„Bez sekundára sa pri operácii zaobídem, ale bez s. Veroniky nie!
Sv.Vincent povedal: „Najskôr musíme hľadať Boha, hľadieť na Boha a ostatné nám bude pridané.“ Ak konáme Božie záležitosti, ostatné nám bude pridané. Sestra Veronika túžila po povolaní učiteľky, ale predstavení ju poslali študovať do Košíc ošetrovateľstvo.
Po skončení seminára sa dostala sestra Veronika do operačnej siene chirurga Prof. MUDr. Jána Kňazovického. Keď mala byť preložená z Košíc, pán primár protestoval: „Bez sekundára sa pri operácii zaobídem, ale bez sestry Veroniky nie!“
V roku 1938 boli Košice zabraté do Maďarska. Sestry vincentky odišli pracovať do nemocnice v Martine. Následné vojnové časy priniesli sestre Veronike tuberkulózu pľúc. Po liečbe pokračovala v práci na chirurgickej ambulancii v Martine až do roku 1955, kedy boli sestry sústredené do „centralizačných kláštorov“.
Pozornosť k chudobným je podstatná vlastnosť v našom živote. Nevyjadruje sa len vonkajšou činnosťou. Je oveľa hlbšia. Ide o vnútorný postoj otvorenosti a pozornosti voči všetkým, ktorí sú nám zverení.
S. Veronika mala povesť výbornej zdravotníčky, bola však v prvom rade verná dcéra sv. Vincenta. Rada sa starala o duchovnú službu nielen pri chorých, ale roznecovala apoštolskú horlivosť v sesterskom spoločenstve, pretože komunita je nám daná, aby sme si vzájomne pomáhali, modlili sa za seba. V období násilného sústredenia v centralizačných kláštoroch organizovala sestra Veronika medzi sestrami kultúrne podujatia pre posilu ducha a jednotu v roztrhanej provincii. Sestry taktiež šírili tzv. fatimský apoštolát – všetky utrpenia, ťažkosti a modlitby obetovali v duchu tohto apoštolátu aj za vytrvalosť v povolaní. Čím bol silnejší nápor na likvidáciu sestier zvonka, tým viac si sestry chránili spoločenstvo.
Keď bola likvidovaná Martinská nemocnica, s. Veronika sa dostala do charitného domova v Báči pri Šamoríne, kde ju čakalo 100 kňazov a rehoľníkov – starých a chorých, ktorí už nevládali pracovať. Sestričky tu museli upratovať, ručne prať, žehliť, variť, pracovať v záhrade a starať sa o zvieratá. S. Veronika sa vyznačovala pracovitosťou. Na odporúčanie istého zamestnanca, ktorý videl jej šikovnosť, sa dostala po dvoch rokoch do pezinského kapucínskeho kláštora, kde bol zriadený charitný domov pre kňazov.
Kvôli obave z obnovy pľúcneho tuberkulózneho nálezu pracovala s. Veronika v kancelárii, kde písala, počítala za stolom, pracovala ako hospodárka, preto musela chodiť na nákupy a evidovať všetok majetok. Mala aj umelecké vlohy, preto spolupracovala na okrášlení slovenského Betlehema s pátrom Cyrilom Jánom Zakopalom, provinciálom redemptoristov a vtedajším správcom Charitného domova v Pezinku, keď na figúrky z dreva maľovala kroje podľa jednotlivých krajov.
Keď sa svojím vekom blížila k osemdesiatke, bolo na nej badať únavu pamäti. Ak sa jej niečo nepodarilo nájsť, uspokojenie hľadala v modlitbe, ktorú si verne vykonávala do posledných chvíľ života.
Zdroj foto: fotoarchív redemptoristov, fotoarchív dkl