Pred 25 rokmi pripadol sviatok sv. Juraja (24. apríl 1997) na štvrtok. Tento deň je pre nás všetky hlboko zapísaný v našom srdci, pretože je dňom, keď sme spoločne vstúpili do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Všetky sme boli mladé, plné túžob a očakávaní, čo Boh bude od nás žiadať a akou cestou nás v našom zasvätení povedie. Dnes, keď uplynulo 25 rokov od tejto chvíle, slávime v tento deň Nedeľu Božieho milosrdenstva. Naše srdce je znova zvláštnym spôsobom naplnené vďakou za okamihy radosti, požehnania i bolestí, ktoré nás učili rásť v Jeho škole. Nech je Boh oslávený v našich životoch, nech znova požehná naše zasvätenie, aby sme mu naďalej verne slúžili milujúcou láskou pravých služobníc.
Pri tejto príležitosti sme sestrám položili zopár otázok.
1. Ak sa obzrieš späť, keď sa zrodilo tvoje povolanie prežiť svoj život v službe chudobným, ako to vidíš s odstupom času? Bolo to správne rozhodnutie, napĺňa ťa táto služba, napĺňa tvoje povolanie?
JA: Áno, bolo to správne rozhodnutie. S odstupom času vnímam, ako ma Boh a Panna Mária viedli, aj keď som to v danom čase nevnímala tak, ako teraz. Pomáhali mi robiť správne rozhodnutia.
MA: Pozerám sa na svoje povolanie ako mnou ničím nezaslúžený dar. O to viac, že moje povolanie k zasvätenému životu sa zrodilo v kontakte s inými sestrami a myslela som si, že budem jednou z nich. Naozaj, všetko riadi Božia prozreteľnosť. On ma chcel a chce mať tu – o tom som presvedčená na 100 %.
JU: Áno. Keď sa obzriem späť, vidím, že si ma Pán Boh postupne viedol. Z našej farnosti sme s mamou chodievali na púte k Panne Márii na rôzne pútnické miesta. Tu som sa stretla aj so sestrou Nonnátou. Začala som chodievať na stretnutia mládeže a vstúpila som do ZMM. Po prihlásení do Spoločnosti DKL som ukončila svoje zamestnanie predavačky, aby som nastúpila ako kandidátka do komunity v Pezinku. Odchod z domu nebol pre mňa ťažký, pretože som bola zvyknutá dochádzať na internát. Po ukončení seminára som bola odposlaná do misie v CHD pre kňazov v Pezinku a neskôr pre naše staršie a choré sestry v Belušských Slatinách, v Nitrianskom Pravne a teraz v Mendryke. Službu sestrám mám rada. Snažím sa, aby sa cítili dobre, prihováram sa im a vypočujem ich. Za službu som veľmi vďačná. Je tu rovnováha medzi modlitbou, prácou a odpočinkom.
KO: Na cestu svojho povolania sa dívam s veľkou vďačnosťou. Nasledovať Božie volanie bolo a určite aj vždy bude tým najsprávnejším rozhodnutím. Vedomie, že som tam, kde ma Boh chce mať a robiť to, čo odo mňa žiada, ma robí šťastnou.
BE: Povolanie je pre mňa dar a tajomstvo. Zároveň úžasné dobrodružstvo s Pánom. Každá služba, do ktorej ma Boh cez predstavených poslal, bola pre mňa darom, školou, v ktorej ma Boh naučil a stále učí tomu podstatnému… láske a dôvere. Jeho milosť mi pomáha objavovať krásu, hodnotu a veľkosť človeka.
TE: Som presvedčená, že odpovedať Bohu „áno“ na jeho volanie, je správne rozhodnutie. Na začiatku tejto dobrodružnej cesty som to možno hovorila s väčším nadšením 🙂, no teraz s odstupom času vidím, že to moje „áno“ sa postupne prehlbuje a dozrieva. Keďže som DKL, stredobodom môjho života je služba Kristovi v chudobných. Táto naša charizma je taká krásna a univerzálna. Som pozvaná hľadať, nachádzať a slúžiacou láskou si ctiť Boha v každom človeku – je jedno koľko má rokov, aké má postavenie či je veriaci alebo nie. Slúžim i keď sa modlím, obetujem, keď niekoho vypočujem, nadviažem rozhovor, prejavím záujem … Ako povedal sv. Vincent: „Láska je nekonečne vynaliezavá.“ Takže moje povolanie ma určite napĺňa.
BO: Môj pohľad späť ma uisťuje, že služba Ježišovi v chudobnom je práve aj tou cestou „radosti“, na ktorú si ma ON povolal. Spočiatku som nepoznala jej konkrétnu podobu, ale On mi ju postupne krok za krokom odhaľoval a učil ako slúžiť.
2. Boh má dokonalé načasovanie. Čomu ťa Boh učil pre tvoje osobitné poslanie, ktoré ti potom chcel zveriť?
JA: Učil ma a stále učí počúvať srdcom a nie až tak ušami, tých, s ktorými pracujem a žijem, tam, kde sa momentálne nachádzam. Tak môžem správne chápať ich správanie a konanie.
MA: Ono to bolo postupne cez objavovanie veľkosti povolania, krásy charizmy, hĺbky Božieho Slova, Pánovej prítomnosti v bežných udalostiach dňa, objavovanie darov a talentov, ktoré mi Boh dal, či vnímavosť na Jeho vnuknutia. Ďakujem Mu aj za sestry – formátorky a kňazov, ktorí ma na tejto ceste sprevádzali.
JU: Láske a úcte k ľuďom, osobitne k našim starším a chorým sestrám. Na samote bývali starší bezdetní manželia. Po smrti manžela zostala pani na samote sama. Vždy v nedeľu popoludní som k nej šla na návštevu. Veľa sa modlila a tiež sme sa spolu modlievali ruženec a rozprávali sa. Tešila sa každému stretnutiu a ďakovala, že som si našla pre ňu čas. Jej som sa zverila, že chcem byť sestričkou a ona sa osobitne za mňa modlila. Keď som sa dozvedela, že sa pani presťahovala do Domova dôchodcov v Skalke n/Váhom, rada som ju šla navštíviť aj ako sestra. Mala veľkú radosť, že som na ňu nezabudla. Veľmi sa tešila z nášho stretnutia. Ona ma naučila vytvárať si vzťah k Panne Márii a milovať ju ako dieťa. V máji sme sa chodievali modliť ruženec ku kaplnke. Na našej lúke stál drevený stĺp a na ňom bola soška Panny Márie. Tu som sa rada vracala aj ako sestra, keď som prišla na návštevu k príbuzným.
KO: Myslím, že postupne ma privádzal k pochopeniu, že vlastnými silami moc nezmôžem, že potrebujem Jeho, a preto musím byť s Ním vnútorne spojená, aby ma napĺňal svojim Duchom služobníka, až tak dokážem ísť k chudobným ako dcéra kresťanskej lásky. Poslúžiť neznamená len niečo urobiť, je to oveľa viac, je to výsada, ktorú udeľuje Boh.
BE: Boh ma neustále presviedča o tom, že je stále so mnou. Cez množstvo ťažkostí ma pripravoval na situácie, na službu, ktorú mi potom zveril. A čo chce od mňa? Aby som mu to odovzdala a úplne dôverovala, že to má v rukách a chce iba moje dobro a dobro tých, ktorí sú so mnou “na ceste”.
TE: Boh ma neustále niečomu učí, som rada, že som jeho učeníčka. Je trpezlivý učiteľ, nie vždy hneď rozumiem, čo mi chce povedať, no s odstupom času sa to vždy podarí. V poslednom období vnímam, že ma stále viac pozýva k väčšej odovzdanosti a dôvere, aby som objavovala Jeho prítomnosť vo všetkom a bola s Ním.
BO: V prvom rade určite ma učil a učí dôvere voči Nemu a kráčaniu s Ním. A ešte jednej veci: vstávaniu z každého môjho pádu uvedomujúc si Jeho príklad na Krížovej ceste…
3. Je niečo, za čo dnes zvlášť ďakuješ, pretože ťa to v zasvätenom živote najviac teší alebo fascinuje?
JA: Myslím, že to počúvanie iných srdcom. Keď si ľudia pýtajú radu alebo povzbudenie, a vtedy im môžem ukázať Božiu lásku.
MA: Jednoznačne Eucharistia, ktorá sa ako niť tiahne od začiatku môjho povolania. Eucharistia ako živý Kristus medzi nami; Ten, ktorý sa nám dáva za pokrm. Počas koronakrízy v čase zákazu či obmedzení pri slávení verejných sv. omší sa to ešte viac prehĺbilo. Už dávnejšie som si uvedomila, že keby sme my mali za menom taký charakteristický prívlastok (ako napr. od Ježiša, od Božieho milosrdenstva, či iné), tak by som sa volala sestra M. od eucharistického Pána.
JU: Som vďačná za prehĺbenie vzťahu k Panne Márii, za úctu a lásku k nej. Teší ma, že Panna Mária osobitne miluje našu Spoločnosť.
KO: Je to predovšetkým každodenná milosť žiť osobný vzťah s Kristom, milosť objavovať ho v modlitbe či v službe, je to jednoducho život s Ním.
BE: Je toho veľa. No najväčším darom je to, že napriek rôznym ťažkostiam, som doteraz dkl 🤭 a som šťastná…
TE: Nedávno som bola v kostolíku, kde som bola pokrstená, kde som prvýkrát prijala sviatosť zmierenia i Pána Ježiša do svojho srdca. Prenikla ma vďačnosť… Tiež som si uvedomila, že ako kresťanka som dostala obrovský dar navyše v podobe môjho povolania. Môžem poznávať a nasledovať Ježiša stále viac, úplne zblízka a samozrejme potom svedčiť o Jeho radostnej zvesti. Na tomto mi treba ešte veľa pracovať 🙂. Teší ma aj to, že pri priamej službe chudobným oveľa viac od nich dostávam, ako im ja dávam.
BO: Zvlášť som vďačná za „Jeho reč“, kedykoľvek sa Ho niečo pýtam, niečomu vo svojom živote nerozumiem. Zakaždým mi odpovedá inak no vždy spôsobom, rečou, o ktorej vie, že jej rozumiem „práve ja.“
4. „Sme zvláštnym spôsobom povolané byť svedkami Pánovej milosrdnej lásky; máme iným sprostredkovať našu osobnú a živú skúsenosť s Božím odpustením, lebo sme osobami kráčajúcimi ku spáse, zvlášť vtedy, keď uznávame svoju slabosť, neustále uzdravovanú svätosťou Boha a poslušnosťou Bohu.“ Vedela by si opísať chvíľu či okamih, kedy si počas týchto rokov vnímala svoje zasvätenie ako dar?
JA: Časom, keď som hlbšie začala chápať čo sa deje vo sv. omši a komu patrím.
MA: Takých chvíľ či okamihov bolo určite mnoho a nemuseli to byť tie slávnostné – ako vstup do Spoločnosti, či zloženie sľubov po prvý raz. Konkrétne si neviem na nijaký spomenúť, ale bolo to iste také nečakané, keď som si mohla uvedomiť, že to už nie som len ja ako osoba XY, ale skrze povolanie reprezentujem Boha. Napr. to bolo na stretnutí so spolužiakmi zo základnej školy, či so širšou rodinou, a pod.
JU: Mnohí mi hovorili: „Dobre ste si vybrali“. Ja si však stále viac uvedomujem, že som len odpovedala na Božie volanie. Povolanie ma napĺňa vďačnosťou voči Pánu Bohu, že si vybral práve mňa. Niektorí mi povedali, že život sa dá prežiť aj ináč – zmysluplnejšie. Moje povolanie v nich vyvolalo odpor, niekedy obdiv, že som nastúpila na cestu zasväteného života. Možno je pre nich výčitkou, že sa vzdialili od Pána Boha, hoci sú pokrstení alebo prijali ostatné sviatosti. Zároveň ich to môže nasmerovať na novú cestu k Pánu Bohu. Niektorí mi o tom otvorene hovoria. Ďakujem za tak veľký a nezaslúžený dar sv. povolania, ktorý ma presahuje a napĺňa veľkou bázňou voči Bohu.
KO: Pre mňa je takým najsilnejším okamihom práve každoročná renovácia sľubov, kedy Bohu, s vedomím vlastnej nedostatočnosti a nehodnosti, nanovo odpovedám na ponúknutý dar svojim „áno“.
BE: Tých situácii a momentov, kedy som si uvedomovala povolanie resp. zasvätený život ako dar, je mnoho. No jedným z nich, o ktorom som už viackrát hovorila bolo, keď som hľadala zmysel a moje poslanie v službe ľuďom bez domova a Boh mi dal poznať, že im mám odovzdať kúsok Jeho lásky…
TE: Prichádzajú mi na myseľ chvíle, keď ma na ulici niekto osloví a potrebuje sa rozprávať, keď vo vlaku nadviaže rozhovor mladý človek a má otázky týkajúce sa života viery. Alebo na prechádzke v prírode, pri stretnutí s dvomi dievčatami vnímam, aké utrpenia prežívajú v rozpadnutej rodine bez otca, ako sa nevedia zorientovať v pravých hodnotách a hľadajú zmysel života. V takýchto a podobných situáciách si obzvlášť uvedomujem, že zasvätený život je pre dnešný svet veľkým darom. Ľudia potrebujú vidieť svedkov nádeje a dobroty Boha Otca.
BO: Veľkosť zasvätenia ako DARU som si zvlášť uvedomovala pri špecifickej službe počas rozhovorov s odsúdenými vo väznici. Tu som osobitne vnímala, že aj vďaka tomuto daru mi títo ľudia dovolili vstúpiť a poodhalili svoje vnútro, miesto kde vstupuje sám Boh.
5. Máš nejaké krédo, ktoré zohráva v tvojom živote významnú úlohu, ktoré ťa sprevádza?
JA: Modlitba Sláva Otcu… – aby Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý bol mojím životom oslávený.
MA: Verím v silu modlitby, preto keď potrebujem takúto pomoc pre seba, pre iných, tak o ňu prosím. Mám takú „modlitbovú základňu“ ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť, keď to potrebujem. Funguje to, samozrejme, aj opačne, keď iní prosia o modlitby mňa.
JU: Vážiť si povolanie – svoje i svojich spolusestier, byť zaň veľmi vďačná a vyprosovať vernosť a vytrvalosť pre seba a pre všetkých zasvätených. Modliť sa i za nové povolania, aby mal kto prevziať štafetu po nás. Uvedomujem si, že aj mne niekto vyprosil povolanie. Každého 24. v mesiaci si s vďakou pripomínam dar sv. povolania a myslím i na svoje spolusestry, s ktorými som bola v seminári.
KO: Je to ustavičný úkon lásky mojej nebeskej patrónky Consolaty Betrone: „Ježiš, Mária, milujem Vás, zachráňte duše!“
BE: Na začiatku môjho povolania má fascinovalo povolanie Jána Krstiteľa…”On musí rásť a mňa musí ubúdať”… až po mnohých rokoch skutočne viem, čo to znamená a určite ešte objavím čaro tohto posolstva 🙂 aktuálne každodenné motto: “Život je krásny”…opakujem si to často, aj keď vnímam pravý opak… 😉 A moc sa teším, pretože dobrodružstvo s Pánom pokračuje…
TE: Pred niekoľkými rokmi som dostala darček – malé drevené srdce, kde bol napísaný citát z evanjelia podľa Jána: „Zostaňte v mojej láske.“ (Jn 15,9) Spomínam si, že som sa vtedy nachádzala v nejakej zložitejšej situácii a toto Božie slovo mi v tej chvíli prinieslo svetlo a pokoj. Toto Ježišovo pozvanie ma sprevádza doteraz asi v takomto znení: „Nech sa deje okolo teba či v tebe čokoľvek, zostaň v mojej Láske!“
BO: Jedno ma sprevádza už 25 rokov a opakujem si ho od vstupu do Spoločnosti. „Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nado mnou a urob ma celú nástrojom svojej lásky.“
Sprevádzajme ich svojou modlitbou a obetou, aby naďalej VERNE kráčali s NÍM!
