V sobotu pred 3. adventnou nedeľou sme spolu s Konferenciou sv. Vincenta, teda s Vincentskou rodinou, vycestovali mimo Svaľavy na nádherné miesto v horách vzdialené síce len 11 km, ale bez telefónneho a internetového signálu, čiže vhodné na duchovnú obnovu. A meno miesta je „Vovčyj“, čiže Vlčí. Ale namiesto vlkov si všetci, čo to tu poznajú, predstavia pstruhy, lebo sú tu vytvorené rybníky z miestnych bystrín.
Už od začiatku decembra sme mohli osobne pouvažovať nad adventným obežníkom nášho brata vo sv. Vincentovi, otca Tomaža Mavriča, generálneho predstaveného Misijnej spoločnosti a animátora Vincentskej rodiny a počas stretnutia sme sa podelili o naše úvahy. List sme si teraz čítali spoločne po častiach, aby nám nič neušlo z toho, čo nám Duch Svätý vnukal a delili sme sa o to.
Téma listu a myšlienky z neho opreté o citáty sv. Vincenta a pápeža Františka nám rezonovali s tým, čo práve prežívame: všetci sme zrazu mali pred očami jednu z nás – členku nášho spoločenstva – ženu, ktorú ešte v produktívnom veku zákerná choroba pripútava na lôžko a nedovolí jej vychádzať z domu. Spomenuli sme si, že kedykoľvek sme ju navštívili, videli sme jej trpezlivosť, vieru, otvorenosť s akou sa rozpráva s Bohom, ako prijíma z Božej ruky, ako Bohu kladie otázky, ako mu obetuje svoje utrpenie, ako sa zaujíma o iných, ako sa snaží byť samostatná a nezaťažovať iných a tiež ako s pokorou prijíma pomoc, ako priam skokom ľudsky dozrieva.
Uvažovaním nad listom sa nám zrazu mozaika našich postrehov vyskladala a uvideli sme, aké je to pre naše spoločenstvo požehnanie, keď máme medzi sebou chorých, starých, ktorí už možno nie sú aktívni vonkajšími činmi, ale o to viac konajú duchovne – modlitbou, obetou, trpezlivosťou, prijatím utrpenia. Na všetkých sme si spomenuli menovite. „Modlitba mnohých starých ľudí môže zachrániť svet“, cituje otec Tomaž v liste pápeža Benedikta XVI.
Potom sme obrátili pozornosť na to, že viacerí z nás sú už dôchodcovia, a teda starí a že to nie je nedostatok, ale naopak, požehnanie pre naše spoločenstvo. Náš generálny predstavený v liste citoval pápeža Františka: „Starý človek, to sme my: skôr, či neskôr…“.
Vžívali sme sa, čo prežívajú chorí a starí, ktorí sa cítia neužitoční, lebo neprinášajú zisk a spoločnosť ich vysúva na okraj, mimo svoj pohľad a záujem. Ale kto je naším najväčším ziskom, „kto je hlavným zdrojom šťastia a radosti?“ pýta sa otec Tomaž Mavrič. „Na prvom mieste nie človek, ale Boh“, odpovedá. Niekto z nás postrehol a súhlasili sme s ním, že cestou domov z návštevy chorých nie raz uvažujeme o tom, že hoci sme ich chceli niečím obohatiť, v skutočnosti my odchádzame obdarení a posilnení vo viere, lebo nám odovzdali svoju vieru. A to nám otec Tomaž potvrdil slovami sv. Vincenta: „Musíme ďakovať Bohu, že nám dal takéto osoby. Už som mnohokrát povedal a nemôžem to nepovedať znova, že neduživí a chorí členovia sú požehnaním Spoločnosti“.
Mnohí z nás využili príležitosť na sviatosť zmierenia. Počas eucharistie sme ďakovali za všetkých našich chorých a starých, ktorí sú pre nás požehnaním, môžeme v nich vidieť samého Krista. Vložili sme seba aj ich do Božích rúk.