Situácia so šírením Covid 19 nás zo dňa na deň postavila do situácie, ktorú sme dosiaľ nepoznali. Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme sa adaptovali na nové podmienky. Zároveň mi nástojčivo prichádzala na um otázka: „Aká je naša – moja úloha v tejto situácii? Čo by robil sv. Vincent? Ešte stále mi zneli v ušiach slová z domácich zhromaždení „Efetta…“ – otvorte sa. Všetky opatrenia však akoby išli proti týmto myšlienkam. Ostaňte doma, chráňte sa, lebo tým ochránite iných…
Vyhliadky na návrat do školy boli slabé a tak stále viac mi prichádzali na myseľ myšlienky – dať sa k dispozícii pre dobrovoľnícku činnosť. Začala som si vyhľadávať možnosti na internete. V Bardejove hľadali dobrovoľníkov na vstupný filter pred nemocnicou. Kým som však podnikla nejaké kroky – dozvedela som sa o výzve Ministerstva vnútra pre rehoľníkov – ísť vypomáhať k repatriantom. Uvedomila som si, že toto prostredie je veľmi rizikové. V modlitbe pred Pánom som hodnotila pre a proti. Zdravotný stav, realitu komunity, zároveň som si uvedomovala, že sv. Vincent nikdy neváhal posielať sestry do prvej línie, na miesta, ktoré boli pre vtedajšiu spoločnosť neobvyklé (bojiská, galejníci, nájdené deti…). Uvedomila som si, že je to miesto, o ktoré sa asi ľudia nebudú biť. A z toho pohľadu to bolo naozaj miesto pre Vincentskú charizmu.
Po dohode s komunitou som sa dala k dispozícii krízovému štábu v Bratislave a hoci to na začiatku vyzeralo tak, že miesto pôsobenia bude Stará Ľubovňa alebo Svidník, nakoniec som bola pridelená na Hotelovú akadémiu priamo v Bardejove. Trikrát denne bolo potrebné vydať stravu, resp. vyniesť smeti, alebo zistiť nejaké informácie. Vedenie školy so zaangažovanými zamestnancami sa usilovali vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre ubytovaných. Sprostredkovali klientom kontakt na ochotného taxikára, ktorý im vybavoval nákupy. Okrem zabezpečenia stravy sme im zalievali a niektorým aj dávali kávu a čaj.
Iste, bolo to pre nich ťažké, mnohí si prešli svoju „kalváriu“ pri príchode na Slovensko. Bolo tu viacero Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko pracovať, ale aj takí, ktorí mali namierené do iných krajín (napr. Belgicka) a prekročením hraníc sa automaticky dostali do karantény. Napriek negatívnemu testu, boli povinní absolvovať celú dvojtýždňovú karanténu na Slovensku. Hoci boli sklamaní, keď som im oznamovala túto nepríjemnú správu, pokoj, s ktorým ju prijali som u nich naozaj obdivovala… v modlitbe na nich naďalej myslím. Kto vie, čo všetko ešte museli absolvovať prechodom cez ďalšie štátne hranice a či už vôbec dorazili do cieľa.
Izolácia, problém so závislosťou, strach z infikovania v zariadení, neistota z výsledkov testov, nefungujúce telefóny, vzdialenosť od rodiny cez celú republiku… to sú len niektoré z problémov, ktoré doliehali na ľudí, ktorí boli nútení pre spoločné dobro stráviť 5-6 dní v repatriačných zariadeniach. Všetci klienti, ktorým som slúžila boli negatívni. Na záver som sa dala aj ja otestovať, aby som mala istotu pri návrate do komunity aj pri nástupe do zamestnania.
Bol to pre mňa požehnaný čas. Aj ja som bola vo väčšej izolácii (bývala som mimo komunity) hoci sa nedala porovnať s tou, ktorú prežívali repatrianti. Ale to očakávanie výsledku testu mi dalo aspoň trochu zakúsiť istý druh napätia a neistoty a tým aj solidarity s tými, ktorým som slúžila.
sestra Damiána dkl
