Židovský liberál, právnik a bankár Alfonz Ratisbonne sa narodil 1. mája 1814 v Štrasburgu. V Paríži vyštudoval právo. Hoci pochádzal z tradičnej židovskej rodiny, zastával moderné ateistické názory. Bytostne nenávidel všetko katolícke a s obľubou sa verejne rúhal. Po konverzii svojho brata Teodora, ktorý sa v roku 1830 stal kňazom, Alfonz kde len mohol, tupil katolícku Cirkev, pápeža, kňazov, jezuitov. Chcel sa oženiť so svojou 16-ročnou neterou, ktorá však nemala vek potrebný na uzavretie manželstva, preto sa rozhodol zatiaľ precestovať Európu a pokračovať ďalej na východ. 20. januára roku 1842, teda 12 rokov po zjavení Panny Márie na ulici du Bac, si počas jednej cesty v Ríme vtedy 28-ročný Alfonz napísal do svojho denníka: „Bez prestania som zosmiešňoval a urážal katolicizmus.“ Iba zo zdvorilosti si vzal od svojho francúzskeho priateľa, baróna Teodora Bussières, Zázračnú medailu a dokonca súhlasil, hoci s odporom, že sa bude modliť modlitbu „Spomeň si, Svätá Panna Mária.“ Božia Matka sa mu dala poznať v Kostole san Andrea delle Fratte:
„Nebol som tam dlho, keď som bol zrazu celkom nevysvetliteľným spôsobom dojatý. Pozrel som sa hore a tu sa mi spred očí všetko stratilo, zostala len jedna jediná kaplnka, ktorá žiarila úžasným svetlom… Uprostred tohto svetla som nad oltárom uvidel živú, majestátnu, prekrásnu svätú Pannu Máriu v takej podobe, ako je vyobrazená na medaile. Priťahovala ma k nej neodolateľná sila. Viackrát som sa usiloval pozdvihnúť k nej svoje oči, ale jej jas a rešpekt mi to nedovolili.“ Alfonz sa pokúsil na ňu pozrieť, no nedokázal oči pozdvihnúť vyššie než po jej ruky, z ktorých vychádzal žiarivý lúč milostí. „Urobila znamenie, aby som si kľakol. Potom sa mi zdalo, že povedala: ,Tak je to dobre.ʼ Už viac nič nepovedala, ale ja som všetko pochopil.“ V jednom okamihu mu dala spoznať a prijať celú náuku katolíckej viery. Vtedy vzal do ruky medailu Panny Márie, bozkával ju a so slzami v očiach volal: „Ja som ju videl!… Ó, aké veľké je moje šťastie! Aký dobrý je Pán! Aká plnosť milosti a blaženosti! Aký poľutovaniahodný je osud tých, ktorí ho nepoznajú!“
Objal svojho známeho a s úplne zmenenou tvárou prosil, aby ho zaviedol ku kňazovi na spoveď. Chcel vedieť, kedy by mohol byť pokrstený, pretože bez sviatosti krstu už ďalej nemôže žiť. O svojom zážitku chcel hovoriť až so súhlasom kňaza, pretože – ako sám zdôraznil – „To, o čom chcem rozprávať, dokážem povedať len v modlitbe na kolenách.“ Alfonz Ratisbonne prijal pri krste meno Mária. Ešte v júni toho istého roku vstúpil k jezuitom a 24. septembra 1848 bol vysvätený za kňaza. Spolu s bratom Teodorom založil v roku 1843 Rehoľu Matky Božej zo Sionu (Notre-Dame de Sion) zameranú na obrátenie Židov. Po súhlase pápeža Pia IX. vystúpil z jezuitského rádu a presťahoval sa do Izraela, kde sa venoval sirotám a misionárskej činnosti. V Ein Karem postavil ženský kláštor. Tam aj 6. mája roku 1884 zomrel. Na jeho hrobe je napísané: „Mária, pamätaj na svoje dieťa, ktoré je sladkou korisťou tvojej lásky.“ Náhle obrátenie Alfonza Ratisbonna malo obrovský dosah. Stalo sa predmetom pri procese kanonizácie, ktorý bol najoficiálnejším aktom na uznanie zjavení Panny Márie svätej Kataríne Labouré vďaka Zázračnej medaile.
STRETNUTIE ALFONZA SO SESTROU KATARÍNOU
Opis tejto udalosti si uchovali otcovia pauláni, spravujúci kláštor pri Kostole san Andrea delle Fratte v Ríme. Alfonz Mária Ratisbonne krátko po vysvätení za kňaza cestoval do Paríža, aby osobne spoznal omilostenú sestru, ktorej sa Najsvätejšia Panna zjavila o dvanásť rokov skôr než jemu. Sestra Katarína už dva roky vedela o zjavení Panny Márie v Ríme istému Židovi Ratisbonnovi a tiež o dôležitosti Zázračnej medaily pri jeho obrátení. Vedela aj to, že bol ako jezuita vysvätený za kňaza. Rozhodla sa, že sa bude za neho modliť. V hospici zastávala službu vrátničky. Jedného dňa roku 1848, keď sa ako obvykle o jedenástej hodine išla modliť k oltáru Panny Márie, zazvonil pri bráne zvonček. Sestra Katarína šla otvoriť a uvidela pred sebou asi 30-ročného kňaza s bradou, ktorý prosil, či môže vstúpiť a hovoriť s predstavenou domu. Zaviedla ho do hovorne a zdvorilo sa opýtala, koho má predstavenej ohlásiť. „Mária Alfonz Ratisbonne!“ znela odpoveď. Sestra Katarína zostala na okamih v rozpakoch, ale bez toho, aby sa pozrela do tváre kňaza, ktorý tak ako ona videl Prečistú Pannu, utekala zavolať sestru predstavenú. Spozoroval azda otec Alfonz u sestry Kataríny ten okamih dojatia? Zatiaľ čo odbehla za predstavenou domu, otec Alfonz si v mysli premietal, čo jej povie: že túži vidieť sestru, ktorej sa zjavila Panna Mária, a preto prosí, aby mohla na chvíľu vyjsť zo svojej anonymity. Chce pozdraviť tú, ktorá je mu viac než sestra. Ľudia hovoria, že žije v tomto hospici a on cíti, že tu skutočne býva. Keď predstavená vošla do hovorne, otec Alfonz ju úctivo pozdravil a opýtal sa: „Matka, mohli by ste mi splniť jedno prianie? Veľmi by som si prial krátko prehovoriť s tou sestrou, ktorá videla Najsvätejšiu Pannu. I ja som dostal milosť vidieť ju. Viem, že býva v tejto komunite!“ Predstavenú to zarazilo a prekvapene sa opýtala: „V tomto dome? Vylúčené!“ – a po chvíli váhania dodala: „Keby sa tu nachádzala, určite by som to vedela.“ Otec Ratisbonne trošku sklamane odvetil: „Sestra, ktorá videla Božiu Matku, určite veľmi dobre skrýva svoje tajomstvo.“ Na to predstavená zareagovala: „Je absolútne nemysliteľné, že by som za tú dobu, čo som tu, nezbadala, že v dome je taký vzácny poklad. Nemôžem ani pripustiť, že by som si niečo také nevšimla.“ Potom pozrela cez otvorené dvere k vrátnici, kde pracovala sestra Katarína. Zavolala ju a opýtala sa: „Sestra Katarína, počuli ste niekedy od niekoho, že je v našom dome sestra, ktorá mala za úlohu dať raziť a šíriť Zázračnú medailu Nepoškvrnenej Panny?“ Sestra vrátnička odpovedala s jednoduchosťou: „Počas 17-tich rokov, čo žijem v tejto komunite som o tom nikdy nepočula rozprávať.“ „Ale, veď vy ste počas tých zjavení boli v seminári, nehovorilo sa o tom niečo?“ „Áno, áno, hovorilo sa mnoho o jednej seminárskej sestre, ktorej sa zjavila Najsvätejšia Panna.“ Otec Alfonz sa opýtal: „Ale komu, komu sa Panna Mária zjavila?“ Sestra Katarína sa pozrela na kňaza a so všetkou úprimnosťou mu povedala: „Dôstojný otče, počula som, že sám parížsky arcibiskup chcel poznať dotyčnú sestru a hovoriť s ňou, ale ona nikdy neprijala takú česť, takže ju arcibiskup nemohol spoznať ani s ňou hovoriť a myslím, že ani nepozná jej meno.“ Predstavená jej povedala: „Sestra Katarína, vy ste ju hádam poznali, veď to bola vaša spolusestra!“ Na to sestra Katarína s úprimnosťou a jednoduchosťou dedinčanky odpovedala: „Veru by som nedokázala povedať, ktorá spolusestra videla Kráľovnú nebies. A napokon si myslím, že nie je také dôležité, či sa Božia Matka niekomu zjavuje, ale či sa staráme o splnenie jej priania šíriť medailu, aby sa jej prostredníctvom dielo spásy rozšírilo po celom svete!“ Predstavená súhlasne pokynula hlavou: „Máte pravdu, sestra Katarína, ďakujem vám.“ 
Keď otec Ratisbonne zostal s predstavenou sám, s úžasom poznamenal: „Táto vaša sestra vrátnička mi osvietila dušu. Naozaj nie je dôležité vedieť, ktoré oči videli Prečistú Pannu alebo ktoré ruky sa jej dotýkali. Najdôležitejšie zo všetkého je, aby sa dielo Božej spásy rozšírilo po celom svete a aby sa medaila, odporúčaná Pannou Máriou, stala prostriedkom obrátenia. Tak sa mi vidí, že práve táto sestra vrátnička mala sväté videnie a svojou neobyčajnou skromnosťou skrýva veľký Boží dar, zatiaľ čo prostredníctvom Zázračnej medaily sa dejú zázraky. Ctihodná matka, táto vaša spolusestra je vo svojej nenápadnosti a malosti veľkou dušou. Cez jej pokoru hovorí Najsvätejšia Panna.“ Keď otec Ratisbonne odchádzal z domu, ešte poznamenal: „Snáď som dnes vo vašej sestre vrátničke spoznal tú hľadanú šťastnú vizionárku.“ Predstavená nesúhlasne pokývala hlavou a dodala: „Dôstojný otče, tomu by som skutočne neverila, nemýľte sa!“ „Ako myslíte, matka,“ uzavrel rozhovor otec Ratisbonne, „ale pre mňa bolo stretnutie s vašou sestrou veľkým poučením, radosťou a obdarovaním. Verím, že sa znova uvidíme v nebi, tam sa spoznáme a budeme naveky chváliť Nepoškvrnenú Pannu!“