Ak chceme hovoriť o Lujze de Marillac, mystičke Ducha Svätého, je dôležité pochopiť jej cestu. V čase, kedy dostala Turíčne svetlo, bola naplnená takou ……. takou veľmi strohou modlitbou, strohým vzťahom k Bohu, ktorý bol pre ňu Boh strohý, ťažký, atď.
Keď sa stretla s Vincentom de Paul, on čakal aspoň 3 roky, kým ju poslal k chudobným. Ale v roku 1629, keď začala svoju prvú návštevu bratstiev kresťanskej lásky, bola tak trochu ohromená a ja som vždy bola prekvapená, keď som v jej spisoch, napokon aj u nej, videla úplne iné nasmerovanie než bola jej modlitba. Keď sa modlila k Bohu, dosť náročnému, dosť prísnemu, od roku 1630/31 ju vidíme oslovovať Ježiša, samozrejme Božieho syna, Ježiša, ktorý je uprostred sveta a blízko chudobných, a toto ju bude sprevádzať počas mnohých rokov. Až oveľa neskôr bude hovoriť o Duchu Svätom.
Neviem, či sa odvolávala na Turíčne svetlo alebo nie, ale tak trochu opísala celé pôsobenie Ducha Svätého v cirkvi v spoločenstvách. (Je to trochu ťažké, pretože jej vyjadrenie nie je vôbec ľahké a nechcela by som sa púšťať do vysvetľovania.) Ale v Lujzinom myslení môžeme vidieť celý vývoj. Nečudujme sa teda, že náš vzťah s Bohom môže počas nášho života v komunite prechádzať úplne odlišnými štádiami a myslím si, že to tak muselo byť aj u prvých sestier, ktoré prišli, keď ich oslovil Vincent de Paul alebo lazaristi alebo dámy kresťanskej lásky, aby slúžili chudobným. Myslím, že mali túžbu (ako to povedať) žiť ako kresťania.
17. storočie to vo farnostiach nezaznamenalo veľmi presne, ale ony veľmi rýchlo pochopili myslenie Lujzy, ktorá ich učila, počúvala ich, keď sa vrátili zo služby, spolu s nimi riešila ťažkosti, ktoré mali a pomáhala im integrovať službu do vzťahu s Ježišom Kristom.
Sestra Elisabeth CHARPY