Stala sa jedna udalosť, ktorá sa už nikdy viac v živote nezopakuje. Predstavte si, po tieto dni, presnejšie na sviatok sv. Magdalény sme oslávili 25. výročie povolania do Pánovej služby. Tak sme si povedali: oslávme to, ako sa patrí! Spolu s našimi predstavenými – s. Damiánou a o. direktorom – sme vzali nohy na plecia a hybaj na hory, na tú našu krásnu Oravu. Veru aj počasie nám prialo. Tak slnečno na Orave nebýva len tak hocikedy. Tak, ako aj počas predošlých 25 rokov aj teraz sme sa opäť presvedčili, že Pán sa zahanbiť nedá, ani prevýšiť vo svojej dobrote a pozornosti. Po vzájomnej dohode sme sa pozbierali autom kto kde mohol a dorazili do malebnej dedinky Krušetnica, kde – ako pre nás stvorená – stojí krásna drevená chata v objatí hôr. Keď sme sa už ako tak oboznámili s prostredím a vybalili naše „skromné“ batohy, spestrili sme si večer spoločenskými hrami, pri ktorých nám aj do smiechu bolo. Takto dobre naladené sme sa rozhodli, že treba nám aj pospať čosi, aby sme vládali fungovať na ďalší deň. Po výdatnom spánku sme sa prebudili do ďalšieho slnečného rána, ktoré sme začali modlitbou a raňajkami. Potom nám o. direktor vo svojom príhovore priblížil veľkosť nášho zasvätenia a zároveň upriamil našu pozornosť za vďačnosť zaň, ktorú sme mohli ešte hlbšie vnímať v tichom stretnutí s Pánom. Potom naše kroky viedli do Lokce k našim sestričkám, kde sme spolu s nimi slávili Eucharistiu. Po srdečnom zdieľaní s nimi sme boli s. Damiánou pozvané na slávnostný obed. No a aby sme toľké dobroty vytrávili, zašli sme si do Ria de Janieiro – ale nebojte, iba do toho slovenského – Rio de Klin, malej dedinky 10 km vzdialenej od Lokce, kde je na kopci socha Krista Kráľa v nadživotnej veľkosti. Tam sme si vychutnali krásny výhľad na Oravu ale aj duchovne pookriali v modlitbe. Po návrate na chatu a chutnej večeri sme sa pripravovali na ďalší deň, počas ktorého sme mali otestovať našu kondičku. Naše kroky viedli do Demänovskej doliny, odkiaľ sme s úžasom hľadeli na Chopok netušiac, že budeme zdolávať 2400 metrov nadmorskej výšky na úžasný vrch Ďumbier. Je pravdou, že na Chopok sme sa odviezli lanovkou, ale ostatné kilometre už šľapali naše nohy. Nebolo to ľahké, „občas“ sme si zavzdychali, no potom na vrchole pri kríži si vravíme: „Stálo to za to!“ Ten úžasný pohľad na „Pánov výtvor“ vyrážal dych. Síce aj vietor ho vyrážal, ale náš úžas nad stvorenou krásou ešte viac. Po zdolaní tohto vysokého vrchu sme si zaslúžene vychutnali naše zásoby a so všetkou energiou, ktorá nám ešte ostala sme schádzali z vrchu. Po radostnom návrate sme slávením Eucharistie ďakovali Pánovi za silu zvládnuť náš turistický deň, ale aj za krásu, ktorú pre nás pripravil. Náš posledný deň sme začali oslavou Pána slávením svätej omše spolu s rannými chválami a po nej posilnili aj naše telo. Pokračovali sme obdivovaním ďalších krás Oravy, zastavili sme sa v Bobrove – v dedinke nie tak ďaleko od poľských hraníc, kde sme sa v krásnom prostredí na Kalvárii pomodlili krížovú cestu. Po fajnom obede u spolusestry v Lokci už naozaj náš výnimočný výlet končil. Bolo nám ľúto, že sme neboli všetky, nakoľko naše tri milované sestričky zostali „uväznené kvôli Korone“ na Sibíri. No vo svojich mysliach, srdciach sme ich tam priniesli, akoby tam boli s nami. Ďakujeme hlavne Pánovi, že to s nami toľko „vydržal“ a veríme, že to „nevzdá“ i naďalej! Ďakujeme za silu a milosti pre každý nový začiatok, ktorý nám dáva!
25.-ku povolania oslávili na Orave
