Ať celé nebe dnes s námi jásá
a naši radost světu hlásá.
Za 50 let povolání
se naše srdce Bohu klaní.
Dnes chceme za vše díky vzdát,
v čem zhřešily jsme, litovat.
Za 50 let – co krásné bylo
i za to, co se nedařilo.
Když v duchu minulé dny vzpomínáme
a 50 let v duchu promítáme,
za tato léta ve službě Boží
kvetly nám růže i píchalo hloží.
Ať bylo slunečno či temná noc
vždy přišla Matka Boží na pomoc.
Za Kristem šly jsme v Jeho šlépějích
i když za zády zněl nám krutý smích.
Také je třeba, abychom děkovaly
těm, kteří nás s láskou formovaly:
tak Otec Hutyra, sestra Cherubína –
a mnoho dalších si duše připomíná.
Měly jsme před sebou nádherné vzory,
už v nebi jistě jich zpívají sbory.
My také chceme těm mladším vzorem být,
svůj život v hymnu lásky zakončit.
50 rokov služby v zasvätenom živote. Je to veľa, alebo málo? Určite dosť na to, aby sa naše jubilantky obzreli späť a podelili sa s nami o svoje spomienky i životné skúsenosti.
1. Ako si spomínate na obdobie spred 50 rokov, keď ste vstúpili do Spoločnosti DKL?
Gr: Živě si vzpomínám na moment, kdy jsem se nabídla sestře Olympii, že jí pomohu rozdat svačinu babičkám. To jsem byla v Přelouči na internátě a chodila do Rodinné školy. Přišla jsem do tamějšího Domova důchodců na oslavu MDŽ. Bez jakéhokoliv uvažování jsem se sestry zeptala, zda berou do kláštera. Samo sebou to bylo Boží vnuknutí, protože o tomto jsem nikdy neuvažovala. A ta myšlenka mě neopustila… a jsem, Bohu díky, ve Společnosti dcer křesťanské lásky už 50 let.
V: Do seminára som vstúpila po dlhšom čakaní. Pred vstupom do seminára som mala aj častú kontrolu ŠTB – pretože som mala kontakty s našimi sestričkami. Keď som bola prijatá do Spoločnosti mala som 39 rokov. Čas seminára som prežívala s ostatnými sestričkami, ktoré boli mladšie.
M: Zišli sme sa ako kandidátky do seminára v Mendryke. Každá bola z inej časti Slovenska, ale hneď sme utvorili radostný kolektív, hoci sme boli aj rôznych vekových kategórii. Spájala nás láska k Pánu Ježišovi. Sestra Cherubína ako direktorka seminára nás pomaly uvádzala do duchovnej spirituality zasväteného života. Prednášal nám otec Hutyra pokiaľ mal štátny súhlas a neskôr chodil za nami do Krásnej Lípy, ako mu to bolo možné. Do seminára nám chodil prednášať aj otec Belan, Krištín a Orješek. Mám veľmi krásne spomienky na seminár.
Ga: Každá doba je iná. Spoločnosť a predstavení sa vždy usilujú urobiť všetko čo najlepšie, aby budúce DKL boli pripravené pre život a službu. Vstup do seminára sme mali k 15.8.1971, predtým sme si konali exercície, ktoré viedol otec Hutyra. Vyučovanie v seminári viedla direktorka sr. Cherubína a otec Hutyra, tiež otec Belan. Čas plynul v odlúčenosti od sveta, modlitbe, vyučovaní a pridelenej práci. Spoločenstvo, ktoré sme tvorili, bolo vo väčšom vekovom rozpätí, no napriek tomu si myslím, že sme nemali nejaké zvláštne problémy vo vzťahoch, boli sme šťastné. Po odposlaní do misie sme sa rozišli do rôznych služieb. Stretávali sme sa najprv v Mendryke, asi dva mesiace všetky sestry, ktoré sme si konali seminár. Potom prichádzal za nami otec Hutyra do Krásnej Lípy.
L: Pred 50 rokmi (1971) – bolo obdobie tzv. „normalizácie.“ Moje spolusestry v seminári boli poslednou „oficiálnou“ skupinou vo formácii, lebo štát dorast opäť zakázal. Ja som (na odporúčanie p. Hutyru a i.) zostala aj s niektorými staršími sestrami v utajení – „v civile“. Do Mendryky, kde bol vtedy provinciálny dom a seminár, som cestovala pravidelne (už si nepamätám ako často) na víkend + niekoľko dní dovolenky, podľa možností. Cestovala som tak – na noc – aby som bola skoro ráno (prvý robotnícky autobus) na Gajeri, potom peši do PD (niekedy aj zozadu, cez dieru v plote) – priamo k sr. Direktorke, obliecť sa a „stratiť sa“ medzi seminárkami nepovolaným očiam… Mala som veľmi rada tieto dni bohaté na nové vedomosti, stretnutia s predstavenými, radosť zo spoločných chvíľ, prevzatie študijných materiálov na ďalšie obdobie… Až neskôr som si uvedomila, že sme síce boli opatrné, ale necítila som strach, skôr istú radosť… To vnútorné, osobné, sa ťažko vyjadruje slovami – možno bázeň, dojatie, úžas nad tým, že ma Pán pozýva bližšie k sebe, ako ma vedie a bez mojej zásluhy stále prekvapuje…
2. Spomínate si, kedy ste vnímali blízkosť Pána práve cez chudobných? Čo sa vtedy odohrávalo vo vašom srdci?
Gr: Ještě v civilu jsem byla na návštěvě u sester Františkánek v Domově důchodců v Kuksu. Měla jsem tam příbuznou sestru Františkánku, která tam sloužila. Pomáhala jsem krmit jednoho stařečka a všímala jsem si sestřičky, která rovněž podávala jídlo dědečkovi vedle mě. Nějak mi projelo myslí, že tyto sestřičky slouží potřebným z lásky k Ježíši, ale Vincentky, které jsem už delší dobu navštěvovala, sloužily přímo Pánu Ježíši v tom člověku.
V: Po seminári som bola odposlaná do služby v Domove dôchodcov – v Heřmanově Městci a zapájala som sa ako som najlepšie vedela v ťažkých službách. Služba ma napĺňala a rada som slúžila.
M: Spomínam si, čo hovoril sv. Vincent, že chudobní sú naši pani a učitelia. Veľa ma naučili chudobní: nenáročnosť, trpezlivosť v znášaní choroby a odovzdanosť do Božej vôle. Veľa krát ma zahanbili, keď som bola podražená, či netrpezlivá pri práci.
Ga: Služby, v ktorých sme pracovali boli veľakrát náročné, ale Pán dával silu a robili sme to s radosťou. Keďže nás v domoch bolo viac mladších, povzbudzovali sme sa navzájom. Staršie sestričky, s ktorými sme pracovali nás viedli, aby sme popri práci dávali dôraz aj na duchovnú službu obyvateľom, ktorým sme slúžili v DD a ÚSP, ako aj chudobným v okolí. Stretávanie nás viedlo k hlbšej modlitbe za trpiacich. Tak sme hľadali možnosti, ako im pomôcť. Navštevovali sme chudobných s radosťou, aj keď sme za nimi museli ísť pešo aj väčšie vzdialenosti.
L: Blízkosť Pána cez chudobných? V našej vtedajšej komunite sme mali rôzne zamestnania (zdravotníčky, úradníčky, chemička…) a popri zamestnaní sme si všímali ľudí, ktorí potrebovali pomoc (upratanie, nákup, službu ucha…) Chodievali sme pravidelne aj k dvom nevidiacim… Ale veľmi som vnímala aj iný druh chudoby, s ktorým som sa stretala medzi spolupracovníkmi v zamestnaní (vzďaľovanie sa od Boha, nevedomosť vo viere a morálke…). Tu som videla službu, pre ktorú mi odporúčali zostať v civile – sem sa nedostal kňaz, sestrička… ani slová z časopisov. Žila som myšlienkou, že keď nemôžem mať rúcho DKL, o to viac mám svedčiť o Bohu a jeho láske svojím životom a postojmi… pod vedením Panny Márie… Až keď som v r. 1990 odchádzala a „zverejnila“ postupne svoju identitu, dozvedela som sa, že väčšinu mojich známych, spolupracovníkov, kamarátov… to ani nejako neprekvapilo a prijali to ako niečo, čo „sedelo“. Zdá sa, že keď som ja hľadala Pána v nich, oni Ho vnímali cezo mňa…
3. Prešli ste si nejakou krízou? Ak áno, čo vám ju pomohlo prekonať?
Gr: Nevzpomínám si, že bych po dobu 50 let prožila nějakou krizi.
V: Ťažkosti som mala, ale Pán mi ich pomohol prekonať.
M: Áno, kríza bola. Pomohla mi modlitba, časté pristupovanie k sviatosti zmierenia, duchovné rozhovory s otcom Hutyrom, aj inými duchovnými. Často som si pripomínala aj prvotnú horlivosť a lásku k Pánu Ježišovi.
Ga: Kríza?! Iste ňou musí prejsť každý človek. Prekonať mi ju pomohla modlitba, rozhovory s kňazmi, predstavenými i stretnutia s chudobnými, trpiacimi, ktorí znášali oveľa viac ťažkostí.
L: Kríza? Asi každému dá Pán aj príležitosť „vyskúšať sa“, spoznať sa v ťažších situáciách a posilniť svoje povolanie aj cez krízu. Myslím, že najviac mi pomohli:
1. Duchovné vedenie
2. opora komunity (s. služobnica a ostatné)
3. z mojej strany asi snaha o úprimnosť a otvorenosť (hneď od začiatku problému)
4. Čo by ste odkázali nám, ktoré kráčame po tejto ceste kratšiu dobu?
G: Myslím, že nejdůležitější je v pokoře si zamilovat Boha. Je to jen odpověď na jeho velkou lásku k nám. Osobně jsem se snažila za vše, co mě potkalo – ať dobré nebo méně dobré – děkovat Pánovi. Když jsem dostala jméno Gracia, přimyslela jsem si na konci „s“ – tedy Gracias – děkuji. Je třeba snažit se ve všem a vždy plnit vůli Boží, cvičit se hlavně v pokoře a uvědomovat si vedle sebe přítomnost anděla strážného. Být milosrdná ve všem.
V: Nezabúdajte a v každej ťažkosti sa obracajte na Pána a Pannu Máriu, berte si ju ako spoločníčku na cestách života.
M: Odkázala by som všetkým: buďte verné v maličkostiach a prvom rade nezanedbávajte modlitbu. Hovorí sa, že keď je Boh na prvom mieste, všetko je na svojom mieste. A tiež pestujte sesterskú lásku, proste si pravého ducha Spoločnosti dcér kresťanskej lásky.
Ga: Zamilujte si Božie slovo. Stretajte sa s Ježišom vo vrúcnej modlitbe. Milujte Pannu Máriu. Buďte pravdivé k sebe a otvorené pred predstaveným a kňazom. Tak budete zo dňa na deň vernejšie.
L: Môj odkaz? Že tých 50 rokov prešlo veľmi rýchlo… 😊Viem, že stále sa musím opierať o Pána, Pannu Máriu, snažiť sa o vernosť v maličkostiach a nikdy sa nespoliehať na seba („Ak chcem to, čo chce Boh, mám všetko, čo chcem!“). Takže mladším spolusestrám želám stále rastúcu radosť z daru povolania a vďačnosť za Jeho lásku, ktorú treba „rozmnožovať dávaním“.
Zo srdca našim jubilantkám blahoželáme a sprevádzame naďalej svojimi modlitbami.
smart 