe sme už zabudli počúvať. Prehlušuje nás všetko okolo a niekedy aj naše vnútro. No ak upriamime ucho na svojho blížneho a počúvame ho naozaj so záujmom a láskou, zistíme, ako málo sme doteraz milovali. Zaujímať sa o našich blížnych, modliť sa s nimi a aj za nich, povzbudzovať ich, milovať, pripomenúť im, že dôvera v Boha sa ukazuje v prekonávaní prekážok, že osamelosť sa môže zmeniť na obetu za naše rodiny a Cirkev, že choroba nás môže oslobodiť od samých seba. Toto všetko môžeme robiť neustále.
Aj my, v našej komunite, sme tento čas v izolovanosti využili na modlitbu a sledovanie sv. omší v televízii Lux alebo cez rádio Lumen. Uvedomili sme si, že Pán Boh si vždy nájde cesty, ako sa k svojim ovečkám priblížiť, aby im ukázal, že je tu stále a v čase pandémie je to práve ON, čo počúva na druhej strane telefónnej linky. Buďme teda vďační za všetky obyčajné veci našich dní. Niekedy aj samotné vypočutie môže tomu druhému priniesť veľkú úľavu a nádej. Skúsme to aj v dnešnej uponáhľanej a náročnej dobe.
Táto veta sa vydrala z úst 81-ročnej ženy na lôžku potom, ako sa nám podarilo prebaliť ju. Dôvera – dnes sme to vyhrali. Prebaľovanie totiž nebývalo také ľahké a bolo ho treba vybojovať, nestratiť zo zreteľa cieľ a nenechať sa odradiť …. Všelijako sa už s nami rozprávala pani Darja alebo aj jej 59-ročná bezdetná dcéra Hanna, ktorá ju už 2 roky opatrovala a teraz sama vážne ochorela. Raz nás s krikom vyháňali z domu a inokedy zas poďakovali za to, že sme ich navštívili a požiadali nás, aby sme prišli zas. Žili v neudržiavanom rodinnom dome zamorenom hlodavcami, bez vody a tepla.
Niektorí od nich bočili, ale v týchto končinách sú ľudia zvyknutí nemyslieť len na seba a tak sa našli takí, čo nabrali odvahu a chceli im pomôcť. Naše dve ženy však nedôverovali ľuďom a nerady prijímali návštevy. Odmietli aj sociálnu službu z mesta, ktorá sa im pokúšala poskytovať pomoc a upratať dom.
Obe – Darja aj Hanna však mali vieru! Hannu sme vlastne poznali z kostola, naučili sme sa počítať s tým, že niekedy ju pochytí agresivita… Zaujímavé, že svoje výkyvy mala „spočítané“ a vždy sa za ne pri nasledujúcom stretnutí ospravedlnila.
Teraz Hanna vážne ochorela. Ak sme sa predtým nemohli „dobúchať“ do ich domu, tak teraz nám zverili kľúč, lebo ani jedna už nemohla vstať z postele, aby nám otvorila. Prichádzali sme denne a viacerí, lebo práce bolo dosť. Tieto ženy boli úplne odkázané na pomoc. V spolupráci so spoločenstvom Konferencie sv. Vincenta de Paul sme prinášali jedlo, nápoj, nakŕmili sme ich, podali lieky, urobili základnú hygienu. Všetko bolo potrebné priniesť: vodu na umývanie, jedlo, pitie, termosky, lieky, prikrývky, návliečky, odev, hygienické a dezinfekčné prostriedky, plienky, vrecia na odpad… bolo treba zaplatiť faktúru za elektrinu, odviezť odpad…. Ľudia z nášho spoločenstva upratali dvor, opravili okná a dvere, aby cez ne nefučalo, zapojili elektrické ohrievače, upratali zanedbané vnútro domu. Všimli sme si v dome množstvo literatúry a časopisov s tematikou mágie. Asi hľadali východiská tam, kde žiadne nie sú.
Kým naša babička Darja vďaka našej každodennej starostlivosti vyzerala lepšie, aj keď zostávala nepokojná, choroba Hanny postupovala, telo slablo, prišli preležaniny, vracanie…. a my sme sa prispôsobovali s našou pomocou. Denne bolo treba vymyslieť „ako na to“ a skoordinovať našu spoluprácu. Prišiel čas na pravidelnú sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Potom nás poprosila, aby sme zlikvidovali všetku literatúru s tematikou mágie. Ak kedysi Hanne strach z neznámeho nepriateľa bránil reálnemu pohľadu na svet a vháňal ju do agresivity, teraz jasne rozoznávala, čo sa s ňou deje a položila otázku: Sestrička, prečo tak slabnem, ja zomieram? Chcela sa rozprávať o tom, ako to bude na „druhom brehu“. Uvedomila si, že v živote dávala prednosť Bohu a že ak ju čaká Nebeský Otec so svojím milosrdenstvom, tak je ľahšie prekročiť hranicu medzi životom a smrťou. Na rozdiel od svojej matky, trpezlivo znášala chorobu. Videli sme v nej trpiaceho Ježiša.
Pri odchode sme sa zvykli spoločne pomodliť. Bolo zaujímavé počuť modlitbu pani Darje, ktorá bola zvyknutá pamätať skôr na seba a zrazu sa modlila za Ukrajinu a za celý svet: aby tá vojna už skončila, aj tá strašná choroba.
V jedno dopoludnie sme Hannu našli mŕtvu. Vyzeralo to tak, že celkom pokojne vydýchla. Pochovali sme ju a pár dní po jej smrti sa po mnohých rokoch zo zahraničia vrátil syn pani Darje, ktorého považovali za nezvestného. Najprv s našou pomocou, neskôr samostatne sa začal starať o ležiacu matku, prosil ju o odpustenie. Pani Darja ďakovala za syna. Duch Svätý obnovil tvárnosť zeme.
Naša misia v Omsku je vyjadrením hlbokej oddanosti Kristovi služobníkovi, našej túžby nasledovať ho podľa charizmy sv. Vincenta a sv. Lujzy. Svedčí o našej láske k mužom a ženám tejto doby, zvlášť k najnúdznejším a je výsledkom nášho úsilia ísť tam, kde sa nachádzajú, aby sme im prejavili milosrdnú Božiu lásku.
Na počiatku to bolo takto… Počas návštevy generálnej predstavenej v Nižnom Tagile v roku 2010 pri príležitosti 10. výročia pôsobenia sestier na Urale sa Generálna Matka stretla s o.biskupom Jozefom Wertom. Vtedy ešte nikto netušil, že ju o.biskup poprosí o sestry pre službu v Omsku.
Akosi spontánne sme sa všetci potešili možnosti novej komunity v našej diecéze. Netušili sme, že slová Generálnej Matky o disponibilite sa nás o pol roka bytostne dotknú. Prijali sme výzvu k statočnosti, prelomili sme putá, ktoré obmedzovali našu veľkodušnosť.
A tak sa 20. apríla 2011 zrodila nová komunita v Rusku, v sibírskom meste Omsk, ktorá sa vytvorila z dvoch sestier, ktoré dovtedy slúžili v Nižnom Tagile a z jednej sestry, ktorá prišla so Slovenska. Vykročili sme po ceste, ktorá je duchovná, apoštolská a misionárska, cesta spoločná.
V Omsku sme začali pomáhať v dvoch farnostiach mesta, a tiež v celej oblasti. V miestnej charite sme našli ženy a mužov, ktorí sú solidárni a dávajú zo seba to najlepšie pre spravodlivejší a bratskejší svet.
Vtedy sme to vnímali, ako plod nášho misijného úsilia, otvorenie sa pre nové formy služby a spolupráce.
Za 10 rokov sa všeličo zmenilo, vymenilo sa niekoľko sestier, menili sa i formy služby.
Darčekom k 10. výročiu sa stalo otvorenie denného centra sv. Vincenta v miestnej Charite. Tým sa chceme zapojiť do projektu 13 domov vincentskej rodiny. Slúžime v zdravotnej a sociálnej službe ľuďom bez domova v teréne. Každý deň vydávame teplé jedlo, ošetrujeme rany, vydávame oblečenie, tiež im je poskytnutá možnosť prísť do Charity a tam sa osprchovať. Veľmi nám chýbalo miesto, kde by si mohli títo ľudia posedieť, zohriať sa, a tiež sa porozprávať. Bol to náš už dlho trvajúci sen. A on sa stal skutočnosťou. Práve v týchto dňoch! Nech je za všetko pochválený Boh!
Pôstne obdobie a Veľkú noc som prežila v meste Zgharta na severe. Je tu nádherné okolie, z jednej strany hory, z druhej more, v zime je tu však viac chladno a vlhko. Momentálne je tu aj veľa corony a preto je aj škola aj dispenzár, ktoré sestry vedú zatvorený. Čas som využila na učenie sa arabčiny a francúzštiny. V komunite sme boli tri sestry, sr. Služobnica libanončanka je zároveň riaditeľka základnej školy asi pre 1000 detí. Druhá sestra sýrčanka zatiaľ študuje katechetiku momentálne online. Na sv. omšu sme chodievali väčšinou do farského kostola vedľa nášho domu. Pripomínalo mi to trocha grécko – katolícku liturgiu, ktorú poznáme na Slovensku.
Kresťanská cirkev tu funguje v maronitskom obrade, len medzinárodné spoločenstvá používajú latinský obrad vo francúzštine. Priebeh maronitskej liturgie aj spevy sú úplne iné ako to poznáme v rímsko – katolíckej cirkvi a ešte k tomu všetko v arabskom literárnom jazyku. Maronitská cirkev patrí do antiochijskej západosýrskej tradície. Na čele stojí patriarcha, ktorý sídli v Libanone. Jej začiatky siahajú k mníchovi sv. Maronovi (preto maroniti) v 4. storočí. V 12. storočí maroniti potvrdili svoju jednotu s Rímom.
Pôst tu má trocha iné rozmery. Okrem toho, že sa neje celý pôst mäso a jedlá s použitím mlieka a vajec (čo poznáme aj od našich gréckokatolíkov prípadne pravoslávnych kresťanov), je tu typické postenie sa od jedla doobeda, teda prvé jedlo sa zje počas celého pôstu alebo aspoň niektoré dni najčastejšie v stredu a piatok až na obed, niekto sa aspoň napije, ale niekto nepije celé doobedie (je to asi ovplyvnené mohamedánskym spôsobom, počas ramadámu moslimovia jedia až po západe slnka). Veľký týždeň sa začal Kvetnou nedeľou, tu je to za normálnych okolností veľká oslava so sprievodom po celom meste, tiež je to sviatok detí, ktoré dostávajú v tento deň darčeky, idú v sprievode vyobliekané a rozsýpajú kvetinové lupienky ako u nás počas procesie na sviatok Božieho tela. Tohto roku samozrejme z dôvodu proticovidových opatrení bolo slávenie bez procesie, ale deti prišli vyobliekané a po sv. omši rozdávali olivové vetvičky. Večer už mal inú atmosféru. ˃ ˃ ˃ ˃ ˃
Na námestí pred kostolom už takmer za tmy sa kňazi spolu s veriacimi modlili akoby vešpery s množstvom spevov s trúchlivou melódiou a čítaniami o utrpení Pána Ježiša. Spoločné modlitby boli vždy ráno a večer; od nedele večera do soboty večera trvali min. 1,5 hod. a boli vždy spojené s homíliou. Zeleným štvrtkom tu začali dni pracovného pokoja, sv. omše boli ako v nedeľu. Kňazi sa tiež stretli so svojím biskupom. Oleje sa tu v tento deň nesvätia. Večer bola opäť liturgia F2. Končila sa ako u nás vystavením Sviatosti Oltárnej, ale schovanej za závojom, Eucharistia zostala v centre na oltári, okolie bolo upravené ako v Getsemanskej záhrade. Ráno na Veľký piatok sa konali ranné modlitby spojené s bohoslužbou slova a sv. prijímaním. O 10 hod. bola krížová cesta a po nej nasledovali obrady s poklonou sv. Krížu. Kňazi, ktorí slúžili v čiernom liturgickom rúchu zložili najskôr korpus Pána Ježiša z kríža, holý kríž zostal položený na odhalenom oltári, podopretý knihou Svätého písma. Korpus vložili do tmavej kvetovanej šatky, ktorú chytili za rohy spolu s dvomi našimi sestrami a niesli ho v sprievode s kadidlom a sviečkami po celom kostole, ľudia sa snažili dotknúť sa Pána Ježiša, a kľakali si pred sprievodom na znak úcty. F3 . Potom sa v sprievode preniesla z bočného oltára pred hlavý oltár Pieta zahalená do čierneho, tu sa bolo možné takisto pokloniť. F4.
F2
F3
F4
Sviatosť Oltárna sa odniesla z kostola úplne a telo pána Ježiša zabalené v čiernej štóle vložili do skleneného hrobu, kde sa chodili ľudia pomodliť. Večer bola opäť spoločná modlitba s litániami k sv. Krížu. Na Bielu sobotu zase o 7 hod. ráno boli spoločné modlitby a spevy. Večer bola pobožnosť zmierenia, spoločné modlitby a spevy, ktoré sa zakončili litániami Vzkriesenia, teda začala vigília, ale sv. omša so vzkriesením bola až o polnoci ako na Vianoce. F7 Slávnostné Aleluja je tu síce radostné, ale nie nezvyčajné, lebo v tomto obrade sa Aleluja používa aj v čase pôstu, (tiež sa nikdy nevynecháva počas sv. omše spoločné vyznanie viery.) Už večer (a počas nedeľných sv. omší) každý veriaci dostal varené vajíčko ako symbol nového života a ľudia sa navzájom pozdravovali a priali si požehnané sviatky podobne ako u nás na východe: El Mesich khán! (Pán Ježiš vstal z mŕtvych!) A odpovedá sa: Ha khán khán! Naozaj vstal! F6/1, F6/2
F7
F6/1
F6/2
Veľkonočná nedeľa už prebehla normálne, len s veľkonočnou radosťou.:) Počas veľkonočnej oktávy sa ľudia ďalej chodia pokloniť k prázdnemu hrobu a potom si vezmú z košíka zelenú olivovú vetvičku alebo drobné kvietky ako symbol, že boli hľadať Pána Ježiša v hrobe, ale ho nenašli, lebo vstal z mŕtvych! V Libanone nepoznajú našu typickú šibačku alebo oblievačku na veľkonočný pondelok, ale počas tohto dňa sa konajú súťaže v „naťukávaní“ varených vajíčok. Vo dvojici sa ťuká vajíčkom do vajíčka súpera, šťastie bude mať ten, komu po ťuknutí ostane vajíčko celé :). F8 K príprave na Veľkú noc patrí aj pečenie mamúl, sú to typické koláčiky zo špeciálneho cesta plnené orechami alebo ďatlami F9, no a samozrejme bohato prestretý stôl s množstvom rôznych druhov jedál.
F8
F9
Hoci aj tu platia proticovidové opatrenia, liturgie sa zúčastňovalo počas Veľkého týždňa vždy veľké množstvo ľudí, takže som mohla zakúsiť aj keď iným spôsobom, silné spoločenstvo viery a nádeje. Kresťania používajú veľa symbolov, napr. ich domy sú často vyzdobené krížom a obrazmi svätých. Nech je Pán Boh pochválený za svedectvo viery maronitských kresťanov, ktorí žijú v moslimskom väčšinovom prostredí, a odvážne a verejne sa hlásia ku Kristovi, tiež vnášajú do tohto multikultúrneho prostredia pokoj a kresťanské hodnoty, ktoré oceňujú aj moslimovia. Spomeňte si prosím na nich (na nás) v modlitbe! Sr. Judita
„Sestra, kedy už pôjdeme do Omska?“ – Už viac ako rok som na túto otázku nevedela odpovedať. Po príhovore samotných rodičov a dokonca aj návrhu témy: „Ja a moja rodina“, sme si uvedomili, že prišiel čas. Medzi mladými ľuďmi vo veku od 12 do 16 rokov a ich rodičmi vzniká veľa problémov, otázok, konfliktov, nedorozumení. Často ich nie sú schopné vyriešiť ani deti, ani ich rodičia.
Preto sme sa rozhodli usporiadať stretnutie detí z farností Nižného Tagiľa, Omska a Azova. Pretože puberta a problémy vzťahov nečakajú, oni ich tlačia, a preto potrebujú pomoc! Preto sme 26. – 28. marca 2021 zorganizovali stretnutie mladých v Omsku!
V Rusku je pandemická situácia iná, deti sa učia od septembra v škole, takmer všetko je otvorené – všetky obchodné centrá, kúpaliská, divadlá, aj keď s menším počtom, s obmedzeniami…. Takže stretnutie 10 detí nie je vínimkou.
1.deň
Život, rodina je dar od Boha, preto sme sa v piatok rozhodli pozrieť na naše rodiny a náš začiatok. Meditovali sme o zázraku počatia a zázraku dospievania. Položili sme si otázku, čo sami robíme pre svoju rodinu, o čom snívame ani nie tak pre seba, ako pre všetkých našich príbuzných. Zistili sme, čo môžeme ovplyvniť, a čo nie. Namaľovali sme erby našej rodiny, tešili sa z mnohých vecí, na ktoré sme v našej rodine hrdí. Zaujímalo nás, kto nás ovplyvňuje pri riešení našich problémov.
Krížovú cestu a svätú omšu sme prežívali s veľkými úmyslami za našich blízkych.
2. deň
Vyrábali ste už píšťalky? Môžeme sa podeliť s tým, že ide o mimoriadne zaujímavý, tvorivý a nie veľmi zložitý proces. Ste síce si celý špinaví, ale zachytilo to každého, aj toho nie veľmi usilovného puberťáka, pretože celý proces pripomína tvorbu. Pocit malého tvorcu nás všetkých naplnil. V sobotu sme boli na worksope v hrnčiarskej dielni, a deti i nás to veľmi obohatilo.
Otázka – odpoveď alebo stolička pre otca Gregoria a dve hodiny preleteli jedným dychom. Prinajmenšom na všetky vyslovené otázky, ktoré znepokojovali mladých vo vzťahoch s rodičmi, dostali odpoveď.
Sladké fondue, pizza pre domácich majstrov, príprava kytíc na kvetnú nedeľu, spoveď, spoločné hry a ešte oveľa viac, to všetko mladí na konci dňa pomenovali ako svoje najväčšie zážitky. A pritom sa zdalo sa, že to nie je možné stihnúť všetko v jeden deň.
3.deň
Aj posledný prázdninový deň môže byť radostný. Áno, ranný spev „Hosanna“ bol aj napriek náročnej noci hlasným výkrikom detí a mládeže. Naša účasť na liturgii Kvetnej nedele bola logickým zavŕšením nášho stretnutia, aby sme posilnili vieru a lásku našich mladých sŕdc.
Spoločné diskusie, rodina mojich snov, stolný tenis, veľkonočné darčeky pre rodičov, stretnutie so starými priateľmi a posledné kolo – „za čo som vďačný“, to všetko môže charakterizovať náš tretí deň.
My samé sme sa opäť presvedčili, že mládež je taká istá, ako kedysi i my.Potrebuje pomoc v hľadaní svojich odpovedí! A to dáva nádej, že aj oni nájdu tú svoju, tak ako kedysi i my!
25. MAREC je v našej Spoločnosti každoročne dňom RENOVÁCIE SV.SĽUBOV, kedy sestry nanovo Bohu podľa príkladu Panny Márie hovoria svoje „ Fiat!“. Aj tento rok predchádzala tejto Slávnosti duchovná obnova, ktorou nás previedol o.Ján Sňahničan CM. Tentokrát nám v prednáškach predostrel veľkosť sľubu chudoby a moc uzdravujúcej lásky. Obohacujúco sa o svoje prežitie tejto tak dôležitej udalosti v živote každej sestry podelili aj naše spolusestry z Košíc.
Ako pozeráš dnes – po svojej XY renovácii – na rozhodnutie Zakladateľov, aby sa sestry zaväzovali jednoduchými každý rok obnovovateľnými sľubmi?
(renovácia po 21.x) Veľmi pozitívne. Hovorí mi to o slobodnom znovudarovaní sa, o väčšom objavovaní daru odovzdanosti. Ide tu o bytostnú skúsenosť, presvedčenie, prežívanie života s Kristom a na základe tejto skúsenosti sa znova v slobode darovať.
(36.x)Toto rozhodnutie je veľmi múdre a výnimočné. Hovorí nám o jedinečnosti našich Zakladateľov. Pobáda nás k stále väčšej horlivosti.
(23.x) Bol nadčasový, vedel, že všetko je potrebné oprášiť a vytrhnúť nás zo stereotypu, preto vnímam ako prínos to, že môžem s novou odvahou povedať Bohu „Áno“.
(21.x) Myslím, že to bolo úžasné rozhodnutie z ich strany – môcť vždy nanovo a nie z dákej rezignácie, alebo rutiny obnovovať sľuby a dávať vždy „čerstvé Áno“
2. Pamätáš si na svoje prvé zloženie sv. sľubov? Je dnes v tvojom srdci rozdiel s akým rozpoložením obnovuješ sv. sľuby?
(renovácia po 36.x)Moje prvé sľuby boli skôr citové, no neuvedomovala som si naplno ich vážnosť a dôležitosť. Čím som staršia, tým skladám svoje sľuby s väčšou radosťou, vďačnosťou a uvedomujem si viac ich hodnotu a svoju zodpovednosť.
(23.x) Určite je rozdiel medzi prvými sľubmi a terajšími, lebo každý rok obnovy sľubov je iný. Ja som iná. Moja cesta je originál, každý deň je jedinečný. Teraz vnímam obnovu ešte krajšie, plnšie, ako prvý raz, vnímam krásu sľubov aj zodpovednosť za to, čo poviem Ježišovi.
(21.x) Áno, pamätám si veľmi dobre….jednoducho povedané – entuziazmus, nadšenie aj cit… kedysi…Dnes poznanie Krista hlbšie s vďačnosťou, že ma stále chce…
(21.x) Áno, pamätám. Boli bez emócií aj vtedy aj teraz. Dnes ma každodenné skúsenosti života s Kristom vedú k presvedčeniu, k istote dať svoje „Áno“.
3. Bolo v tvojom živote niečo, na čo sa ti počas XY rokov renovácie ťažko hovorilo „FIAT?“
(renovácia po 36.x)Moje „Fiat“ sa mi nikdy nehovorilo ťažko, hoci párkrát som prežila nejaké krízy.
(23.x) Ježiš je mojím učiteľom, ktorý ma stále učil niečomu novému, čo možno bolo pre mňa tajomné, čo som nevedela chápať, prijať a hneď odpovedať „Fiat“. Len vo viere som mu mohla povedať „Áno“.
(21.x) Ťažké bolo to, keď som si pri renovácii uvedomila, že On je verný aj napriek mojej nevernosti a akoby predtým „zatvára“ oči…
(21.x) Áno, boli.
Za čo dnes zvlášť ďakuješ svojmu Ženíchovi, keď si mu dnes nanovo zopakovala svoje „ÁNO“?
(renovácia po 36.x)Svojmu Ženíchovi najviac ďakujem za to, že si ma vybral bez mojej zásluhy a dal mi vytrvalosť v povolaní napriek mojim zlyhaniam.
(21.x) Ďakujem za to, že pri odhaľovaní pravdy o sebe mi dáva nádej, drží ma za ruku a ukazuje mi spôsob riešenia a svojej prítomnosti v ňom.
(23.x) Vďačnosť, že je mojím Ženíchom a ja Jeho nevestou, lebo túto cestu pre mňa mohol pripraviť len ON.
