Aj Cagliari sa môže pochváliť, a to právom, „svojou“ Matkou Terezou.
Nie zakladateľkou „Misionárok lásky“ s nezameniteľným bielym sárí lemovaným svetlomodrou farbou, ktorý sa stal svätým v slumoch Kalkaty, ale drobnou vincentkou, ktorá viac ako pol storočie brázdila prašné ulice štvrte Marina, aby pomohla a utešila chudobných Cagliari.
Povolanie
Oľga Tambelli sa narodila v provincii Mantua v roku 1884 a ako 13-ročná stratila oboch rodičov. Poslali ju do Parmy, aby pokračovala v štúdiu na internátnej škole, kde dosahovala výborné výsledky. Ulm, jedna z jej starších sestier, svedčí: „Vyznačovala sa výnimočnou láskavosťou, inteligenciou a úspešnosťou pri štúdiu, všetci ju milovali.“ Keď dosiahla plnoletosť, požiadala o vstup k Turínskym dcéram kresťanskej lásky.
Príchod do Cagliari
Po zložení sľubov je sestra Tereza pridelená do azylového domu námorníctva, inštitúcie založenej v roku 1860. Do Cagliari prichádza 14. septembra 1907, kde zostala takmer nepretržite 57 rokov až do svojej smrti v roku 1964. Po vypuknutí vojny bola poverená riadením azylového domu sestra Giuseppina Nicoli. Stretnutie mladej sestry Terezy s novou sestrou služobnicou sa ukázalo ako rozhodujúce. V ich vzťahu nachádzajú obe vzájomné duchovné porozumenie a podporu v napĺňaní svojich túžob po horlivosti a dokonalosti.
Jej iniciatívy
V roku 1925 sa stáva sestra Tereza sestrou služobnicou. V službe pokračuje s jemnosťou, neúnavnou štedrosťou, veľkou vášňou a sebazaprením. Prispôsobuje školy, škôlky, laboratóriá novým pravidlám; v roku 1941 otvorila strednú a vysokú školu a pomenovala ich po sestre Nicoli. V zime 1943, keď bolo Cagliari kvôli bombovým útokom v totálnom chaose, sestra Teresa otvorila námorný azyl, aby poskytla pohostinnosť a podporu vysídleným. Via Baylle sa stáva strediskom rozsiahlej „záchrannej operácie“ pre okolie a mesto, „ centrom charity “ uznávaným a oceňovaným všetkými občanmi Cagliari, dokonca aj tými najtvrdohlavejšími antiklerikálmi.
Sestra z predmestí
Bola prorockou sestrou z predmestia mesta, vzorom „vychádzajúcej cirkvi“, tak drahej pápežovi Františkovi, ktorá sa nebojí vykročiť a pomôcť mnohým raneným a umierajúcim na obrovskom bojisku modernej spoločnosti dneška. Sestre Tereze sa spolu s niekoľkými odvážnymi sestrami počas vojnových rokov podarilo priniesť jedlo a oblečenie do Lazaretu svätého Eliáša alebo do jaskýň Palabanda a Tuvixeddu. Rovnako je nezabudnuteľná aj jej štedrá večera, keď bola schopná posadiť k stolu 1500 ľudí, pričom sa všetci stále čudovali, ako sa jej to podarilo.
Zrenica jeho oka
Sestra Tereza však bola predovšetkým matkou „Máriiných šarvancov“, pre ktorých obetovala svoj život aj sestra Giusepina Nicoli. Bola priekopníčkou vzdelávania a sociálnych služieb pre celé mesto. Milý obraz o nej vykreslila aj sestra Rita Columbano, vicepostulátorka kauzy kanonizácie: „Keď ráno prvé zvonenie spočinie na ešte ospalom meste, zvolávajúc veriacich na prvú omšu, v opustených uliciach štvrte Marina sa ozve tlieskanie rúk, jasný a pokojný hlas volá: Efisio, Luigi, Antonio,… na omšu! Je to ona, sestra Tereza, ktorá v nedeľu ráno prebúdza bezsenné svedomie k povinnostiam kresťanov. A ešte v šere počuje volanie matky: “Gigi… Prichádza sestra Tereza vstaň!” Otočenie tela na posteli, zívnutie, ale potom sú tam všetci, alebo takmer všetci, a ona je v srdci šťastná, že priviedla tie mladé duše do domu Pána.”
Čas skúšky
Sestra Tambelli, podobne ako v časoch so sestrou Nicoli, sa tiež stane obeťou antiklerikálneho útlaku prezidenta námornej azylovej správy. Ten ju vďaka svojim dobrým službám u prefekta odstráni z Cagliari. Služobnica Božia „letí vysoko“, s pokorou a vyrovnanosťou ducha prijíma rozhodnutie prefekta, ktorý ju vyhodí z mesta. Vrátila sa do azylu námorníctva, ktoré sa v tých časoch hemžilo chudobnými (v ten deň je na ich počesť všetko pripravené na vianočný obed), namiesto toho, aby odišla, oblečie si zásteru ako vždy a prechádza pomedzi stoly, aby obslúžila svojich obľúbených hostí, trávila s nimi čas, každého vypočula, povzbudzovala a obdarila úsmevom. O niekoľko dní neskôr opúšťa Cagliari: jej vyhnanstvo trvá deväť mesiacov, od 1. januára do 27. septembra 1934.
Svätyňa lásky
Sestra Teresa Tambelli zomrela 24. februára 1964 a je pochovaná na cintoríne Bonaria. Teraz odpočíva v materskej škôlke na via Baylle, kde ju víta jej sestra služobnica Giuseppina Nicoli: konečne sa spojili, premenili tú malú a skrytú kaplnku na „svätyňu“ Lásky. Jedna je už vyhlásená za blahoslavenú, druhá je na ceste k titulu Ctihodná, no obe sú obrovským vzorom služby chudobným. Štvrť Marina, vďaka dvom vincentkám, je dnes žiarivým majákom dobročinnosti a nezištnej služby. Tí, ktorí poznali sestru Teresu Tambelli, si ju pamätajú takto: zvonček v ruke, tlieskanie rúk pri prvom úsvite, úzkymi uličkami Marina prechádzajúc z domu do domu, aby v nedeľu prebudila svojich „Máriiných šarvancov“ a hneď na úsvite ich viedla na svätú omšu.