Táto veta sa vydrala z úst 81-ročnej ženy na lôžku potom, ako sa nám podarilo prebaliť ju. Dôvera – dnes sme to vyhrali. Prebaľovanie totiž nebývalo také ľahké a bolo ho treba vybojovať, nestratiť zo zreteľa cieľ a nenechať sa odradiť …. Všelijako sa už s nami rozprávala pani Darja alebo aj jej 59-ročná bezdetná dcéra Hanna, ktorá ju už 2 roky opatrovala a teraz sama vážne ochorela. Raz nás s krikom vyháňali z domu a inokedy zas poďakovali za to, že sme ich navštívili a požiadali nás, aby sme prišli zas. Žili v neudržiavanom rodinnom dome zamorenom hlodavcami, bez vody a tepla.
Niektorí od nich bočili, ale v týchto končinách sú ľudia zvyknutí nemyslieť len na seba a tak sa našli takí, čo nabrali odvahu a chceli im pomôcť. Naše dve ženy však nedôverovali ľuďom a nerady prijímali návštevy. Odmietli aj sociálnu službu z mesta, ktorá sa im pokúšala poskytovať pomoc a upratať dom.
Obe – Darja aj Hanna však mali vieru! Hannu sme vlastne poznali z kostola, naučili sme sa počítať s tým, že niekedy ju pochytí agresivita… Zaujímavé, že svoje výkyvy mala „spočítané“ a vždy sa za ne pri nasledujúcom stretnutí ospravedlnila.
Teraz Hanna vážne ochorela. Ak sme sa predtým nemohli „dobúchať“ do ich domu, tak teraz nám zverili kľúč, lebo ani jedna už nemohla vstať z postele, aby nám otvorila. Prichádzali sme denne a viacerí, lebo práce bolo dosť. Tieto ženy boli úplne odkázané na pomoc. V spolupráci so spoločenstvom Konferencie sv. Vincenta de Paul sme prinášali jedlo, nápoj, nakŕmili sme ich, podali lieky, urobili základnú hygienu. Všetko bolo potrebné priniesť: vodu na umývanie, jedlo, pitie, termosky, lieky, prikrývky, návliečky, odev, hygienické a dezinfekčné prostriedky, plienky, vrecia na odpad… bolo treba zaplatiť faktúru za elektrinu, odviezť odpad…. Ľudia z nášho spoločenstva upratali dvor, opravili okná a dvere, aby cez ne nefučalo, zapojili elektrické ohrievače, upratali zanedbané vnútro domu. Všimli sme si v dome množstvo literatúry a časopisov s tematikou mágie. Asi hľadali východiská tam, kde žiadne nie sú.
Kým naša babička Darja vďaka našej každodennej starostlivosti vyzerala lepšie, aj keď zostávala nepokojná, choroba Hanny postupovala, telo slablo, prišli preležaniny, vracanie…. a my sme sa prispôsobovali s našou pomocou. Denne bolo treba vymyslieť „ako na to“ a skoordinovať našu spoluprácu. Prišiel čas na pravidelnú sviatosť zmierenia a sviatosť pomazania chorých. Potom nás poprosila, aby sme zlikvidovali všetku literatúru s tematikou mágie. Ak kedysi Hanne strach z neznámeho nepriateľa bránil reálnemu pohľadu na svet a vháňal ju do agresivity, teraz jasne rozoznávala, čo sa s ňou deje a položila otázku: Sestrička, prečo tak slabnem, ja zomieram? Chcela sa rozprávať o tom, ako to bude na „druhom brehu“. Uvedomila si, že v živote dávala prednosť Bohu a že ak ju čaká Nebeský Otec so svojím milosrdenstvom, tak je ľahšie prekročiť hranicu medzi životom a smrťou. Na rozdiel od svojej matky, trpezlivo znášala chorobu. Videli sme v nej trpiaceho Ježiša.
Pri odchode sme sa zvykli spoločne pomodliť. Bolo zaujímavé počuť modlitbu pani Darje, ktorá bola zvyknutá pamätať skôr na seba a zrazu sa modlila za Ukrajinu a za celý svet: aby tá vojna už skončila, aj tá strašná choroba.
V jedno dopoludnie sme Hannu našli mŕtvu. Vyzeralo to tak, že celkom pokojne vydýchla. Pochovali sme ju a pár dní po jej smrti sa po mnohých rokoch zo zahraničia vrátil syn pani Darje, ktorého považovali za nezvestného. Najprv s našou pomocou, neskôr samostatne sa začal starať o ležiacu matku, prosil ju o odpustenie. Pani Darja ďakovala za syna. Duch Svätý obnovil tvárnosť zeme.
