Prečo tak fascinovala táto pokorná dcéra kresťanskej lásky?
Sestra Anna vedela komunikovať s radosťou a po ľudskej stránke mala veľa lásky, ktorú čerpala nielen zo vzťahu s Bohom, ale pochádzala aj z búrlivej, milo neapolskej povahy, ktorú si udržala až do konca svojho života. Ako dieťa sa volala Pia a bola považovaná za skutočného „scugnizzo“ (uličníka). Rada šantila, tancovala, elegantne sa obliekala a dbala na účes. Bola dosť márnivá! Mala pekný hlas a rada spievala mnohé staré neapolské piesne, a tak vedela potešiť rodičov a priateľov, najmä na oslavách.
Rodina Cantalupo bola v Neapole veľmi slávna; starý otec z otcovej strany je považovaný za „svätca“ vo svojom povolaní advokáta. Jeho syna Egídia, otca Pii, tiež volali „advokát chudobných“, pretože v praxi notára s rovnakou láskavosťou prijímal bohatých i chudobných, obhajoval ich rečníckym súbojom, ale nevyžadoval žiaden honorár od najchudobnejších. So svojou manželkou, barónkou Francescou Caffarelli di Guzman mali šesť dcér, Pia bola štvrtá. Na rozdiel od ostatných dievčat, Pia bola veľmi živá, skutočný uragán.
So svojimi šibalstvami často uvádzala dom do zmätku a jej mama sa veľmi znepokojovala. Jedného dňa, keď v dome svojho svokra našla otca Marianiho, požiadala ho, aby ju požehnal, pretože jej spôsobuje veľa starostí: „Mám dojem, že má vo svojom tele diabla,“ povedala. Kňaz, keď položil ruku na hlavu dievčatka, upokojil matku s úsmevom: „Nebojte sa, pripravuje sa byť svätou!” Bolo to proroctvo? V každom prípade, v očiach matky sa nezdala byť táto svätosť samozrejmá.
Objavenie povolania a charizmy
Po prvom sv. prijímaní začala byť Pia pokojnejšia. Bola inteligentná, notárske štúdium začala v kancelárii svojho otca. Prvou formou evanjelizácie bolo, že sa pýtala klientov, či sa modlia, či chodia v nedeľu na sv. omšu, a hlavne, či slávia Veľkú noc.
16. december 1901 bol časom milosti. Pri upratovaní izby svojej sestry Adeliny našla „akt zasvätenia Ježišovi,“ ktorý si sestra napísala. Zmätená sa pýta: „Môže sa mladá dievčina stať Ježišovou nevestou, Božieho Syna, druhej osoby Najsvätejšej Trojice?“ Zdalo sa jej to nemožné, hoci veľmi pekné. V ten istý večer požiadala svoju sestru, aby ju v nasledujúce ráno sprevádzala k svojmu duchovnému direktorovi, otcovi Antoniovi Di Coste. Táto spoveď bola osvetľujúca. Vo svojom životopise Pia píše, že vnútorne jasne vnímala Ježišovo volanie, aby sa stala jeho nevestou: „Nevedela som, že to bol čas milosti, kedy sa Ježiš pozeral na moju dušu. Koncom mája 1902 som sa mu prvýkrát zasvätila; ako 14-ročná som mu darovala svoje srdce sľubom panenstva.”
Pia bola priťahovaná bielym „kornetom“ dcér kresťanskej lásky v Nemocnici Najsvätejšej Trojice, ktorú videla z okna svojho domu. Čakala na vhodný okamih, aby sa stretla s niektorou sestrou a spýtala sa jej, čo má robiť, aby sa stala takou ako ona. Sestra otáľala so svojou odpoveďou, začala „nafukovať“ ťažkosti a prekážky, ktoré treba prekonať. Nato Pia odpovedala s vášnivým elánom: „Sestra, keby bola vaša komunita aj peklom, ja chcem žiť v takom pekle!“ Už poznala adresu.
Otec jej dal súhlas s jednou podmienkou, že ju neapolská vizitátorka nechá v Neapole, kým on bude žiť. Pia predložila svoju žiadosť, ktorá bola prijatá a začala svoj postulát v Inštitúte Montecalvario.
Dcéra kresťanskej lásky
23. decembra 1908 začala svoj seminár. Počas tohto obdobia formácie mala príležitosť osvojiť si myšlienku Zakladateľov o tajomstve Vtelenia. Svätý Vincent nebol iba kontemplatívny, ale aj skutočný vzor aktívneho života, zjednocujúci kontempláciu a činnosť, praktizujúci kresťanskú lásku, stelesnenú Kristom. „Milujme Boha, ale nech je to v pote našej tváre a silou našich ramien.“
Povolanie však nespočíva iba v tom, že budeme milovať Boha, ale aj v tom, že sa budeme snažiť, aby ho milovali chudobní: „Nestačí milovať Boha, ak ho nemiluje môj blížny.“ Táto myšlienka fascinuje mladú seminárku a stane sa jej hlbokým presvedčením, ktoré bude mať rada až do konca svojho života. 19. augusta 1909 bola poslaná do Materského domu v Paríži, aby tam ukončila seminár.
Po prijatí habitu sa sestra Cantalupo vracia do Neapola a je poslaná do misie do jednej základnej školy. Tam stretáva určité ťažkosti pri vyžadovaní disciplíny. Keďže sama je živá a búrlivá, myslí si, že úder paličky po stole bude deťom stačiť. Ale nie! Z triedy sa rýchlo stáva malý pekelný chaos a bolo treba, aby zasiahla sestra z vedľajšej triedy a dosiahla tak niekoľko minút ticha a pokoja.
V roku 1910, keď skončil školský rok, bola poslaná do Kráľovského hotela pre chudobných, na námestí Karola III. v Neapole, aby slúžila skupine chudobných starších ľudí, ktorí boli hospitalizovaní. Keď ju sestra služobnica, sestra Pintaldi, viedla do služby, prechádzajúc dlhou a tmavou chodbou ju upozornila, že na stene je napísané: „Boh ma vidí“ a dodala, že v tejto službe nebude mať žiadnu zodpovednosť, musí len pracovať pod Božím pohľadom. Sestra Cantalupo, ktorej dali meno Katarína, začne pracovať s nadšením a starí ľudia rýchlo pochopili, aké veľké srdce má táto mladá dcéra kresťanskej lásky.
Pri príprave k sľubom sa seriózne rozhodla stať sa čnostnejšou, čo narušilo jej zdravie. Musela bojovať s astmatickou bronchitídou, ktorá si vyžadovala dlhodobú starostlivosť, počas ktorej zažila sesterskú lásku spolusestier.
Na Štedrý večer roku 1913 zložila sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a služby chudobným a až do smrti si uchovala list požehnania, ktorý jej pri tejto príležitosti poslali rodičia.
Služba v ambulanciách
V roku 1915 vypukla prvá svetová vojna. Vizitátorka, sestra Emília Maurice, zriadila v Neapole trinásť ambulancií s cieľom prijímať a ošetrovať ranených vojakov. Požiadala sestru Katarínu Cantalupo, aby na čas opustila starcov a šla do hotela Hessler, kde boli hospitalizovaní vojaci zmrzačení vojnou.
Táto nová práca veľmi ladila jej veľkému srdcu, ktoré milovalo trpiacich a privádzala ich k Bohu. Každému dala vtipnú prezývku, aby ich potešovala pri veľmi vážnych amputáciách. Napríklad, jedného mladého, ktorý prišiel o obidve ruky a nohy, nazvala „Pechinello“. Dňa 20. augusta 1918 sestre Kataríne zomrel otec a ona toto utrpenie obetovala za týchto vojakov. V tom roku sa predstavení rozhodli poslať ju do Katánie, aby odpovedali na naliehavé prosby barónky Anny Zappalà, ktorá sa stala predsedníčkou Diela pomoci chudobným chorým v podomovej službe. Toto dielo bolo založené Kolégiom Pia IX., Kardinálom G. Benedetto Dusmet, ktorý žiadal dcéry kresťanskej lásky, aby pomohli pri výchove a vzdelávaní chudobných dievčat.
Veľký obrat v jej živote: z Neapola do Katánie (Sicília)
3. decembra 1918 prišla sestra Katarína do Katánie. Predstavili ju sestre služobnici v Inštitúte Pia IX., sr. Irene Vadonovej, pôvodom Židovke, ktorá konvertovala na katolícku vieru, pochádzajúcej z Turecka. Hoci mala vyše 90 rokov, ešte stále viedla školu pre siroty.
Keď sestru Cantalupo predstavili barónke, privítala ju s veľkou radosťou a vyjadrila túžbu, aby mala rovnaké meno ako ona, teda: sestra Anna. Od tej chvíle sa história Národného diela chudobných chorých pretkáva so životom sestry Anny, ktorá sa bude starať o stovky vojnových sirôt a vdov. Služba pozostávala v týždenných lekárskych službách, distribúcii liekov a oblečenia, v možnosti študovať, navštevovať kurzy šitia, vyšívania, písania na stroji, atď.
Ministerstvo zabezpečilo šijacie a písacie stroje a učiteľky boli vybraté spomedzi vojnových vdov. Sr. Anna mala na starosti organizáciu výletov k moru pre siroty, vyučovanie náboženstva pre deti, mládež a ženy, ako aj duchovné cvičenia. 12 chlapcov, vojnových sirôt vstúpilo do seminára. Po kňazskej vysviacke prišli za sr. Annou, aby slávili svoju prvú sv. omšu. Medzi dievčatami bolo tiež veľa rehoľných povolaní a ostatné, keď sa vydali, pokračovali v navštevovaní domu a kurzov katechizmu. V nedeľu bol na nádvorí inštitútu roj detí a mládeže, ktorí sa zúčastňovali na rôznych pripravovaných aktivitách.
Vzhľadom na toto veľké hnutie, ktoré narúšalo program sirotinca, sr. Irena cítila, že ju to presahuje a uvedomila si, že nie je možné brzdiť takú expanziu. A barónka Zappalà navrhla zriadiť na jej pozemku, na ulici sv. Petra, malý dom pre štyri sestry, ktoré boli zapojené do služby vojnových sirôt a zmrzačených chudobných.
11. apríla 1923, sr. Anna Cantalupo, sr. Celestína Brandy, sr. Lujza Scardigno a sr. Margita Corriero ako sestra služobnica, odišli z Inštitútu Pia IX. a presťahovali sa do nového domu na ul. sv. Petra č. 49, ktorý pomenovali Dom dobročinnej lásky.
V októbri toho roku, generálna predstavená Matka Inchelin navštívila ústredie diela a ďakovala sestrám za obrovský kus práce, ktorú vykonali. Od tej chvíle ľudia Katánie uznali tento dom za ideálne miesto na uzdravenie každej biedy, a boli fascinovaní zápalom, s akým táto sestra pôsobila na ľudské srdcia.
Bolo vidieť prvé plody: matka rodiny, uzdravená z vážnej choroby, našla vieru a prijala krst; dvaja ľudia vo veku 79 a 77 rokov si dali do poriadku svoje manželstvo, čím spustili dlhú sériu náprav manželstiev až do takej miery, že štátny zamestnanec matriky si kládol otázku, či si sestra Anna otvorila manželskú agentúru.
Duchovné cvičenia
V apríli 1920, v kostole Minoritelli, susediacom s Inštitútom Pia IX., začala sr. Anna usporadúvať prvé 3-dňové duchovné cvičenia ako prípravu na veľkonočné sviatky. Do tejto činnosti postupne zapájala ľudí, s ktorými sa stretávala v rozličných úradoch obce: zamestnancov obecného úradu, pošty a bánk, zametačov ulíc, ale aj hasičov, policajtov, taxikárov, železničiarov. Aby ľahšie získala ich účasť a disponibilitu, prichádzala so svojím jednoduchým, ale horlivým spôsobom za ich vedúcimi v kancelárii, či už riaditeľmi banky, inžiniermi železníc…, a presvedčila ich, aby dali svojim zamestnancom pár hodín voľna, aby sa mohla s nimi stretnúť a mohli počúvať Božie slovo. Sestre Anne, ktorá mala veľkú úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, sa dokonca podarilo dať do všetkých týchto kancelárií obraz Božského Srdca a zasvätiť sa mu.
11. február 1925 je pre sestru Annu žiarivým dátumom. Po prvýkrát „dáva sľub, že sa z lásky k Božskému Srdcu Ježišovmu obetuje za posvätenie kňazov“ v Združení oblátov za posvätenie duchovenstva, ktoré malo sídlo v Paríži. Sr. Vincenza Gioia zdôrazňuje, že „toto zasvätenie v nej roznietilo všetku silu jej duše, pre slávu Božiu a spásu hriešnikov.”
Jedného dňa sestra Anna stretla chudobného človeka, ktorý bol hluchý a nemý. Spýtala sa ho, či slávil Veľkú noc, ale muž jej dal pochopiť, že mu nikto nerozumie. Ustarostená vyhľadala kňaza, ktorý ovládal posunkovú reč a začala vyhľadávať všetkých hluchonemých, väčšinou čističov topánok. Pozvala ich do Domu dobročinnej lásky, aby im pomohla pripraviť sa na sv. prijímanie na veľkonočné sviatky.
Veľmi skoro sa jej meno stalo symbolom dobročinnosti. Všetci, ktorí to potrebovali, sa mohli na ňu obrátiť a ona každému dala primeranú odpoveď. Preto sa osobne alebo písomne obracala na tých, o ktorých si myslela, že by im mohli pomôcť. S rovnakou jednoduchosťou komunikovala s prefektom, starostom, úradníkmi, lekármi, jej slová ich fascinovali a viedli k tomu, aby sa podelili so svojimi peniazmi. Všetci sa radi zapájali, pretože vedeli, že sestra Anna žiada pomoc iba pre chudobných.
Nová misia pre sestru Annu: výbor pre duchovnú pomoc vojakom
Okupácia Poľska Nemeckom dňa 1. septembra 1939 viedla k vypuknutiu druhej svetovej vojny. A 10. júna 1940, počas stretnutia dám Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, vstupuje Taliansko do vojny. Sr. Anna okamžite vyzýva dámy, aby sa zapojili do novej služby: sprevádzať stovky a tisíce vojakov, ktorí odchádzajú z Katánie na bojisko. Sú všetci v Božej milosti? Pristúpili k prvému sv. prijímaniu?
Všetky dámy z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho súhlasili, preto hneď zostavili programu. Z Ríma objednali 10 000 medailí, kúpili bavlnu na upletenie trikolóry a požiadali o vytlačenie letákov, vysvetľujúcich zjavenie. Takto sa v Katánii zrodil „Výbor duchovnej pomoci vojakom“. Sr. Anna oboznámila s touto iniciatívou arcibiskupa, Mons. Carmela Patanè, ktorý jej dal požehnanie a pridelil jej dvoch kaplánov: P. F. Ricceriho a P. G. Serrana; iní kňazi spontánne poskytli svoje služby, vrátane dvoch kňazov Misijnej spoločnosti: otcovia Capurso a Messina. Po získaní súhlasu od generálneho veliteľa sestra Anna s jednou sestrou a niekoľkými dámami začali obchádzať kasárne, aby naplánovali čas stretnutia vojakov. Veľmi rýchlo sa dozvedeli, že 1000 mladých dobrovoľníkov milície je už pripravených odísť na severný front. Sestra Anna sa rozhodla stretnúť sa s nimi, aby im vyjadrila vrelý pozdrav a vyzvala ich zbožne prijať Zázračnú medailu a s dôverou ju nosiť na krku.
Takto začalo skutočné dielo duchovnej služby. Vojaci prichádzali jeden po druhom ku vlaku Nemocnica, námorného veliteľstva a kapitánov prístavu. Vojaci boli ľahko prístupní a zdôverovali sa so svojimi obavami, napr. o starú matku, invalidného otca, o svoju manželku, ich malé deti a pod. Sr. Anna si všetky úmysly zapísala na malých kúskoch papiera: nezabudla na žiadne meno a ani jedna prosba nezostala bez odpovede.
Odteraz sa stala súčasťou Matričného úradu vždy keď žiadala niektoré dokumenty. Všetko jej bolo poskytnuté, mala dokonca povolený prístup do kancelárií pri hľadaní dokladov, a tak mohla poskytovať skutočnú pomoc a teplo sesterskej opory všetkým, ktorí odchádzali do vojny so strachom na duši.
Najslávnejším okamihom bolo, keď slávili sv. omšu v tieni kanónov alebo na chodníku stanice o štvrtej hodine ráno a niekedy dokonca o tretej hodine, za svetla bateriek. Ozveny všetkých týchto vzrušujúcich udalostí sa šírili po celom meste. Ženy z Katolíckej akcie požiadali o spoluprácu a boli cennou pomocou. V auguste 1941 v Katánii dochádza k hroznému leteckému bombardovaniu! Mnoho domov bolo zničených, rodiny, ktoré sa ocitli bez domov, boli prijaté v priestoroch seminára.
Rektor volá sr. Annu, aby zorganizovala pomoc pre tých, ktorí sú zbavení toho základného pre živobytie. Jedna bomba spadla na Dom dobročinnej lásky, prešla ním zhora nadol a zastavila sa na prízemí bez vybuchnutia alebo urobenia nejakej škody. Ochrana Svätej Panny bola evidentná. Keď nemeckí pyrotechnici prišli odstrániť bombu, dlhú asi jeden meter, povedali: „Sestry, máte šťastie. Keby bola bomba vybuchla, dom by bol zničený!“ Sestry boli o tom presvedčené, preto úprimne ďakovali svojej nebeskej Ochrankyni.
Jedného dňa prišiel do Domu dobročinnej lásky minister Mario Scelba, aby zablahoželal sr. Anne za všetko dobro, ktoré vykonala pre vojakov. Keďže bol taký dobrý, dodala si odvahy a žiadala 3 veci:
1. Oslobodenie od poštových poplatkov (ale v tom jej nebolo vyhovené).
2. Auto na uľahčenie návštev chudobných (tejto žiadosti čoskoro vyhoveli).
3.Pomoc pri zbúraní drevených domov, ktoré požierali červotoče a ich rekonštrukciu murovaným spôsobom (prisľúbili jej to a aj zrealizovali).
BLESK Z JASNÉHO NEBA…
1. marca 1947 bola sr. Anna menovaná za sestru služobnicu v Dome dobročinnej lásky a nahradila sr. Corriero. Sestra Anna ťažko prijímala túto službu, nielen kvôli pokore, ale aj preto, lebo si myslela, že takýto úrad jej odníme voľnosť v starostlivosti o chudobných. Prijala to, keď pochopila, že ide len o pridanie starostlivosti o sestry k jej práci. Avšak, predsa mala v srdci určité znepokojenie, lebo keď slúžila chudobným mimo domu, myslela si, že zanedbáva dom, a keď bola doma, myslela na potreby chudobných. Postupne sa jej podarí nájsť rovnováhu.
Jednoduchá vo svojom správaní, priezračná a neschopná intríg, nič nevyhľadáva svojím spôsobom rozprávania a konania. Avšak, kvôli mnohým záväzkom nemá veľa času, aby počúvala mladšie sestry, aj keď rozhovor s nimi je zapálený láskou k Bohu a k chudobným. Je vždy pripravená obetovať sa pre dobro duší, vie zbadať chyby a vždy hľadá duchovné dobro sestry.
Keď si uvedomí, že už nie je schopná udržať krok so skupinami Máriiných detí kvôli, zverí ich jednej mladej sestre, prosiac ju, aby mala rada tieto deti i mládež a predovšetkým, aby ich viedla k Márii a nič nezanedbala pre ich duchovné dobro. Chudobným naďalej venuje svoj čas a starostlivosť, píše odporúčajúce listy, žiadosti o pomoc, prácu a aj bývanie. Počas týchto povojnových rokov sotva 14-ročné dievčatá, ktoré opustili sirotince a nemali rodinu, ktorá by ich prijala, požiadali o azyl v Dome dobročinnej lásky, kým si našli prácu. Keď odchádzajú z domu, sestra Anna im pripraví dobrú výbavu a zaokrúhli ich malé úspory, aby sa vyhli nebezpečenstvám, ktoré by mohli nastať, keď by upadli do chudoby a promiskuity.
Každé ráno, po tom ako sr. Anna pripravila prácu sestrám a dobrovoľníkom, ktorí jej pomáhali v posielaní dokumentov, odchádzala pešo, s ružencom v ruke, navštíviť ľudí, ktorých adresy si starostlivo zaznamenala. S horlivosťou matky sa sestra Anna presúva z jedného domu do druhého, často plače s chudobnými a vždy hľadá riešenie ich problémov.
Prejavy vďaky
Sestra Anna bola zaneprázdnená mnohými charitatívnymi činnosťami a ani si neuvedomila, že chudobní, autority mesta a jeho obyvatelia pociťujú blahodarný vplyv jej apoštolskej horlivosti, pretože si získala veľkú popularitu a povesť svätosti. Preto bola 2. júna 1953 menovaná za „Rytiera republiky“. Táto správa bola pre ňu veľkým prekvapením. Bolo potrebné, aby zasiahol jej duchovný vodca P. Grimaldi, aby ju potešil. Napísal: „Koľkokrát víťazí zlo! Je dobré, ak niekedy víťazí aj dobro.“ Potom sestra Anna, ktorá milovala Katániu ako svoje rodné mesto, prijíma „čestné občianstvo mesta Katánia“.
V roku 1958, keď mala 50 rokov povolania, arcibiskup, prefekt, starosta a celé mesto Katánia jej prejavili svoju sympatiu, zatiaľ čo ona chcela prežiť tento deň v modlitbe a v pokore za to, že nevedela vždy odpovedať na mnohé Pánove milosti.
Šarm mena
Meno sestry Anny naďalej prinášalo svoje čaro. Zatiaľ čo sa jedna sestra márne pokúšala presvedčiť otca dieťaťa školy, aby sa pripravil na Veľkú noc, tento odpovedal, že by sa spovedal, ale u sr. Anny, pretože ona skutočne reprezentovala Boha!
V Dome dobročinnej lásky bolo pri zvláštnych príležitostiach zvykom pozývať chudobných na obed. Na inauguráciu veľkého hotela v meste chcel riaditeľ pozvať 200 chudobných a požiadal sr. Annu, aby pripravila jedáleň. Na konci stolovania sa istá staršia žena obrátila na sr. Annu a povedala: „Prosila som Pána, aby som skôr než zomriem, mohla jesť cestoviny s omáčkou! Dnes sa tak stalo! Buďte požehnaná!“
Nový spôsob služby
Viac ako 90-ročná sestra Anna sedí pri svojom stole a začína nový spôsob služby. Vzhľadom k tomu, že zrak a sluch sú oslabené, pokračuje s lupou písanie listov a prosieb. Komunikáciu udržiava aj vďaka telefónu, a tak pokračuje vo svojom apoštoláte.
Na konci dňa sa nechá sprevádzať do kaplnky, pred svätostánok, kde vstupuje do intenzívnej modlitby a odporúča Bohu problémy všetkých, ktorí ju navštívili počas dňa.
Posledný rukopis je zo 17. februára 1983 adresovaný o. Natuzzi CM, jej duchovnému vodcovi. Svojím neistým písmom, ale horúcou túžbou po dokonalosti, zveličuje svoje chyby a obmedzenia, stále vyžaruje okolo seba akoby lúč svetla a požíva dôveru a nádej, ktoré privádzajú duše bližšie k Bohu.
V nasledujúcich dňoch ju chrípka prinútila zostať v posteli, o niekoľko dní sa začali vyskytovať pľúcne komplikácie. Sestra Anna, vždy energická a odvážna, prejavuje neobvyklú únavu, ale trvá na tom, že chce ísť dolu do kaplnky, pretože je prvý piatok mesiaca, zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a táto pobožnosť je jej drahá. Nasledujúci deň je nútená zostať v posteli. Lekár, ktorý ju sleduje, upozorní komunitu, aby akceptovala prianie sestry Anny mať pri lôžku svojho duchovného vodcu.
Otec Natuzzi okamžite prichádza z Neapola a slúži sv. omšu v jej izbe. Pri sv. prijímaní kňaz hovorí: „Telo Kristovo“ a sestra Anna pevným a jasným hlasom odpovedá: „Amen“. Bolo to posledné slovo, ktoré vyslovila, čo malo hlboký význam pre komunitu, akoby syntézu celého jej života obetovaného Bohu pre službu chudobným! Toto Amen, trvajúce celú večnosť, sa stáva spevom Aleluja na chválu Kristovi v nebeskej liturgii. Bolo to na úsvite 17. marca 1983!
V deň úmrtia sestry Anny Cantalupo, niektoré sicílske denníky o nej písali ako o „najpopulárnejšej a najobľúbenejšej sestre Katánie“ alebo ako o „matke chudobných“ a o „anjelovi milosrdnej lásky“.