Deň ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA “…Boli sme pozvaní na cestu, ktorá vyzýva byť v našich komunitách viditeľným vyjadrením spoločenstva lásky, Božej dobroty a krásy… Ak sa vrátime k svojmu povolaniu, znovu objavíme radosť… ktorá je vrytá do našich životov…v úsilí každý deň svedčiť o nádeji…”Dokážete aj vy čítať z ich tvárí svedectvo o nádeji?
Vráťme sa k tohtoročnému listu pre zasvätených…
Drahí bratia a sestry,
pri príležitosti XXVI. Dňa zasväteného života budeme sa môcť s radosťou zúčastniť na
eucharistickej slávnosti, ktorej bude predsedať pápež František v Bazilike svätého Petra v Ríme. Sme si
istí, že aj v jednotlivých komunitách a v rôznych diecézach sveta bude 2. február príležitosťou na
stretnutie sa, ktoré poukáže na Božiu vernosť, ktorá sa prejavuje v radostnej vytrvalosti toľkých mužov
a žien, zasvätených v rehoľných, mníšskych, kontemplatívnych, sekulárnych inštitútoch a v “nových
inštitútoch”, členov ordo virginum, pustovníkov, členov spoločností apoštolského života všetkých čias.
Pozvanie, ktoré sme vám adresovali minulý rok pri tej istej príležitosti, sa týkalo praktizovania
spirituality spoločenstva (Vita consecrata, č. 46), aby sme boli budovateľmi univerzálneho bratstva a
snívali ako jedno ľudstvo (Fratelli Tutti č. 8). Tieto slová nás istým spôsobom pripravili na cestu Cirkvi,
na ktorú sme sa práve vydali, s názvom Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia.
Tento rok sa teda zastavíme pri druhom slove synody („spoluúčasť“), aby sme každého z nás
pozvali k tomu, aby prispel svojím podielom, zapojil sa, nech skutočne nikto nie je vylúčený alebo sa
cítil byť vylúčený z tejto cesty; nikto by si nemal pomyslieť “mňa sa to netýka”. Všetci sú pozvaní
vstúpiť do „dynamizmu vzájomného počúvania, ktoré sa uskutočňuje na všetkých úrovniach Cirkvi,
zapojac celý Boží ľud” (Pápež František Rímskej diecéze, 18. septembra 2021).
Je to predovšetkým cesta, ktorá vyzýva každú vokacionálnu komunitu, pretože ona je viditeľným
vyjadrením spoločenstva lásky, odrazom trojičného vzťahu, Božej dobroty a krásy, schopnej vzbudiť
nové energie pre konkrétnu konfrontáciu s aktuálnym okamihom. Ak sa vrátime k svojmu povolaniu,
znovu objavíme radosť z toho, že sa cítime a sme súčasťou projektu Lásky, pre ktorý iní bratia a sestry
pred nami a s nami dali k dispozícii svoj vlastný život. Koľko nadšenia bolo na začiatku našich príbehov
povolania, koľko úžasu pri objavení, že Pán volá aj mňa, aby som uskutočnil tento sen o dobre pre
ľudstvo! Oživme a starajme sa o našu príslušnosť, pretože, ako dobre vieme, časom hrozí, že stratí svoju
silu, najmä keď príťažlivosť “my” nahradí sila vlastného “ja”.
Prvým prejavom spoluúčasti je teda príslušnosť: nemôžem sa spolupodieľať, ak seba beriem ako
všetko, ak sa nepovažujem za súčasť spoločného projektu a ak vo mne nie je zakorenené presvedčenie,
že „telo a údy musia byť zjednotené, aby mohli žiť!” a že “jednota je vždy väčšia ako konflikt!” (Pápež
František, audiencia 19. júna 2013)
Na tejto ceste Cirkvi sa pýtajme, drahí bratia a sestry, ako sa v našich komunitách počúvame: kto
sú sestry a bratia, ktorých počúvame, a ešte skôr, prečo ich počúvame? Otázka, ku ktorej sme všetci
pozvaní je, či sa môžeme nazývať vokacionálnou komunitou alebo komunitou života, ak chýba
spoluúčasť niekoho.
Vstúpme na túto cestu celej Cirkvi s bohatstvom našich chariziem a našich životov, neskrývajúc
ťažkosti a rany, pevní v presvedčení, že môžeme prijímať a dávať iba Dobro, pretože “zasvätený život
sa rodí v Cirkvi, rastie a môže prinášať evanjeliové ovocie iba v Cirkvi, v živom spoločenstve veriaceho
Božieho ľudu” (Pápež František, 11. decembra 2021).
Spoluúčasť sa potom stáva zodpovednosťou: nemôžeme chýbať, nemôžeme nebyť medzi inými a
s inými, nikdy a ešte o to viac v tomto pozvaní stať sa synodálnou cirkvou! A ešte predtým dobre vieme,
že synodalita sa začína v nás: od zmeny mentality, od osobného obrátenia, v spoločenstve alebo bratstve,
doma, v práci, v našich štruktúrach, aby sa rozšírila do služieb a poslaní.
Je to dynamika vrytá do našich životov a je akoby ozvenou tej prvej odpovede na Otcovu lásku,
ktorá nás oslovila. Práve tam, v tejto dynamike príťažlivosti a priľnutia, spočíva koreň tohto postoja: –
zostať v procesoch, ktoré sa týkajú života komunity a každej osoby; – cítiť na svojom tele rany
a očakávania; – robiť to, čo môžeme, počnúc tým, že všetko vložíme do Božích rúk prostredníctvom
modlitby, nevyhýbajúc sa námahe svedčiť o nádeji, ochotní prehrať, len aby sa budovala tá spoločná
cesta. Táto cesta začína počúvaním, teda vytvorením priestoru pre druhého v našom živote, tým, že
berieme vážne to, čo je pre neho dôležité.
Spoluúčasť tak nadobúda štýl spoluzodpovednosti, ktorá sa netýka len organizácie a fungovania
Cirkvi, ale predovšetkým jej samotnej podstaty, spoločenstva a jej konečného zmyslu: misionárskeho
sna osloviť všetkých, postarať sa o všetkých, cítiť, že sme všetci bratia a sestry, spolu v živote a v
dejinách, ktoré sú dejinami spásy.
Kráčajme spolu!
Zverme svoje kroky Márii, starostlivej žene a na každého zvolávajme Pánovo požehnanie.
João Braz kard. de Aviz
Prefekt
José Rodríguez Carballo, O.F.M.
Arcibiskup sekretár
