Posts by -bs-

Vypočujte si, ako toto stretnutie s odstupom času hodnotí s.Samuela…

Vincentská rodina (VR), hlboko oslovená návštevou a výzvami Svätého Otca Františka na Slovensku, sa rozhodla pozvať všetkých jej členov i všetkých ľudí dobrej vôle zapojiť sa do DEVIATNIKA pred sviatkom sv. VINCENTA. Samotný deviatnik je zostavený z VÝZIEV ku KONKRÉTNEMU SKUTKU MILOSRDENSTVA. Každý deň túto výzvu predloží iná vetva VR pre ostatných. Veríme, že každý deň vykročíme o krok bližšie ku Kristovi v našich chudobných. Preto neváhajte, a zapojte začíname 18. septembra a deviatnik ukončíme v predvečer sviatku sv. Vincenta 26.septembra.

1.DEŇ – Pápež František počas návštevy Slovenska povedal: „Jednota sa dosahuje skôr tým, že robíme niečo pre tých, ktorí nás väčšmi približujú k Pánovi. Podelenie sa s láskou otvára širšie horizonty a pomáha kráčať svižnejšie, prekonávajúc predsudky a nedorozumenia.“ Preto otvorme v jednote svoje „vincentské“ srdce pre PRVÚ VÝZVU…

2.DEŇ – Dnes si pripomenieme slová pápeža Františka mladým: „Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. A aké sú vaše korene? Rodičia a najmä starí rodičia. Oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich príbehy.“ Otvoríme dnes svoje „vincentské“ srdce aj pre DRUHÚ VÝZVU?

3.DEŇ – Keď pápež František hovoril o Márii, poukázal i na tento rozmer: „Mária jednoducho zostáva pod krížom… Neutečie preč; nesnaží sa zachrániť si život; nepoužíva ľudskú lesť ani duchovné anestetiká, aby sa vyhla bolesti. Toto je dôkaz súcitu: zostať pod krížom. Zostať s tvárou plnou slzí, ale s vierou človeka, ktorý vie, že vo svojom Synovi Boh premieňa bolesť na radosť a víťazí nad smrťou.“ Je moje „vincentské“ srdce ochotné prijať aj TRETIU VÝZVU?

4.DEŇ – Pápež František usmerňuje náš pohľad na chudobného, keď hovorí o chlebe takto: „Chlieb, ktorého lámanie evokuje krehkosť, pozýva zvlášť k starostlivosti o tých najslabších. Nech nikto nie je stigmatizovaný alebo diskriminovaný. Kresťanský pohľad nevidí v tých najkrehkejších bremeno alebo problém, ale bratov a sestry, ktorých máme sprevádzať a opatrovať. “Ako dnes moje „vincentské“ srdce naplní ŠTVRTÚ VÝZVU?

5.DEŇ – Ohlasovanie EVANJELIA pápežom Františkom nájdeme najmä v týchto slovách: „Cirkev je spoločenstvo, ktoré kráča spolu a prechádza po cestách života s horiacou fakľou Evanjelia… a túži ostatných pritiahnuť ku Kristovi cez radosť Evanjelia. Aké krásne, keď vieme nájsť nové cesty, spôsoby a jazyky na zvestovanie Evanjelia! A my si môžeme pomôcť ľudskou tvorivosťou, každý z nás má aj túto možnosť, ale veľkým kreatívcom je Duch Svätý! On je ten, kto nás nabáda k tvorivosti! Ako dnes odpovie moje „vincentské“ srdce na PIATU VÝZVU?

6.DEŇ – Dnes si chceme všimnúť slová pápeža Františka, v ktorých môžeme nájsť riešenie i naplnenie pre ŠIESTU VÝZVU: „Spomienky na zranenia môžu nechať skĺznuť k zatrpknutosti, nedôvere, ba aj opovrhnutiu; a podnecujú nás, aby sme sa oddeľovali ohradami od tých, ktorí sú iní ako my. Rany však môžu byť aj priechodmi či otvormi, cez ktoré napodobňujúc rany nášho Pána umožňujú priechodu Božieho milosrdenstva. Jeho milosti, ktorá mení životy a robí z nás šíriteľov pokoja a zmierenia. Toto nás inšpiruje…, aby sme prerušili začarovaný a ničivý kruh násilia, aby sme nastavili druhé líce tomu kto udiera, aby sme dobrom premáhali zlo.“ Ako na to dnes odpovie moje „vincentské“ srdce?

7.DEŇ – Slová pápeža Františka sú aj pre nás povzbudením: „So zrakom upretým na Bolestnú Pannu Máriu, sa otvárame viere, ktorá sa stáva súcitnou a vedie nás zdieľať svoj život s tými, ktorí sú zranení, trpia alebo sú nútení niesť na pleciach ťažké kríže. …Táto viera, ktorá nás pobáda vcítiť sa a byť solidárnymi s núdznymi… podľa Božieho štýlu, pokorne a bez rozruchu odstraňuje bolesť sveta a zavlažuje spásou brázdy dejín.“ Dokáže dnes moje „vincentské“ srdce naplniť SIEDMU VÝZVU?

8.DEŇ – Pápež František nás učil aj Ježišovmu pohľadu, keď povedal: „Pán nás vidí ako deti: má pohľad Otca, pohľad zaľúbenia v každom dieťati. Ak prijmem tento pohľad na seba, naučím sa vidieť dobre ostatných: zistím, že mám vedľa seba ďalšie Božie deti a uznávam ich ako bratov a sestry.“ Dokáže sa dnes moje „vincentské“ srdce „znížiť“ a naplniť ÔSMU VÝZVU?

9.DEŇ – Slová pápeža Františka o ceste a službe pobádajú aj nás: „Mária sa vydáva na cestu, vždy pobádaná jednoduchou a úprimnou zbožnosťou, vždy na púti, v hľadaní Pána. Kráčaním premáhate pokušenie statickej viery, ktorá sa uspokojí s nejakým obradom alebo starou tradíciou, vychádzate zo svojho vnútra, nesiete v batohu svoje radosti a bolesti a robíte zo svojho života púť lásky k Bohu a k bratom a sestrám. Prosím vás, zostaňte na ceste, stále! Nezastavte sa!“ Dokáže dnes vyjsť moje „vincentské“ srdce zo seba a službou naplniť DEVIATU VÝZVU?

SVIATOK SV.VINCENTA – Pápež František sa nás snaží správne nasmerovať no kladie nám aj otázku: „Ponorme sa do skutočného života ľudí, reálneho života ľudí a pýtajme sa: aké sú ich potreby a duchovné očakávania? Čo očakávame od Cirkvi?“ Zároveň nám ponúkol aj odpoveď: „Potrebujeme tvorivosť Evanjelia. Tvárou v tvár ťažkostiam, tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru, alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac – menej prijateľnú kultúru, skúsme otvoriť dieru a byť kreatívni! Boh si nás takto praje, každého iného ale všetkých zjednotených okolo Neho. Pán nás vidí spolu!“

Päť rokov pôsobila v Dome svätej Marty vo Vatikáne. Prišla počas pontifikátu pápeža Benedikta XVI. a bola tam i v čase zvolenia pápeža Františka. Rehoľná sestra Samuela Ševčíková zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v rozhovore pre TASR zaspomínala na osobné stretnutia s ním i to, ako menil zaužívané zvyky. Ako hovorí, chcel si zachovať vo svojom živote jednoduchosť. Od roku 2014 pôsobí na Slovensku, momentálne žije v Košiciach a teší sa na stretnutie s pápežom Františkom.

V minulosti ste ako rehoľná sestra pôsobili na viacerých miestach na Slovensku. Ako ste sa dostali do Ríma?

Dostala som sa tam v roku 2009, keď ma moji predstavení požiadali, či by som bola ochotná ísť do služby do Domu svätej Marty. Naše sestry tam pôsobia už niekoľko storočí, od čias pápeža Leva XIII. Trocha som sa zdráhala, predsa len jazyková bariéra, mentalita a podobne. Súhlasila som, že pôjdem na päť rokov a ak to bude potrebné, tak zostanem aj dlhšie. Bola som zamestnaná ako koordinátorka v jedálni. Mala som na starosti, aby všetko bolo na stole.

Boli ste tam i 13. marca 2013, keď bol argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio zvolený za pápeža. Ako si na to spomínate?

Bolo to veľmi pekné a silné obdobie. Zvlášť preto, lebo zostal bývať v Dome sv. Marty. Bola to pre nás novinka, nikdy predtým sa to nestalo. Bol to pekný čas a zároveň milé byť s ním denne v kontakte, pozdraviť sa, potešiť sa, zasmiať sa, ale aj porozprávať sa o vážnych veciach. Bola to nová etapa, myslím, že aj v cirkvi vôbec.

Prečo sa rozhodol bývať v Dome sv. Marty a neuprednostnil Apoštolský palác?

Pýtali sa ho to viacerí, aj deti, keď mal raz stretnutie s nimi a povedal, že vždy chcel byť medzi ľuďmi. Cítil sa dobre medzi ľuďmi. Keby bol v Apoštolskom paláci, tak je s určitou hŕstkou ľudí, s ktorými sa denne stretáva. Do Domu sv. Marty, kde sa koná konkláve, chodí množstvo ľudí z celého sveta a on chcel byť stále medzi ľuďmi a komunikovať s nimi.

Ako si spomínate na prvé stretnutie s pápežom Františkom?

Bolo to v deň jeho zvolenia. Pamätám si, že to bolo večer. Rýchlo sme všetko menili, pretože bol zvolený Svätý Otec. Nevedeli sme, kto to je, boli sme zavretí v dome, nemohli sme ani vychádzať. Keď prišiel do Domu sv. Marty večer okolo 21.30 h, tak sme ho vítali. Bolo to milé, aj keď plné trémy, emócií, ale takých radostných emócií a trémy, pretože sme mali hlavu cirkvi tak blízko. Dovtedy som ani Benedikta XVI. osobne nestretla, len z diaľky som ho videla.

Ako na vás zapôsobil?

Veľmi oduševnene. Myslím, že bol trošičku asi aj prekvapený z voľby, takže bol tiež trochu v strese a tréme. Pôsobil veľmi príjemne. Bolo to plné očakávania, čo by sme si od neho vedeli vziať, čo nám povie a ako sa bude správať. Nebola som s ním dlho, presne rok aj dva týždne, ale počas tohto obdobia som s ním mala krásne stretnutia. Boli naozaj spontánne, bez strojenosti a oficialít. Vedel sa zasmiať, zažartovať a bol spontánny. Jeho jednoduchosť a záujem o človeka mi imponovali.

Na móresy si teda asi nepotrpel?

Nie a bolo to vidieť hneď, keď prišli na večeru s ním aj kardináli. Začalo sa obsluhovať v rukavičkách a povedal, že si to nepraje. Postupne takéto veci odbúraval, stoličku mal inú, chcel takú, akú majú ostatní. Snažil sa vniesť jednoduchosť do všetkého. Nechcel byť obsluhovaný, chcel byť ten, ktorý slúži, a to si myslím, že je dosť vidno na ňom až doteraz.

Stretli ste sa s pápežom Františkom aj po odchode z Ríma?

Odkedy som na Slovensku, stretla som ho trikrát. Dvakrát v Ríme a raz v roku 2016 v Poľsku na stretnutí mládeže. Naposledy som s ním bola v roku 2017. Verím, že ma ešte eviduje. Mali sme Vincentské jubileum a bola som v Ríme. Oslovila som šéfa ochranky, že či by som sa s ním mohla stretnúť, umožnil mi to. Bolo to veľmi milé. Pápež František je jednoduchý, nenáročný, spontánny a veľmi pozorný. Keď som ho prosila o modlitbu za niekoho z rodiny, keď nebol na tom dobre, tak vždy sa opýtal, ako sa má. Jeho pozornosť a vnímavosť, ale aj jednoduchosť a spontánnosť, že nie je strojený, to mi na ňom naozaj najviac imponuje.

Ako vnímate jeho rozhodnutie navštíviť Slovensko?

Chcem veriť, že aj napriek situácii, ktorá je teraz ťažká v súvislosti s pandémiou, to prinesie dobré ovocie do našich sŕdc, životov a dá nám to nádej. Veľmi pekne to Svätý Otec vyjadril v nedávnom príhovore a modlitbe Anjel Pána vo Vatikáne, keď o Slovensku hovoril ako o srdci Európy. Povedal, že sa teší na tých, ktorí ho očakávajú a zároveň sa on túži stretnúť s nimi. Verím, že bude pozitívna odozva aj z našej strany voči nemu.

Zdroj: TASR

V prebiehajúcom roku sv. Jozefa sa členovia Spolkov kresťanskej lásky animované s. Štefániou ponorili do ticha v krásnom prostredí pútnického miesta. Hronský Beňadik im poskytol miesto i čas na vzácne chvíle v spoločenstve, modlitbe a hlavne tichej Pánovej prítomnosti. 31. august až 4. september boli dňami Duchovných cvičení, cez ktoré ich previedol o. Miroslav Vaľko, CM. Celé sa niesli v duchu hesla: “ITE AD IOSEPH – choďte k Jozefovi.“ Poukázal na rôzne úlohy sv. Jozefa ako snúbenca, manžela, ochrancu, zvlášť vyzdvihol zodpovednosť sv. Jozefa ako pozemského Ježišovho otca. Exercície v závere vyvrcholili spoločným no osobným zasvätením sa sv. Jozefovi.

• 

• 

• 

Pri príležitosti 71. výročia Akcie R udelila koncom augusta štyrom našim sestrám Konfederácia politických väzňov Slovenska Medailu za utrpenie, spôsobené komunistickým režimom, ktorú udeľuje bývalým politickým väzňom. Od 1. januára 2021 boli internované rehoľníčky uznané za politických väzňov v zmysle novely Zákona o protikomunistickom odboji.

Akt odovzdania medaile sa konal dňa 23. augusta 2021 v našom Provinciálnom dome v Nitre. Program sa začal svätou omšou, ktorú celebroval P. Jozef Mrocek, CM. Po jej skončení predseda KPVS Peter Sandtner a bývalý politický väzeň Vladimír Domorák odovzdali medaily sestrám Olympii Augustínovej, Kajetáne Magdolenovej, Honórii Mišányiovej a Romule Ambrózovej. Za ocenené sestry sa prihovorila a poďakovala najstaršia z nich, 98-ročná sestra Kajetána a sestra vizitátorka Damiána Pagáčová.

• 

• 

• 

zdroj: zasvatenyzivot.sk

Náš Provinciálny dom v Nitre privítal počas posledného augustového víkendu po viac ako 20 mesiacoch sestry služobnice na spoločnom stretnutí. Zúčastnili sa ho skoro všetky sestry zo Slovenska, Čiech, Ukrajiny a Ruska. V sobotu sa sestry počas stretnutia poďakovali otcovi exdirektorovi Jozefovi Garajovi CM a prvýkrát medzi sebou privítali nového o. direktora Jozefa Mroceka CM, s ktorými napoludnie spoločne slávili sv. omšu. Hlavnou náplňou tohto stretnutia bolo stretnúť sa, povzbudiť, informovať o interných záležitostiach i zmenách, podeliť sa o skúsenosti, aktivity a podujatia jednotlivých vincentských vetiev za uplynulý čas. Stretnutie obohatili príspevkami o svojej službe i sestry pôsobiace v Libanone, Rusku, Maďarsku i Betleheme. Stretnutie vyvrcholilo informovaním s. vizitátorky Damiány o budúcich aktivitách provincie, blížiacom sa Generálnom zhromaždení i prebiehajúcej príprave na Jubileum storočnice Slovenskej provincie.

• 

• 

Dňa 22.8.2021 začali dve sestry pôsobenie v Malackách, v meste, v ktorom vincentky pôsobili pred 66 rokmi. Otvorenie tzv. annexu začalo v byte sestier sv. omšou, ktorú celebroval p. Jozef Mrocek, CM, direktor sestier, ktorý ich povzbudil, aby boli svedkami viery na tom mieste, kde boli poslané. Po sv. omši sr. vizitátorka Damiána Pagáčová prečítala dekrét ustanovenia annexu a oficiálne ho týmto otvorila. Potom nasledovalo malé agapé. Slávnosti sa zúčastnili aj sestry bratislavskej komunity, pod ktorú bude annex patriť. Nech Boh žehná sestry v novej misii.

• 

• 

• 

• 

• 

Ať celé nebe dnes s námi jásá

a naši radost světu hlásá.

Za 50 let povolání

se naše srdce Bohu klaní.

Dnes chceme za vše díky vzdát,

v čem zhřešily jsme, litovat.

Za 50 let – co krásné bylo

i za to, co se nedařilo.

Když v duchu minulé dny vzpomínáme

a 50 let v duchu promítáme,

za tato léta ve službě Boží

kvetly nám růže i píchalo hloží.

Ať bylo slunečno či temná noc

vždy přišla Matka Boží na pomoc.

Za Kristem šly jsme v Jeho šlépějích

i když za zády zněl nám krutý smích.

Také je třeba, abychom děkovaly

těm, kteří nás s láskou formovaly:

tak Otec Hutyra, sestra Cherubína –

a mnoho dalších si duše připomíná.

Měly jsme před sebou nádherné vzory,

už v nebi jistě jich zpívají sbory.

My také chceme těm mladším vzorem být,

svůj život v hymnu lásky zakončit.

50 rokov služby v zasvätenom živote. Je to veľa, alebo málo? Určite dosť na to, aby sa naše jubilantky obzreli späť a podelili sa s nami o svoje spomienky i životné skúsenosti.

1. Ako si spomínate na obdobie spred 50 rokov, keď ste vstúpili do Spoločnosti DKL?

Gr: Živě si vzpomínám na moment, kdy jsem se nabídla sestře Olympii, že jí pomohu rozdat svačinu babičkám. To jsem byla v Přelouči na internátě a chodila do Rodinné školy. Přišla jsem do tamějšího Domova důchodců na oslavu MDŽ. Bez jakéhokoliv uvažování jsem se sestry zeptala, zda berou do kláštera. Samo sebou to bylo Boží vnuknutí, protože o tomto jsem nikdy neuvažovala. A ta myšlenka mě neopustila… a jsem, Bohu díky, ve Společnosti dcer křesťanské lásky už 50 let.

V: Do seminára som vstúpila po dlhšom čakaní. Pred vstupom do seminára som mala aj častú kontrolu ŠTB – pretože som mala kontakty s našimi sestričkami. Keď som bola prijatá do Spoločnosti mala som 39 rokov. Čas seminára som prežívala s ostatnými sestričkami, ktoré boli mladšie.

M: Zišli sme sa ako kandidátky do seminára v Mendryke. Každá bola z inej časti Slovenska, ale hneď sme utvorili radostný kolektív, hoci sme boli aj rôznych vekových kategórii. Spájala nás láska k Pánu Ježišovi. Sestra Cherubína ako direktorka seminára nás pomaly uvádzala do duchovnej spirituality zasväteného života. Prednášal nám otec Hutyra pokiaľ mal štátny súhlas a neskôr chodil za nami do Krásnej Lípy, ako mu to bolo možné. Do seminára nám chodil prednášať aj otec Belan, Krištín a Orješek. Mám veľmi krásne spomienky na seminár.

Ga: Každá doba je iná. Spoločnosť a predstavení sa vždy usilujú urobiť všetko čo najlepšie, aby budúce DKL boli pripravené pre život a službu. Vstup do seminára sme mali k 15.8.1971, predtým sme si konali exercície, ktoré viedol otec Hutyra. Vyučovanie v seminári viedla direktorka sr. Cherubína a otec Hutyra, tiež otec Belan. Čas plynul v odlúčenosti od sveta, modlitbe, vyučovaní a pridelenej práci. Spoločenstvo, ktoré sme tvorili, bolo vo väčšom vekovom rozpätí, no napriek tomu si myslím, že sme nemali nejaké zvláštne problémy vo vzťahoch, boli sme šťastné. Po odposlaní do misie sme sa rozišli do rôznych  služieb. Stretávali sme sa najprv v Mendryke, asi dva mesiace všetky sestry, ktoré sme si konali seminár. Potom prichádzal za nami otec Hutyra  do Krásnej Lípy.

L: Pred 50 rokmi (1971) – bolo obdobie tzv. „normalizácie.“ Moje spolusestry v seminári boli poslednou „oficiálnou“ skupinou vo formácii, lebo štát dorast opäť zakázal. Ja som (na odporúčanie p. Hutyru a i.) zostala aj s niektorými staršími sestrami v utajení – „v civile“. Do Mendryky, kde bol vtedy provinciálny dom a seminár, som cestovala pravidelne (už si nepamätám ako často) na víkend + niekoľko dní dovolenky, podľa možností. Cestovala som tak – na noc – aby som bola skoro ráno (prvý robotnícky autobus) na Gajeri, potom peši do PD (niekedy aj zozadu, cez dieru v plote) – priamo k sr. Direktorke, obliecť sa a „stratiť sa“ medzi seminárkami nepovolaným očiam… Mala som veľmi rada tieto dni bohaté na nové vedomosti, stretnutia s predstavenými, radosť zo spoločných chvíľ, prevzatie študijných materiálov na ďalšie obdobie… Až neskôr som si uvedomila, že sme síce boli opatrné, ale necítila som strach, skôr istú radosť… To vnútorné, osobné, sa ťažko vyjadruje slovami – možno bázeň, dojatie, úžas nad tým, že ma Pán pozýva bližšie k sebe, ako ma vedie a bez mojej zásluhy stále prekvapuje…

2. Spomínate si, kedy ste vnímali blízkosť Pána práve cez chudobných? Čo sa vtedy odohrávalo vo vašom srdci?

Gr: Ještě v civilu jsem byla na návštěvě u sester Františkánek v Domově důchodců v Kuksu. Měla jsem tam příbuznou sestru Františkánku, která tam sloužila. Pomáhala jsem krmit jednoho stařečka a všímala jsem si sestřičky, která rovněž podávala jídlo dědečkovi vedle mě. Nějak mi projelo myslí, že tyto sestřičky slouží potřebným z lásky k Ježíši, ale Vincentky, které jsem už delší dobu navštěvovala, sloužily přímo Pánu Ježíši v tom člověku.

V: Po seminári som bola odposlaná do služby v Domove dôchodcov – v Heřmanově Městci a zapájala som sa ako som najlepšie vedela v ťažkých službách. Služba ma napĺňala a rada som slúžila.

M: Spomínam si, čo hovoril sv. Vincent, že chudobní sú naši pani a učitelia. Veľa ma naučili chudobní: nenáročnosť, trpezlivosť v znášaní choroby a odovzdanosť do Božej vôle. Veľa krát ma zahanbili, keď som bola podražená, či netrpezlivá pri práci.

Ga: Služby, v ktorých sme pracovali boli veľakrát náročné, ale Pán dával silu a robili sme to s radosťou. Keďže nás v domoch bolo viac mladších, povzbudzovali sme sa navzájom. Staršie sestričky, s ktorými sme pracovali nás viedli, aby sme popri práci dávali dôraz aj na duchovnú službu obyvateľom, ktorým sme slúžili v DD a ÚSP, ako aj chudobným v okolí. Stretávanie nás viedlo k hlbšej modlitbe za trpiacich. Tak sme hľadali možnosti, ako im pomôcť. Navštevovali sme chudobných s radosťou, aj keď sme za nimi museli ísť pešo aj väčšie vzdialenosti.

L: Blízkosť Pána cez chudobných? V našej vtedajšej komunite sme mali rôzne zamestnania (zdravotníčky, úradníčky, chemička…) a popri zamestnaní sme si všímali ľudí, ktorí potrebovali pomoc (upratanie, nákup, službu ucha…) Chodievali sme pravidelne aj k dvom nevidiacim… Ale veľmi som vnímala aj iný druh chudoby, s ktorým som sa stretala medzi spolupracovníkmi v zamestnaní (vzďaľovanie sa od Boha, nevedomosť vo viere a morálke…). Tu som videla službu, pre ktorú mi odporúčali zostať v civile – sem sa nedostal kňaz, sestrička… ani slová z časopisov. Žila som myšlienkou, že keď nemôžem mať rúcho DKL, o to viac mám svedčiť o Bohu a jeho láske svojím životom a postojmi… pod vedením Panny Márie… Až keď som v r. 1990 odchádzala a „zverejnila“ postupne svoju identitu, dozvedela som sa, že väčšinu mojich známych, spolupracovníkov, kamarátov… to ani nejako neprekvapilo a prijali to ako niečo, čo „sedelo“. Zdá sa, že keď som ja hľadala Pána v nich, oni Ho vnímali cezo mňa…

3. Prešli ste si nejakou krízou? Ak áno, čo vám ju pomohlo prekonať?

Gr: Nevzpomínám si, že bych po dobu 50 let prožila nějakou krizi.

V: Ťažkosti som mala, ale Pán mi ich pomohol prekonať.

M: Áno, kríza bola. Pomohla mi modlitba, časté pristupovanie k sviatosti zmierenia, duchovné rozhovory s otcom Hutyrom, aj inými duchovnými. Často som si pripomínala aj prvotnú horlivosť a lásku k Pánu Ježišovi.

Ga: Kríza?! Iste ňou musí prejsť každý človek. Prekonať mi ju pomohla modlitba, rozhovory s kňazmi,  predstavenými i stretnutia s chudobnými, trpiacimi, ktorí znášali oveľa viac ťažkostí.

L: Kríza? Asi každému dá Pán aj príležitosť „vyskúšať sa“, spoznať sa v ťažších situáciách a posilniť svoje povolanie aj cez krízu. Myslím, že najviac mi pomohli:

1. Duchovné vedenie

2. opora komunity (s. služobnica a ostatné)

3. z mojej strany asi snaha o úprimnosť a otvorenosť (hneď od začiatku problému)

4. Čo by ste odkázali nám, ktoré kráčame po tejto ceste kratšiu dobu?

G: Myslím, že nejdůležitější je v pokoře si zamilovat Boha. Je to jen odpověď na jeho velkou lásku k nám. Osobně jsem se snažila za vše, co mě potkalo – ať dobré nebo méně dobré – děkovat Pánovi. Když jsem dostala jméno Gracia, přimyslela jsem si na konci „s“ – tedy Gracias – děkuji. Je třeba snažit se ve všem a vždy plnit vůli Boží, cvičit se hlavně v pokoře a uvědomovat si vedle sebe přítomnost anděla strážného. Být milosrdná ve všem.

V: Nezabúdajte a v každej ťažkosti sa obracajte na Pána a Pannu Máriu, berte si ju ako spoločníčku na cestách života.

M: Odkázala by som všetkým: buďte verné v maličkostiach a prvom rade nezanedbávajte modlitbu. Hovorí sa, že keď je Boh na prvom mieste, všetko je na svojom mieste.  A tiež pestujte sesterskú lásku, proste si pravého ducha Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.

Ga: Zamilujte si Božie slovo. Stretajte sa s Ježišom vo vrúcnej modlitbe. Milujte Pannu Máriu. Buďte pravdivé k sebe a otvorené pred predstaveným a kňazom. Tak budete zo dňa na deň vernejšie.

L: Môj odkaz? Že tých 50 rokov prešlo veľmi rýchlo… 😊Viem, že stále sa musím opierať o Pána, Pannu Máriu, snažiť sa o vernosť v maličkostiach a nikdy sa nespoliehať na seba („Ak chcem to, čo chce Boh, mám všetko, čo chcem!“). Takže mladším spolusestrám želám stále rastúcu radosť z daru povolania a vďačnosť za Jeho lásku, ktorú treba „rozmnožovať dávaním“.

Zo srdca našim jubilantkám blahoželáme a sprevádzame naďalej svojimi modlitbami.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Do Společnosti jsme vstupovaly 29.6.1996. Spolu jsme prožívaly čas kandidatury, postulátu a pak semináře. Při odposlání jsme dostaly jména – Klára, Adriana, Žofia, Maristella a Ivana. Čas letí a letos jsme se mohly díky sestře Vizitátorce Damiáně a Otci direktorovi Josefovi setkat a spolu trávit čas díků, chvály, sdílení, putování, vzpomínání…. Sestřička Ivana nás jistě doprovázela z nebeských příbytků a sestřička Žofia, která se připravuje v Mateřském domě na misie, byla s námi ve spojení on line.

 Putování začala každá ze svého místa, kde se z Boží vůle nachází a tak jsme se sjely z Košic, Bratislavy, Brna a Nitry. Ve čtvrtek 5.8. jsme na pár dní spočinuli v Bijacovciach, v domě Misijní společnosti, bývalém semináři. Následující den, který byl svátkem Proměnění Páně, jsme si konaly duchovní obnovu a cítily jsme se jako učedníci na hoře Tábor. Pán si nás také každou povolal, abychom byly s Ním a nyní nás chtěl občerstvit na další cestu s Ním a za Ním. Každá z nás vnímala tento milostivý čas jako velký dar a naše srdce byla a jsou naplněna velkou vděčností za VŠE. Další den jsme putovaly a žasly nad Boží krásou a velikostí v jeho stvoření. Bachledova dolina, Hrebienok, vodopády, lanovka……Spišský hrad a Spišská kapitula. Provázela nás Boží ochrana a dobrota. V neděli jsme mohly pozdravit a poděkovat Panně Marii v Levoči a ubírat se zpět, z vrchu, do reality našich životů. Věřím, že každá z nás si odnáší hluboko v srdci prožitky těchto dní a jsme vděčné těm, kteří nám to přáli, připravili a umožnili. Kéž Pán žehná sestru Damiánu a našeho nového otce direktora Josefa a odmění jim jejich obětavost, službu a lásku, kterou nám projevili.

Sestra Maristella, Klára, Adriana

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Duchovná obnova rodín sa konala od 12. – 18.7.2021 v Zlatých horách pri Jeseníku. Na toto pútnické miesto prichádzajú manželia prosiť s dôverou o požehnanie dieťatka, tiež aj tí, ktorí prekonávajú rôzne problémy. Prichádzajú, aby tu pri Božej Matke čerpali silu pre dobrú výchovu svojich detí vo viere a dôvere v Boha. Na duchovnej obnove sa zúčastnilo 18 účastníkov, 10 detí a 8 dospelých. Téma stretnutí bola Eucharistia, ako posila pre duchovný život. Pri svätých omšiach nás duchovne sprevádzal o. Mariusz – rektor pútnického miesta.
Program bol viac zameraný pre deti. Mohli sa zapájať do rôznych hier, súťaží, športov, vyrábali rôzne ručné výrobky – ružence, pozdravy, maľovali rôzne výrobky zo sadry, ktoré sami vytvorili. Ranná modlitba bola prepletená piesňami – ukazovačkami, deti sa do nej zapájali vkladaním vlastných prosieb. Príbehy z Biblie znázorňovali krátkymi divadielkami. Zaujímavá a poučná bola aj krížová cesta symbolov v lese, kde deti niesli kladivo, klince, kvapky krvi, kamene… Každé zastavenie bolo vizuálne znázornené a deti to hlboko prežívali. Nechýbali aj výlety do prírody, rodiny navštívili jaskyňu, rozhľadňu i zvieratká v zoo. Vo štvrtok po svätej omši sme mali krátku adoráciu, kde sme ďakovali, odprosovali a prosili za všetkých, čo trpia a potrebujú duchovnú podporu. Duchovnej obnovy sa zúčastnila aj rodinka, ktorá má aj autistické a inak choré deti, preto ich bolo aj náročnejšie zvládnuť, ale rodičia mi povedali: „Sestřičko, nás nikde nechtějí, protože jsme socialně slabší rodina a proto jsme nesmírně vděční za to, že děti mohli zažít něco krásneho, povzbuzujíciho na této akci“. Deťom a rodičom sa veľmi páčila známa hra na anjela, keď si každé ráno ťahali lístočky, komu ten deň budú „anjelom” a budú mu preukazovať dobro v skrytosti skutkom i modlitbou. Večer, keď sa toto „tajomstvo odtajnilo“ boli voči sebe plní vďačnosti. Rodičia a deti pomáhali pri príprave stravy i umývaní riadu. Bohu vďaka za túto požehnanú duchovnú obnovu rodín, veríme, že prinesie svoje plody v ich rodinách. Nech Boh žehná naše rodiny, aby rástli vo viere a ďakujem Bohu i všetkým dobrodincom, že im môžeme pomáhať.

• 

• 

• 

• 

• 

•