„Ó, aké šťastie, ak smie Spoločnosť bez urážky Boha slúžiť iba chudobným, ktorí sú zbavení všetkého!“ (Svätá Lujza, 1660)
V rámci Rakúsko – Uhorskej monarchie nariadil minister Bach, aby väznice prevzali rehoľníčky. Od septembra 1858 správu väznice Leopoldov preto prevzali Dcéry kresťanskej lásky. Riaditeľkou sa stala predstavená sestra Frederika Baumgartnerová spolu s dvadsiatimi sestričkami. Štát jej prispieval na stráženie, zaopatrenie väzňov a celý chod väznice denne 40 grajciarov za každého odsúdeného. Od tohto dátumu bola trestnica v správe katolíckej Cirkvi. Vo väznici bolo umiestnených množstvo trestancov z celého mocnárstva.
„Predstavená hneď po nástupe začala zveľaďovať priestory v trestnici a okolí. Ako prvé dala vysadiť morušové stromy. Tieto lemovali cestu vedúcu do trestnice, poľné cesty z oboch strán, ktoré ohraničovali rozsiahle pozemky trestnice. Zaviedla pestovanie hodvábnika morušového, čo pre väznicu znamenalo zvýšenie finančného príjmu.“
Časom bol výnos tak veľký, že začala podporovať chudobných v okolí a neskôr aj sirotince pri okolitých farách.
Na základe dohody, ktorú predstavená uzavrela s vládou pri preberaní trestnice, musela z finančného paušálu viesť chod celej trestnice, stala sa riaditeľkou celého aparátu, ktorý musela platiť (lekár, duchovný, aj personál dozorcov a samozrejme náklady na väzňov). Zato ona získala právo prijímať, povyšovať a prepúšťať dozorcov.
Ručila za stráženie, stravovanie a celé zaopatrovanie trestancov. Zmluva bola na štyri roky.
Od 1858 sa teda oživil obraz ponurej trestnice čulým pohybom rehoľných sestier, ktorých veľké biele širáky sa mihali v každom kúte a pri každej práci väznice. Sestra Frederika veľmi dbala, aby sestry popri svojej práci presne dodržiavali kláštorný život.
Zmenila vybavenie kuchyne zariadením aj potravinami tak, aby mohli začať variť vo vlastnej réžii. Od okolitých obyvateľov vykúpila poľnohospodárske prebytky, čím si získala sympatie obyvateľov mestečka Leopoldova, zlepšila väzňom stravu.
Práčovňa sa tiež začala pod vedením sestričiek viesť vo vlastnej réžii. Tu sa začalo dôsledne prať, ale aj odevy opravovať, aby väzni chodili slušne oblečení. V nemocnici sa lekár tešil prideleným sestrám, ktoré boli odbornými ošetrovateľkami. Ďalšia sestra prevzala do správy lekáreň. Sestra Frederika šla ešte ďalej, všetky priľahlé pozemky a záhrady, ktoré doposiaľ ležali zanedbané, spolu s väzňami a vlastnými vykasanými rukávmi skultivovala, aby si tak založili vlastné pozemky pre pestovanie plodín.
Toto však bol len vonkajší rámec jej práce, pretože hlavnú starostlivosť venovala trestancom. Aj v tejto oblasti predbehla svoju dobu. Na svoju vlastnú päsť zaviedla radikálne novoty.
V celej trestnici postupne zaviedla uvoľnenie pút a to z titulu umožnenia práce. Trestanci, ktorí sa dobre chovali, nemuseli nosiť okovy a tak ich počet radikálne narastal. Čoskoro dve tretiny väzňov sa voľne pohybovalo bez okov, reťazí a želiez.
Nakoniec nielen priestor pre trestancov, ale aj okolie väznice sa len tak hemžilo odsúdenými, ktorí sa ponáhľali do „svojej“ práce bez prísnejšieho dozoru. Trestanci veľmi rýchlo pochopili, že u pani predstavenej sa dá oveľa viac docieliť (aj voľnosť, aj strava) dobrým chovaním a začali sa pretekať v svedomitom plnení pridelenej práce, čím by si získali náklonnosť. Samozrejme nebolo to bez závisti, udávania a ostatných ľudských slabostí. No napriek tomu Frederika dosiahla prevýchovu väzňov, čím sa zvýšila aj ich vlastná morálka. 
PÍSOMNÉ „INŠTRUKCIE“ V TRESTNICI
Frederika postupne vybudovala akýsi kláštorný vojenský systém, ktorému podriadila aj dozorcov. Keďže mala okolo seba prevahu slovenských dozorcov, ako podporu národnej reči Kollára, dala im úpravy pekne po slovensky. Napísala pre nich:
„Inštrukcie, aneb Poučený pre Dozorcu trestnice.“ Je to jediný úradný spis napísaný v slovenčine, keď na Slovensku vládla silná maďarizácia.
Tieto inštrukcie pre dozorcov a trestancov boli tak dobre zostavené, že platili aj neskôr, keď sestričky už v Leopoldove neboli. Frederika však urobila ešte jednu úžasnú vec: priniesla so sebou nielen stroje, ale aj prax na zariadenie továrenskej výroby plátna a vrecoviny z trestnice v Garstene.
Rozbehla výrobňu práve týchto tkanín, kde viac ako 300 trestancov našlo prácu. Z neďalekého Leopoldova povolala remeselníkov a zruční väzni sa mohli zapojiť do rôznych stolárskych, obuvníckych, kováčskych a iných prác. Výnos z dobre vykonanej práce prispieval k zlepšeniu života väzňov, avšak okrem toho každému väzňovi sa istá časť príjmu odkladala. Po ukončení výkonu trestu mal väzeň získanú nielen zručnosť v nejakom remesle, ale dostal aj istú finančnú čiastku, aby si na slobode mal z čoho zariadiť svoju existenciu. To, že nosila na opasku ruženec jej neprekážalo, aby bola nielen dobrou mníškou, ale aj dobrou hospodárkou.
Milosrdné sestry samozrejme aj v Leopoldove tak ako ich regula nariaďuje, podliehali cirkevnej aj rehoľnej kontrole, aby mladučké sestry pri svojej nezvyklej práci nezabudli na jednoduchosť, skromnosť a povinnú chudobu. Aby odolali pri toľkých trestancoch, kde bolo pokušenie, že služobnice Pána sa dajú obslúžiť a budú hovieť aj týmto ľudským márnostiam.
Frederika svoje dielo budovala systematicky a na kolenách. Dala rozšíriť kostol, ktorý bol postavený vo väznici na tento účel, a jeden z bočných oltárov zasvätila úcte Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie.
Sestra Frederika mala čoskoro takú autoritu na západnom Slovensku, čo sa vyrovnalo autorite vysokým cirkevným hodnostárom. Po čase začali aj okolití kňazi a rehoľníci chodiť na poklony do Leopoldovského kostola.
Bola živým príkladom, že z lásky k Bohu vďačne strpí nepríjemnosti, protivenstvá, výsmech, ohovárania a iné súženia, ktoré ich môžu stihnúť aj za dobré skutky, uvážiac si, že Ježiš bol celkom nevinný a znášal pre nás útrapy omnoho väčšie.
Odmietala používať maďarčinu ako úradný jazyk a naďalej na úrady nosila žiadosti a hlásenia v slovenčine. V roku 1861 bol za inšpektora poslaný do Leopoldova istý Fekete z Galanty. Nemeškal a začal písať do Budína po maďarsky depeše, dezinformovať. Po rôznych intrigách v roku 1862 prešiel ústav do správy štátnej moci a riaditeľom sa stal tento Fekete.
Zdroj foto: http://old.leopoldov.sk/fotogaleria.phtml?id_kat_for_menu=12599&module_action__128700__id_kat=1707, http://notredamedescharmilles.fr/historique/, fotoarchív dkl