Život je cestou, putovanie rôznymi etapami
Sestry zodpovedné za postulát a direktorky seminárov Spoločnosti boli vyzvané, aby od 17. apríla do 4. mája spoločne podnikli mimoriadnu cestu. Za Slovenskú provinciu sa stretnutia zúčastnili s. Monika Farkašová a s. Konzoláta Matejková.
Cestovať znamená zbaliť si kufre, zobrať si so sebou to, čo je naozaj dôležité a nechať si ešte dostatok miesta na „darčeky“ a „suveníry“, ktoré si chceme priniesť. S týmto vedomím sme začali cestu, ktorá nám umožnila kontemplovať a prechádzať rozmanitými miestami a vzdialenosťami.
Spolu nás bolo 59 cestujúcich z celého sveta – Afriky, Ameriky, Ázie a Európy – čo predstavuje bohatstvo kultúr, zvykov a jazykov.
Prázdne miesta v našej batožine sa čoskoro zaplnili pohľadnicami a suvenírmi, ktoré nám pomôžu spomínať na túto krásnu krajinu:
„Pripraviť dcéry kresťanskej lásky pre Cirkev, Spoločnosť a ľudstvo 21. storočia.”
Prvá časť cesty sa začala úvodným posolstvom sestry Françoise Petit, v ktorom si položila kľúčovú otázku: „Čo očakáva Spoločnosť od dcér kresťanskej lásky?“ Ponúkala nám tri indície:
- Akým spôsobom byť so sestrami vo formácii
- Ako prispôsobiť obsah konkrétnej etapy formácie
- Učiť sa stretávať s našimi chudobnými bratmi a sestrami.
Otec Patrick Griffin a otec Bernard Schoepfer nás pozvali kontemplovať a objavovať podstatné skutočnosti pri formácii dcér kresťanskej lásky: kontext sveta, formovanie svedomia, charizmu a poslanie formátora.
Prešli sme rozmanitými krajinami, ktoré nás uchvátili: okrem iného interkulturalita v komunitnom živote, sexuálna, afektívna a duchovná zrelosť, sprevádzanie, ľudské práva (prezentované sestrami zastupujúcimi dcéry kresťanskej lásky v OSN). Rozsah a závažnosť tém ako formovať, zvyšovať povedomie o ochrane detí a zraniteľných ľudí a sprevádzať obete zneužívania nás až presahoval. Urobili sme si niekoľko zastávok, ktoré nám dovolili zamyslieť sa nad „Poslaním a úlohou formátorov“ a „Technológiou a jej vplyvom na formáciu“.
Krajina má vždy viacero uhlov pohľadu a každý pozorovateľ vidí a objavuje iné aspekty. Preto bolo dôležité pracovať v skupinách, čo nám ponúklo možnosť rozšíriť si obzory, povzbudiť sa v túžbe objavovať nové možnosti a hľadať nové formy služieb.
Liturgia a Eucharistia boli chvíľami spoločného slávenia viery, otvárania sa Bohu i našim chudobným bratom a sestrám, ako aj chvíľami vzdávania vďaky.
Na záver našej cesty sme poďakovali členom generálnej rady, ktorí nám toto všetko umožnili. Ďakujeme sestre Françoise za jej adresované výzvy – ísť do hĺbky, byť jednoduché a mať nádej. Ďakujeme za skúsenosti, za odvahu Spoločnosti pri riešení aktuálnych problémov, za angažovanosť v prospech tých, ktorí sú najviac znevýhodnení, za rozmanitosť, ktorá obohacuje náš život, pretože rozdielnosť jazykov nie je prekážkou našej komunikácie.
Otec Tomaž Mavrič ešte raz veľmi zdôraznil „formáciu ako prioritu“.
Túto časť cesty sme zakončili slávením Eucharistie, ktorá nás odposlala do misie. Tu však spomínaná cesta nekončí. Aj keď sa tento úsek skončí, začína sa nový, kde sa stretneme s ďalšími životnými príbehmi, ktoré nám pomôžu kontemplovať minulosť a objaviť, ako sprevádzať v ďalšom raste mladé ženy, ktoré k nám prichádzajú, aby sa stali dcérami kresťanskej lásky.
